Pyreneje – Španielsko
(alebo ako sa aj nechodí do hôr)
(monológ turistu, ktorý musel zrušiť horský trek)
Keď mi na jar 2015 nevyšiel pôvodne plánovaný prechod pohoria Serra de Tramuntana na Baleárskej Mallorke z dôvodu málo prihlásených účastníkov, oslovil som organizátora tejto akcie Milana, s ktorým som bol rok predtým na Kanárskom ostrove Tenerife, kde sme absolvovali niekoľko nádherných výstupov, ktorých vyvrcholením bol najvyšší španielsky kopec Pico del Teide (3 718 m). Tentoraz mal v ponuke španielske Pyreneje. Konkrétne osemdenný prechod „Carros de Foc“ v národnom parku „Parc Nacional d’Aigüestortes i Estany de Sant Maurici“ plnom desiatok horských jazier a nádherných kopcov. Jednalo sa o horský prechod v nadmorských výškach od 1 300 do 2 800 metrov. Už z propozícií akcie bolo jasné, že je to pomerne fyzicky náročný program s dosť veľkými dennými prevýšeniami, ale aj zostupmi. Nakoľko sa jednalo o akciu, kde sme sa nemali viac ako týždeň stretnúť s civilizáciou, teda po celý čas nebola šanca na dokúpenie stravy, bolo potrebné si niesť všetko so sebou, našťastie nie stany. Nocľahy a strava vo forme polpenzie boli zabezpečené na horských chatách, takže o toto boli batohy ľahšie. Ale aj tak každý niesol na chrbte 20-25 kilogramov.
Začiatkom septembra sa na letisku vo Schwechate stretla skupinka siedmich milovníkov hôr. Okrem vedúceho Milana som samozrejme nikoho nepoznal. Bol som jediným príslušníkom slovenskej gubernie, ostatní boli väčšinou z Moravy. Našu skupinu mal doplniť ešte jeden pár, ktorý nás čakal už v Barcelone. Polovicu Milanových klientov tvorili štyri ženy. Ako som neskôr zistil, tak niektorí z nich už boli s ním v minulých rokoch na Madeire alebo Mallorke. Po absolvovaní všetkých „predodletových“ úkonov, v rámci ktorých som zistil, že batoh váži 22 kilogramov a musel som si ho podať v prepážke nadrozmernej batožiny, sme sedeli v lietadle Austrian Airlines a o siedmej odštartovali smer Barcelona. Vyše dvojhodinový let sme si spestrili malým občerstvením v podobe akejsi sladkej minišatôčky. Pitný režim som si spestril pohárikom bieleho vína. Ako sa neskôr ukázalo, tak ten pohárik som „zdvojnásobil“. O štvrť na desať sme pristáli na letisku El Prat. Opäť nastali „popríletové“ úkony. O desiatej sme nasadli do letiskového autobusu, ktorý nás zadarmo doviezol do centra hlavného mesta Katalánska. Vystúpili sme na Plaza Catalunya. Bolo krásne slnečné počasie. Našim cieľom bola autobusová stanica Nord, odkiaľ sme sa mali dopraviť do Pyrenejí. Nakoľko sme mali asi tri hodiny čas, tak sme ťažké batohy nechali v hale a postupne sa striedali pri ich „strážení“, zatiaľ čo ostatní si urobili samostatný krátky program. Nastal čas odchodu. Lenže tradičné španielske či katalánske „maňana“ bolo aj tu realizované. Na všetko majú dosť času. Pôvodný odchod autobusu „Transports Públics de Catalunya“ o druhej sa nekonal. Asi o dvadsať minút konečne prišiel diaľkový autobus smer Vielha, čo je mestečko ležiace len niekoľko kilometrov od španielsko-francúzskej hranice. Nasadli sme a s nami ešte asi šesť domácich cestujúcich. Mali sme pred sebou zhruba 330 kilometrov a šesť hodín jazdy! Každý z nás sedel samostatne na dvojsedadle, takže sme sa tešili, že takto tie hodiny v autobuse hravo prežijeme. Asi po hodine jazdy a prekonaní vzdialenosti asi 60 kilometrov autobus zišiel z diaľnice na akúsi vedľajšiu cestu a zastavil. Motor zhasol, vodič sa pokúšal niekoľkokrát naštartovať. Lenže bohužiaľ, technika zlyhala. Vodič telefonoval a nakoniec vysvitlo, že z Barcelony príde náhradný autobus. Lenže medzitým domáci cestujúci sa dožadovali prepravy do mesta Lleida, kde mali ďalšie prípoje. Vodič nakoniec telefonicky „stopol“ nejaký linkový autobus, ktorý ich tam zobral. Ostali sme ďalej čakať v tieni autobusu. A s nami jedna pani, ktorá to mala namierené kamsi do pyrenejského podhoria. Doslova sme sa tam nudili. Pri krátkej prestávke som zistil, že stojíme neďaleko mestečka Collbató pri národnom parku „Parc Natural de la Muntanya de Montserrat“, v ktorom stojí aj známy kláštor Monistrol de Montserrat. V jeho okolí sa nachádzajú prekrásne zlepencové útvary s krasovými jaskyňami. Bohužiaľ na toto nebol čas. Našťastie Milan vedel po španielsky, takže sme sa občas dozvedeli nejakú informáciu. Čakanie na náhradný autobus sa predlžovalo, dávno prešla hodina. Po ďalších asi dvadsiatich minútach prišlo servisné vozidlo s dvomi chlapíkmi, ktorý sa začali vŕtať v motore. Krútili hlavami s tým, že autobus ďalej nepôjde. Nakoniec to dopadlo tak, že žiadny náhradný autobus neprišiel, ale asi po stominútovom čakaní zastavil ďalší linkový autobus, ktorý bol síce dosť plný, ale sme sa tam natrepali. No už to nebola taká pohoda. Asi po jeden a pol hodine sme zastavili v meste Balaguer (233 m). Je to akési správne centrum, niečo ako naše okresné mesto. Leží v provincii Lleida. Tu bola asi štvrťhodinová prestávka. Mali sme pred sebou ešte asi stopäťdesiat kilometrov, ale aj stúpanie do hôr. Prekonali sme Puente de Montaňana (528 m) pri rieke Rio Noguera Ribargonzana a ocitli sa v Aragónsku v provincii Huesca. Totiž táto časť cesty vedie katalánsko-aragónskym „pohraničím“. Ale túto realitu oznamujú len tabule umiestnené pri ceste. Asi ako sa u nás striedajú kraje. Autobus stúpal serpentínami hore k dedinke Sopeira (705 m). Dole pod ňou sa rozprestiera pomerne veľké jazero už na vyššie uvádzanej rieke. Už predtým spomínaná miestna teta cestovala s nami aj naďalej. Zastavili sme v El Pont de Suert (838 m). Dedinka s celkom sympatickým moderným kostolom. Práve tu vystúpila teta a vášnivo diskutovala s vodičom. Netrpezlivo sme čakali na odchod. Veď sme meškali už takmer dve hodiny. Slnko sa pomaly schovávalo za kopce a my sme ešte stále neboli na mieste. Cesta neustále stúpala. Prešli sme cez niekoľko krátkych, ale aj dlhších tunelov vytesaných v skalách nad priehradou Ponta de Senet. To sme sa už blížili k nášmu cieľu. Južný vjazd do tunela Vielha. Vystúpili sme v úplnej tme na neznámom mieste. Bolo deväť hodín večer. Takže cesta sem trvala neskutočných takmer sedem hodín. To je asi ako u nás vlakom z Popradu do Prahy. Milan už predtým telefonicky kontaktoval chatára, že prídeme neskôr. Prísľub teplej večere nás aj trochu pobavil. Dobre naložení sme prešli z veľkého parkoviska k asi päť minút vzdialenej chate Refugi de Conangles (1 555 m). Ani sme si neuvedomili, že sa nachádzame v takej nadmorskej výške a v autobuse prekonali naozajstných tisícpäťsto metrov. Vošli sme do chaty, kde v jedálni sedelo asi sedem turistov. Chatár nás privítal s prestretým veľkým stolom. Ani sme si veci neodložili a poďme jesť. Bolo vidieť, že sa potrebujú v kuchyni „zbaviť“ večere. Ale naozaj strava bola pestrá. Prvý chod Pasta a la Carbonara, špagety boli naozaj veľmi chutné. V ďalšom kole nasledoval zeleninový šalát. Tak sme si pomysleli, že by to aj stačilo. Popritom v misách ostalo ešte dosť špagiet. Osobne som pociťoval, že som aj plný. Nejako mi „nebralo“. Moje neustále pokašliavanie mi nebolo dvakrát príjemné. Chatár doniesol ďalší chod. Opečenú klobásu a nejakú bagetu. Popíjali sme džús a vodu. Niektorí si dopriali červené víno. Aj keď víno pijem, tentoraz som naň nemal vôbec chuť. Ako dezert doniesol ovocné jogurty. Tak to už bolo na mňa priveľa. Nechal som ho na ráno. Čo keby...? Konečne sme sa išli ubytovať. Dostali sme veľkú izbu na prízemí s dvanástimi lôžkami. Bol tam dosť malý priestor, takže sme sa postupne vystriedali s prednočnou hygienou. Niektorí jednotlivci absolvovali sprchu v studenej vode. Postupne sme zaliezli do postelí. Milan na záver pri čelovke prečítal zo svojej knihy akési rozprávkové príbehy z pyrenejských hôr. Ani neviem ako som zaspal. Samozrejme nasledoval nočný chrapot, ale aj nepríjemné zistenie, že na strechu chaty pravidelne bubnujú dažďové kvapky. Nuž, to asi nebude nič príjemné. Bol som presvedčený, že do rána sa vyčasí. Niekoľkokrát som sa zobudil na kašľové záchvaty. Totiž ešte asi pred desiatimi dňami som bral antibiotiká na akýsi nevydarený zápal priedušiek. Je dosť blbé, keď v auguste chytíte takúto pliagu. A navyše potom nasleduje niekoľkodenný pobyt vo vysokohorskom prostredí. Vonku bola ešte tma, keď sa komusi ozval budík. Bolo sedem hodín. Dohodli sme sa na raňajkách o ôsmej a odchod z chaty o deviatej. Ale vstávali sme asi o pol hodinu neskôr. Nastalo balenie či skôr celkové prebalenie vecí. Vonku stále pršalo. Takže všetky veci potrebné na ochranu pred dažďom dostali prednosť pred opaľovacím krémom, slnečnými okuliarmi a podobne. Milan zistil u chatára situáciu s počasím. Veru, nič moc... Absolvovali sme raňajky. Klasika – džem, syr, plátok šunky a syra, džús, čaj alebo káva. Opäť som sa cítil nesvoj. Upršané počasie ma doslova psychicky devastovalo. Dobalili sme veci a ešte absolvovali krátky brífing ohľadne dnešného dňa. Čakalo nás asi osemstometrové prevýšenie a potom už zvlneným terénom k prvej chate Refugi Restanca (2 010 m) a miestu nocľahu. Vyšli sme pred chatu, kde sme sa rozlúčili so sympatickým chatárom. Batohy naplnené, paličky v rukách a mierili sme listnatým lesom po klzkom chodníku k južnému vjazdu do cestného tunela Vielha. Tam sme odbočili doprava, na východ. Úzkym chodníkom sme šliapali husím pochodom hore. Neustále pršalo a pod pončom som sa doslova potil, napriek tomu, že bolo dosť chladno. Kvapky dažďa sa miešali s potom. Stúpanie začalo byť strmšie a strmšie. Hlavou mi vírili myšlienky o celej akcii, ktorú máme pred sebou. Začal som zaostávať. Ozvalo sa ľavé rameno, teda to, čo som si pred pár rokmi zlomil. Je pravda, že za tú celú dobu som tak ťažký batoh neniesol. Možno ak do Tatier, tak len na krátky úsek. Spomenul som si na rok 2005, kedy som bol prvý raz na Korzike a taktiež som niesol podobnú záťaž, ale to bolo aj so stanom a stravou pre niekoľkodňový prechod hlavným hrebeňom. Lenže to bolo naozaj pred desiatimi rokmi a tentoraz navyše som pociťoval aj nedoliečenú chorobu. S pribúdajúcim časom a výškovými metrami som viac a viac spomaľoval. Kopce okolo nebolo vôbec vidieť. Išli sme vlastne do „neznáma“. Celá partia dvakrát na mňa čakala, ale poznáte to, keď je niekto vzadu. Stojíte v nepríjemnom počasí päť minút, dotyčný vás dobehne a vy sa pohnete a idete ďalej. Takže ten chudák si ani nevydýchne. Alebo rezignuje na kolektív. V mojom prípade to nebolo až také, ale naozaj ma opúšťali sily. Zle sa mi dýchalo, nútilo ma na kašeľ a miestami dokonca aj na vracanie. Hlavou mi lietali myšlienky čo ďalej. Ak by som aj pomaly vyšiel do sedla, potom je tam úsek dlhého zostupu k chate, ale čo v ďalších dňoch? Prognóza s počasím naozaj nebola príjemná. Šliapať niekoľko dní premočený, pretože pochybujem, že by po celodennom pochode sa cez noc usušili mokré veci. Navyše som pociťoval triašku z chladu. Bol som jednoducho na „odpis“. Asi po ďalšom štvrťhodinovom šliapaní som rezignoval. Nadobro. Osemčlenná partia bola odo mňa snáď dvesto metrov, tentoraz našťastie na diaľku a nie na výšku. Zakričal som na Milana. Najprv nepočul. Zhodil som z pliec ťažký batoh a „naľahko“ došiel skupinku. Bolo mi až trápne oznámiť, že nevládzem a nechcem robiť celej skupine problémy. Povedal som im o mojom rozhodnutí skončiť s celou akciou už po dvojhodinovej chôdzi. Stáli sme pod nejakými listnáčmi, stekala na nás voda. Všetci boli premočení, ale zrejme neboli až v takom stave ako ja. Niektorí ma prehovárali a ponúkli, že mi odnesú nejaké veci z batoha, aby mi uľahčili výstup. Lenže vedel som, že to nemá cenu. Že ak nie dnes, tak zajtra alebo pozajtra by som mal ešte väčšie problémy. A čo potom tam v horách, kedy by som musel zísť niekde do údolia. To bol problém... Tak sme tam zvažovali celú situáciu. Vtedy mi ani nedošlo, že keď sa oddelím od skupiny, budem musieť sám riešiť prežitie ôsmich dní v prostredí, ktoré som prakticky nepoznal. Mapa je jedna vec, ale realita druhá. Milanovi som navrhol, že by som sa nejako dopravil do horského strediska Espot (1 320 m), ktoré leží vo východnej časti národného parku a prípadne po zlepšení mojej zdravotnej situácie by som sa k skupine o dva-tri dni pripojil. Nebolo mi všetko jedno. Aj sa tak stalo. Rozlúčili sme sa s tým, že sa prostredníctvom mobilu ozvem. K fyzickému stavu sa pridali aj myšlienky, ktoré nahlodávali moje sebavedomie. Ale jednoducho nemal som síl pokračovať hore. Možno bolo aj dobre, že sa to stalo hneď v prvý deň... Partia teda pokračovala vo výstupe. Zišiel som dole k batohu. Až pri zostupe som videl strmosť chodníka, ktorým sme vychádzali hore. Ale neskôr som sa dozvedel, že ďalšia časť chodníka do sedla Port de Rius (2 340 m) bola ešte strmšia. Výstup do sedla trvá asi dve a pol hodiny a je dlhý asi šesť kilometrov. To ma nakoniec upokojilo, keď mi o tom neskôr rozprávali. Takže som sa správne rozhodol pre návrat. Moje kroky viedli výstupovým chodníkom dole. Prišiel som na hlavnú cestu vedúcu z Vielhy na juh. A práve tam sa začali trhať mraky, prestávalo pršať a na chvíľu sa objavili slnečné lúče. Krajina, ale najmä ja som ožil. Niežeby som mal chuť šliapať späť hore, ale podstatne mi to pridalo na nálade. Prešiel som od tunela k veľkej parkovacej ploche, kde sme včera vystúpili z autobusu. Bolo asi pol dvanástej. Malá kamenná búda naznačovala, že by to mohla byť autobusová zastávka. A naozaj. Na malom letáku som našiel dokonca aj cestovný poriadok. Predstavte si, že tu naozaj premávala autobusová linka, ktorá spájala niekoľko horských stredísk na juhu, severe a východe národného parku. Niečo asi ako keby boli spojená cestou južná a severná strana Nízkych Tatier (Srdiečko a Jasná) s Tatranskou Lomnicou. Neveril som tomu. A to premávala priama linka. Zvažoval som, čo vlastne budem ďalej robiť a kde pôjdem. Jediné, čo som vedel na sto percent bolo, že o osem dní príde celá skupina do kempu v Taüll v údolí Vall de Boí. Lenže toto bolo ešte veľmi ďaleko. Bola streda a ja som sa mal s celou skupinou stretnúť až na ďalší štvrtok! Zhodil som zo seba mokré pončo a nechal sušiť na veľkom balvane. V batohu som mal nejaké zásoby potravín, ktoré mali slúžiť ako obed počas túr. Takže od hladu by som nemal zomrieť. Našťastie ešte doma pred odchodom som si dokonale „naštudoval“ mapu ako keby som vedel, že sa dostanem do takejto situácie. Rozhodol som sa, že sa vrátim do chaty Refugi de Conangles, ktorá stála neďaleko. Zvažoval som, že každý nocľah si musím sám zaplatiť, aj keď som mal dopredu zaplatené nocľahy a polpenziu na chatách. Ono to bolo skôr tak, že tie peniaze nosil Milan so sebou a na každej chate platil za nás. Nedalo sa nič robiť. Naplánoval som si zajtrajší presun autobusom do horského strediska Espot na východe národného praku. Pomaly som sa vrátil do chaty. Chatár akurát zametal jedáleň. Zopakoval som si v rýchlosti tých niekoľko španielsko-katalánskych, ale pre istotu aj anglických slov. Poznal ma. Veď pred necelými tromi hodinami sme sa rozlúčili. Ústami, ale aj rukami a nohami som mu vysvetlil, čo sa stalo. Našťastie mal voľné miesta na nocľah. Myslel som, že sa hneď ubytujem a zaľahnem do postele. Naozaj mi nebolo dobre. Lenže ubytováva sa vraj až o 16.00! Vytiahol som mapy a ďalšiu potrebnú literatúru a zvažoval, čo mám podniknúť. Urobil som si časový harmonogram, ale aj inventúru financií, aby som mal dosť peňazí najmä na ubytovanie na sedem nocí. Bol som poriadne smädný, a tak som neodolal ponuke pitného režimu. Čaj a po ňom tretinkovú plechovicu Estrelly. Hlad som ani nemal. Do jedálne prišla dvojica hovoriaca po anglicky. Tí zrejme vzdali akýkoľvek pohyb po horách v takom počasí. Asi po dvoch hodinách som vyšiel do najbližšej prírody. Slnko zatiaľ odolávalo plávajúcim tmavým dažďovým mrakom. Prešiel som sa neďaleko od chaty a urobil pár záberov. Vrátil som sa do chaty a opäť sadol k stolu s mapami. Rozhodol som sa, že zajtra dopoludnia pôjdem autobusom na „konečnú“ do Espotu. Tam strávim dva-tri dni a uvidím ako mi bude. Či sa budem môcť pripojiť k našej skupine alebo nie. Z mojich myšlienok ma vyrušil chatár, keď mi povedal, že sa môžem ubytovať. Tentoraz na poschodí v izbe, kde už „pôsobila“ dvojica, ktorá sedela pred chvíľou v jedálni. Vybral som si posteľ pod oknom, aby som mal prípadne ešte cez deň aspoň trochu svetla. Nakoľko som nemal spacák, ale len vložku, zobral som si dve deky. Rozvešal som si na vešiaky premočené odevy, zaliezol do postele a tuho zaspal. Deky ma dobre hriali. Po štyroch hodinách som sa zobudil. Zjedol som akúsi paštétu s kúskom chleba, čo som sem doviezol. To bola „obedo-večera“, pretože som nevedel čo ma bude ešte čakať. Vrátil som sa do jedálne, bolo tam príjemne, nakoľko chatár zakúril v kozube. Sálalo pekné teplo, a tak som si na vešiakoch priniesol mokré veci z izby dole. Do večere bolo všetko suché. Dokonca aj topánky. Postupne prišlo do chaty asi pätnásť ďalších turistov, ktorí sa hneď aj ubytovávali. Okolo siedmej podával chatár večeru. Samozrejme tú som nemal objednanú. Priznám sa, že po prvé mi nechutilo jesť a po druhé som šetril peniaze. Bohužiaľ... Sedel som nad mapami a špekuloval o programe na ďalšie dni. Dal som si čaj a plechovicu piva. Niežeby som to pil spolu, ono sa to zdá naozaj ako čudná kombinácia. Vonku už bola tma, v jedálni posedávalo ešte niekoľko turistov. Okolo deviatej som odišiel do izby. Okrem už spomenutej dvojice sa tam ubytovali dvaja chalani. Noc bola pokojná, aj keď ma občas „kvárili“ priedušky. Veru, stále som sa necítil tak, aby som liezol kdesi na kopce. Čo bolo podstatné, že nepršalo. Ráno som sa zobudil okolo siedmej, osadenstvo izby postupne odchádzalo a ostal som sám. Mal som dosť času, pretože autobus išiel až pred jedenástou. Vstal som po ôsmej, to už takmer všetci sedeli v jedálni a raňajkovali. Moje raňajky tvoril pohár šumivého magnézia... Pomaly som balil veci. Zbalený batoh som odniesol do jedálne, kde som chvíľu sedel pri stole a pozoroval odchádzajúcich turistov. Podľa veľkosti batohov bolo vidieť, že nie všetci idú na trasu „Foc de Carros“. Keď turisti odišli, s chatárom som sa pri platení nocľahu (17 eur) dohodol, že si nechám batoh ešte hodinu-dve v jedálni. Je totiž nepísané pravidlo, že na horských chatách prosto ráno vypadnete, aby personál mohol upratať. Súhlasil a ja som sa išiel prejsť po blízkom okolí. „Objavil“ som blízke kopce nad cestou, ktorá viedla do Vielhy. Táto od seba oddeľuje dva národné parky El Parque Natural Posets-Maladeta a Parque Nacional de Aigüestortes i Estany de Sant Maurici. Opäť som sa zastavil pri autobusovej zastávke a skontroloval čas odchodu autobusu. Pre istotu som sa ešte predtým informoval u chatára či ten autobus naozaj premáva. „Bus del Parc“ je v prevádzke do 30. septembra. Tak v poriadku. Našťastie slnko svietilo, aj keď sa preháňali nad hlavou mraky. Vrátil som sa k chate. Sadol som si na lavicu pred vchodom, pretože chatár sa už oháňal s metlou po jedálni. Bolo pár minút po desiatej, a tak som zobral batoh na chrbát, do ruky malý príručný s občerstvením a mapami. Na zastávke som čakal asi tridsať minút, keď sa v diaľke objavil autobus. Predpokladal som, že bude poriadne plný. Premávajú tu totiž denne len dva spoje. Dopoludnia hore a v podvečer dole. Pre istotu som zakýval rukou, aby ma náhodou neprehliadol. Zastavil. Opýtal som sa vodiča či naozaj ide až do Espotu. Vraj áno. Otvoril mi batožinový priestor, kde som veľký batoh uložil. Za lístok som zaplatil 8,50 eura. Lenže môj predpoklad, že bude autobus plný ľudí sa nekonal. Sedela tam len jedna teta. Sadol som si dopredu, aby som videl na cestu. Onedlho sme prešli dlhým tunelom „Túnnel Vielha“ a po siedmich kilometroch jazdy serpentínami klesali do Vielhy. Prišli sme na autobusovú zastávku neďaleko centra mesta. Teta vystúpila a ja som ostal sedieť. Veď idem až do Espotu. Lenže omyl. Vodič mi niečo po katalánsky povedal, ale mal smolu. Nerozumel som. Našťastie prišiel vodič menšieho autobusu, ktorý stál pred ním a takou srandovnou angličtinou mi vysvetlil, že mám prestúpiť do menšieho, ktorý pokračuje do Espotu. Tak som urobil výsadok a s batohom vliezol do druhého autobusu. Napadlo mi, že bude chcieť opäť platiť. Ale nechcel. Mal šťastie...! Tentoraz boli v autobuse len starší manželia hovoriaci po anglicky a ja. Veru idem ako vo veľkom taxíku. Boli sme v údolí Val d’Aran, ktoré ohraničuje zo severu národný park Parque Nacional de Aigüestortes i Estany de Sant Maurici. Stále svietilo slnko a premýšľal som ako sa darí partii na hrebeni. Mrzelo ma to, ale naozaj nie som kaskadér a nepodceňujem kritické situácie. Cesta z Vielhy strmo stúpa ponad údolie, prešli sme cez niekoľko horských dediniek a serpentínami sa dostali až do sedla Port de la Bonaigua (2 072 m). Po pravej strane sa vypínali končiare národného parku. Zo sedla sme pokračovali v zjazde serpentínami dole do údolia rieky la Noguera Pallaresa a cez dedinky Valencia d’Aneu a la Guingueta d’Aneu sme prišli na križovatku ciest. Tu sme odbočili doprava a strmými serpentínami po sedemkilometrovom stúpaní sme dorazili do Espotu. Vystúpil som z autobusu a čo teraz? Zastávka autobusu je v južnej časti obce neďaleko parkoviska horských taxíkov a informačného centra. V prvom rade si zabezpečiť ubytovanie a potom sa uvidí. Prešiel som po chodníku k miestnemu kostolu, pri ktorom stál hotel. Zháňal som radšej nejaký penzión v domnienke, že bude lacnejší. Nakukol som do recepcie, ale hneď mi bolo oznámené, že majú obsadené. Prešiel som cez starý most na druhú stranu rieky, ale aj v ďalšom bolo obsadené. Vrátil som sa teda k informačnému centru, kde mi dali zoznam ubytovní. Ale nič moc. Išiel som ďalej. V neďalekom hoteli mi povedali, že sotva nájdem hotel, pretože Katalánci mali nejaký sviatok. Bol piatok, takže zrejme mali predĺžený víkend. Bol som už zúfalý. Doviezol som sa do horského centra a nemám ubytovanie. Čo teraz? Miestne tri kempy boli od centra pre pešieho turistu dosť vzdialené a navyše som nemal stan ani spacák... Ako som tak meditoval v beznádejnej situácii všimol som si miestny „supermercad“, teda akási malá samoobsluha s potravinami a vedľa nej bola úzka ulička vedúca do kopca. Na rohu prvého domu visela tabuľa „Pensió La Palmira“. Veru, idem skúsiť asi poslednú možnosť. V recepcii sedela postaršia pani, našťastie poznala pár anglických slov, takže na moju otázku či majú voľnú izbu, odpovedala kladne. Nasledovala otázka na koľko nocí sa chcem ubytovať. Tak som jej povedal, že ešte neviem, ale na jednu určite, prípadne na dve alebo aj tri. Cena? Po dvadsaťpäť eur bez raňajok. Veď nepotrebujem jesť miestnu stravu. Tak sme sa dohodli s tým, že potom upresním počet nocí. Dostal som izbičku „lásky“ v podkroví. Ale bolo tam všetko potrebné a čisto. Odľahlo mi. Vybehol som naľahko do „ulíc“. Prešiel som sa po celej obci. Ale po dvadsiatich minútach som spoznal celé horské stredisko. Začínalo poprchávať a slnko sa schovalo v mrakoch. Espot je staré sídlo, ktoré vzniklo v roku 839. Napadlo mi, že vlastne v tom čase žili tí dvaja solúnski záchrancovia nášho jazyka. Teda „Cyro“ s „Metušom“. Mestečko tvorí jedna hlavná ulica s niekoľkými bočnými, dvomi malými obchodíkmi s potravinami, lekárňou, dvomi outdoorovými obchodmi a predajňou so suvenírmi. Pre turistov je tu niekoľko menších barov s reštauráciami a pomerne veľký objekt informačného centra. Z historických objektov stojí za pozornosť miestny kostol, ktorý bol po celý čas zatvorený, kamenný románsky most, dom z roku 1818 a ďalší dom stojaci na granitovej skale. Zastavil som sa v blízkom „mercadore“. Malý obchodík, v ktorom ale mali základný sortiment potravín. Chlieb, údeniny, pivo, minerálky... To mi postačovalo. Pozrel som si niekoľko jedálnych lístkov v blízkych reštauráciách, ale ani jeden ma neoslovil. Keď som videl na tanieroch rôzne hamburgery s hranolčekmi alebo akési morské potvory, tak to je mi milšia konzerva „Hamé“... Prešiel som okolo „môjho“ penziónu a strmou úzkou uličkou som si vyšliapal medzi starými domami asi tridsať výškových metrov nad obec. Na okraji stál polozrútený dom. Zaujala ma jeho spodná časť. Totiž jeho základy stáli na veľkom žulovom balvane. Po schodoch som vyšiel k asfaltovej ceste, ktorá viedla do lyžiarskeho strediska Espot-Esquí. Niekoľko desiatok metrov tým smerom stojí autokemping. Boli tam postavené dva stany. Za kempom odbočovala kamenistá horská cesta do lesa. Na blízkom turistickom smerovníku bol údaj Refugi J.M.Blanc, 4 hodiny. Nuž, tu začína chodník vedúci k horskej chate. Žeby som išiel odtiaľto na hrebeň? Nechám si to prejsť hlavou. Čo keď to opäť vzdám. Ešte keby som mal len malý batoh... Ale s tými dvadsiatimi kilami to určite nešlo. Rameno stále pobolievalo a priedušky na tom neboli o nič lepšie. Vrátil som sa do penziónu. Ani neviem ako som rýchlo zaspal. Vonku bola už dávno tma. V noci ma zobudili dažďové kvapky, ktoré padali na strechu a poriadne „švihali“ blesky a burácali hromy. Veru ani nad Tatrou to takto nebilo. Pomyslel som si, tak výlet v okolí Espotu bude asi „zaujímavý“... Chcel som sa ísť pozrieť na jazero Estany i Sant Maurici (1 920 m). Lenže vonku stále pršalo. Chvíľu viac, chvíľu menej. Obloha bola poriadne zamračená. Zjedol som kúsok suchej salámy s malou bagetou a zapil magnéziovým „drinkom“. Zbalil som si pár drobností do malého batoha a popritom zistil, že nemám antidažďový ochranný obal na veľký batoh. Prehľadal som všetky veci a nič. Napadlo mi, že zrejme som ho včera zabudol na vešiaku v chate Refugi de Conangles. Niekto si asi pomohol... Ale horšie to bolo v prípade, že pôjdem na hrebeň. Batoh a veci v ňom sa premočia... Odišiel som k parkovisku horských taxíkov, kde som zistil, že sa dá vyjsť od jazera po horskej ceste autom až k chate Refugi Amitges (2 367 m). Tam totiž večer mala doraziť naša skupina. Nakoľko stále pršalo, rozhodol som sa, že sa vyveziem k jazeru a tam uvidím, kde sa bude dať ísť. Do auta sa vojde osem cestujúcich, ale vodiči väčšinou jazdia so šiestimi turistami. Najmä hore. Tak som sa dostal autom k jazeru. Postaršia pani vodička bravúrne zdolávala nástrahy horskej cesty. Prišiel som k jazeru so zmiešanými pocitmi. „Potulovalo“ sa tam pár jednotlivcov. Rozhodol som sa, že si pôjdem pozrieť nad jazerom vodopád Salt de Ratera stekajúci potokom Riu de Ratera. Úzkym chodníkom v kosodrevine som vystúpil niekoľko desiatok výškových metrov, aby som uvidel akúsi nepodarenú kaskádu. Naše tatranské Studenovodské vodopády sú oproti tomu Niagarou. Jazero bolo sotva vidieť a v mrakoch sa občas objavil dvojitý vrchol Els Encantas (vyšší Gran 2 747 m a nižší Petit 2 738 m). Lenže tie kopce ma nejako ani neoslovovali. Bol som naozaj v takom negatívnom leveli. Pršalo a perspektíva počasia sa rovnala nule... Občas sa mi podarilo urobiť záber na Els Encantats, keď sa snáď mrak „pomýlil“ a ukázal slnečnú tvár. Pri výstupe po chodníku sa našťastie objavili aj ďalšie výhľady najmä na „dvojičku“ Els Encantas. Poznal som ich z „gúglu“ . Veď som mal tie kopce naozaj „naštudované“. Len chýbal osobný kontakt... Bohužiaľ zatiaľ to nevyšlo. Od kaskád som pokračoval lesným kamenistým chodníkom vyššie. Tiahlymi serpentínami som stúpal hore. Prišiel som na lesnú cestu, po ktorej chodievajú horské taxíky k chate Refugi Amitges. V tom sa poriadne rozpršalo, takže som z batôžteka vybral pončo aj keď nerád nosím tento odev, musel som ho obliecť. Onedlho som prišiel k jazeru Estany de Ratera. Husté mraky sa preháňali nad hlavou. V diaľke na severe stekal zo skalnej steny menší vodopád. Možno keby bolo slnečno, bol by stál aj za fotenie. Pokračoval som už miernym stúpaním po ceste. Z ničoho nič sa pred mnou objavila skupinka po nemecky hovoriacich turistov. O chvíľu som ich predbehol. Pršiplášte, dáždniky a rôzna, ale určite nie turistická obuv... Horská cesta odbočovala doprava a ja podľa smerovníka doľava na vyhliadku Mirador de l’Estany. Pozeral som kade vedie cesta k chate a dokonca ju aj zahliadol. Na smerovníku bol uvedený čas výstupu 45 minút. Veru, to by som aj mohol stihnúť. Veď nebolo ešte ani poludnie. Po takmer vodorovnom chodníku som onedlho prišiel k vyhliadke, kde postávalo niekoľko turistov. Pod nami jazero Estany i Sant Maurici a za ním vytŕčal dvojvrchol Els Encantas. Prakticky nič nebolo vidno. Akoby zázrakom prestalo pršať, no nie nadlho. Nemalo cenu sa tam ďalej zdržiavať. Urobil som pár záberov a vrátil sa na chodník. Akurát včas, pretože sa blížila tá väčšia skupina turistov. Opäť som prišiel ku križovatke ciest so smerovníkom. Zvažoval som čo ďalej. Ísť hore k chate alebo dole k jazeru. Chata sa strácala niekde vysoko medzi skalami viac ako tristo výškových metrov nad mnou. Keby nepršalo, tak by som tam išiel. Lenže dážď dilemu vyriešil za mňa. Nemalo cenu vyjsť premočený hore, dať si prípadne pivo a vrátiť sa dole. Zase sa spustila poriadna spŕška vody, a tak som zvolil zostupový variant. Po lesnej ceste som schádzal pomaly k jazeru. Ozval sa hukot motora auta, ktorý viezol hore pár turistov. Možno len k jazeru Ratera alebo až k chate. Prichádzal som späť k jazeru Estany i Sant Maurici. Tu na lúke šantilo viac detí s rodičmi. Medzitým prestalo pršať, a tak som vyzliekol pončo. Rozhodol som sa, že než pôjdem späť do Espotu, zastavím sa v blízkej chate Refugi Ernest Mallafré (1 893 m). Myslel som si, že chata stojí na brehu jazera. Lenže to bol objekt vodárne. Prešiel som pod kamennou stenou hrádze jazera, aby som sa dostal na druhú stranu horského potoka. Odtiaľ už po mokrej tráve k chate. Pri stoloch na laviciach pred prízemnou chatou sedela skupinka asi desiatich turistov a väčšinou konzumovali svoje desiaty a nápoje. Na malej tabuľke pod názvom chaty bol uvedený údaj o nadmorskej výške (1 950 m). Nuž to mi akosi nesedelo. Na mape iný a v realite taktiež iný údaj. Vošiel som do malej jedálne. V polotmavej miestnosti sedel pri stole anglicky hovoriaci „sóloturista“. Kúpil som si tretinkovú plechovicu piva Estrella za 3 eurá. Poobzeral som si túto „vysokohorskú“ chatu. Za jednými sklenými dverami boli sociálky, teda WC a jedna či dve sprchy. Za druhými „spálňa“, miestnosť s poschodovými palandami. Ako bolo napísané na tabuľke, o kapacite 24 osôb. Vytiahol som na stôl mapu a skúmal možnosti ďalšieho pohybu v tejto lokalite. Práve tadiaľto by mala zajtra prejsť naša skupina a pokračovať výstupom strmým údolím Monestero na chatu Refugi J.M.Blanc. Ako mi neskôr povedali, tak naozaj v chate v nedeľu boli (teda na druhý deň). Dali si kávu či pivo a pokračovali vo výstupe. Povedal som si, že do Espotu by som tých sedem kilometrov aj zišiel peši. Lenže pri návrate k jazeru sa opäť spustil dážď. Prišiel som k malej chatke informačnej kancelárie, kde som zisťoval, za akých podmienok sa dostanem do Espotu. Naozaj som mal dažďa po krk. Horské taxíky neustále premávali, tak opäť celý mokrý som sadol do auta. Vôbec mi nevadilo, že sa veziem dole. Skôr naopak. O necelých dvadsať minút sme boli v Espote. Za neustáleho dažďa som prišiel do penziónu. Vyzliekol som zo seba premočené veci, rozvesil na vešiaky, aby sa do rána vysušili. Ľahol som na posteľ a „meditoval“ nad zajtrajším dňom. Boli dva varianty, ktorých realita závisela najmä na počasí a mojom zdravotnom stave. Ak by aj bolo pekne, tak som sa stále necítil na to, aby som s ťažkým batohom vyšliapal na hrebeň a pridal sa k skupine a pokračoval s nimi. Na druhej strane plán „B“ vyznieval na pokojnejší priebeh celej akcie s tým, že ostanem ešte jeden deň v Espote, prejdem sa po okolí a v pondelok dopoludnia by som išiel autobusom späť do Vielhy. Totiž inú miestnu „destináciu“ ani nebolo možné zvoliť. Napísal som Milanovi SMS-ku a opäť som od neho nedostal odpoveď. Zrejme bol mimo signálu, čo mi aj neskôr potvrdil. Obliekol som sa a vyrazil do „ulíc veľkomesta“. Ešte predtým som v recepcii upresnil, že ostávam na tri noci. Ako som vyšiel pred penzión spustila sa krátka dažďová prehánka. Schoval som sa pod prístrešok blízkeho hotela. Netrvalo dlho a ďalšia dažďová sprcha ma chytila neďaleko informačného strediska. Potom sa počasie ako-tak umúdrilo a prestalo pršať. Zastavil som sa v obchode, aby som kúpil nejaké pečivo a Estrellu v litrovej fľaši. Večer som strávil v izbe pri „obedo-večeri“. Konzervové lečo s vajcom a s pečivom ma celkom nasýtilo. Veru pomaly, ale isto mi začalo v hlave „mátať“. Tretí deň som bol v cudzom prostredí sám. Nemáte sa s kým porozprávať... Pozrel som si v televízii akýsi americký film samozrejme v španielčine (alebo katalánčine?). Neustále som sledoval predpoveď počasia. Ako keby to bolo naschvál, tak juh Španielska bol zaliaty slnkom a sever, teda aj s Pyrenejami, oblačno s búrkami. Dobre naštvaný na toho „hore“ som zaspal. Ráno to nebolo až také zlé, malá oblačnosť a občas presvitali aj slnečné lúče. Stále som mal dilemu... Dnes ráno zbaliť veci a naozaj ísť na Refugi J.M.Blanc alebo ostať tu ešte jeden deň? Zvíťazil zrejme „zdravý“ rozum. Ostávam. Vyčerpanie po prechodení zápalu priedušiek sa stále prejavovalo. Namiesto raňajok som vypil magnéziový „džús“, pobalil si pár drobností a vydal sa na cestu po okolí. Prvá cesta viedla opäť k blízkemu kempu. Totiž nad ním stojí staroveká kamenná veža. Chcel som sa na ňu pozrieť z blízka. Lenže nad kempom som sa dostal do húštiny a predieral sa cez ňu. A v tom som objavil kríky obsypané černicami. Vrhol som sa na ne a dokonale sa „napásol“. Nechcem tu podrobnejšie opisovať celý deň, ktorý bol celkovo bezvýznamný. Bola nedeľa a myšlienkami som zablúdil o tri roky späť, kedy tu v Espote strávila noc partia „môjho“ zájazdu v Pyrenejách s CK Pangeotours a vtedy som pre úraz s ramenom musel svoju účasť zrušiť. Veru, Pyreneje asi nie sú pre mňa súdené... V podvečer som si v izbe zbalil veci, aby som na druhý deň mohol autobusom odcestovať na sever národného parku do mestečka Vielha. Večer som strávil v posteli sledovaním westernu „Vtedy na západe“ samozrejme v španielčine.
Na druhý deň ma privítalo slnkom zaliate ráno. Pomyslel som si na našu skupinu, že budú prechádzať okolo jazera Estany i Sant Maurici. Ale už som bol rozhodnutý, že po troch dňoch pobytu v Espote absolvujem zmenu prostredia. Mal som zistené, že autobus mi odchádza o 9.45 hodine. Mal som obavy či vôbec autobus príde. Lenže o niekoľko minút prišiel. Dopravná spoločnosť „Transports Públics de Catalunya“ nesklamala. Tentoraz nastúpilo šesť miestnych pubertiakov a ja. Decká onedlho vystúpili a v ceste pokračoval len vodič a ja. O jedenástej som bol vo Vielhe. Vystúpil som z autobusu a rozhliadol po okolí. Hľadal som informačnú kanceláriu. Dlho sa nedarilo, ale nakoniec som ju našiel v blízkosti kostola. Dostal som radu a zoznam ubytovania, teda dva penzióny a niekoľko hotelov. S mapkou v ruke som sa dostal k prvému penziónu. „Hostal es Pradets“ bol zatvorený a bez známok života. Prešiel som okolo nejakého hotela, kde sa po anglicky dohovárali na ubytovaní dve mladé baby. Nasledoval som ich, ale keď som počul cenu za tri noci 180 eur, tak som veľmi rýchlo odišiel. Po dlhšom hľadaní som našiel aj druhý penzión. Aj ten bol zatvorený. Už mali asi po sezóne. Opäť som sa vrátil do centra. Na hlavnej ulici stálo niekoľko „trojhviezdičkových“ hotelov. Bol som zúfalý. Neustále problém s ubytovaním. Pod váhou ťažkého batoha som sa uťahaný posadil neďaleko od kostola na lavičku a sledoval okolie. Už viac ako hodinu som doslova lietal po uliciach a hľadal „ubytko“. Popritom som zahliadol aj veľké nákupné centrum. Tak aspoň tam si kúpim niečo na jedenie. Ako som tak meditoval uvidel som reklamnú tabuľu s názvom hotela a smerovníkom. Vyštartoval som tam a onedlho stál pred hotelom „Orla“. Tu som sa ubytoval na ďalšie tri dni. Niekde som sa dočítal, že toto mestečko pripomína svojim vzhľadom Andorru la Vella, hlavné mesto kniežatstva Andorra. Nemal som ten pocit... V rámci tohto pobytu som sa zoznámil s blízkym okolím a najmä s údolím Val d’Aran. Navštívil som niekoľko dedín s románskymi kostolíkmi. Celkovo ich bolo štrnásť a neznalý mojej osoby musel konštatovať či som tam náhodou nepôsobil ako zástupca Vatikánu, ktorý tam vykonával kontroly kostolov. Po troch dňoch strávených vo Vielhe som sa presunul autobusom do vytúženého kempu v dedinke Taüll v údolí Vall de Boí. Miestny kemp som bez problémov našiel. Ubytoval som sa v jednej z dvoch chatiek, ktoré Milan dopredu rezervoval pre celú skupinu. Odpoludnia sa ozval mobilom Milan. Jeden člen z horskej partie, Honza, si totiž pri zostupe „vyrobil“ výron členka, takže našťastie sa dopravil taxíkom do kempu. Ostatní prišli v podvečer. Večeru sme absolvovali spoločne v jednej z blízkych reštaurácií. Posledný deň pobytu v horách všetci v rámci relaxu absolvovali krátke vychádzky po okolí. Na záver som pripravil pre celú partiu výbornú večeru s tromi chodmi, za čo sa mi dostalo uznania od všetkých. Posedeli sme do neskorého večera. Ráno sme zbalili všetky veci a odišli autobusom do mestečka El Pont de Suert, kde sme museli počkať štyri hodiny na diaľkový autobus do Barcelony. Tam sme prišli okolo siedmej večer. Ubytovali sme sa v penzióne neďaleko námestia Plaza Catalunya. Večer sme si pozreli časť mesta v okolí miesta ubytovania a do polnoci sedeli s pohármi či plechovicami piva na námestí a sledovali nočný život Kataláncov vrátane akéhosi koncertu na malom pódiu. Ráno nás čakal presun na letisko a o pol jednej poobede sme boli na letisku Schwechat.
Takže aj keď si dopredu naplánujete akciu na kopcoch, nie vždy ju musíte absolvovať. Aj na štartovacej čiare sa niekto potkne... Stalo sa...
Na záver uvádzam itinerár treku, ktorý sa volá „Carros de Foc“, čiže „Ohnivé vozíky“, tak ako ho absolvovala naša osemčlenná skupina:
1. deň: Chata Refugi de Conangles (1 555 m) – sedlo Port de Rius (2 340 m) – jazero Lac de
Rius - chata Refugi.Restanca (2 100 m).
2. deň: Chata Refugi Restanca – sedlo Coll de Crestada (2 475 m) – jazero Estany de
Mangades – sedlo Port de Caldes (2 568 m) – jazero Estany Major de Colomérs –
chata Refugi Colomérs (2 138 m).
3. deň: Chata Refugi Colomérs – Coret de Cloto (2 189 m) – Estany Long – Estany Obago –
sedlo Port de Ratéra (2 594 m) – chata Refugi d‘Amitgés (2 367 m).
4. deň: Chata Refugi d’Amitgés – jazero Estany de Sant Maurici – chata – Refugi Ernest
Mallafré (1 950 m) – Vall de Monestero – sedlo Collada de Monestero (2 716 m) –
chata Refugi J.M.Blanc (2 318 m).
5. deň: Chata Refugi J.M.Blanc (2 318 m) – jazero Estany Negre de Peguera – jazero Estany
de Cap de Port – sedlo Collada de Capdella de Saburó - jazero Estany de Saburó -
Estany del Mar –Estany de Colomina – chata Refugi de la Colomina.
6. deň: Chata Refugi de la Colomina – sedlo la Portela (2 302 m) – jazero Estany Tort –
jazero Estany de Mariolo – sedlo Colladeta de Dellui (2 577 m) – jazero Estany Dellui
– chata Refugi d’Estany Long (1 987 m).
7. deň: Chata Refugi d’Estany Long – jazero Estany de Contraix – sedlo Collet de Contraix
(2 748 m) – jazero Estany de Gran Colleto – chata Refugi Joan Ventosa i Calves
(2 215 m).
8. deň: Chata Refugi Joan Ventosa i Calves – jazero Estany Negre – jazero (priehrada)
Embassament de Cavallers – Val de Boí - Taüll (kemp).