Queyras - francúzske Vysoké Alpy (Haute Alpes)
Keď som sa na jar 2007 vrátil z Himalájí, stále som mal pocit, že toho roku ešte cítim potrebu ísť na nejaké zahraničné kopce. Asi po štyroch či piatich návštevách Vysokých Tatier v priebehu mája a júna som dospel k záveru, že pôvodne plánovanú návštevu andorrských kopcov neuskutočním, ale malo by to byť niečo podobné. Voľba padla na takmer neznámy kút Francúzska Prírodný park Queyras (Parc naturel régional du Queyras). Leží asi 200 kilometrov južne od Grenoblu na francúzsko-talianskej hranici necelých 150 kilometrov na západ od Turína. Má rozlohu asi 650 km2 a v roku 1977 bol vyhlásený za národný park. V dostupnej literatúre sa dočítate, že túto oblasť nazývajú aj Malým Tibetom, pretože profil pohoria naozaj pripomína ázijskú náhornú plošinu samozrejme vo veľmi malej podobe. Kraj Queyras patrí v rámci celku „Alpes du Solei“ (francúzske južné Alpy) k miestam s najväčším počtom slnečných dní (priemerne 2 500 hodín ročne). S kultom slnka sa tu stretnete takmer na každom kroku. Či už to sú vyrezávané drevené slniečka, zdobiace snáď každé dvere alebo množstvo slnečných hodín (cadrans solaire) na fasádach domov. Pôvod nádherne znejúceho názvu Queyras (číta sa „kéra“) môžeme hľadať v hlbokej minulosti. Údolie rieky Le Guil, ktorá sa vinie naprieč horami, bolo od nepamäti jedným z najchudobnejších a najopustenejších miest na hranici francúzskeho kraja Dauphine a talianskeho Piemontu. Oslovil som jednu známu brnenskú cestovnú kanceláriu, tá vyhovovala mojím požiadavkám, a tak v auguste som sa vydal na cestu. Príjemné prekvapenie ma čakalo v Brne pri nástupe do autobusu, keď som zistil, že so mnou cestuje aj partia moravských kamarátov, s ktorými som pred rokom absolvoval sedemnásť dní v Pyrenejach. Tentoraz to bol desaťdňový zájazd s polpenziou, teda jednoduchou, ale postačujúcou stravou pripravovanou jedným z vodičov autobusu. Po dlhých osemnástich hodinách a 1300 kilometroch jazdy cez Rakúsko a Taliansko sme prekročili hranice Francúzska. Krátko predtým sme prešli miestami, kde sa v roku 2006 konala turínska zimná olympiáda. Po tiahlom stúpaní a nekonečných serpentínach sme vyšli do sedla Montgenévre (1 850 m) a dlhým zjazdom opäť po úzkej ceste plnej zákrut nás privítal Briancon (1 321 m), desaťtisícové mesto, ktoré je jedným z najvyššie položených v rámci Európskej únie. Okrem dávnej histórie, ktorú pripomína najmä pevnosť Fort de Sallettes je známe aj tohtoročným cieľom z jednej etáp Tour de France. Po dokúpení potravín a zásob pitného režimu v supermarkete Géan naša cesta smerovala ďalej na juh. Odtiaľ to bolo do národného parku už len niekoľko desiatok kilometrov. Naším pobytovým miestom sa stal na celý týždeň kemp v dedinke Chateau Queyras (1 350 m) pod starobylým hradom stojacom na skalnatom brale. Bralo obteká z dvoch strán horská riečka Le Guil, na ktorej panuje čulý raftársky ruch. Pod hradom vedie aj jedna z mála miestnych atrakcií, adrenalínová, no nie veľmi náročná via ferrata po strmých skalách nad riekou. Po príchode do kempu, postavení stanov a skonzumovaní večere nasledovala zoznamka. Teda osobného zoznámenia sa s osadenstvom autobusu. Turisti rôznych vekových kategórií a rôznych výkonnostných kvalít. Samozrejme naša skupinka „Pyrenejcov“ hrala prím. Predsa len vlaňajší pobyt vo francúzsko-španielskych horách zanechal príjemné spomienky. Ráno nás čaká prvá túra. Autobusom sme prešli dedinkami Ville-Vieille (1 415 m) a Molines-en-Queyras (1 750 m) do dedinky St-Vérán (1 882 m). Táto je najvyššie celoročne obývanou dedinou Európy. Všade okolo je veľa lyžiarskych zjazdoviek, lanoviek a vlekov. V zime tu musí byť lyžiarsky raj. Ako všade vo Francúzsku aj tu sú turistické cesty označené ako GR, teda Grand Randonée. V Queyras je hlavnou cestou GR 58, podobne ako je na Korzike známa GR 20 či v Pyrenejach GR 11. Cesty sú značené bieločerveným štvorcom. Slnko primerane augustovému dňu od rána nám dalo vedieť, že je august, takže poriadne pieklo. Zo začiatku trávnatý chodník nás viedol strmým stúpaním najprv borovicovým lesom, neskôr skalnatými svahmi. Bol letný opar, takže viditeľnosť do diaľky nebola ideálna, ale aj tak v jednom momente sme zahliadli zasneženú dominantu celého kraja Monte Viso (3 841 m), ktoré však už leží na talianskom území v Kottických Alpách. Asi po dvoch hodinách rezkej chôdze sme vystúpili do sedla Col des Estrongues ( 2651 m), odkiaľ sme po krátkom oddychu pokračovali na najvyšší bod toho dňa, na Téte de Jacquette (2 757 m). Rovnakou cestou sme sa vrátili do sedla a pokračovali traverzom kopca Pointe de Rasis (2 844 m) do sedla Col Fromage (2 301 m). Bohužiaľ „syrové“ sedlo nám neponúklo žiadny mliečny produkt. Odtiaľ nás čakalo na krátkom úseku poriadne stúpanie na Brunet la Pinatella (2 582 m), na vrchole ktorého bola malá kamenná rozhľadňa. S úžasom sme pozerali na výstupové sólo „mountbikára“, ktorý kráčal po chodníku a na pleci niesol bike. Samozrejme z vrcholu skúšal svoje zjazdové umenie, ale v každej zákrute musel z bicykla zliezť, pretože sa pre úzky chodník nemohol otočiť. Po malom občerstvení a zhotovení fotozáberov okolitej krajiny naša cesta viedla strmo dole do sedla Col de Brainousse (2 115 m) a odtiaľ cez Créte du Chateau Jean Grossan (2 072 m) do dedinky Ceillac (1 659 m). Tam už čakal autobus s nádhernou odmenou v podobe chladených nápojov. Teplá večera urobila bodku za prvým dňom na horách.
Ďalší deň sme mali namierené k jazeru Le Grand Laus (2 679 m) a potom vyššie do kopcov. Opäť sme zažili rannú modrú oblohu a páliace slnko. Autobusom sme sa dostali do dedinky Aiguilles (1 490 m), domáci obyvatelia určite ešte spali, no my sme stúpali okolo kostola po chodníku hore k posledným kamenným domčekom s bridlicovými strechami a s drevenými balkónmi plných nádherne rozkvitnutých muškátov. Na rozľahlých lúkach sa ozýval piskot pekne vypasených svišťov. Svoje tučnučké telá vystavovali na skalách slnečným lúčom. Tí naši tatranskí sú v porovnaní s nimi dosť podvyživení. Postupne sme predbiehali skupinky turistov, ktorí zvolili naozaj príjemné víkendové tempo. Pravdepodobne mali ten istý cieľ. Jazero Le Grand Laus. Chodník vinúci sa ako dlhá stuha nemal konca, ale nakoniec sme sa predsa len dočkali. Nádherne modro sfarbená hladina jazera nás privítala pomerne silným vetrom. V rámci krátkej prestávky sme sa aspoň trochu občerstvili a už sa jednotlivci vydali na dlhé stúpanie hore. Niektorí z nás zvolili „menšie zlo“ a absolvovali výstup k jazerám Lac Mézan, Le Petit Laus a Lacs du Malrif vo výške okolo 2 750 metrov. Ostatní sme pokračovali strmým výstupom po dosť rozbahnenom chodníku hore. Vysoký vrchol nad nami sa pomaly približoval. Prirovnal by som to k výstupu od Daxnerovho sedla na Kriváň. Postupne sme prichádzali cez malé sedlo k ďalšiemu výšvihu, ktorý znamenal čiastočný cieľ cesty. Pic du Malrif (2 906 m). Výškou mi pripomenul grécky Olymp, ale obtiažnosťou výstupu skôr tatranský Svišťový štít. Výhľady na jazero Le Grand Laus boli naozaj impozantné. Po krátkom odpočinku sa malé skupinky vydali už na neplánovanú trasu po bočnom hrebeni Pic du Malrif na prvú trojtisícovku. V diaľke sa týčila kamenná hradba kopca s krásnym názvom, Grand Glaiza (3 293 m), čiže po slovensky Veľký íl. Naozaj názov kopca zodpovedal skutočnosti. Chodník viedol po kameňoch striedajúcich sa s mazľavým ílom. Z vrcholu sa celá naša skupina musela vrátiť späť, ale kvarteto minuloročných pyrenejcov sa vydalo na traverzovo-výstupový pochod cez sedlo Col de Thures (2 797 m) do dedinky Le Roux. My ostatní sme pokračovali z Pic du Malrif strmým takmer 1 400 metrovým zostupom po kamenistom a napokon dosť prašnom chodníku do dediny Abries (1 554 m). Tam sme počkali na oneskorencov a nádherný deň sme zakončili príjemným podvečerným posedením v kempe pri zaslúženej večeri a pitnom režime.
Nasledujúci deň bol skôr relaxačným. Francúzi mali sviatok a tak aj náš program bol zameraný skôr na odpočinok. Dopoludnia sme navštívili blízke okolie, najmä Chateau Queyras, teda blízky hrad, ale naozaj len jeho vonkajšiu časť, pretože podľa vyjadrenia nášho sprievodcu francúzske zámky či hrady v tu nemajú také interiéry na aké sme zvyknutí u nás. Miestnej ferrate sa venovala väčšina prítomných z našej skupiny, ale boli aj čiastočne sklamaní. Nebola to taká klasická dolomitská, no niektorí z turistických začiatočníkov si ju pochvaľovali. Na raftový zjazd dravej riečky sa nikto neodvážil. Bolo málo vody a aj cena za túto akciu nebola na naše podmienky veľmi aktuálna. Francúzi nezapreli svoju národnú hru. Na malých priestranstvách sa celý deň venovali pétanque. Naozaj túto hru hrajú takmer všetci, malé deti, ženy, ale aj ľudia v dôchodkovom veku. V to odpoludnie bolo všade cítiť nádych pokoja a spokojnosti.
Ráno prišla na rad naozaj kráľovská akcia. Najvyššie sedlo v Európe, ktoré sa dá absolvovať motorovým vozidlom. Col de Agnel (2 744 m) leží na francúzsko-talianskej hranici v blízkosti najvyššieho kopca Monte Viso. Celá skupina vystúpila na parkovisku asi dvesto výškových metrov pod sedlom. Slnečné počasie nám našťastie stále prialo. Prekonanie asi tristo výškových metrov netrvalo dlho, dve-tri hodiny chôdze a celá skupina prišla na vyhliadkovú pyramídu Pic de Caramantran (3 021 m). Nádherný pohľad na talianske Monte Viso, blízke a rozoklané steny Le Pain de Sucre (3 208 m) a okolité dvoj a trojtisícové kopce boli nezabudnuteľné. Ďalšia cesta viedla opäť po GR 58 na severozápad okolo potoka Torr. Na horských lúkach bolo opäť veľké množstvo pasúcich sa svišťov. Po necelých troch hodinách chôdze sme prišli do St-Véran, kde nás čakal autobus s občerstvovacím servisom a odišli sme do kempu v Chateau Queyras.
Akcia ďalšieho dňa začala v malej pastierskej osade Le Roux (1 710 m) a viedla turistickým chodníkom známym ako Via Alpina. Ten na východe začína pri Jadranskom mori v talianskom Terste a končí pri Stredozemnom mori v Monaku. Je dlhý okolo 5 000 kilometrov a vedie najznámejšími oblasťami európskych Álp ako sú Julské Alpy, Karavanky, Karnické Alpy, Dolomity, Zillertalské Alpy, Tuxerské Alpy, Rätikon, Silvretta, Lepontinské Alpy, Wetterstein, Bernské Alpy, Grajské Alpy, Kottické Alpy, Prímorské a Ligurské Alpy. Najznámejšími kopcami na trase sú Triglav, Tre Cime di Lavaredo, Hochfeiler, Zugspitze, Silvretta, Bernina, Mont Blanc a na juhu Monte Viso. Prvým cieľom na trase bolo sedlo Col d‘St. Martin (2 657 m) na francúzsko-talianskej hranici. Počasie však v ten deň nebolo veľmi priaznivé. Už pri výstupe údolím sa ochladilo, drobné mrholenie vystriedal postupne poletujúci sneh. Niektorí z účastníkov sa preto radšej vrátili, nakoľko neboli vybavení na také zimné podmienky. Len pár jednotlivcov pokračovalo ďalej do sedla a odtiaľ strmým zostupom už na talianskom území k pomerne malému jazeru Lago Verde. Pri ňom stojí chata Rifugio del Lago Verde. Po krátkom občerstvení cesta viedla späť do Francúzska cez sedlo Col de Valpreveyre (2 737 m). Viditeľnosť bola takmer nulová a tá robila dosť problémov pri zostupe. Našťastie v nižších polohách sa počasie začalo zlepšovať a náladu nám spríjemnili po alpských lukách sa naháňajuce svište. Okolo piatej sa jednotlivé skupiny stretli pri autobuse a tak skončil ďalší deň pobytu v Queyras..
V posledný deň turistiky naša cesta smerovala autobusom opäť k sedlu Col de Angel. Vystúpili sme na parkovisku niekoľko sto metrov nad chatami Refuge Napoleon a Refuge Agnel (2 580 m). Čakal nás zo začiatku celkom pohodlný výstup do sedla Col Vieux (2 806 m), ale odtiaľ už dosť náročné šliapanie na trojtisícový Le Pain de Sucre (3 208 m). „Cukrová homola“ je asi najkrásnejším kopcom celého Queyras. Nádherné výhľady len umocnili nadšenie z výstupu. Na východ od vrcholu sa týčil najvyšší bod v okolí, talianske Monte Viso. Zostup späť bol dosť náročný, pretože mohutné suťové polia robili problémy, ale všetci ho dokonale zvládli. Opäť sme boli v sedle Col Vieux, ale tentoraz cesta pokračovala na sever po GR 58 okolo jazier Lac Foréant a Lac Egorgéou. Autobus čakal pri osade l’Echalp (1 716 m). Po krátkej zastávke v blízkej dedinke Ristolas (1 605 m) sme dorazili do kempu. Po večeri sme zorganizovali rozlúčkové posedenie so znamenitými francúzskymi syrmi a samozrejme aj s výborným červeným vínom, gitarou a tančekmi.
V deň odchodu, po dopoludňajšom balení vecí a likvidácii kempu, sme sa okolo poludnia vydali na cestu domov. Z Chateau Queyras sme prešli na sever cez Arvieux, Le Chalp a Brumissard po ceste plnej serpentín (Route des Grandes Alpes) do sedla Col d’Izoard (2 360 m), ktoré je známe ako cieľ jednej z etáp Tour de France. Mimochodom táto méta sa v histórii Tour išla už tridsaťdvakrát. V sedle autobus zastavili usporiadatelia medzinárodných pretekov v zjazde na skateboardoch a in-lineových korčuliach. Totiž zo sedla vedie asi štrnásťkilometrová asfaltová cesta plná serpentín dole údolím až do dedinky Cerviéres (1 636 m), ktorá dáva záruku poriadneho adrenalínu. Na západ od sedla sa pomerne blízko od nás vypínal Clot la Cime (2 732 m) a na východe Pic Quest (2 854 m). Asi deväťdesiat minút sme venovali sledovaniu týchto pretekov až nás nakoniec usporiadatelia pustili na cestu a v kolóne desiatok vozidiel sme mohli zísť do spomínanej dediny a potom ďalej až do Brianconu. V Taliansku, na jednej z niekoľkých občerstvovacích zastávok, medzi Turínom a Novarou som si dovolil spestriť našu spiatočnú cestu krstom môjho posledného filmu z Himalájí. Tu mi ochotné kamarátky borovicovými šiškami z Queyras pokrstili DVD. Odtiaľ sme už pokračovali severnou časťou Talianska cez Rakúsko do Českej republiky a ja potom domov na Slovensko. Tak skončil zájazd do francúzskych Álp. Mne to však tento rok nestačilo a v októbri som si predĺžil leto desaťdňovým pobytom na Sicílii spojeným s výstupom na Etnu (3 340 m). Ale o tom možno inokedy.