Po júlovej týždennej akcii v Dolomitoch, kde som strávil osem dní, prišla na rad ďalšia. Tentoraz moja prvá cesta do Rakúskych Álp. Viem, že niektorí ľudia sa mi ozvú, že cesty do nemecky hovoriacich krajín nevyhľadávam. Bohužiaľ, táto zásada s pribúdajúcim vekom, sa akosi porušila. Dvakrát som bol vo Švajčiarsku a teraz nasledovalo Rakúsko. Určite to ale nebolo až tak naschvál. Totiž zrušenie júlovej cesty do Andorry mi trochu narobilo problémy pri plánovaní ďalšej zahraničnej cesty. A naozaj som túžil aj v auguste niekde vypadnúť na zahraničné kopce. Do toho mi však plánovane i neplánovane prišla aj akcia oslavy narodenín so sestrou na chalupe u netere pod Orlickými horami, takže som dlho hľadal voľný augustový termín až som našiel osvedčenú cestovku pardubického Poznání. Bol som a nimi už niekoľkokrát. Robia to dobre. Na Slovnesku nič podobné nemáme. Tentoraz som zvolil Alpy v južnom Rakúsku. Pohorie Silvretta sa rozprestiera na území Rakúska a Švajčiarska na ploche asi 900 km². V celom horstve leží okolo päťdesiat trojtisícových vrcholov a 120 menších ľadovcov. Všetky významné kopce a najväčšie ľadovce sa nachádzajú v hlavnom alpskom hrebeni. Najvyšším vrcholom pohoria je Piz Linard (3 411 m), ktorý leží na švajčiarskom území. Jedným z najznámejších je však Piz Buin (3 312 m) ležiaci na rakúsko-švajčiarskej hranici. Južnú hranicu pohoria tvorí rieka Inn pretekajúca Dolným Engadinom. Na západe oddeľuje Silvrettu údolie Schlappintal a Gargelental od susedného masívu Rätikon. Sever pohoria vymedzuje vysokohorská cesta Silvretta Hochalpenstrasse, vedúca dvomi veľkými údoliami – Montafon a Paznautal. Východná hranica je tvorená tokom potokov Fimerbach a Brancia, oddeľujúce Silvrettu od pohoria Samnaun.
20. augusta sme o 22.00 hodine v Prahe na Florenci nasadli do autobusu. O zájazd zo strany českých turistov nebol veľký záujem, nakoľko skupinu nadšencov kopcov tvorilo len 21 jednotlivcov. Pri nakladaní batožiny ma milo prekvapil vodič autobusu. Videl na mne tričko samozrejme aj s uvedenou webovou stránkou „cerveny-kamzik“ a hneď vykríkol. „Jejda, Červený kamzík!“. Nuž, pred dvomi rokmi sme boli spolu na zájazde v talianskom Livigno, kde nám vtedy dve tretiny času počasie vôbec neprialo, pretože neustále pršalo. Jeho kontakt potešil. Posadali sme si podľa zasadacieho poriadku, ktorý spracovala cestovka. Sedel som v strede autobusu pri okne oproti stredným výstupovým dverám. Vedľa mňa si sadla vysoká pani, odhadom päťdesiatnička, ktorá cestovala podobne ako ja sólo. Teda nemala nijakého partnera alebo partnerku. Po krátkom privítaní zo strany vedúceho zájazdu a jeho upozornení, že je nás v autobuse málo, posadali sme si jednotlivo na sedadlá autobusu, takže pred nami mala byť celkom príjemná nočná asi desaťhodinová cesta. Prvou zastávkou bol už tradičný Rozvadov, kde sme absolvovali krátke asi polhodinové občerstvenie. Trištvrte hodiny po polnoci sme prekročili česko-nemeckú hranicu a po diaľnici mierili k Mníchovu. Neďaleko od hranice sme sa dostali do niekoľkokilometrového úseku, kde diaľnicu v noci opravovali. Všade veľa cestárskych strojov a ešte viac ľudí. Pomyslel som si na našich cestárov a ich pracovnú neschopnosť, keď takéto úseky opravujú aj niekoľko mesiacov i rokov. Začalo pršať a dažďové kvapky nestačili stierače na predných sklách stierať. Asi po dvoch hodinách jazdy sme zastavili 20 kilometrov pred Mníchovou na odpočívadle Holledau. Tentoraz len krátka bezpečnostná zastávka. Totiž vodič išiel bez kolegu, teda sám a pravidelne dodržiaval dvojhodinovú jazdu. Nočnú jazdu som si „vychutnával“ sledovaním nočného ruchu na ceste. Prešli sme cez známe lyžiarske stredisko Garmisch-Partenkirchen, z ktorého som videl len pár pouličných svetiel. O štvrť na šesť ráno sme prešli cez nemecko-rakúsku hranicu pri Lermoos a o hodinu a pol sme parkovali na parkovisku Trofana Tyrol. Teda už sme boli v Tirolsku. Na tomto mieste sme strávili asi pol hodinu, aby sme okolo siedmej vyrazili na posledný úsek celonočnej cesty. Údolím známej rieky Inn sme pokračovali na juhozápad, onedlho prešli okresným mestom Landeck, ktoré je zároveň najzápadnejším mestom Tirolska. Potom sme už stúpali údolím Pauznantal okolo rieky Trisanna. Strmá cesta nás priviedla k horským strediskám See, Kappl a Ischgl. Presne o ôsmej sme prišli do posledného horského strediska v údolí, Galtür (1 584 m). Je to obec s asi 900 obyvateľmi. A ako som neskôr zistil, s jediným minimarketom, ale s inými atrakciami ako je napríklad Alpinarium. Autobus zaparkoval na západnom okraji obce pri hoteli Ballunspitze. Hotel dostal názov od neďalekého kopca, ktorý vyčnieva nad údolím v podobe skalnatej homole do nadmorskej výšky 2 671 metrov. Teda je len o pár metrov vyšší ako tatranský Gerlachovský štít. Po krátkom čakaní sme sa ubytovali a hneď aj absolvovali raňajky. Hotel je postavený v tradičnom tirolskom štýle a aj dámska obsluha v jedálni nosí miestne kroje v podobe dlhých šiat. Raňajky podávali tradične samoobslužným spôsobom, teda vraj „švédske stoly“. Po prebdenej noci mi ani veľmi nechutilo.
Po raňajkách nás čakal prvý výšľap. Počasie sa cestou sem konečne umúdrilo, takže sa neopakovala situácia z júlových Dolomít, kedy sme prvú túru vďaka dažďu absolvovali alebo skôr ani neabsolvovali pokusom o lanovkový výjazd. Takže tentoraz sme sa o desiatej vydali po asfaltovej ceste asi kilometer na západ do miestnej osady Wirl, odkiaľ premáva sedačková lanovka Birkhahnbahn pod kopec Birkhahnkopf (2 213 m). Vedúci David každému z nás rozdal „Silvretta Card“, čo bola karta na všetky horské dopravné zariadenia, ale aj na miestnu autobusovú dopravu v horskej oblasti Silvretta. Na hornej stanici (2 035 m) vietor dobre pofukoval. Našim cieľom mal byť vyhliadkový kopec Breitspitz (2 205 m). Nečakal som na nikoho z celej našej partie. Obloha bola zatiahnutá a vtedy som ešte nikoho nepoznal. Vydal som sa sám na cestu. Blatistý chodník viedol najprv do mierneho kopca. Z neho som v diaľke uvidel veľké jazero Kops-Stausse (1 809 m). Oproti mne prešlo niekoľko postarších turistov. Zrejme sa vracali k lanovke. Prešiel som cez niekoľko drevených mostíkov, ale aj hatí, ktoré prekrývali močaristé lúky. Pretože fúkalo, vytiahol som letnú vetrovku. Kraťasy sa osvedčili už v minulosti. Keď zmoknete, tak tieto nohavice o chvíľu sú suché. V pršiplášti alebo ponče sa ešte viac potíte a dážď steká na dlhé nohavice. Dostal som sa do miest, kde robotníci čistia kosodrevinu. Zrejme stavajú novú zjazdovku. Bola nedeľa, takže sa nikde našťastie nepracovalo. Hustú hmlu striedali o niečo vyššie čierne mraky. Takže vyhliadkový kopec asi nebude vyhliadkový. Nad jednou križovatkou som vysoko nad sebou videl skupinku ľudí. Pomyslel som si, no tak to ma čaká poriadne stúpanie. Naša skupina bola v nedohľadne. Už v prvých metroch stúpania som fučal ako lokomotíva úvraťovej železničky na Vychylovke. Každú chvíľu som zastavoval. Fotiť nebolo čo, ale aj tak zopár záberov som urobil, aby som mal na pamiatku to „nič“ okolo seba. Konečne som sa dostal na akýsi bočný trávnatý hrebeň. Skupinka mladých ľudí, ktorých som zdola videl poriadne maličkých bola naraz na dosah ruky. Pred sebou som mal už miernejšie stúpanie a onedlho so predbehol asi desaťčlennú skupinku. Lenže to, čo som predpokladal, že je vrcholový hrebeň, samozrejme nebol. Veď ani čas výstupu tomu nezodpovedal. Prešiel som okolo niekoľkých malých horských jazierok. Neviem, či sú tam stále alebo to nebola stečená voda po výdatnom celonočnom daždi. Konečne som videl aj na druhú stranu hrebeňa. Síce občas sa vynoril z mrakov skalnatý hrebeň Saggrat (2 498 m). Stúpanie nemalo konca. Dostal som sa do sedla Kopser Jögdilo (2 150 m). Opäť strmé stúpanie a na jeho konci postávalo niekoľko ľudí. Onedlho som stál pri nich. Skupinka starších ľudí. Bolo však vidieť, že toho majú dosť. Neviem či boli na vrchole. Chodník ma cez mokré lúky doviedol na ďalšiu vyvýšeninu. Oproti cez hlboké údolie sa vypínal skalnatý dvojvrchol Vallüla (2 813 m). A ďalej za touto horskou hradbou sa čerili vody jazera Silvretta-Stausse (2 030 m). Vtedy ma ani nenapadlo, že je to jazero, pri ktorom budem o niekoľko dní stáť. Zbehol som do malého sedielka, kde postávala dvojica turistov, zrejme manželia. Paradoxne som sa s nimi opäť stretol na ďalšej túre. Snažili sa „loviť“ zábery okolia, ale vzhľadom na počasie asi nič poriadne nevymysleli. Čakal ma posledný úsek výstupu. V diaľke som uvidel drevený kríž. Tak predsa bude koniec šliapania do kopca. Pár metrov pred krížom stálo malé jazierko. Ešte aj tu tesne pod vrcholom... Vibramy boli nasiaknuté vodou, ale vnútri našťastie nie. Stál som tam sám. Nasledovala vrcholová fotografia samospúšťou Akože „selfie“. Vtedy ma ani nenapadlo vytiahnuť slovenskú vlajku. Moja oficiálna „vrcholovka“ sa teda nekonala. Nebolo to správne vrcholové počasie. Pohľad hlboko do údolia mohol byť fascinujúci, teda v prípade slnečného počasia. Snáď teraz stálo za fotenie údolie Untervermunt s dedinkou Partenen (1 051 m) s dvomi neveľkými jazerami na západ od vrcholu. Nakoľko bolo stále sychravo, ani ma nenapadlo vytiahnuť z batoha nejaké občerstvenie, dokonca som nemal ani smäd. Namieril som si to späť. Onedlho som stretol manželov, ktorých som v sedle predbiehal. Chôdza v mokrom teréne nebola veľmi sympatická. Ako som výstup absolvoval bez použitia paličiek, tak tentoraz som ich veľmi skoro vytiahol. Totiž drobné kamienky, ale aj mokrá tráva mi občas zaplietla nohy, a tak som radšej použil túto technickú pomôcku. Po chvíli sa objavilo niekoľko jednotlivcov z našej skupinky. Medzi nimi aj sympatická pani, ktorá mala v autobuse sedieť vedľa mňa. Pozdravili sme sa. Hlboko dole a v diaľke som videl „plahočiť“ sa jednu osobu. Keď som ju dobiehal, zistil som, že je to jeden zo sólo účastníkov zájazdu. S igelitkou v ruke sa púšťal dosť strmým chodníkom. Išiel som za ním. Totiž to bola druhá cesta, najmä pre zostup, ktorá viedla k jazeru Kops-Stausee, čo malo byť cieľom dnešnej trasy. Vďaka paličkám, ale snáď aj lepšiemu pohybu v teréne, som ho veľmi skoro predbehol. Lenže ten zostup by som prirovnal k zostupu strmým žľabom v Nízkych Tatrách, teda keď idete hrebeňnovkou od Chabenca do Sedla Zámostskej hole. Tam je odbočka doprava po žltej turistickej značke do osady Magurka. A práve ten „padák“ bol asi ako tento, čo spomínam. Zdevastovaný chodník vlastne ani nie je chodníkom, prúdy vody ho takto pravidelne vymieľajú. Bolo potrebné prejsť miestami aj meter hlbokým úzkym korytom. Pomyslel som si na chlapíka s igelitkou. Ak ten to tu prejde, klobúk dole. Cesta bola nekonečná. V jej spodnej časti už chodník ani neexistoval, holá vyklčovaná stráň s tabuľami „Achtung!“ naznačovala, že naozaj sa tu pracuje na novej zjazdovke. Dlho som sa tešil na chvíľu, keď prídem k jazeru. Totiž jeho vysoká hrádza sa len pomaly približovala. A naraz chodník viedol hlboko a najmä dosť ďaleko pod hrádzu. Už som si myslel, že som zablúdil. Ale nebolo kde. Konečne sa chodník zmenil na lesnú cestu, ktorá sa otočila o 180 stupňov a viedla k hrádzi. Onedlho som stál na širokej asfaltke. Blízka drevená lavička sa stala mojim miestom krátkej prestávky. Banán som snáď na dva-tri hlty „schrúmal“. Kombinácia s pivom síce vyznieva čudne, ale nemal som chuť ani na tatranku či „margotku“. České pivo z autobusu bolo tým pravým osviežením. Ale ani to som tam nevypil. Myslím, že únava z noci strávenej v autobuse bola dosť veľká. Tak som si niesol plechovicu v ruke a kráčal po hrádzi. Miestami sa tesne nad hladinou preháňala hmla. Bolo citeľne chladno. Na druhej strane hrádze som stretol starších manželov z našej skupiny. Chvíľu som išiel s nimi, ale oni si zvolili naozaj seniorské tempo. Klobúk dole, pán mal vyše osemdesiat rokov. Asi po štvrťhodine som prišiel na parkovisko pri chate Alpengasthof Zeinisjoch (1 822 m). Odtiaľ premáva miestny autobus. V pláne bol aj zostup odtiaľ dole údolím, ktoré tvorí rozvodie riek Rýn a Dunaj. Lenže ani táto atrakcia ma v tomto počasí neoslovila. Stále fúkal nepríjemný studený vietor. Nakoľko autobus mal prísť až o polhodinu, posadil som sa v predsieni Zeinisjochu. V závetrí a pomerne v teple som tam doslova driemal. Na zastávke autobusu postávalo niekoľko turistov. Moju pozornosť upútala šesťčlenná rodinka Židov. Asi tridsať ročný otec, ortodoxný Žid so všetkým čo mám mať, teda najmä naondulované bokombrady (pejzy), na hlave jarmulka a dlhý čierny kabát. Synovia ako otec, len najstarší držal v naručí malú asi dvojročnú sestru. Vtedy som netušil, že s touto národnostnou enklávou sa budeme stretávať na horách každý deň. Konečne prišiel autobus. V autobuse už sedelo niekoľko podobných „ortodoxákov“. Pomyslel som si, že tam snáď majú nejaké „hniezdo“. Aj oni vystúpili v Galtüre. Našťastie zastávka autobusu je pri hoteli. Prišiel som do izby s perspektívou, že po hygiene zaľahnem do postele a dospím predošlú noc. Osviežujúce, ale najmä uspávacie pivo mi naozaj pomohlo zaspať. Pri večeri nastalo menšie „hýbanie škatúľ“. Totiž personál jedálne nás „nahustil“ bližšie k sebe, takže sme obsadili päť stolov. „Vyfasoval“ som práve starších manželov, ktorých som stretol pri jazere Kops-Stausee a mladého otecka s asi deväťročnou dcérou, ktorá bola najmladšou účastníčkou zájazdu. Už vtedy som si všimol sympatickú pani z autobusu. Sedela pri vedľajšom stole s dvomi pármi. Manželia? S jedným párom si zrejme dokonale rozumeli, pretože neustále bolo počuť smiech. Pri našom stole to bolo ako na kare. Nuž, ani ma nenapadlo, že by sa dalo presadnúť, aby som sa prípadne aj ja zapojil do srandičiek, ktoré mi nie sú určite cudzie. Večeru tvoril zeleninový šalát, špargľová polievka, pečené jelenie stehno, žemľová knedľa, dusený červená kapusta so šampiňónmi a zmrzlina s lesným ovocím. Po absolvovaní stravy som v izbe zapisoval zážitky z túry a odobral som sa doháňať spánkový deficit.
Breitspitz (2 205 m).
Ráno nás privítalo slnečné počasie. Bolo síce chladno, ale svietilo slnko. Po výdatných raňajkách, v rámci ktorých som skonzumoval takú dospelé porciu praženice s niekoľkými plátkami šunky a tvrdého syra, sme okolo pol deviatej odišli autobusom cez údolie Kleinvermunt po horskej ceste Hochalpenstrasse k jazeru Silvretta Stausee (2 030 m) do sedla Bielerhöhe (2 037 m). Na začiatku stúpania cesty je mýtna kontrola, kde sa vyberá za výjazd do sedla mýto. Sedlo je zároveň hranicou rozvodia Rýna a Dunaja, čiže potoky a riečky tečúce na východ sa postupne vlievajú do Dunaja a tie na druhej strane, do Rýna. Prešli sme po západnom brehu jazera na jeho južný koniec, k sympatickému horskému vodopádu, ktorý pred svojim ústím do jazera tvorí potok Klostertaler Bach. Tento úsek bol jediným, ktorý klesal. Potom už nás čakalo len a len stúpanie údolím Ochsental. Horská vozová kamenistá cesta nás viedla nespočetnými zákrutami vyššie a vyššie. Okolo nás bola neskutočné nádherná krajina s mnohými malými ľadovcami. Za chrbtom sa vypínal včerajší cieľ výstupu, Breitspitz. Po pravej strane hrebeň Lobspitzen a ľadovec Verhupf Gletscher. Za nimi sa týčil majestátny Schattenspitze (3 202 m) s jeho ľadovcom Schatenspitze Gletscher. Onedlho sa akoby spoza zákruty objavil Schneeglocke (3 223 m), taktiež so svojim ľadovcom. Prestávky na vydýchanie boli čoraz častejšie. Je pravda, že v ten deň mi to naozaj celkom dobre šliapalo. Udával som tempo celej skupiny. Ale cez to všetko som fučal ako jeleň v ruji.
Piz Buin (3 312 m)
Konečne sa pred mnou otvorilo široké horské údolie. Vpravo sa týčil trojtisícový vrchol Silvrettahorn (3 244 m) a vedľa neho impozantný Piz Buin (3 312 m), kopec, o ktorom som kedysi dávno, pred desiatkami rokov, čítal v časopise Krásy Slovenska. Vtedy tam opisoval svoj výstup ktorýsi z československých horolezcov. Pred mnou bolo posledné krátke stúpanie k chate. Wiesbadenerhütte (2 443 m) bola dnešným naším cieľom. Porovnal som si nadmorskú výšku chaty. Napadlo ma, že naozaj u nás na Slovensku v takej výške nič podobné nemáme. Teda chatu. Zablúdil som myšlienkami do histórie mojich horských ciest a naozaj neviem, či som bol na chate v podobnej nadmorskej výške. Síce áno, mesiac predtým v Dolomitoch, ale to bol skôr výjazd lanovkou. Táto chata bola postavená v roku 1896, niekoľkokrát ju prestavovali, naposledy v roku 1989, kedy dostala terajšiu podobu. Má kapacitu 100 lôžok. Výstup k chate mi trval necelé dve hodiny. Možno to bolo aj menej. To ale nie je podstatné. Nič svetoborné, ale celkové prevýšenie bolo okolo 400 metrov! Aj keď som k chate prišiel ako prvý, mal som pocit, že som zdolal niečo poriadne ťažké. Na rozsiahlej terase pri drevených stoloch sedelo dosť turistov. Sadol som si k poslednému. Onedlho postupne prichádzali aj ostatní. Niekoľko si prisadlo ku mne, vrátane sympatickej pani i s dvojicou, s ktorou sedávali v jedálni. Prekvapila milá čašníčka. Češka, ktorá tam bola na letnej brigáde. Samozrejme čapované pivo uhasilo smäd a ihneď dodalo sily, ktoré ma pri šliapaní dosť opúšťali, Ostatní si dali taktiež pivo alebo akési limonády. Navyše si niektorí objednali trhanec s jablkovým pyré, miestnu špecialitu. Na toto nie som stavaný. Slnko poriadne pripekalo, takže prepotené tričko som vymenil za suché a toto sa pod slnečnými lúčmi poriadne vysušilo. Asi hodinu po mojom príchode prišla dvojica najstarších manželov. Pán sa priznal, že tu bol asi pred tridsiatimi rokmi, teda keď mal nejakých päťdesiat. Prišiel sa pozrieť na miesta, kde liezol po kopcoch. Tvrdil, že ľadovec, ktorý bol teraz asi dvesto, tristo metrov od chaty, tak vtedy siahal až pod chatu. Nuž globálne otepľovanie naozaj pôsobí. Niektorí z partie sa už dávno vydali na spiatočnú cestu. Ostával som dosť dlho, veď bolo dosť času na návrat. Nasledovalo druhé pivko. Už odišiel aj vedúci David s priateľkou Evou, starší manželia stále ostávali ešte s ďalšou dvojicou. V duchu som sa rozlúčil s Piz Buinom. Zrejme sa sem už v živote nedostanem. Išiel som sa za ostatnými, tentorazi po chodníku „Sommerweg“, čo bol traverz pohraničného hrebeňa Fluhthorn (3 399 m). Slnečná cesta bola naozaj zaliata slnkom. Mierny vánok spríjemňoval cestu. Tiahle klesanie striedalo občasné stúpanie. Prekročil som niekoľko potokov padajúcich do hĺbky, aby sa spojili s horskou bystrinou Klostertaler Bach. Chodník mal rozmanitý podklad, miestami tráva, miestami skaly, ale aj obrovské kamenné platne. Klesal neustále okolo jazera. Jeho východné brehy obchádzal vlastne z pravej strany. Po dlhšom klesaní som sa konečne dostal na kamenistú cestu, po ktorej sme vystupovali hore. Lenže odtiaľto cesta až na parkovisko, kde stál autobus trvala ešte ďalšiu polhodinu. Niektorí z nás nechceli čakať na hodinu odchodu nášho autobusu, a tak využili miestnu dopravu a odišli autobusom dole. Zarytí účastníci zájazdu si neodpustili pivové osvieženie. O pol piatej sme v oklieštenej zostave autobusom odišli do hotela. Večera sa podávala podľa mojich predstáv. Šalát z čerstvej zeleniny, menšia porcia zemiakového šalátu s vyprážaným hydinovým rezníkom, syrová polievka, teľací guláš s hubami-kuriatkami a nokami. Zmrzlinu som aj tentoraz odmietol. Veď to aj tak bola poriadne porcia.
Ráno nás počasie ani neprekvapilo. Vychádzajúce slnko potvrdilo realitu, že aj tento deň bude z hľadiska počasia super. Raňajkové menu tvorili šunka so syrom, prosciutto a praženica s chlebom. O deviatej sme vyrazili po ceste dole údolím Pauznantal. Zastavili sme v mestečku See (1 055 m). Na západ od mestečka sa vypína nádherná skalná pyramída Weiskogel (2 847 m). Naozaj impozantný kopec nasvietený východným slnkom. V neveľkom horskom stredisko v dolnej časti údolia premáva kabínková lanovka „Medrigjochbahn“. Tou sme sa vyviezli do hornej stanice Medrigalm (1 800 m). Tých 750 výškových metrov je pre predstavu podobných ako v Malej Fatre lanovka do Snilovského sedla vo Vrátnej. O desiatej sme už kráčali od lanovky po širokej kamenistej ceste stúpaním najprv v lese, neskôr po alpských lúkach. Slnko neúprosne pieklo, takže pokrývky hlavy boli naozaj potrebné. Niekoľkokrát sme prešli cez zjazdovku. Na východe sa v diaľke vypínal krásny horský hrebeň so zubatými vrcholmi. Našim prvým cieľom alebo skôr miestom na prestávku bola chata „Grattlirerestaurant“, ktorá však bola zatvorená. Až sem vedie sedačková lanovka, lenže nepremávala. To sme už boli na lúkach Madrigalpe Odtiaľ už bolo vidieť cieľ dnešného chodeckého snaženia. Chatu Ascher Hütte (2 300 m). Na mape je síce údaj 2 256 metrov, ale údaj na múre chaty je taký aký uvádzam. Paradoxom bolo, že miesto prestávky bolo vyššie ako chata. Teda čakalo nás skôr klesanie a napokon s konečným menším stúpaním. To už bola čerešnička na torte. Po necelých dvoch hodinách chôdze sme stáli na drevenej terase so stolmi, lavicami a červenými slnečníkmi. Bolo tu pomerne dosť ľudí. Totiž k chate je možné prísť z troch smerov. Okoliu tróni impozantný kopec Madrig (2 568 m). Nie sú to závratné výšky, ale svojim profilom pripomínajú Vysoké Tatry. Samozrejme občerstvenie v podobe piva bolo na mieste. Pre informáciu uvádzam, že jedno veľké pivo v týchto Alpách stálo v priemere 3,60 eur. Vedúci David s priateľkou si prisadli a ešte aj jeden postarší pán. „Závisláci“ na kávičke si ju dopriali a niektoré navyše aj pivo. Našli sa aj jednotlivci, ktorí si dali obed. Bolo nesmierne teplo, vyzliekol som tričko a dal sušiť na šnúru. Posedeli sme tu viac ako hodinu. Okolo trištvrte na jednu sme postupne začali schádzať do údolia. Naším cieľom bol salaš Versingalm (1 964 m). Vedúci David sľuboval zdravý pitný režim. Teda pravé domáce mlieko... Hm, tak to určite nebude moja parketa. Veď som mlieko nepil snáď štyridsať rokov. Možno menej... A najmä nejaký originál od „prírodnej“ kravy. Chodník miestami strmo klesal, preskakoval som niekoľko horských potôčikov, ktoré strmo stekali do údolia. Na lúkach sa páslo množstvo kráv. Zrejme to boli tie, od ktorých sme mali dostať mlieko. Asi...Niekoľko mi zapózovalo pred objektívom. Mám na ne pamiatku, bohužiaľ ony na mňa nie. Asi po hodine a trištvrte som dorazil na salaš. No je to skôr chata so stajňami. Na terase stálo asi osem stolov s lavicami a medzi nimi pobiehala domáca pani v tirolskom kroji. Vybral som jeden z voľných stolov a sadol pod slnečník. Dosť neprívetivé boli muchy, ktorých tu lietali možno desiatky alebo skôr stovky. Vedľa pri stole už sedel David s Evou a dopriavali si poháre s mliekom. Na jedálnom lístku mali uvedené „Butter-milch“, teda niečo ako maslové mlieko. Alebo skôr smotana. Určite toto mne nehrozilo. Dal som si fľaškové pivo, pretože čapované nemali. Medzitým dorazili ďalší z našej skupiny. Medzi inými aj sympaťáka s dvojicou. Milan s Pavlou. On, neúnavný srandista, bol dlhoročným kamarátom pražského herca a komika Miloslava Šimka. Viac o tom o niekoľko riadkov neskôr. Jeho priateľka ho prehovorila na mlieko. Pri stole nás sedelo šesť. Jediný som nepodstúpil „tortúru“. Obsluha doniesla trojdecové poháre s bielym nápojom. Jediná Ivana, čo bola tá sympatická pani, si dala naozajstný polliter. Skúmavo som pozeral, čo bude nasledovať. Milan hrdinsky odpil asi deci mlieka a naozaj výraz jeho tváre bol veľavravný. Nevedel, či má zo seba vyklopiť obsah žalúdka hneď alebo neskôr. Samozrejme už si nedal ani hlt. Hrdinsky priznal, že si mal dať radšej pivo. Najlepšie však na tom bola Ivana. Obsah pohára pomerne rýchlo vypila. Poznamenal som kolektívu, že ktovie či majú v blízkosti toalety. Pred odchodom zo salaša niektorí ich aj preventívne navštívili. Výraz „butter-milch“ potom už ostal v našom slovníku. Pred druhou hodinou sme pokračovali po horskej ceste dole k hornej stanici lanovky, ktorou sme sa mali odviezť opäť do See. Cestou som hovoril s Ivanou a vysvitlo, že je z Benešova. Tak som sa priznal, že som tam pracovne strávil takmer tri roky. Ostalo prekvapená a poznamenala niečo o malom svete. Cestou som ešte stihol urobiť zábery na okolité kopce vrátane vzdiaľujúceho sa salaša. Nasadli sme do kabínky lanovky, tentoraz aj s jedným pánom z našej partie. Dole v stanici som z kabínky vystúpil ako posledný. Ako som prechádzal okolo východových dverí, na zemi ležala kartička „Silvretta card“. Okolo mňa nikoho nebolo, a tak som ju zdvihol a zobral sebou. Ivana išla k autobusu a ten pán vraj ide miestnou dopravou do hotela. Pri autobuse už postávali jednotlivci s plechovicami chladeného piva. Nakoľko do odchodu bolo ešte dosť času, išiel som sa ešte prejsť po mestečku. Moje záujmy o miestne kostoly na podobných zájazdoch, som tentoraz vynechal. Kostol bol dosť ďaleko, a tak som sa uspokojil len s návštevou informačnej kancelárie a blízkeho minimarketu. Vrátil som sa k autobusu. Vtedy mi napadlo, že tú kartu mohol stratiť zrejme niekto z našich. Opýtal som sa mojej spolupútničky, či ju náhodou nevytratila. Povedala, že nie, ale ten pán čo s nami cestoval v lanovke, vraj ju niekde stratil. Totiž, chcel nastúpiť do toho miestneho autobusu a karta nebola. Tak sa vrátil k nášmu autobusu. Červenka, tak sa ten pán volal, zareagoval na moju výzvu či niekto nestratil kartu. Tak som mu ju dal. A k tomu som dodal, ale toto sa nedáva zadarmo. Tri pivá alebo niečo podobné... Pán nepochopil. Ešte aj Ivana ho v autobuse vyzvala, že by naozaj mal niečo zaplatiť. Mal som smolu. Niežeby mi išlo o pivá, ale o princíp. A ako som si všimol pri večeri v jedálni, dopriaval si pitný režim aj so svojou manželkou. Pomyslel som si niečo o podobných jedincoch, ktorých som v živote už dosť stretol. O štvrtej sme vyrazili na cestu späť do hotela. Čas do večere sme strávili návštevou miestneho múzea Alpinárium. V malej kinosále premietali filmový dokument o lavínovom nešťastí, ktoré Galtür postihlo 23. februára 1999. Masy snehu vysoké viac ako štyri metre sa zosunuli z južných svahov Schrottenkopfu (2 890 m) vtedy zahynulo 38 ľudí. Večera sa niesla v podobnom duchu ako včera, tentoraz som si dal zeleninový šalát, vyprážané kuracie nugety, zemiakový šalát, mimochodom bol veľmi dobre dochutený, dva či tri druhy syrov, polievka v podobe mrkvovo zázvorového krému, pečené kuracie stehno, zemiaková kaša a dusená cuketa. Opäť som odmietol zmrzlinu. Po večeri som sa venoval písaniu poznámok z celého dňa.
"Butter-milch gruppe"
Nasledujúce ráno bolo opäť slnečné. Bol som naozaj prekvapený, že to tak vychádzalo. Bolo síce len desať stupňov, ale vždy sa slnečné lúče rozohriali tak, že cez deň boli doslova horúčavy. Raňajky tvorili šunka so syrom, žemľa s maslom a ovocie. Na týchto akciách, na rozdiel od väčšiny účastníkov, nepijem ani čaj ani kávu. Dávam prednosť studeným nápojom v podobe džúsov riedených vodou. Tak mi to prosto chutí. Dnes nás čakal odpočinkový deň. Lanovková „anabáza“ s odskočením si do Švajčiarska. Pred deviatou sme opäť vyrazili na východ. Tentoraz našim cieľom bolo mestečko Ischgl (1 360 m). Je to známe horské lyžiarske stredisko s množstvom hotelov a penziónov. Kabínkovou lanovkou „Silvrettabahn“ sme vyšli do strediska Idalp (2 320 m). Momentálne je tam veľké stavenisko. Žeriavy, nákladné autá a desiatky robotníkov stavajú mohutný komplex. Prestúpili sme na ďalšiu lanovku, tentoraz šesťsedačku. To už sme mierili do stanice Idjoch (2 757 m). Teda boli sme vyššie ako Gerlachovský štít. Síce lanovkami. Niektorí z nás sa vydali s Davidom na blízky kopec Greitspitze (2 871 m). Všade okolo nás postávali desiatky „bajkerov“, ale aj turistov. Na vrchol s krížom prúdili davy ľudí. Tak toto nemusím... Vytvorili sme štvoricu, Ivana, Pavla, Milan a ja. Okrem nás ešte ďalší jednotlivci a prešli sme k ďalšiemu úseku sústavy lanoviek. Tentoraz už sme stáli vo Švajčiarsku. Štvorsedačkou sme zišli na stanicu Alp Trida (2 263 m). A tam opäť na ďalšiu štvorsedačku Alp Trider Satelbahn, ktorá viedla na Alp Trida Satel (/2 488 m). Odtiaľ premáva dvojpodlažná kabína (Doppelstöckige Pendelbahn) do strediska Ravasch (1 799 m), čo je južná časť strediska Samnaun-Dorf (1 844 m). Lanovka s touto konštrukciou je prvou na svete. Má kapacitu 180 osôb. Nasadli sme do veľkej kabíny. Jazda dole netrvala dlho. A tak sme okolo pol dvanástej už kráčali peši do samotného centra Samnaun. Totiž stanice od lanovky premáva miestna kyvadlová doprava, ale stálo tam toľko ľudí, že sme sa rozhodli prejsť asi jeden a pol kilometra peši. Tak urobili aj desiatky iných turistov. Samotné mestečko nie je veľké. Tvorí bezcolnú zónu, podobne ako je to napríklad v talianskom Livigne alebo v Andorre. Je tu veľa obchodíkov pre turistov, kozmetika, cigarety, alkohol, ale nájsť obyčajný market s nejakými potravinami bol problém. Baby zháňali čokolády pre vnúčence a my chlapi sme sa len tak ponevierali po uličkách. Nakoniec sme spotení a uťahaní z chodenia v horúčave skončili na terase kaviarne v centre. Stretli sme ďalších našich ľudí zo zájazdu. Prišla aj Eva. David ešte s jedným pánom absolvovali vo dvojici veľkú túru po hrebeni na Palinkopf (2 864 m) a údolie do Samnaun. Medzitým sa objavil aj David. V rámci debaty som sa Ivany opýtal, či včera večer nemala problémy po tej „butter-milchovej“ vojne. Čestne priznala, že áno. Nuž aj tak podobne sa dá stráviť večer... Po posedení na terase s kávou a pivom sme sa vrátili do Ravaschu k lanovke. Opäť sme absolvovali jazdy lanovkami. Prišli sme na hraničný hrebeň a nemo som ostal stáť pred realitou. Prechádzali sa tu doslova desiatky tých ortodoxných Židov. Malé deti, rodičia i starí rodičia. Ktosi z našej partie zistil, že údajne v údolí od Landecku na západ majú akési celoeurópske stretnutie. Človek žasne nad tým ich oblečením. Nepochopím ako v takej horúčave môže niekto chodiť v dlhých hábitoch. Bohužiaľ, každý sme iný. Nenápadne som fotil tieto skupinky. Podobné to bolo pri jazde lanovkou dole. Skonštatoval som, že tam kdesi dole majú snáď hniezdo. V Ischgli som navštívilo miestny kostol aj s priľahlým cintorínom. Zaujali má náhrobky a krásne tepané kríže s „pozlátenými“ menovkami. Snáď to nie je nejaká úchylka, ale tie hroby boli naozaj pekne upravené. O piatej sme odišli do hotela. Asi sa budem opakovať, ale večerné menu sa už tretí deň u mňa takmer nemenilo. Teda myslím predkrm. Vyprážaný rezeň s fazuľovým šalátom, štyri druhy syrov, mäsový vývar s knedličkami, pečené mäso s prosciuttom, dusené huby-kuriatka, gratinované zemiaky so syrom. Dezert v podobe zákusku tiramisu som odmietol. Večer som zaľahol do postele s mapkami a propagačným materiálom a „študoval“ prejdené túry. Ani neviem kedy sa mi podarilo zatvoriť oči.
Samnaun
Prišiel posledný deň s túrou. Ráno bolo opäť slnečné, takže sa vstávalo veľmi dobre. Tradičné raňajky sa aj teraz konali v duchu predošlých rán. Šunka, syr, maslo žemľa, čerstvé ovocie a džús. Tradičná deviata hodina odštartovala odchod autobusom opäť smerom dole údolím Paznaun. Tentoraz nás čakal Kappl (1 255 m). Malé mestečko s kabínkovou lanovkou Bergbahn. Využili sme jej služby a vyviezli sa do hornej stanice Diasbahn (1 830 m). Odtiaľ sme pokračovali najprv lesným chodníkom a neskôr po širokej vozovej ceste až k miestnemu salašu Sessladalpe (1 863 m). Aj v tento deň slnko neúprosne pražilo. Náš dlhý „had“ sa vinul poriadne ďaleko. Prvý „rýchlici“ boli už pri salaši, zatiaľ čo ostatní pomaly kráčali hore. Bolo vidieť, že šiesty deň túr už dával zabrať. Priznám sa, že aj mne. Prestávky na vydýchanie boli kratšie a hlavou mi vírili myšlienky na koniec túry. Ale to bolo ešte ďaleko. V diaľke na kopci stála chata. Cieľ dnešnej cesty. Niečo podobné vidíte v Tatrách pri kráčaní na Téryho chatu. Vysoko síce stojí chata, ale je pomerne ďaleko. Ale nad chatou sa vypínala skalnatá pyramída pripomínajúca Lomnický štít. Akurát bola bez lanovky. Mohutný Sessladspitze (2 906 m) tróni nad celým údolím. Dlhý a nekonečný úsek viedol horskou cestou a na jej konci bolo stúpanie ku kamennej stavbe. Zrejme to bol nejaký bývalý salaš či dom pre pastierov. Pred sebou som mal pravdepodobne posledné stúpanie. Vpredu kráčal David s Evou. Zo strmej steny stekal kaskádami potok Sessladbach, ktorý vyteká
Sessladspitze
z neďalekého jazera pod chatou. Niekoľkými strmými serpentínami som sa vyštveral na križovatku ciest, smerovník vľavo k chate, vpravo do údolia Obere Sessladalpe. Z pravej strany prichádzala skupinka starších turistov, a tak som im dal prednosť. Aspoň mi „prešľapú“ cestu. Takže tentoraz doľava. Po niekoľkých výškových metroch som konečne stál na dohľad chaty pri malom horskom jazere. Doslova pár metrov ma delilo od Niderelbehütte (2 310 m). Dvojpodlažný objekt bol postavený v roku 1931 a v roku 2001 kompletne zrekonštruovaný. Pri stole pred chatou sedel David s Evou. Samozrejme, že námahu z výstupu schladilo čapované pivo. Postupne prichádzali aj ostatní. Milan s Pavlou aj Ivana a za nimi ďalší. Na vysvetlenie, Ivana je pani, ktorá ma zaujala. Ale za to môže cestovka. Ona mi ju „pridelila“ na sedadlo v autobuse. V chate majú toalety s tečúcou teplou vodou. Tak klobúk dole. Kochali sme sa nádhernými výhľadmi po okolitých štítoch. Druhé pivo ma dokonale osviežilo. Horalka či tatranka s „margotkou“ opäť ostali v batohu. Chudiatka už sa dosť so mnou „našliapali“. Asi dostanú šancu v Malej Fatre alebo v Tatrách. Niekedy... Nastal čas odchodu, po asi jeden a pol hodinovej prestávke sa jednotlivci vydali na zostup. Ostal som pri chate posledný. Prešiel som sa po okolí a nafotil zábery s chatou, ale aj s nádherným Sessladspitzom nad ktorým práve vyčnieval biely kosák mesiaca. Niektorí z našej skupiny už boli ďaleko vpredu, keď som sa vydal na cestu od chaty. Chodník viedol traverzom východného úbočia Obere Sessladalpe po chodníku Kieterweg. Doslova šokom bolo zistenie, že neďaleko miestneho salaša bol zaparkovaný nový Land Cruiser a plocha parkoviska ohraničená páskou. Zrejme prírodná reklama terénneho vozidla. Je pravda, že až po salaš vedie kamenistá horská cesta, ale aj tak... Spestrilo to chôdzu. Onedlho som dobehol posledných zaostávajúcich z našej skupiny a v klesaní po serpentínach som všetkých predbehol a nasadil také ostrejšie tempo. Nekonečné stovky metrov ma opäť doviedli na kamenistú cestu, po ktorej som došiel až k hornej stanici lanovky. Smäd ma hnal k autobusu. Zišiel som lanovkou na parkovisko a tam sa mi už venoval vodič. O štvrtej sme odišli do Galtüru. Niekoľkí z nás vystúpili pred mestečkom, kde stojí jediný miestny market „Mpreiss“. S Ivanou, Milanom a Pavlou sme sa dohovorili, že sa po večeri stretneme a dáme si v záverečný večer pobytu pohárik vína. Kúpil som Chardonnay, moju obľúbenú značku. Krátka prechádzka po celodennej túre síce nebola dvakrát zábavná, ale krásny slnečný podvečer nás len pokochal a ešte aj navyše s peknými výhľadmi na okolité kopce. Večera sa niesla už v tradičnom duchu. Tentoraz som ako predkrm zvolil štyri druhy syrov s paradajkami a jarnou cibuľkou, k tomu pár plátkov hovädzieho roastbeafu s horčicou a fazuľou. Potom podávali cuketovú polievku a Cordon bleu s varenými zemiakmi. „Povinnú“ zmrzlinu som opäť odmietol. Pri večeri sme sa dohodli na večernom posedení na balkóne v izbe Pavly a Milana. Príjemný večer pri poháriku vína všetkým štyrom ulahodil. Milan spomenul svoje zážitky z ciest zo 70. rokov s partiou Miloslava Šimka a oslom. Prekvapil ma, že o tom napísal dve knihy. Bohužiaľ, dnes už ich nenájdete. Možno antikvariát. Jeho humorné spomienky nás pobavili a niektoré zážitky mi privodili až „bolehlavy“. Smejete sa tak až vás bolí hlava či ústa... Pridal som pár svojich zážitkov z ciest. Ani sme sa nenazdali a bolo snáď jedenásť hodín, kedy sme išli zaľahnúť. Ráno nás čakala celodenná jazda autobusom cez Rakúsko a Nemecko. V duchu som počítal hodiny jazdy, kedy budeme na českej hranici. Totiž, mal som kúpený lístok na vlak Regiojet, ktorý som potreboval stihnúť. Vodič ma ešte kdesi v Nemecku upokojoval, že nebude problém prísť do Prahy okolo siedmej večer. A vlak som mal až o trištvrte na desať. Takže pohoda. Aj sa tak stalo. Dokonca aj s prestávkou za Rozvadovom. O pol štvrtej sme boli na hranici. V Prahe panovala ešte večer o pol siedmej horúčava 30 stupňov. Spotený som sa dotrepal s batožinou na „Hlavák“. Do úschovne som odložil nadrozmernú batožinu a naľahko vykročil do ulíc veľkomesta. Mal som tri hodiny na večeru a prechádzku. Samozrejme prvé kroky viedli do Opletalovej ulice, do restaurantu Stará pošta. Tradíciu neporušujem. Sympatická servírka, blondínka ma aj celkom zaujala. Slovenka. Objednal som si českú klasiku, moravského vrabca s kapustou a knedľou a k tomu Krušovickú jedenástku. Sedel som v záhradnej terase, takže nedeľný podvečer sa niesol v duchu zapadajúceho slnka a už nie takej horúčavy. Asi po deväťdesiatich minútach som podnik opustil a vydal sa dole „Václavákom“ smerom k Staromestskému námestiu. Bolo asi pol deviatej, a tak som sa ponevieral po námestí a bočných uličkách. Pred deviatou som sa zastavil pred orlojom. Tam už stáli desiatky, ale skôr stovky najmä šikmookých turistov s fotoaparátmi, notebookmi a mobilmi. Celkom vlažne som pozrel produkciu dvanástich apoštolov v oknách. Prešiel som ulicami okolo Prašnej brány a Masarykovho nádražia na „Hlavák“. Regiojet vyrazil na Slovensko bez meškania. Dokonca do Žiliny prišiel načas, čo som zažil prvý raz. V podchode čakal mladý „taxíkový“ chalan s ceduľou, a tak som využil jeho ponuku a odviezol sa domov. Síce uťahaný z cesty, ale spokojný s priebehom celej akcie som nadránom zaspal. A tak vlastne skončila moja prvá cesta do rakúskych Álp..