Švajčiarsko - Chableis - „Portes du Soleil“
Po absolvovaní marcového zájazdu na kanársky ostrov Tenerife s úspešným výstupom na vrchol Pico del Teide, ktorý sa stal po dlhom čase mojim najvyšším pozemským bodom s nadmorskou výškou 3 719 metrov, som sa koncom júna vydal na ďalšiu zahraničnú akciu. Tentoraz s pardubickou cestovnou kanceláriou Poznání. Na akciu s náplňou horskej turistiky som nastúpil na pražskom autobusovom nástupišti Florenc. Trasa viedla tradične cez Rozvadov, kde sa mi v takmer nočnej hodine podarilo skonzumovať nie moc dobrý hovädzí guláš, Nemecko a Švajčiarsko. Po celonočnej jazde s dvomi asi polhodinovými prestávkami sme prišli okolo siedmej hodiny ráno k brehom Ženevského jazera, ktoré po francúzsky volajú Lac Léman. Priznám sa, že doteraz som nepostrehol, že jazero je rozdelené na dve časti, švajčiarsku a francúzsku. Za zmienku stojí snáď poznámka, že na južnom brehu jazera leží obec Evian-les-Bains, ktorá je známa produkciu známej stolovej horskej vody Evian, ktorú „chlemtajú“ najmä svetové celebrity. Myslím, že naša nesýtená Baldovská alebo Santovka či Brusnianka, prípadne Hanácka celý Evian strčia do... Ale je to realita. Na severnovýchodnom brehu leží mestečko Vevey, ktoré svojim pobytom a po úmrtí aj hrobkou na miestnom cintoríne, preslávil komik nemej filmovej éry Charles Chaplin. Ďalším známym miestom je mesto Montreux, ktoré preslávil medzinárodný džezový festival. Opustili sme brehy jazera a ocitli sa v oblasti Chablais, ktorá je súčasťou Savojských Álp a bola cieľom našej cesty. Na juhu oblasti sa vypína nádherný horský hrebeň Dents du Midi s najvyšším vrcholom 3 257 m a niekoľko kilometrov na západ hradba Dents Blanches s najvyšším vrcholom Dent de Barme 2 759 metrov. Sú tu desiatky zjazdových tratí doplnené veľkým počtom horských dopravných zariadení v podobe kabínkových či sedačkových lanoviek a lyžiarskymi vlekmi. Po strmých serpentínach horskej cesty, po ktorej sme prekonali prevýšenie asi tisíc metrov, sme okolo pol deviatej prišli do horského strediska Champoussin (1 600 m). Naša prvá cesta viedla do jedálne hotela, kde nás čakali raňajky. Po ich absolvovaní sme sa ubytovali. Našťastie tak ako som v autobuse sedel na dvojsedačke sám, čo bolo výhoda pri nočnej jazde, že som sa mohol lepšie „uložiť“ na spanie, aj tentoraz som dostal „sólo“ izbu č. 328. Teda mal som pre seba manželskú dvojposteľ. Výhľad z okna bol akurát tak na blízky hotel. Champoussin je malá horská obec s kostolom v štýle modernej architektúry zo začiatku 21. storočia. Leží vo švajčiarsko-francúzskom pohraničí pod majestátnym horským hrebeňom Je vlastne zimným horským strediskom, čomu zodpovedala aj obsadenosť miestnych hotelov a penziónov. V čase nášho pobytu sme boli jediným zájazdom a to sa týkalo aj ostatných horských stredísk. Prakticky sme tu boli v letnej predsezóne, ktorá sa mala začať v deň nášho odchodu. Jedinými návštevníkmi tu sú stovky bikerov, ktorí využívajú lanovky na výjazdy na vrcholy kopcov a potom absolvujú doslova „zbesilé“ jazdy do údolí. Takto sa po horských svahoch preháňajú všetky vekové kategórie. Videl som dokonca aktívnych doslova už dôchodcov ako sa spúšťajú na naozaj niekedy až v nenormálnych podmienkach na trať. Samozrejme medzi nimi nechýbali aj ženy a niektoré aj s malými deťmi, ktoré zaúčali do tajomstiev bikerov.Veková zostava osadenstva autobusu bola rozmanitá, ale patril som do tej väčšej skupiny reálnych, ale aj perspektívnych dôchodcov. Niekoľko účastníkov kazilo vekový priemer, ale tých bolo menej. Z rána sľubne vyzerajúce počasie sa horšilo a postupne pribúdali mraky. O jedenástej hodine sme sa vydali na poldennú túru, ktorá sa vlastne ani tak nedala nazvať. Prešli sme našou dedinkou, aby sme sa dostali k miestnej sedačkovej lanovke „Télésiége l’Aiguille des Champeys“, ktorá nás mala dopraviť na neďaleký kopec. Od Ondra každý z nás dostal kartičku na lanovku. Totiž tá platila na všetky premávajúce horské dopravné zariadenia v celej oblasti Chablais. Ako sme postupne nasadali na lanovku, spustili sa nesmelé kvapky dažďa. Ja hrdina, som cestu samozrejme absolvoval v tradičných červených „kraťasoch“, ale tentoraz som si preventívne obliekol tenké flísové tričko. Lenže s pribúdajúcou nadmorskou výškou sa nesmelé dažďové kvapky zmenili na lejak so silným nárazovým vetrom. Preventívne som roztvoril dáždnik, ktorý ma ako-tak chránil pred doslova prúdmi vody. A aby tá jazda nebola taká nudná, tak lanovka niekoľkokrát zastavila. Na vrcholovej stanici nebola žiadna miestnosť či prístrešok, kde by sa dalo pred dažďom schovať. Neostalo nič iné, len počkať pod dáždnikom na ostatných a v slabnúcom daždi sme sa vydali na cestu. Medzi nami sa predierali bikeri, ktorí po predošlých jazdách v blatistom teréne pripomínali poľných strašiakov. Niektorí mali na sebe doslova kilá blata. Našťastie sa obloha začala „trhať“ a po niekoľkých minútach prestalo pršať. Schádzali sme po blatistom chodníku miernym traverzom úbočia. Na lúkach kvitlo množstvo kvetov a prím hrali ružové azalky a modré horce. Fotoaparát mal čo robiť. Vedúci akcie Ondro nám ukázal do diaľky na objekt horského salaša, kde sme mali doraziť. Nakoľko ma nebaví chodiť v „grupákoch“, teda vo veľkých skupinách ľudí, vydal som sa zrýchlenou chôdzou do popredia „karavány“. Je ale problém predbehnúť nejakých štyridsať ľudí na úzkom chodníku. Kecajú, spomínajú na svojich vnukov či problémy v rodine alebo práci a prírodu si nie veľmi všímajú. Takže trvalo dosť dlho než som sa „predral“ na čelo tej zostavy. Po nejakej chvíli som uvidel vzdialenú strechu salaša, a tak som odbočil z neznačeného chodníka. Po strmšom svahu som sa dostal medzi čriedu pasúcich sa kráv. Mimochodom po celý čas zájazdu som ani ja a ani nikto z nás nevidel fialovú kravu typu Milka. Čiže Švajčiari oblbujú celý svet so svojou reklamou na čokoládu. Z lesného chodníka som sa dostal na úzku horskú kamenistú cestu. Takéto spájajú miestne salaše, kde po nadojení mlieka toto prevážajú v nerezových asi päťstolitrových cisternách dole do údolia na ďalšie spracovanie. Všetky pasienky sú oplotené elektrickými ohradníkmi, takže kravy majú svoj „rajón“ a po spasení trávy ich premiestnia ďalej. Takto som sa teda dostal k salašu Les Bochasses vo výške 1 800 metrov. Tu bola malá reštaurácia, ale nakoľko nie som nadšencom mlieka, tak som ju nenavštívil. Medzitým na oblohe kraľovalo slnko. Po daždi ani stopy, ale ani po turistoch z našej skupiny. Tí totiž aj s Ondrom pokračovali traverzom ďalej až sa dostali k vrcholovej stanici lanovky „Télésiége de la Foilleuse“ vedúcej z Morgins na vrchol Foileuuse (1 814 m). Pri salaši som sa osviežil pivom kúpeným v autobuse a horalkou. V rámci odpočinku som pozoroval chodník, po ktorom schádzali desiatky bikerov. Medzi nimi sa predierala skupina turistov. K salašu prišla skupina asi desiatich bikerov, ktorí doprevádzali svojho kolegu. Ten mal zdravotný problém, a tak volali zdravotnícku pomoc. Netrvalo dlho a na motokrosovej motorke sa prihnal chlapík. Bol to záchranár. Po vyšetrení postihnutému zafixoval koleno a o pár minút prišlo terénne vozidlo označené ako horská záchranná pomoc. Mimochodom, každý z bikerov má na riaditkach umiestnené plastové číslo. Je to oficiálna evidencia každého bikera. Takže aj v tomto prípade zistili číslo zraneného bikera, pravdepodobne je to aj z dôvodu evidencie pre poisťovňu. Záchranári naložili zraneného na nosidlá a položili na korbu vozidla, ktoré ho odviezlo zrejme do najbližšej nemocnice. Tak aj takýto „zážitok“ so záchrannou horskou akciou sa často nevidí. Tých úrazov musia byť desiatky. Je pravda, že každý biker má chrániče rúk, nôh a takmer celého tela vrátane hlavy, ale spôsob jazdy niektorých jednotlivcov určite nedokáže zabrániť úrazom. Po odchode záchranárov som sa vydal na ďalšiu cestu do Champoussin. Na horskej ceste, z ktorej boli nádherné výhľady na zasnežené skalné masívy Dents du Midi a Dents Blanches, ma niekokoľkrát predbehli autá prevážajúce cisterny s mliekom. Samozrejme nemohli chýbať bikeri, ktorým som sa neustále uhýbal. Asi po hodine chôdze prerušovanej fotením alpskej flóry som prišiel k dolnej stanici lanovky, ktorou sme pred niekoľkými hodinami vyšli na kopec. Tentoraz tu stáli a posedávali desiatky bikerov. Niektorí jedli, iní popíjali rôzne „ionťáky“ a živo diskutovali. Bola sobota, takže takto využívali víkendový deň. Prešiel som dole dedinkou a zastavil sa pri miestnom kostolíku. Bol postavený v roku 2006 samozrejme v tom najmodernejšom štýle. Bol však zatvorený, takže som nevidel do interiéru. Snáď inokedy. Zišiel som nižšie až k nášmu hotelu. Bolo pol tretej, a tak som v izbe rozvesil vlhké oblečenie vrátane dáždnika. Zobral som si potrebný materiál na písanie, do ruky plechovicu „Kozla“ a sadol si k stolíku pred hotelom. Pred sebou sa vypínal mohutný masív Dents du Midi. Nádherná horská panoráma ma inšpirovala k písaniu poznámok pre tento „report“. Asi po hodine sa postupne po skupinkách vracali do hotela aj ostatní. Ako som sa neskôr dozvedel, tak väčšina z nich dospávala v autobuse prebdenú noc alebo tí aktívnejší navštívili miestny bazén. Zaujímavou figúrkou bol starší pán, ktorý bol životným partnerom pani, s ktorou nie veľmi komunikoval. Totiž on stále na niečo hundral. Párkrát som sa stal svedkom ich slovných výmen, z ktorých vysvitlo, že on je na zájazde vlastne za „trest“. Už z jeho výzoru a poznámok bolo poznať, že doslova trpí. Predbehnem sled dní a spomeniem jednu príhodu, ktorá sa stala asi vo štvrtý deň pobytu, keď sa pri čakaní na večeru opýtal prítomných či už ráno odchádzame domov a teda dnes by sa malo baliť. Fakt som takéto trápenie človeka nezažil. On mal nejaký problém s nohou a ona naopak bola fyzicky celkom zdatná o čom svedčili ňou spomínané domáce aktivity na bicykli, vo fitness centre či plavárni. A on bol vlastne jej pravý opak. Čiže ako sa hovorí za riekou Moravou, „bručoun“. Prvá večera sa niesla v duchu zoznamovania sa. Sadol som si k stolu pre šiestich, kde zatiaľ nikto nesedel. Až po chvíli prišla skupinka dvoch manželských párov, ktorá si prisadla a šieste miesto ostalo voľné. Zo začiatku neboli nejako zhovorčiví. Príčina sa ukázala v tom, že boli súčasťou asi desaťčlennej skupiny zo severnej Moravy a pravdepodobne chceli sedieť spolu. Ale ako sa neskôr ukázalo, tak sme takto ostali až do konca pobytu. Z ich dialógov som sa dozvedel, že pochodili kus sveta, takže Madeira či Kanárske ostrovy im neboli cudzie. To, že Švajčiari nie sú práve najštedrejší aj v rámci gastronómie sa ukázalo hneď pri prvej večeri. Porovnal som to s talianskymi Dolomitmi či Sicíliou alebo Cyprom. Porcie stravy boli naozaj minimálne. Zeleninovú polievku doniesli v malých miskách s objemom snáď 1,5 deci. Zrejme u nich nemajú technologické predpisy prípravy stravy ako u nás, kde polievka má mať 0,33 litra, teda niečo viac ako tri deci. Doslova trapasom sa stala situácia, kedy som v rámci čakania na druhé jedlo, čo trvalo asi štvrť hodiny, si odskočil na izbu pozrieť záverečné minúty futbalového zápasu na majstrovstvách sveta. Keď som sa vrátil s výsledkom, tak ostatní už konzumovali bolognské špagety. Na moju pripomienku, že som jedlo ešte nedostal som dostal odpoveď, že „moment“. Ale moment trval ďalších asi dvadsať minút. Takto tam čakalo niekoľko ľudí. Potom sa konečne objavil čašník, mimochodom obsluhujúci personál pochádzal z Poľska, a povedal, že museli jedlo ešte „dovárať“. Nuž...? Ponúknutý pudingový zákusok som ani nedostal, pretože som znechutený radšej odišiel od stola. A navyše tento druh záveru večere nemusím...
Na druhý deň sme sa zobudili do daždivého rána. Po raňajkách sme sa o deviatej hodine zišli v autobuse. Z dôvodu nepriaznivého počasia sme súhlasili so zmenou programu, takže sme vyrazili do blízkeho Francúzska, aby sme navštívili Gorges du Pont du Diable (688 m), Diabolskú roklinu neďaleko dediny Jolly. Presun autobusom trval asi deväťdesiat minút. Je to vápencová roklina so skalným mostom a skalnými kotlami vytvorenými prúdom riečky Dranse. Pre zainteresovaných spomeniem cenu vstupného (jednotlivec 6,90 eur a skupina 4,90 eur). Prehliadky sú organizované v skupinách za účasti sprievodcu, ktorý komentuje vznik a ďalšie zaujímavosti prírodnej atrakcie okrem francúzštiny aj v angličtine, čo je v prípade Francúzov nová dimenzia. Prehliadka trvá asi 45 minút a prekonáva asi sto metrov vysoký zostup a samozrejme aj výstup, ale ten po inej trase. Počas prehliadky neustále pršalo a ak aj nie, tak určite mrholilo. Legenda o vzniku mostu hovorí, že diabol zvrhol veľký balvan do rokliny tak, aby spojil dva okraje rokliny a vytvoril skalný most s tým, že ten kto po ňom prejde ako prvý on unesie a usmrtí. Miestni ľudia sa diabla báli, a tak si vymysleli, že aby zachránili jedného z nich, tak po moste prejde koza. A tak sa aj stalo. Práve na jednej z pohľadníc, ktoré ponúkali v infocentre, tak je obrázok s touto legendou. Po prehliadke tejto prírodnej zaujímavosti sme sa presunuli do mestečka Morzine. Tu nás čakala jazda kabínkovou lanovkou „Télésiége Super Morzine“ do nadmorskej výšky asi 1 450 metrov. Odtiaľ sme mali pokračovať sedačkovou lanovkou „Télésiége de Zore“ do lyžiarskeho strediska Super Morzine (1 764 m). Nastúpili sme do šesťmiestnych kabíniek. Paradoxom bolo, že každú kabínku po dojazde z vrchu zamestnanec lanovky zvnútra doslova vysprchoval. Totiž v kabínkach lanovky jazdia väčšinou bikeri so zablatenými bicyklami a tí tam nanosia množstvo blata. Takže neostávalo nič iné len si čupnúť na zem a tak absolvovať jazdu hore. Samozrejme na vrcholovej stanici opäť pršalo, takže väčšina z nás ani neprestúpila na sedačkovú lanovku. Bola hmla, pršalo a určite nemalo význam zbytočne absolvovať jazdu do neznáma. Asi po desiatich minútach pobytu sme sa postupne odviezli späť do Morzine. Bola nedeľa a väčšina obchodov bola zatvorená. Snáď len pár cukrární fungovalo. Sám som sa prešiel s dáždnikom v ruke uličkami mestečka. Zaujímavosťou bola miestna športová hala „Škoda Arena“, ktorej súčasťou bolo kúpalisko s niekoľkými bazénmi, no pre zlé počasie bolo opustené. Stále nám na hlavy padali kvapky dažďa. Jedna skupinka turistov nepochopila chod hodín a zmenila si odchod autobusu tak, že my ostatní sme na nich čakali „bezprizorne“, ale aspoň s plechovicami „Kozla“ v ruke, kedy sa dostavia. Totiž využili vymoženosť lanovej horskej dopravy a inou lanovkou sa vydali na kopec, kde zakotvili v reštaurácii horskej chaty a na rozdiel od nás „paštikovo“ a podobne konzervových stravníkov, sa oddávali lukulským hodom miestnej pizze a výberu francúzskych syrov. Keby sa toto stalo u nás, tak by táto trojica neobišla tak ľahko a určite by musela zaplatiť ostatným pitné odstupné. Konečne sme okolo pol štvrtej nasadli do autobusu a vrátili sa do hotela. S prichádzajúcim večerom odišli dažďové mraky a objavili sa slnečné lúče. Lenže tie dlho netrvali a pred večerou sa opäť spustil lejak. Pre tento večer si majitelia hotela vymysleli, že nás „ohúria“ ponukou stravy. Možno niekoho áno, no mňa ani nie veľmi. Klasickú jedáleň, kde sme sa doposiaľ stravovali vymenili za stolovanie vo vinárni. Na programe večere bolo totiž švajčiarske fondue. Aby som sa priznal, aj napriek tomu, že určité syry obľubujem, tak som si to predstavoval „pompéznejšie“. Spomínaná dvojica poľskej obsluhy v prvom rade nestačila. Vypomáhala im dievčina, pravdepodobne dcéra majiteľov hotela. A toto sa opakovalo dosť často. Bolo vidieť, že Poliaci jednoducho nie sú vyučení v odbore a majú to tam podobné ako v našich stravovacích zariadeniach, kde obsluhuje „kto príde“ a má nohy. Samozrejme to tak aj potom vyzerá. Takže rôzni „gastarbeiteri“ východného pôvodu vládnu podobným zariadeniam. Prišiel som o niekoľko minút neskôr, pretože som opäť pozeral na záver futbalového zápasu majstrovstiev sveta. Prisadol som si k partii z Ostravska. Mali sme utvoriť štvorice, aby na každú vyšiel jeden „kastról“ s fondue. Ako predkrm sme dostali miestne špeciality v podobe klobásy, sušenej a čerstvej šunky. K tomu patrila sterilizovaní cibuľka a uhorky. Potom nám na stôl postavili malý liehový varič, na ktorý o niekoľko minút postavili hrniec s fondue. Kdesi som sa dočítal, že najlepšie je pripravené zo štyroch druhov syra. Ale poznajte to, keď je tam roztopená syrová zmes... A navyše najsprávnejšie fondue je s prídavkom bieleho vína a čerešňovice. Namáčali sme si kúsky chleba a striedavo aj pečiva napichnuté na tenkej vidličke, pripomínajúcu čínsku paličku s dvomi hrotmi na konci, do syrovej omáčky. Ťahavá zmes sa otočí na vidličke tak, aby ste mali na chlebe omotanú zmes, ktorú si strčíte do úst. Chce to trochu cvik. Nemalo by sa stať, že budete „loviť“ spadnutú kocku chleba v omáčke, v ktorej sa „hrabú“ ostatní hladoši. Najprv som si myslel, že množstvo omáčky je tak pre dvoch. Ale keď sme fondue priebežne zapíjali pivom, tak asi po hodine konzumácie ostávala v hrnci asi polovica zmesi. Postupne sme „odpadávali“ a každý z nás radšej popíjal svoje nápoje. Varič sme vypli a zmes hustla. Neviem čo robia v takom prípade, ale asi sa syr dá použiť v ďalších jedlách. No to je už ale moja fikcia na slovenský šetriaci spôsob. Na úplný záver prišla sladká špecialita. Apricot icecream, čiže marhuľová zmrzlina poliata Apricot brandy. Nakoľko obsluha chodila s fľašami alkoholu, ktorý zrejme ešte ostal, tak my „vyvolení“ sme dostali prídavok v podobe snáď „štamperlíka“ alebo aj viac. Večera sa pretiahla do neskorých nočných hodín, takže sme z vinárne odchádzali asi o jedenástej a možno bolo aj viac hodín. Najedení a „spokojní“ z daždivého dňa sme zaľahli do postelí s vedomím, že ráno bude už konečne „azzuro“. Aj keď som vedel dopredu z dlhodobej predpovede, že tento zájazd bude z hľadiska slnečných dní jedným z tých horších.
O čom sme večer snívali sa samozrejme nesplnilo. Ráno dážď aj keď nie veľký, no nepotešil nervovú sústavu. Na programe bola opäť návšteva pohraničnej švajčiarsko-francúzskej časti kopcov. Bola to vlastne lanovková túra. Čiže prechod po horách s využitím sústavy štyroch horských dopravných zariadení. Tentoraz sme sa vydali len niekoľko kilometrov na západ od Champoussin do strediska Les Crosets (1 670 m). Toto je najmenším lyžiarskym strediskom neďaleko Champéry v údolí Portes du Soleil pod tzv. Švajčiarskym múrom. Okrem mrholenia bolo aj dosť chladno. Ale moje kraťasy odolali aj tomuto stavu. Pre účastníkov zájazdu alebo aj iných záujemcov vysvetlím ako sa chodí v krátkych nohaviciach po vysokých horách. Je to jednoduché. Ráno si oblečiete krátke nohavice (najlepšie sú v červenej farbe, to preto, aby vás horskí záchranári v prípade úrazu našli čo najrýchlejšie. Oblečiete si dve-tri vrstvy tričiek, opäť podľa počasia a vydáte sa na cestu. Ak vás na kopci zastihne dážď, prípadne snehová prehánka, krátke nohavice máte síce o chvíľu premočené, tričká si prekryjete pončom alebo inou antidažďovou ochranou a šliapete ďalej. Dážď po chvíli ustane a krátke nohavice máte po dvadsiatich minútach suché. Samozrejme ak celý deň leje, ste mokrý ako všetci ostatní. Ale to sa mi málokedy stane, pretože keď pozriem ráno z okna hotela alebo iného „bivaku“ určite nejdem na kopce. Nie som blázon liezť do takého počasia len aby som si dokázal, že mám zaplatený zájazd a ako „pošuk“ sa motal celý deň v daždi a nič nevidel, ba dokonca ani nič nevyfotil. Ale poznám desiatky takých prípadov, ktorí toto praktizujú. Potom celý deň, prípadne dva, sušia svoje odevy. Tentoraz to bol výjazd lanovkou „Télésiége des Mosettes“ sme sa vyviezli tesne pod kopec Pointe des Mosetts (2 277 m). S pribúdajúcou výškou sa výrazne ochladilo a pri vrcholovej stanici lanovky, kde sme boli opäť jedinými turistami sa objavil niekoľkocentimetrový snehový poprašok, ktorý tu cez noc napadol. Nakoľko na druhú časť lanovky sme čakali asi pol hodinu, tak v rámci zahriatia sme postupne vyšli na blízky snehom poprášený vrchol „Pointe“ k malému kovovému krížu a podstatne vyššej anténe. Už cestou na vrchol som si všimol žlté zasnežené hlavy kvitnúcich žltohlavov európskych, ktoré vytvárali v hmle snáď aj viac romantické pohľady na skôr exotické než horské alpské kvety ako sa krčia k zemi pod popraškom snehu. Iné hrdo stáli pre ne určite v neobvyklom počasí. Dosť fúkalo, medzi oblakmi nesmelo vychádzali slnečné lúče, ktoré roztápali sneh a vytvárali na chodníku šmykľavú zmes. Práve pri zostupe sa mi podarilo pošmyknúť na zasneženom a zablatenom chodníku. Čiže som klasicky „drbol“ na zadok, ale skôr to bolo priamo na riť. Moje krátke nohavice boli samozrejme ihneď mokré. Našťastie to bol moment a môj intuitívny pohyb smerom hore ma dostal do reality. Rukou som si obtrel pozadie s konšatovaním, že asi prežijem ďalší deň takmer v suchu nakoľko nohavice blato len „lízli“. Krátky zostup k stanici lanovky bol otázkou niekoľkých minút. Medzitým slnko si splnilo svoju povinnosť a nepríjemný snehový poprašok sa roztopil pod horúcimi lúčmi. Nastal čas lanovkového presunu. Nastúpil som na sedačkovú lanovku s jednou turistickou kolegyňou približne v mojom veku. Tá pani bola tak „zhovorčivá“ a zmohla sa na pár slov, že na „lanovce se bojí sedět“. Človek sa stretne na kopcoch alebo skôr na takýchto zájazdových akciách s „kýmkoľvek“, prípadne s „čímkoľvek“. Je pravda, že nikto nie je dokonalý. Ale posúďme si reality. Teta z Veľkého Medera príde do Vysokých Tatier a prejde najviac okolo Štrbského plesa a je to bez problémov. Iná, neskúsená „teta“ turistka z Košíc alebo z inej „fary“ z okolia Humenného (toto mesto spomínam preto, že tam pôsobí novodobá neoboľševická „trojjediná hviezda“, ktorá vládne mestu a ďalším inštitúciám, má aj ďalšie „posranecké aktivity“ a navyše podnikateľské zámysly. Súkromný pivovar. Veru „vyvoleným“ patrí svet tejto nešťastnej gubernie. Nuž a samozrejme je platená z našich daní ako nenahraditeľná osoba. Teda ide na Hincovo pleso a nadmorská výška alebo iné zdravotné problémy už robia problém každej či každému z nich. Spomínam si na časy, kedy moja mama koncom 50. a začiatkom 60. rokov 20. storočia pracovala v Banskej Bystrici v Okresnom osvetovom dome. Ten mal vo svojej náplni okrem iných, aj vzdelávanie vtedy povedané – zaostalých občanov. Dnes ich určitá skupina duševných zvrhlíkov označuje ako „menej prispôsobiví občania“. Ja tejto „skupine“ hovorím „neprispôsobiví cigáni“. Neviem, či sa mám pristavovať a vyjadrovať k tejto problematike. Cigán verzus Gaždo. Keď tu napíšem, že občan pochádzajúci z indo-ázijských stepí je predchodcom tejto slovenskej mongoloidnej vetvy, urazím niekoľkých jednotlivcov, ktorí trpia fóbiou potláčania demokracie slovenských cigánov. Som v stave reality, keď opäť po dvoch rokoch som bol v situácii našťastie „len“ slovnej výmeny názorov. V predajni COOP Jednota v jednej dedine na Zemplíne stojí pri pulte asi sedem zákazníkov. Bol som tretí v poradí. Predavačka, gadžovka, obsluhovala podľa poradia. Ale vo dverách sa zjavilo „monštrum“ vykŕmené z detských prídavkov s bruchom , ktoré niesol pol metra pred sebou a priamo k pultu, kde oslovil predavačku, aby mu predala cigarety. Biely „gadžo“ predo mnou sa ohradil, že nech sa postaví do radu ako ostatní. „Cigo-Slovák“ frajersky zahuhňal, že chce len cigarety. Nedalo mi to a tak som sa ozval aj ja. Samozrejme cigo spustil svoj monológ ako ho všetci na Slovensku okrádajú, že nemá „peňeži“ a on musí „ísc robic na poľe“?. Bohužiaľ predavačka ho obslúžila, pretože podľa jej neskorších slov nemala šancu na iné riešenie a ani nemôže pomyslieť, nakoľko by jej obchod prevrátili či nebodaj vykradli. Do týchto končín by sa mali prísť pozrieť tí rôzni ochrancovia „utláčaných“ sociálnych prípadov. Určite sú medzi cigánmi aj slušní ľudia, dokonca aj takí, ktorí chodia denne do práce. Sú to však skôr výnimky, ktoré túto odnož spoločnosti prezentujú úplne iným postojom k životu v „demokracii“. Vrchol ľudskej hlúposti v 21. storočí som objavil pred obcami Drahňov a Žbince v Michalovskom okrese. Každý normálny človek si slovenský názov prečíta na tabuli pri vjazde do obce. Ale len duševne narušený občan v týchto obciach rozhodol o osadení modrej tabule s bielym nápisom „Drahňov“ či „Žbince“. Teda v jazyku ľudí tmavej pleti. Ak by sa obec v tom jazyku volala inakšie, je to v poriadku. Ale v tomto prípade...? O ďalších realitách spolunažívania s cigánmi na Zemplíne mám aj iné zážitky, ale nie sú tentoraz mojou náplňou týchto riadkov. Vrátim sa radšej do Savojských Álp. Naša cesta pokračovala technickou „romantikou“, teda sedačkovou lanovkou dole. Cesta trvala necelých dvanásť minút a prišli sme do údolia... Počkali sme až sa lanovkou dovezú všetci účastníci zájazdu. Práve v tomto úseku lanovky sme prekročili švajčiarsko-francúzsku hranicu. Pri chate Le Refuge des Brochaux sme sa stretli a potom pokračovali horskou cestou dole údolím. Trochu ma mrzelo rozhodnutie vedúceho Ondru. Mal som z internetu zistené, že niekde v blízkom okolí je vodopád Les Brochaux Cascade (1 576 m). Nakoľko to nebolo v pláne, tak sme tam nešli a smerovník oznamoval, že je vodopád vzdialený len 10 minút chôdze. Škoda. Neskôr ma napadlo, že som sa mohol odpojiť od skupiny, pozrieť si prírodný úkaz a potom ísť ďalej. Asi po polhodinovej chôdzi sme prišli do Les Lindarets, čo je ďalšie zimné stredisko. Tu sme nastúpili na sedačkovú lanovku Télésiége des Lindarets a vyviezli sa nad iné zimné stredisko Avoriaz (1 778 m). To, čo sme videli bolo hrozné. Vysoké, akoby drevené paneláky, sa vôbec nehodili do nádhernej horskej scenérie. Boli to vlastne horské hotely tentoraz všetky opustené a aj ulice bez ľudí. Do poludnia ostávala asi polhodina, a tak som navštívil, podobne ako niekoľkí ďalší z našej skupiny, miestny supermarket, aby som kúpil nejaké drobnosti vrátane plechovice piva. Kúsok za týmto strediskom v blízkosti jazera Lac d Avoriaz sme si urobili polhodinovú prestávku v rámci ktorej som skonzumoval obsah plechovice leča. Po obedovej prestávke sme sa vydali na ďalšiu cestu, ktorej cieľom bol opäť kopec Pointe des Mosetts. Značená horská cesta nás viedla pod hrebeňom Les Hauts Forts (2 339 m) k ďalšiemu hrebeňu Pointe de Chavanette (2 219 m). Asi štyristometrové prevýšenie sme zdolali za hodinu a ocitli sa v sedle Pas de Chavanette (2 146 m) pri chate, ktorá ani nemala názov. Samozrejme aj táto bola zatvorená. Počasie bolo také akurát na dážď. Z južnej strany, smerom od Les Crosets, odkiaľ sme ráno vyrazili na lanovkovú túru oblohu zakrývala hustá hmla a nízka oblačnosť. Fúkal celkom chladný vietor, takže po krátkom občerstvení sme sa postupne vydali ďalej. Krátkym zostupom a následným výstupom sme prešli do sedla Pas de Cuboré (2 085 m) odkiaľ sme už uvideli stožiare lanoviek vedúcich na Pointe de Mosetts. V sedle čakalo na Ondra niekoľko jednotlivcov, pretože si nevedeli rady s ďalšou trasou. Aj dobre urobili, pretože jedna agilná pani sa vydala samostatne dole trávnatým svahom mimo značkovaného chodníka a ja som si to namieril za ňou. Totiž oficiálny chodník klesal serpentínami dosť hlboko a bolo potrebné zísť dole do údolia a opäť stúpať hore. V prípade našej dvojice sa toto nekonalo. Trávnatý terén bol miestami posiaty krátkymi snehovými poľami, takže bolo potrebné opatrne ich prekonávať. Mraky nad našimi hlavami neustále vírili. Zatiaľ čo celá skupina nečinne stála v sedle, kde poriadne fúkal vietor, my sme celkom rýchlo schádzali k horskej ceste, ktorá nás mala vyviesť až na vrchol Pointe des Mosetss. Boli sme už asi dvesto výškových metrov pod Pas de Cuboré. A práve v tých miestach sme opäť prešli francúzsko-švajčiarsku hranicu. Moja dočasná horská partnerka ma upozornila, že na severnej strane v diaľke medzi horami sa trblietala hladina Ženevského jazera, teda Lac Léman. Bolo šťastie, že mi to povedala, pretože ani vedúci Ondro a ani nikto z prítomných o ňom nevedeli či skôr si ho nevšimli. Horská cesta bola vlastne v zime zjazdovkou a viedla z francúzskeho Avoriaz cez kopec Sar Grande Conche (2 130 m) okolo sedačkovej lanovky z Les Crosets na predvrchol a potom na hlavný vrchol Pointe de Mosetts. Na veľmi krátkom úseku sme vyšliapali asi 150 výškových metrov, aby sme sa dostali k vrcholovej stanici sedačkovej lanovky, kde sme sa dostali dopoludnia. Samozrejme chata bola celý deň zatvorená. Celá skupina bola roztrúsená ďaleko za nami, a tak sme sa rozhodli, že v nepríjemnom vetre nebudeme na ostatných čakať. Nasadli sme na lanovku a po krátkej jazde sme boli na parkovisku pri našom autobuse v Les Crosets. Vodiči boli v autobuse a nič nebránilo, aby som sa osviežil českým Kozlom. Pani si odbehla do miestnej kaviarne na kávu. Kúpil som tam nejaké mapky okolia a pohľadnicu. Zažil som tam na miestne pomery určite „trapas“, keď mi slečna pri pokladni chcela za mapku naúčtovať 33 eur!!! Stál som tam asi desať minút než pochopila základy násobilky pri prepočte kurzu zo švajčiarskych frankov na eurá. Nakoniec za tri mapky som zaplatil 14 eur, čo bolo podstatne menej ako spopínaných 33. V rámci čakania na ostatných som skonzumoval lečo v plechovke od „Hamé“ a obed som mal za sebou. Čas na čakanie turistov som vyplnil návštevou miestnej kaplnky stojacej na začiatku obce. Ale bola ohradená drôteným zátarasom, tak som ju zvečnil fotoaparátom. O štvrtej hodine sa autobus naplnil účastníkmi dnešnej akcie a po prejdení niekoľkých kilometrov sme boli v Champoussin pred hotelom. Podvečer som venoval posedeniu pred hotelom a zápisu zážitkov z prežitého dňa. Večeru v ten deň tvorila zeleninová krémová polievka opäť v množstve asi 1,5 deci, morčacie prsia s hubovou omáčkou a mrkvovou ryžou. Na záver posedenia podávali zmrzlinu.
Prvý júlový deň sa konečne vydaril. Ranná obloha bola zaliata slnkom a konečne sme videli aj blízky hrebeň Dents du Midi v plnej kráse. Slnkom zaliate skalné svahy s ľadovcovými žľabmi zvýrazňovali krásu horského masívu. Po raňajkách sme vyrazili podobne ako včera do Les Crosets. Tentoraz však na lanovku Télésiége des Crosets. Po krátkej jazde sme vystúpili a Ondro nás zoznámil s okolitými kopcami. Našim cieľom bolo mestečko Champéry (1 055 m). Prvé kroky smerovali po širokej horskej ceste na západ. Vlastne sme putovali traverzom po južných svahoch Pas de Chavanete (2 146 m) a Pas de Cuboré (2 084 m), teda sedlami včerajšej túry. Po tejto ceste dopravujú majitelia salašov nadojené mlieko do spracovateľských centier v údoliach. Ako obvykle, nakoľko som nechcel ísť v húfe viac ako štyridsiatich turistov, pridal som do kroku a po polhodinovej chôdzi väčšinou po rovine alebo miernom klesaní som prišiel k salašu Lapisa (1 788 m). Počkal som na ostatných. Bola tu krátka občerstvovacia prestávka s využitím služieb salaša. Miestne syry nemusím, a tak po vzore ostatných „smädných“ turistov som si kúpil decový pohárik „Rhônskeho“ vína. Lahodnú chuť trochu pokazila cena. Ale nekúpte si „fajnovku“ za 3,5 eura! Cena vysoká ako kopce. Rhônska vinohradnícka oblasť leží veľmi blízko Chablais, teda územia v ktorom sme sa pohybovali. V rámci tohto relaxu som skúšal vyrobiť nejaký pútavý záber okolitých hôr, a tak sa mi podarilo nasnímať hrebeň Dents du Midi cez sklo decového pohárika. Je to celkom zaujímavé. Po osviežení sa som sa ako prvý rozhodol pre pokračovanie v ďalšej ceste, zatiaľ čo ostatní ešte posedávalo pred objektom salaša. Horská cesta pokračovala serpentínami nižšie a nižšie, no využil som miestny chodník, ktorým som sa vyhol niekoľkým zákrutám a skrátil si cestu o niekoľko stoviek metrov. Ani som sa nenazdal a ocitol som sa pri ďalšom salaši La Pierre (1 675 m). Jeho pasienky, tak ako všetky v okolí boli ohradené drôtovými ohradníkmi napustenými elektrinou. Priechod cez cestu bol uzatvorený laminátovou zábranou natiahnutou na kovovej pružine. Nedošlo mi, že prechádzam cez elektricky zabezpečený priechod, a keď som sa prstami dotkol pružiny, dostal som „kopanec“. Trvalo snáď desať minút než mi z prstov zmizli „mravce“. Prsty som si masíroval až k rázcestníku cesty s turistickým chodníkom La Poyat (1 649 m). Cesta doľava pokračovala dole údolím až do Champéry, cieľa dnešnej trasy, ale to bol skrátený variant túry. Odbočil som na chodník a najprv miernym stúpaním so sa dostal do nadmorskej výšky asi 1 800 metrov. Slnko neobvykle pálilo do hlavy, takže môj červený himalájsky klobúk ma chránil pred lúčmi. Okolo chodníka kvitli stovky či tisíce modrých horcov, žltohlavy európske, azalky, prvosienky a ďalšie druhy horských kvetov. Obidva fotoaparáty mali čo robiť. K tomu scenérie kopcov v okolí. Druhá časť stúpania bola už strmšia a videl som ako ma dobieha jeden z moravských turistov Franta. Pri neustálom fotení sme sa stretli a pokračovali ďalej spolu. V sedle Col de Cou (1 921 m), ktoré bolo najvyšším bodom tohto snaženia sedela výprava detí, ktorí sa sem vyšplhali zo západnej strany od Morzine. V sedle poriadne fúkalo, a tak sme využili závetrie malej opustenej horskej chaty. Tu sme počkali na ostatných. Prestávka s Kozlom a tatrankou bola krátka. Opäť som vyrazil na cestu medzi prvými s cieľom „prebehnúť“ po chodníku hrebeňa Arréte de Beroi. Predo mnou išla pani z predošlého dňa. Po niekoľkých minútach som ju dobehol a spoločne sme niekoľko minút putovali zvlneným terénom hrebeňa, ktorý pozvoľna klesal. Ale potom som sa „odtrhol“ aj od nej a sám pokračoval strmším zostupom v lese ku Cantine de Barmaz (1 492 m). V tých miestach som trochu zneistel, pretože značenie na stromoch sa stratilo. Po ceste šliapal jeden biker a na moju otázku či idem dobre do Champéry, tak prikývol. Z lesa som sa dostal na lesnú kamenistú cestu, na ktorej pracovali miestni cestári. Jedného z nich som sa opýtal na vzdielanosť do Champéry. Odhadol to na 6-7 kilometrov. Asi po pol kilometri tam pracovali ďalší a otázku som zopakoval, aby som vedel, ktorý z nich „kecá“... Odpoveď bola podobná. Cesta bola poriadne strmá, takže na asi štvorkilometrovom úseku som klesol o päťsto výškových metrov. Dostal som sa do rekreačnej chatovej oblasti Auberge du Grand-Paradis (1 130 m). Odtiaľ to bolo do Champéry už len pol hodina chôdze. Ondro nám ešte predtým poradil, že pri príchode do Champéry sa nachádza prírodná zaujímavosť skalnatého brala Galerie Défago. Lenže odbočku k nemu som prehliadol a pokračoval v ceste do centra mestečka. Už z diaľku som videl stožiare kabínovej lanovky Téléphérique Planachaux, ktorá vedie na Croix de Culet (1 963 m), čo bol náš ďalší cieľ dňa. Champéry je jedným z najstarších obývaných stredísk vo Švajčiarsku. Je známe tradičnou architektúrou obytných domov s vyrezávanými balkónmi a strechami. Samozrejmosťou je mnoho obchodíkov, barov a reštaurácií. Nachádza sa tu aj jedna z posledných hút, kde dodnes odlievajú typické švajčiarske zvony. Prišiel som k dolnej stanici lanovej dráhy. V zadnej časti objektu sa nachádza železničná stanica, kde končia vlaky na železničnej úzkorozchodnej trati Aigle – Champéry. V blízkej reštaurácii sedela pri pive trojica turistov z našej skupiny, ktorí nešli na Col de Cou, ale zvolili ľahší variant zostupu a odbočili ešte na križovatke Le Poyat. Potom pokračovali po ceste cez Les Creuses (1 393 m) do Champéry. Lanovka premáva v polhodinových intervaloch. Vzhľadom k tomu, že som mal dostatok času, prešiel som sa po mestečku až k miestnemu kostolu. Bol zatvorený, tak som ho aspoň s fotoaparátom zvečnil. V blízkom obchodíku som si na pamiatku kúpil magnetku a pohľadnicu. Návrat k lanovke som zvolil okolo železničnej trate, ale vlakovú súpravu som bohužiaľ nevidel. Nastúpil som do veľkej kabíny lanovky s kapacitou 126 osôb!!! Stálo tam už niekoľko ľudí z našej skupiny. Po niekoľkých minútach jazdy sme už vystúpili na hornej stanici pod vyvýšeninou Croix de Culet. Skupinka mojich spolupútnikov sa usadila v reštaurácii na kávu, ale ja som vyšiel na blízky kopček s kamenným krížom, teda vrchol Croix de Culet. Nádherný výhľad na hrebeň Dents du Midi umocňovali odpoludňajšie slnečné lúče. Po chvíli vystúpila na vrchol dvojica turistov. Po nemecky pozdravili, ale postrehol som, že oni dvaja sa spolu rozprávajú zmesou ruštiny a poľštiny. Prihovoril som sa lámanou ruštinou a angličtinou a dozvedel, že jeden z nich je z Ruska a druhý Švajčiar, ktorý sa učil po rusky a poľsky. Zaujímavá kombinácia. A možno bol v skutočnosti ruský emigrant alebo niečo podobné. Urobili mi vrcholový snímok a rozlúčili sme sa. Zišiel som dole a prešiel asi päťminútový úsek k ďalšej sedačkovej lanovke Télésiége des Crosets. Onedlho som už stál na parkovisku pri našom autobuse. Opäť som tu bol prvý. Od vodiča som dostal „kozlíka“ a aj tentoraz som zvládol obedovú „hamé“ konzervu so slovenským chlebom. Blížil sa čas záverečnej jazdy lanovky, čo znamenalo, že celá naša skupina sa húfne vracala lanovkou z kopca dole. O piatej sme všetci sedeli v autobuse a opustili Les Crosets. Aj tentoraz sme boli jedinou výpravou v celom okolí, ak nerátam decká v sedle Col de Cou. V restaurante nám na večeru urobili výnimočné menu – grilovaný steaky z bravčového a hovädzieho mäsa, grilované údenú a bielu klobásu, k tomu hranolčeky, zeleninová obloha, majonéza a tri druhy dipov. K tomu som si objednal pivo. Po večeri som sledoval futbalový zápas, ktorého výsledok rozhodoval o postupe víťaza do ďalšej fázy majstrovstiev sveta v Brazílii. Po vyrovnanej hre nakoniec vyhrala Argentína nad Švajčiarskom 1:0. Domáce osadenstvo hotela bolo z výsledku sklamané.
Ako bolo predošlý deň nádherné počasie, tak toto ráno bolo od začiatku upršané. Čiže opäť sa program dňa improvizoval. Ondro len sklamane krútil hlavou. Údajne také počasie v priebehu týždenného pobytu ešte nezažil. Nedalo sa nič robiť. Autobus nás odviezol do francúzskeho mestečka Chatel (1 053 m). Aby sme aspoň trochu využili výlet v nepríjemnom počasí, tak sme si pozreli miestny trh, kde ponúkali domáce výrobky, syry, údeniny, nejaké sladké koláče a mnoho iných drobností. Myslím, že nikto z nás ani nič nekúpil. Sú to špecifické potraviny francúzskeho vidieka a ceny pre nás boli veľmi nezaujímavé. Opustili sme trhovisko, v rýchlosti navštívili interiér miestneho kostolíka a potom nás už čakala jazda kabínkovou lanovkou „Super Chatel“. Kabínky lanovky boli zvnútra mokré, takže bol problém si sadnúť na lavičky. Aby som nemal mokrý zadok, tak som si len čupol a s „kŕčami“ v nohách som absolvoval jazdu. V hornej stanici sme zistili prečo sú kabínky mokré. Miestny zamestnanec stál s hadicou v ruke a prúdom vody každú kabínu vysprchoval. Bolo jasné prečo. Desiatky bikerov jazdili s bicyklami v kabínach a blato bolo všade. Tak čistotu riešili týmto spôsobom. Vyšli sme pred hornú stanicu s tým, že podľa počasia by sme absolvovali ešte jednu jazdu, tentoraz sedačkovou lanovkou Télésiége de Morclan do výšky asi 1 970 metrov. Lenže dážď, hmla a vietor rozhodli tak, že len malá skupinka sa odtrhla a s Ondrom jazdu absolvovala. My ostatní sme odišli po plánovanej trase okolo jazierka Lac de la Moute po blatistom chodníku k malej chate Chalet Neuf a nevýrazným stúpaním prišli do sedla Portes de Culet (1 787 m). Tu stojí drevený kríž a križovatka turistických ciest. Neustále pršalo a ak nie, tak aspoň mrholilo. Fotiť ani nebolo čo. Kopce v hmle, kvety od dažďa a chladu schúlene pri zemi. A my sme šliapali s hlavami medzi plecami po blate dole. Konečne sme sa dostali na horskú asfaltku, ktorá strmo klesala do mestečka Margins (1 350 m). Prišli sme tam okolo pol druhej a do odchodu autobusu sme mali asi hodinu a pol času. Vydal som sa po asfaltke do kopca smerom na Chatel. Prešiel som cez celé mestečko a na konci neho stojí švajčiarska colnica. Nikto ma síce nekontroloval, ale colníci pozerali z okna, ktorý „blázon“ v takom počasí šliape v ponču smerom „Republique de la France“. Malý foťáčik som síce stískal v ruke, ale aj tak tam nebolo ani čo. Snáď z diaľky švajčiarsky „Helvétsky“ kríž. Vzdiaľoval som sa od colnice, keď sa spustil ešte väčší lejak. Chvíľu som stál pod nejakým malým prístreškom a keď sa počasie trochu umúdrilo pokračoval som v šliapaní. Z centra Margins po oficiálnu hranicu, teda čiaru namaľovanú na asfaltke, som zvládol za 25 minút. Tu som si vyfotil všetky možné cedule, ale aj pomníček oznamujúci, že stojíte na Schengenskom vstupe či výstupe. Neďaleko odtiaľ je jazero Lac de Morgins. Na hladine sa penila vody od dažďových kvapiek. Doslova odporné počasie, ale už aj chlad ma prinútil k návratu. Cesta späť sa mi zdala rýchlejšia možno aj preto, že prestalo pršať a konečne som si mohol vydýchnuť bez pokrývky hlavy. Prešiel som okolo colnice, keď zrazu za mnou zatrúbilo vozidlo. Bol to náš autobus, ktorý sa z mestečka Chalet presúval do Morgins. O desať minút som bol v centre. Využil som verejné toalety v blízkosti kostola. Prišlo mi to smiešne, ale spomenul som si na humorné scénky z knihy alebo filmu Zvonodrozdovo. Lenže o chvíľu ma smiech prešiel, keď som vošiel do podzemia a navštívil toalety. Svetlo pri vstupe zasvietilo, ale určite som dopredu nemohol vedieť, že je snáď na fotobunku alebo iný podobný systém. Stojím pri pisoáre a naraz som sa ocitol v úplnej tme. Nesmelo som sa pohol s presvedčením, že pri pohybe sa rozsvieti. Nič. Dokončil som začatý „džob“ a rukami šmátral po stenách, kde nájdem vypínač. Opäť nič. Tak som sa pohyboval ako mátoha až naraz sa otvorili dvere, ja pred nimi a predo mnou miestny mladík. Svetlo svietilo a on pozdravil „Bonjour“. Ja na to „Nazdar!“. A šťastný, že som vypadol z bludiska som navštívil miestny supermarket Volg, kde som kúpil nejaké švajčiarske syry a pár drobností. Nepochopil som, či majiteľ bol Rus a na nápise názvu obchodu tam chýbalo „a“, čiže názov ruskej rieky alebo Volg niečo v nemčine znamená, ale som sa nedopátral prekladu. Pred miestnym kostolom stojí pekná kovová zvonkohra, ale v čase nášho pobytu bola ticho. O tretej sme už sedeli v autobuse a slušne „premočeno-suchí“ sme sa premiestnili do Champoussin. Stále pršalo, takže podvečerné aktivity som zameral na presušenie vecí a potom sledovanie futbalového zápasu z majstrovstiev sveta. Na večeru nám pripravili predkrm v podobe vareného vajca, ľadového šalátu, paradajky a kôprového dipu, vývar s portským vínom, mimochodom víno zrejme kuchár pridal asi „fifty-fifty, teda polovica do polievky a polovica do jeho vnútorností. Ale nebolo to zlé. Nasledovalo pečené kuracie stehno, zapečená zemiaková kaša a smotanový dip. Dezert tvoril jablkovo-čokoládový zákusok.
Posledný deň pobytu v Chableais bol rozdelený na dve časti. V tej prvej po raňajkách nasledovalo zbalenie vecí a o deviatej hodine sme si batožinu preniesli z hotela do autobusu. Celá naša výprava sa rozdelila na dve skupiny. Tá väčšia, ktorú tvorili asi dve tretiny osadenstva zájazdu si objednala v blízkom salaši Ferme Gaby ochutnávku syra a mliečnych výrobkov. Samozrejme do tejto skupiny som sa neprihlásil. Určitý druh syrov zjem, ale tie, ktoré ponúkali neboli podľa môjho vkusu. Mám rád svoje vnútornosti a mlieko kravské či kozie už vôbec nie sú mojim koníčkom. Takže tá menšia skupina si urobila individuálny program. Bolo nádherné slnečné počasie, presne také, aké má byť v deň odchodu. Vydal som sa po asfaltke dole dedinkou, aby som navštívil malé piknikové parkovisko, odkiaľ bol nádherný výhľad na blízke špicaté kopce Dents du Midi a vzdialenejšie Midi Blanches. Asi po polhodine som prišiel k tomu miestu a odtiaľ som mal Champoussin ako na dlani. Zhotovil som dosť obrázkov z celého okolia a potom si pozrel celý relaxový priestor. Mali to tam dobre vymyslené. Drevený prístrešok s tromi grilovacími kozubmi s komínmi, drevené stoly a lavice a v zadnej časti toalety. Vedľa toho objektu veľké parkovisko. Potom som sa vrátil späť k hotelu a pokračoval hore dedinkou ku kostolíku. Neďaleko od neho sa opaľovali dvojice z partie severomoravských turistov. Tí ma upozornili na realitu, že kostolík je otvorený. Tak som sa išiel pozrieť. Moderná stavba z roku 2006 a k tomu moderný interiér. Najviac zaujali farebné vytráže s motívom ročných období. Naozaj sa to autorom vydarilo. Od kostolíka som išiel ďalej až k salašu Ferme Gaby. Celá naša skupina už mala za sebou ochutnávky a vnútri objektu kupovali mliečne výrobky. Pozrel som si interiér. Na poschodí majú malé múzeum s exponátmi salašníckeho obydlia – spálňa, kuchyňa, pracovný kút a ďalšie. Čiže bolo to asi ako v našich skanzenoch, ale len v jednom objekte. Po krátkej exkurzii som sa pomaly vrátil k autobusu, kúpil si pivo a posedel si pri stolíku pred hotelom. O dvanástej sme zo Champoussin po týždňovom pobyte odišli. Mali sme pred sebou asi tristokilometrový presun po Švajčiarsku. Cesta opäť viedla po príjazdovej trase, lenže tentoraz sme videli široké okolie. Klesli sme asi o tisícštyristo výškových metrov a ocitli sa v Montreux (390 m), kde nás už čakali výhľady na Ženevské jazero. Montreux je pomerne známe mesto. Žili tu velikáni svetového mena. Spomeniem niektorých, švajčiarsky filozof Rousseau, ruskí skladatelia Čajkovskij a Stravinskij, škótsky spisovateľ Cronin, americký podnikateľ Gates, britský hudobník Mercury, ktorý tu má aj pomník. Opäť nasledovalo niekoľko záberov s fotoaparátom a už sme sa blížili k Vevey. Neďaleko neho sme odbočili na sever a mierili po diaľnici na Bern. Prešli sme okolo hlavného mesta a pred nami bol Kloten a neskôr Neuhausen am Rheinfall. To bolo cieľové mesto podvečera. Pred piatou hodinou sme prišli na parkovisko neďaleko pekného zámočku. Po zakúpení vstupeniek sme prišli k prírodnej atrakcii, Rýnskym vodopádom čiže Rheinfall. Vodopády ležia na hornom toku rieky Rýn medzi obcami Neuhausen am Rheinfall a Laufen-Uhwiesen neďaleko mesta Schaffhausen medzi kantonmi Schafthausen a Zürich. Sú široké asi 150 a vysoké 23 metrov. Samozrejme tu bolo preľudnené, po asfaltových či betónových chodníkoch sa prechádzali stovky turistov. Tentoraz myslím turistov, ktorí nenosia na chrbtoch batohy a na nohách vibramy, ale tých zájazdových, ktorí obdivujú hrady, zámky, kostoly a iné pamiatky. Samozrejme nechýbali všadeprítomní Japonci. Pomyslel som si: „Do kelu, kto v tom Japonsku vlastne robí, keď väčšina sa fláka po svete s fotoaparátmi na krku?“ V jednej z vežičiek zámku boli na oknách číre, ale aj rôzne farebné sklá. Žlté, oranžov, zelené, modré. Tie dodávali zvláštny efekt pohľadu na vodopády. Prešiel som sa po zostupovej trase až k samotným vodopádom, kde ma betónová stena len dva či tri metre delila od vody. Neskôr som zišiel až k brehu rieky, kde bolo malé prístavisko. Tu bol prievoz, ktorým som sa preplavil za dve eurá na druhú stranu. Motorový čln s kapacitou okolo päťdesiat ľudí najskôr zamieril do stredu rieky odkiaľ bol celkom pekný pohľad na peniacu sa vodu padajúcu do hĺbky. Uprostred rieky je ostrovček, na ktorom stojí skalná vyhliadka. Dá sa sem prísť na člne a vystúpiť po schodoch na vyhliadku. Tá bola samozrejme plná turistov. Ale aj cena lístka bola podstatne vyššia. My sme odplávali na druhý breh. Celá táto akcia trvala snáď päť minút. Priznám sa, že doposiaľ som o týchto vodopádoch nepočul. Je to naozaj asi tým, že tieto nemecky hovoriace krajiny „nemusím“ a Švajčiarsko bolo svetlou výnimkou. Na druhom brehu bolo ešte viac ľudí. Totiž na tejto strane je viac zábavných atrakcií, reštaurácií, cukrární či kaviarní, ale aj park s lavičkami a asfaltové chodníky. Napriek tomu, že bolo asi šesť hodín, slnko pekne pálilo. V blízkom infocentre som si kúpil klasickú magnetku a pohľadnicu. Už som aj pociťoval hlad, veď od raňajok som nemal nič v ústach, ak nerátam priebežný pitný režim s jedným „kozlom“. Rozhodol som sa pre návrat. Tentoraz som zvolil trasu po druhom brehu okolo vodopádov. Samozrejme, že som neustále zbieral snímky búrlivej vody. Lenže ma nemilo prekvapil fotoaparát, keď mi blikaním oznamoval, že batéria je takmer vybitá. Bleslo mi hlavou, že toho dňa som vyfotil snáď dvesto záberov a batéria od rána dostala zabrať. Takže opatrne... Strmými schodmi som vystúpil vyššie nad koryto rieky a dostal sa k železničnému mostu. Tadiaľ prechádzali vlaky švajčiarskych železníc SBB. Po oboch stranách boli chodníky pre peších. Tie boli ohradené kovovým plotom, takže chôdza po moste bola bezpečná. Uprostred mosta sa ľudia zhlukli okolo nejakej „atrakcie“. Tím fotografa a asi piatich pomocníkov tu fotili krásavicu. Všetci podľa výzoru pochádzali kdesi z Ázie, Vietnam, Thajsko či Indonézia. Chvíľu som aj ja pozoroval prácu tejto skupiny a našťastie aj oni pochopili, že zdržujú návštevníkov, tak si zbalili veci a odišli na breh. Tam ešte raz rozložili svoje veci a pokračovali vo svojej práci. Vyšiel som po schodoch k zámku, prešiel jeho nádvorím a prišiel na parkovisku k autobusu. „Vyfasoval“ som „kozla“ a utiahol som sa do ústrania blízkeho kostola. Pár záberov s kvetmi a vydal som sa hľadať lavičku, kde by som sa najedol. Nikde som nič nenašiel, a tak som si našiel pokojné miesto na konci parkoviska. Na kamennom múriky som si pripravil „bufetový“ stôl. Posledná konzervová zásoba od „Hamé“, Trenčiansky párok s fazuľou, sa stal vďačným návštevníkom môjho žalúdka. K tomu nechutná bageta, ale náladu a chuť večera vylepšil „kozlík“. Ako som tak prežúval produkt moravskej konzervárne, všimol som si, že kamenný múrik, na ktorom „papám“ je vlastne múrom miestneho cintorína. „No do riti!“, veď ja sa napchávam na cintoríne. Vôbec ma to ale nevzrušilo. Dokonal som svoje dielo a nakoniec využil aj blízke kukuričné pole, v ktorom skončili „kozlovské“ prebytky. Bol som vlastne už na konci tejto dedinky a neďaleko odtiaľ bolo pekné pole s rozkvitnutými pestrofarebnými gladiolami a fialové levandule. Tie mi nedali pokoj a o chvíľu som stál s fotoaparátom pri nich. Jeden záber na gladioly a druhý...? Práve tu som urobil posledný záber s fotoaparátom. Tak ako predtým oznamoval, splnil to do konca. Batéria nadobro vypovedala službu. Vrátil som sa k autobusu. Nakoľko medzitým pozatvárali všetky miestne bufety a iné obchodíky celá naša skupina si sadla k stolom a konzumovala svoje posledné zásoby jedla. O pol ôsmej sme sa autobusom vydali na ďalšiu cestu. Tentoraz nás čakal už len tranzit cez Nemecko a dlhšia prestávka s nočným občerstvením za českým Rozvadovom. Potom už len „výsadky“ v Plzni a Prahe. Trochu ma zamrzela pasivita nášho sprievodcu Ondru, keď na moju otázku či by autobus nemohol zastaviť v Prahe na Hlavnom nádraží a až potom na Florenci, tak odpovedal, že nie. Hmm. A tak z Florenca putovalo asi dvadsaťpäť účastníkov zájazdu s nadmernou batožinou rannou Prahou na Hlavní nádraží. Toto je nedomyslenosť cestovnej kancelárie, ale určite aj akási neochota vedúceho akcie. Veď výhovorka, že v programe zájazdu je napísané výstupné miesto Florenc je ľudsky povedané „pakáreň“. O tomto by som však na adresu tejto cestovky mohol napísať viac. Možno v inom príbehu. Prišiel som na stanicu a veľkú tašku som uložil do úschovnej skrinky. Totiž mal som kúpený lístok na vlak Regio Jet jazdiaci z Prahy o 15.45, takže tých zhruba desať hodín som strávil u sestry. Tak teda skončila moja prvá cesta do Švajčiarska. To, že vôbec nevyšlo počasie ma dosť prekvapilo, najmä z dôvodu, že všade píšu reklamné stránky cestovných kancelárií, že sme boli v oblasti, kde je v roku asi 320 slnečných dní. Tak to je dilema. Tých 45 dní, ktoré patria do kalendárneho roka je teda daždivých alebo snehových. To je dosť málo na to, že zima tam trvá zhruba od novembra do apríla. Kedy potom „navalia“ tie metrové záľahy snehu? Alebo sneží aj za slnečného počasia? Niekto nás oblbuje...