Začiatkom roku 2021, v našej gubernii, ale aj tých okolo nás, panovala už druhý rok „chrípôčka“, ktorú svetoví vedci či iní „odborníci“ nazvali Covid-19. Našťastie opatrenia, ktoré nastavili naši vládni predstavitelia po parlamentných voľbách na jar 2020 boli už na miernejšej úrovni, aj keď v uvedenom roku 2021 došlo opäť k ich sprísneniu. Ľudí rozdelili na „rovných“ a rovnejších“. Kto sa dal očkovať, mal určité privilégiá. Ako to vlastne s tým očkovaním naozaj bolo, sa dozvieme asi až o niekoľko rokov. Nakoľko stále platili rôzne príkazy, ale najmä zákazy, tak aj tradičný cestovateľský veľtrh v Brne sa nekonal. Takže v januári tohto roku som v mojej obľúbenej pardubickej cestovke zorganizoval „moju“ osvedčenú trojicu z Čiech, Béďa, Frantík a Radek, pre zájazd do Francúzska. Konkrétne to bolo Chamonix (1 035 m) v departemente Haute-Savoie v regióne Auvergne-Rhône-Alpes na juhovýchode Francúzska.
Jedenásteho júla som s „plnou poľnou“ odcestoval vlakom zo Žiliny do Prahy. Tu som u sestry už tradične absolvoval odpoludňajšiu návštevu spojenú s obedom. Okolo osemnástej hodiny som sa vydal pre odloženú batožinu na Hlavnom nádraží, aby som potom už pokračoval na Florenc. Tu sme o siedmej večer odišli smerom na Plzeň a Rozvadov. Túto cestu poznám už celkom dobre. Tradičná občerstvovacia zastávka v motoreste nám všetkým poskytla najmä zásoby nealko pitného režimu. Tak to bolo aj v mojom prípade. „Bublinkové“ minerálky, ale aj fľaša tradičnej kofoly. Asi o pol jedenástej sme opustili Česko. Nemecké diaľnice sú naozaj nekonečné, ale s hustou cestnou sieťou. V noci sme prešli okolo Mníchova (519 m), neskôr nasledoval rakúsky Bregenz (392 m) pri Bodamskom jazere. Ani neviem, kedy sme prešli cez lichtenštajnský Vaduz (455 m) a švajčiarsky Interlaken (571 m). Bolo pol siedmej ráno, keď sme zastavili pri akomsi moteli. Nasledovala ranná hygienická prestávka samozrejme pre väčšinu účastníkov aj s varením kávy. Po chvíli som zistil, že stojíme na parkovisku neďaleko jazera Lac de la Gruyéres (677 m). Hlavou mi preblesklo, že tento názov mi niečo pripomína. Veru áno, veď je to názov svetoznámeho švajčiarskeho syra. Práve v tomto meste sa syr vyrába.. Nuž, zase niečo nové. Na trávniku pri motoreste postávalo niekoľko pestro zafarbených kráv, z plastu. Nie, žiadna Milka. Jedna mala na boku namaľovaný letopočet 1982-2012. Aj takýmto spôsobom si pripomínali tridsiate výročie prevádzky motela. Naša cesta pokračovala na juh. Onedlho sme prešli cez Vevey (383 m). Z minulých ciest si pamätám, že v tomto meste žil herec a komik Charlie Chaplin. To už sme mierili po severnom pobreží Ženevského jazera, Lac de Léman (372 m) a prešli sme mestom Montreux (392 m). Neďaleko od mesta stojí priamo na pobreží jazera stredoveký hrad Chillon, Château de Chillon (375 m). Pokračovali sme na východ. Túto cestu som už absolvoval v roku 2014 pri ceste do Savojských Álp v oblasti Chablais. Vtedy sme v Monthey (471 m) odbočili na juhozápad do Champéry (1 055 m). teraz sme však pokračovali rovno do horského mesta Martigny (471 m). Tu už cesta viedla po „Route de la Forclaz“ so známym horským sedlom Col Forclaz (1 527 m) do dedinky Trient (1 285 m). Tento úsek cesty bol naozaj zážitkom. Slnkom zaliate kopce v okolí dávali tušiť, že sa blížime do „naozajstných“ hôr, o čom sme sa presvedčili pri prejazde horskou dedinkou Argentière (1 252 m). Pred nami sa objavilo dopravné značenie na veľkých tabuliach, Chamonix (1 035 m). Nie, toto mesto nebolo našim cieľom, aj keď v názve zájazdu sa objavilo. Pokračovali sme ďalej na západ. Našim cieľom bolo mesto Saint-Gervais-le-Fayte (584 m). Ak si porovnáme nadmorskú výšku Chamonix a Saint-Garvais, tak zistíme, že sme klesli o celých sedemsto metrov! O deviatej hodine sme prišli pred „Hotel de Deux Gares“, čiže Hotel Dve stanice. Áno, stál v blízkosti dvoch železničných staníc. Klasická železničná stanica štátneho dopravcu SNCF Saint-Gervais-les-Bains-Le Fayet a ozubnicová úzkokoľajná „Tramvay du Mont Blanc“ vedúca na Nid d'Aigle, Orlie hniezdo (2 372 m). Vystúpili sme z autobusu. Prvou dnešnou úlohou bolo absolvovanie raňajok. Prial som si, aby nás čo najskôr ubytovali. Po celkom výživnej rannej strave nás ubytovali. S Béďom sme vyfasovali izbu, ale v druhej budove. Úzkymi schodmi sme vyšli na druhé poschodie. Otvoril som dvere a žasol. Neveril som vlastným očiam. Naozaj som precestoval veľa krajín aj s rôznou úrovňou hotelov. Tu sme sa ocitli v akomsi raji. Interiér mi pripomínal staré vidiecke chalupy... Toto bol akýsi apartmán. Veľká obývacia izba s manželskou posteľou, vedľa nej kuchynský kút s vybavením. Vedľa kuchynky malá izbička, zrejme pre „slúžky“. Bol to akýsi mezaninový apartmán. Na poschodie viedli drevené schody. Nakoľko som tam prišiel prvý, Béďa sa niekde zdržal, tak som si vybral „slúžkovskú“ izbičku. Tak ako ja, aj Béďa bol prekvapený. Veď sme spolu na cestách v hoteloch strávili dosť nocí. On si vybral poschodový raj, do ktorého viedli drevené schody ako pre sliepky do kurníka... Manželská posteľ ostala „nepoškvrnená“. Prezliekli sme sa do turistických odevov a odišli k recepcii. Tu už stála celá skupina a spoločne sme odišli na blízku stanicu ozubnicovej železnice. Jirka nám rozdal permanentky na dopravné zariadenia v celom regióne, ktoré boli v cene zájazdu. Mimochodom len na tento vláčik stál klasický spiatočný cestovný lístok tridsaťštyri eur. „Mont Blanc Multipass“ zahrnuje pomerne dlhý zoznam lanoviek, gondol a sedačkových lanoviek, ako aj vlak z Fayet do Vallorcine. Jeho cena sa pohybovala okolo stošesťdesiat eur. Po chvíli čakania prišla železničná súprava miestnej „Tramvay du Mont Blanc“. Na naše počudovanie okrem nás na nástupišti postávalo len niekoľko turistov. Super, aspoň sa nebudeme tlačiť. Prišla modrá súprava pomerne staršej výroby s menom „Marie“. Linku prevádzkuje spoločnosť Compagnie du Mokt Blanc, ktorá spravuje aj železnicu Montenvers a mnoho lyžiarskych vlekov v regióne Mont Blanc. Prvý úsek trate, na Col de Voza , bol otvorený v roku 1907. Trať dosiahla svoju súčasnú konečnú stanicu v auguste 1914, keď boli práce prerušené z dôvodu 1. svetovej vojny a už sa nikdy neobnovili. Až do elektrifikácie v roku 1956 bola trať obsluhovaná parnými lokomotívami. Linku obsluhujú tri motorové dvojvagóny, ktoré sa volajú Anne, Marie a Jeanne . To boli mená troch dcér majiteľa trate v čase elektrifikácie. Horská dráha na Nid d'Aigle je dlhá asi dvanásť a pol kilometra, prekonáva nadmorskú výšku okolo tisícosemsto metrov a jazda trvá asi sedemdesiatpäť minút! Má dvanásť železničných zastávok a celkový sklon je dvadsaťštyri percent. Najväčšia dovolená rýchlosť je pätnásť kilometrov za hodinu. Samozrejme v rámci proticovidových opatrení sme museli nosiť na tvári rúška. Bohužiaľ, ľudia si na tento výmysel už zvykli. Teda nielen u nás, ale zrejme na celom svete. Možno snáď okrem Indiánov v povodí Amazonky či Eskimákov v Grónsku... Sedel som na pravej strane, takže keď vláčik vyšiel do vyšších polôh nad hranicu lesa, uvidel som ľadové pláne hrebeňa vedúceho k chate Refuge du Goûter (3 835 m), dokonca som zahliadol aj samotnú chatu. Po pravej strane, zo svahov Dôme du Goûter (4 304 m), sa tiahol dlhý a široký pás ľadovca Glacier de Bionnassay. Nakoľko mraky plávajúce po oblohe, sa rýchlo pohybovali, veľmi často zakrývali krásnu prírodnú scenériu. Asi po ôsmich kilometroch sme prišli do stanice Col de Voza (1 657 m). Stojí tu veľký hotelový komplex, tvoriaci oddychovú zónu pre turistov. Po ďalšej, asi kilometrovej jazde, sme zastavili v stanici Bellevue (1 756 m). Odtiaľ sme pokračovali až na „konečnú“. Úzkorozchodné koľajnice vedú do stanice Nid d'Aigle. Čas na hodinkách ukazoval trištvrte na jednu a my sme sa prechádzali v pomerne veľkej nadmorskej výške. Bez aklimatizácie a po noci strávenej v autobuse to nie je bohviečo... Mraky nad hlavami sa začali strácať a slnko sa predstavilo so svojimi páliacimi lúčmi. Jirka nám vysvetlil možnosti návratu k hotelu. Po prvé, využiť spiatočnú jazdu dole alebo po druhé, peší zostup údolím potoka Torrent du Bionnassay stekajúceho z ľadovca Glacier de Bionnassay na zastávku Bellevue a odtiaľ sedačkovou lanovkou do Chamonix. Potom návrat miestnym vlakom „Mont-Blanc Express“. S Jirkom som sa dohodol o mojej ďalšej ceste. Ako vysvitlo, tak celá skupina išla peši dole. Nemienil som absolvovať túto trasu. Mraky nad hlavami sa začali viac zhromažďovať a vytušil som, že by to nemuselo dobre dopadnúť. Akosi som nepochopil ten Jirkov plán cestovať do Chamonix a odtiaľ vlakom, keď mohli využiť vláčik, ktorým sme sem prišli. Nevadí. Vyšiel som asi tridsať výškových metrov k neďalekej chate Refuge du Nid d'Aigle (2 412 m). Je to taká kamenná chata zaujímavého okrúhleho pôdorysu. Pred ňou bola terasa s drevenými stolmi a lavicami. Z terasy som chvíľu sledoval dlhý zástup našej „squadry“. Nikto z nich ani k chate neprišiel. Zrejme ani nevedeli, že tam stojí. Vošiel som do jedálne, ktorá bola pomerne plná. Nečudo, veď vláčik vyvážal hore desiatky turistov. Kúpil som si pri pulte pivo. Samozrejme ako všade, teda tu „Gran“. „Vycáloval“ som osem eur a vyšiel von na terasu. Slnko ešte stále vysielalo horúce lúče, ale mraky dosť strašili. Výhľad na blízky ľadovec Glacier de Bionnassay sa postupne menil. K horšiemu. Napil som sa piva a skoro onemel. To čo bolo za „paškvil“! Buď neumyli poriadne pohár alebo čapovali ani neviem čo. Chutilo to ako akýsi, ani neviem toto pomenovať. „Páchlo“ to bylinkami či...? Lenže aj ostatní návštevníci sa týmto nezmyslom „napájali“. Bolo to akoby načapovali tie bylinkové či ovocné „humusy“, ktoré nazývajú pivom. Birrell s citrónom a bazou či iné hlúposti. Ako toto môže niekto nazývať pivom, nepochopím. Nech si pije každý čo chce, ale toto? Ani som to nedopil. Bolo pol druhej a pomaly som zišiel na stanicu železnice. Všimol som si niekoľko horolezcov s pomerne veľkými batohmi a naviazaní na laná začali stúpať hore po strmom chodníku, pravdepodobne k Refuge de Tête Rousse (3 167 m). Zrejme na druhý deň vyššie chate Refuge du Goûter (3 835 m) a žeby aj na Mont Blanc? Túto horolezci nazývajú familiárne „Guterka“. Práve od nej sa vystupuje hrebeňom na Dôme du Goûter (4 304 m), z ktorého je to na vrchol Mont Blancu, „len“ päťsto výškových metrov... Ale poriadne „výživných“. O trištvrte na dve som sadol do súpravy vlaku. Ten bol celkom plný, ale sedel som pri okne a fotil. Prišli sme na stanicu Bellevue a tam vystúpilo takmer celé osadenstvo vlaku. Nastúpilo pár jednotlivcov. O pol tretej som už vystúpil u „nás“ na stanici pred hotelom. Nasledovala teplá sprcha, pri ktorej som zistil, že celodenné alebo skôr dvojdenné cestovanie aj s horskou „vlakovou túrou“ mi zapríčinili, že som mal opuchnuté členky. Moji spolucestovatelia, ktovie kde ešte „blúdili“. Vyšiel som do ulíc... Mestečko má asi päť a pol tisíc obyvateľov. Na to, že bola streda, tak v uliciach nebolo veľa ľudí. Navštívil som pár obchodíkov so suvenírmi. Mojou korisťou sa stalo niekoľko magnetiek a pohľadníc. Vyšiel som trochu ďalej od hotela a chodníkom vedúcim pomerne strmo hore som „objavil“ veľkú tabuľu s nápisom „Les Thermes de Saint-Gervais“, le spa thermal du Mont-Blanc. Hm, zrejme tu sú akési kúpele. Uvidím. Možno bude čas sa tam ísť pozrieť. Vrátil som sa k hotelu. Pri autobuse postávali naši vodiči. Zrejme už dospali svoj spánkový deficit pri našej nočnej jazde. Kúpil som si u nich „škopky“, teda dve plechovice piva. Samozrejme som dokonale vyfotil náš obývací priestor. V izbe som pri stole začal písať „denník“. V spoločnosti jedného nápoja v pohári pribúdali prvé riadky so zážitkami dnešného dňa. Po chvíli sa objavil Béďa. Turisti sa vrátili do hotela. Onedlho nastal čas večere. Čas na ňu stanovili na devätnástu hodinu, aj keď viem z iných ciest, že nám, ľuďom z bývalého Československa, vždy posúvali čas výdaja aspoň o hodinu skôr. Veru, nie sme zvyknutí jedávať o ôsmej alebo aj neskôr večer. Lenže my, ubytovaní vo vedľajšej budove, sme museli prejsť niekoľko metrov do hlavnej. Zišli sme sa v jedálni pri dlhom stole. Veď viac ako štyridsať ľudí bolo potrebné kdesi posadiť. Pripadalo mi to ako dlhé stoly v amerických väzniciach, ktoré je vídavať v tých rôznych stupídnych filmoch. Samozrejme sme napochodovali s rúškami na tvárach. Fakt už to bolo akési „normálne“. Kto si náhodou rúško zabudol, tak bol personálom upozornený a prípadne vyfasoval „prezervatív“ v recepcii. Naša štvorica si vybrala miesta na konci stola. Tu obsluhovala mladá a postavou veľmi nízka slečna, možno pani, tmavšej pleti. Ale nebola to „Afroameričanka“. Dnešnú večeru tvorila zostava jedál, údený losos, pečené kurča, zelená fazuľka, kukuričná kaša polenta a plátok syra. Na záver akýsi malinový dezert. Ten som venoval Béďovi. Jirka nám vysvetlil program ďalšieho dňa. Bolo asi deväť hodín, keď sme odišli do svojho apartmánu.
„Tramvay du Mont Blanc“
Glacier de Bionnassay
Refuge du Nid d'Aigle (2 412 m)
Ráno sme sa zobudili do upršaného počasia. Celonočný dážď pokračoval aj teraz. Hneď mi napadla myšlienka, čo s programom dňa. Túra kdesi v miestnych kopcoch mi určite nevoňala. Už som sa dávno zmieril s realitou, že v daždi nikdy nebudem chodiť. Hmla, vietor a žiadne výhľady. Toto už dokonale poznám. Pri raňajkách som moje rozhodnutie, okrem našej partie, oznámil aj Jirkovi. V takýchto prípadoch je potrebné si nájsť náhradný program. Takže po raňajkách, ktoré u mňa tvorila klasika v podobe plátkov šunky, syra, masla so žemľou a pohár džúsu so záverečným croissantom. O deviatej sme nastúpili do autobusu, ktorým som prišiel do Chamonix. Ostatní pokračovali do dedinky Le Tour (1 495 m), ležiacej niekoľko kilometrov severovýchodne od Chamonix na dosah ľadovca Glacier du Tour. V Chamonix som ako jediný z celej výpravy vystúpil v centre mesta. Totiž môj plán na dnešný deň bol skúsiť vyjsť lanovkou na miestny horský skvost. Aiguille du Midi (3 842 m). Cieľom môjho dnešného snaženia mal byť pohľad na samotný Mont Blanc (4 810 m). Určite som však tomu neveril, nakoľko toto upršané počasie by muselo urobiť zázraky, aby som vôbec niečo uvidel. Po krátkej prechádzke centrom mesta som prišiel k budove „Téléphérique de l'Aiguille du Midi“. Pred pokladňami postávalo niekoľko ľudí s rúškami na tvárach. Preventívne som si rúško aj ja nasadil. Vďaka permanentke, teda dopravnej karte, som nemusel stáť v rade pred klasickou pokladňou. Len som sa zaregistroval v „čipovej“ pokladni, kde som dostal čas odchodu a číslo skupiny, s ktorou pôjdem hore. Toto bolo uvedené na veľkej displej tabuli. Pri pokladni som si všimol ceny lístkov. Seniorský stál asi šesťdesiat eur. Spomenul som si na naše Tatry a Lomnický štít (2 634 m). Tam stál lístok z Tatranskej Lomnice na štít okolo sedemdesiat eur! Kde to teda žijeme...? Tu lanovka prekonáva výšku asi dvetisícosemsto metrov. Totľko nemeria ani Lomnický štít. Niekoľko minút pred desiatou sa otvorili dvere pre našu skupinu. Do veľkej kabíny nás nastúpilo asi dvadsať. Celková kapacita je sedemdesiatdva osôb. Myslím, že v tomto počasí veľa turistov nemalo v pláne sa odviezť hore. Samozrejme, počasie si robilo svoje povinnosti, stále pršalo. Síce nie veľmi, ale predsa. Žiadne výhľady sa nekonali. Po asi šesťminútovej jazde sme „pristáli“ na medzistanici Plan de l'Aiguille. Tu je potrebné prestúpiť na „prípoj“ vedúci na samotný vrchol Aiguille du Midi. Aj v tejto výške sa nadmieru preháňali veľmi škaredé mraky. Občas sa síce medzi nimi objavili vysoké štíty, ale bez slnka. Po chvíli čakania prišla z vrcholu kabína lanovky. Na tejto dráhe sa striedajú dve kabíny. Modrá a červená. Tak to býva aj v iných horách. Nastúpili sme do kabíny. Tentoraz som mal „mimoriadne“ oblečené dlhé nohavice, aby som náhodou nepolarizoval spoločnosť ľudí v okolí. Aj táto jazda trvala šesť minút. Cez okno kabíny som sa snažil fotograficky zachytiť výjazd hore s občas viditeľnými kopcami či skôr štítmi. Boli sme na vrchole. Teda v hornej stanici lanovky. Pár slov o tomto dopravnom zariadení. Myšlienka lanovky na vrchol „Téléphérique de l'Aiguille du Midi“, bola pôvodne navrhnutá okolo roku 1909, ale do prevádzky sa dostala až v roku 1955, keď asi dve desaťročia držala titul najvyššej lanovky sveta. Stále drží rekord ako najvyššia vertikálna lanovka na svete, od 1 035 do 3 842 m. Sú tu dva úseky z Chamonix na Plan de l'Aiguille du Midi (2 317 m) a potom priamo, bez akéhokoľvek podperného piliera, k hornej stanici vo výške 3 777 m. Rozpätie druhej časti je 2 867 metrov merané priamo, ale iba 2 500 metrov merané horizontálne. Zostáva teda druhou najdlhšou šírkou rozpätia, meranou priamo. Lanovka premáva z Chamonix na vrchol Aiguille du Midi s prevýšením viac ako dvetisícosemsto, čo trvá okolo dvadsať minút aj s prestupom. Lanovkou je možný prístup na neďaleký vrchol na talianskej strane s názvom „Skyway Monte Bianco“ s vertikálnym zdvihom 2 166 metrov a lanovkou z tohto vrcholu na Aiguille du Midi. Skyway Monte Bianco je lanovkový systém v talianskych Alpách, ktorý spája mesto Courmayeur (1 224 m) s Pointe Helbronner (3 446 m) na južnej strane masívu Mont Blanc. Ponúka úchvatné výhľady a prístup k niektorým z najvyšších miest v Taliansku, vrátane Pavillon Du Mont-Frety (2 173 m) a Pointe Helbronner. Na vrchole hory sa nachádza panoramatická vyhliadková plošina, snack bar, kaviareň, reštaurácia a obchod so suvenírmi. Dokonca aj v lete môžu teploty na otvorených pozorovacích plochách klesnúť až na mínus desať stupňov Celzia. Kvôli nebezpečenstvu turisti nemôžu opustiť zariadenia pre návštevníkov na vrchole Midi. Horolezci a lyžiari však môžu prejsť tunelom, aby sa dostali na strmý a extrémne exponovaný ľadový hrebeň, aby mohli zostúpiť na ľadovec pod ním. V decembri 2013 bol na vrchole otvorený sklenený skywalk s názvom „Step into the Void“ a výhľadom do hĺbky 1 035 metrov priamo dole. Ďalšia turistická atrakcia s názvom „Le Tube“ bola otvorená v roku 2016. Pozostáva z uzavretého „tubusového“ chodníka, ktorý úplne obopína samotný vrchol. Počas letných mesiacov premáva lanovka Vallée Blanche „od vrcholu k vrcholu“ z Aiguille du Midi do Pointe Helbronner (3 462 m) na talianskej strane masívu Mont Blanc. Lanovka Vallée Blanche je jedna z najznámejších lanoviek v Chamonix, ktorá vedie z Aiguille du Midi na Mer de Glace (1 738 m). Táto lanovka je obľúbená medzi lyžiarmi a turistami pre svoje úžasné výhľady na Mont Blanc masív. Trasa lanovky je dlhá približne šesť kilometrov a ponúka vertikálne prekonanie dvetisícsedemsto metrov. Vystúpil som z kabíny a ocitol sa v úplne inom svete. Prvé pocity som mal pomerne dosť zmiešané. Neprívetivé počasie, s ktorým som tak v duchu rátal, že by sa mohlo časom zmeniť. Zatiaľ sa tak nestalo. Jediným „pozitívom“ oproti počasiu tam „dole“ v Chamonix bolo to, že tu nepršalo. Ale snežilo! Ešte za sklom rôznych chodieb a chodbičiek to ešte šlo. Lenže ak som chcel niečo vidieť, tak bolo potrebné vyjsť von. V blízkej chodbe postávalo niekoľko turistov. Čakali na výťah. Postavil som sa slušne do radu. Po chvíli som už vystúpil na hornej terase. Výťahom som sa teda dostal o ďalších štyridsaťdva výškových metrov vyššie. Na terase visel veľký teplomer. Zrejme „atrakcia“ pre turistov. Ukazoval mínus šesť stupňov. A ako vieme, tak v takejto teplote neprší, ale sneží. Stalo sa. Dvojica miestnych zriadencov sa na terase „oháňala“ s lopatami. Odhŕňala napadaný sneh alebo to bol skôr už ľad. Zrejme, pretože na rad prišlo aj sypanie soľou. Nuž, v polovici júla? Moja letná bunda a pod ňou tričko nebolo zrejme tým najvhodnejším oblečením pre toto počasie. Bolo asi trištvrte na jedenásť a stál som na najvyššom možnom bode, kde sa môže dostať bežný turista. Lenže výhľady...? Samozrejme, že sa nekonali. Nič iné mi neostávalo, len nafotiť realitu, teda blízke skaly a nejakú „atrakciu“ v podobe ľadového tunela či iné vyhliadkové terasy. Môj „vrcholový“ pobyt sa chýlil ku koncu. Nemalo význam sa tu bezcieľne „ponevierať“. Niekoľko minút po jedenástej som nastúpil do kabíny lanovky a odišiel na Plan de l'Aiguille. Tu som vystúpil a išiel sa prejsť k neďalekej drevenej chatke „Bar Plan l'Aiguille“ (2 317 m). Samozrejme „bufet“ bol zatvorený. Veď, kto by tu vysedával v takomto „letnom“ počasí. Možno pri slnečných lúčoch tu môže byť celkom príjemne aj s prípadnými výhľadmi. Zaujal ma drevený stĺp so smerovými šípkami, na ktorých boli uvedené názvy a vzdialenosti horských velikánov z celého sveta. Tak napríklad africké Kilimandžáro 6 217 kilometrov, marocký Džebel Toubkal 2 086 kilometrov, austrálska Carstenz Pyramid 13 344 kilometrov, karakoramská K2, čiže druhá najvyššia hora sveta, 5 761 kilometrov, juhoamerická Aconcagua 11 701 kilometrov a pre úplnosť aj Mont Blanc 7 kilometrov... Nastúpil som na „poslednú“ cestu lanovkou. Vtedy som však ešte nevedel, že to v realite nie je posledná cesta. O pol dvanástej som bol v Chamonix. Našťastie sa počasie aspoň čiastočne umúdrilo. Prestalo pršať. Ale aj tak som mal dáždnik v pohotovosti. Naplánoval som si spoznanie centra tohto asi deväťtisícového francúzskeho horského strediska. Prechádzal som sa ulicami mesta. Lenže ten „hore“ mal iné plány. Každú chvíľu sa spustila dažďová prehánka. Spomenul som si na partiu našich turistov. Tak v tomto „marazme“ šliapať po kopcoch...? Nie, mám úctu k horám. S dáždnikom nad hlavou som prišiel k mostu nad riekou l'Arve. Jej tok bol pomerne dravý a farba sa podobala bielej káve. Zrejme sťahovala prúdy roztopených ľadovcových potokov. Táto asi sto kilometrov dlhá rieka pramení vo švajčiarskom ženevskom kantóne a vlieva sa neďaleko Ženevy ako ľavostranný prítok Rhôny. Prišiel som na námestie Place Balmat. Tu stojí celkom sympatický bronzový pomník prvým dvom premožiteľom Mont Blancu. Boli to lekár Michel Gabriel Paccard a chudobný lovec kamzíkov a hľadač krištáľov Jacques Balmat, ktorí vystúpili na vrchol v auguste roku 1786. Ešte v roku 1760 vypísal ženevský prírodovedec Horace-Bénédict de Saussure pomerne vysokú finančnú odmenu za dobytie vrcholu Mont Blanc, ktorý ho odjakživa fascinoval. Po niekoľkých rokoch sa začali objavovať prví odvážlivci. V roku 1762 sa k vrcholu niekoľkokrát snažil dostať Pierre Simon, jeden z najslávnejších vedcov tej doby, ale márne. Zlom nastal až v júni 1786, kedy sa k vrcholu Mont Blanc vypravili z Chamonix dve výpravy. Avšak zlé počasie ich veľmi skoro prinútilo k návratu. Lenže vtedy sa do údolia nevrátil horal a brusič drahých kameňov Jacques Balmat. Ten v horách prečkal noc a keď zostúpil do údolia živý a zdravý, tak bolo jasné, že cesta k vrcholu by mohla byť otvorená. K Balmatovi sa pridal iniciátor novej výpravy, lekár Michel Gabriel Paccard a 7. augusta spoločne vo dvojici vyrazili na vrchol. S primitívnym vybavením, oblečení do svetrov a kabátov s drevenými palicami a klobúkmi, sa vydali na vrchol Mont Blancu. Vyrazili o štvrtej hodine ráno a viac ako po osemnástich hodinách šliapania stáli na vrchole. Bohužiaľ, pri ceste dole Paccardovi odletel klobúk a postihla ho snežná slepota, a tak ho Balmat viedol takmer polovicu zostupovej cesty za ruku, čím mu zachránil život. O zdolanie vrcholu sa dozvedel aj Horace Bénédict de Saussure, ktorý chcel napodobniť prvovýstupcov. Rok po úspešnom výstupe zorganizoval výpravu, vrátane Balmata. Vďaka nemu aj on stál na vrchole európskeho velikána. Následne mu vyplatil finančnú odmenu, ktorú vypísal už pred viac ako dvadsiatimi rokmi. Z chudobného horala sa razom stal vážený občan a sardínsky kráľ, ktorý vtedy vládol na severe Talianska, ho povýšil do šľachtického stavu s prídomkom „z Mont Blancu“. Balmat se vrhol do politiky a o svojej ceste na vrchol napísal autobiografický román. Zomrel v roku 1834. Pravdepodobne sa pri hľadaní zlata a drahých kameňov zrútil do niektorej skalnej trhliny, pretože jeho telo sa nikdy nenašlo. V Chamonix bol v roku 1887 odhalený pomník prvým dobyvateľom Mont Blancu, znázorňoval Balmata so Saussurom. Historickú krivdu spáchanú na Paccardovi sa podarilo napraviť až v roku 1986. Jeho kamenná podobizeň sediaca na balvane sa uprene pozerá smerom na vrchol Mont Blancu stojí na brehu pri rieke l'Arve neďaleko pomníka de Saussureho a Balmata. Od pomníka som išiel k miestnemu kostolu Églisé Saint-Michel. Tradičná slabosť pre moje „vatikánske“ aktivity. Na šťastie či nešťastie bol zatvorený. Ale v jeho blízkosti stálo „Íčko“, turistická informačná kancelária. Lenže v nej bola doslova „plnka“. Zrejme návštevníci mesta sa tam schovávali pred dažďom. Vykašľal som sa na propagačné materiály. Možno inokedy. Navštívil som neďaleký market, kde som kúpil banány a dve jablká. Vitamíny... Pokúšal som sa aj o plechovice piva. Myslíte si, že mali pivo? Toto som ešte nikde nezažil. Teda okrem „Duty free“ na letisku v Dohe. Odišiel som znechutený na železničnú stanicu SNCF (Société Nationale des Chemins de fer Français), čo je Národná spoločnosť francúzskych železníc. Tu som zistil, že bude najlepšie, ak sa vrátim do hotela miestnym vlakom. Aspoň uvidím niečo nové. Stalo sa a o niekoľko minút som sedel vo vlakovej súprave podobnej našej Tatranskej elektrickej železnice. Táto mala zapojené dve súpravy za sebou. Celková dĺžka medzi Chamonix a Saint-Gervais-les-Bains-Le Fayet je trinásť kilometrov a vlak ju prejde asi za štyridsať minút. Na trati je desať zastávok. Pred štrnástou hodinou som bol v hotelovej izbe. Na obed som zjedol ešte žilinský rezeň, ktorý prežil dlhú cestu až sem. Samozrejme nechýbala plechovica piva od vodičov. Vonku neustále pršalo, a tak som zaľahol do postele a strávil v nej asi hodinu. Nasledoval televízny prenos dojazdu Tour de France. Okolo pol piatej sa vrátila celá skupina. Béďa sa „pochválil“ strastiplnými zážitkami. Tak ako som predpokladal. Boli premočení a zablatení. Prakticky nič nevideli, len šliapali a šliapali. Výlet pre...? Pri ceste späť sa zastavili na chvíľu v Chamonix. O siedmej sme sa zišli v jedálni. Tentoraz bola v rámci predjedla „špecialita“. Aspoň pre mňa. Plátok kozieho syra so šalátovým listom. Tak toto nie. Kozy nemusím... Teda syrové. Nasledovalo hovädzie dusené mäso s ryžou. Dezert tvoril zákusok tiramisu. Ten skončil pred Béďom. Objednal som si malé, asi dva a poldecové fľaškové pivo. Dve päťdesiat eur. Jirka nám oznámil program na zajtrajší deň. Podobne ako včera, aj dnes sme z jedálne odišli okolo deviatej.
Aiguille du Midi (3 842 m)
Ráno sme sa zobudili nie práve do najlepšieho počasia. Síce nepršalo, ale na oblohe sa preháňali mraky. Raňajky sme absolvovali s tým, že sme si do jedálne zobrali aj naše denné batohy. Z hľadiska menu sa nič nezmenilo oproti predchádzajúcemu ránu. O pol deviatej sme autobusom odišli do Chamonix. Osemmiestnymi kabínkami sme sa vyviezli na Gares de Planpraz (1 999 m). Nad Chamonix plávali mraky a bola pomerne veľká oblačnosť. Medzi nimi sa občas vynorilo niekoľko štítov, ale aj tie sa rýchlo schovali. Prešli sme na kovovú terasu, odkiaľ mala pokračovať veľká kabína na hore vyššie na La Brévent (2 525 m). Odtiaľ by sme mali vidieť celú panorámu kopcov od Mont Blancu cez Aiguille du Midi, Aiguille du Tacul (3 444 m) až po Grandes Jorasses (4 208 m). Nakoľko tu premáva len jedna kabína, čakali sme až sa vráti z vrcholu dole. Zatiaľ sa mi podarilo, síce dosť neúspešne, vyfotiť panorámu vyššie menovaných kopcov. Ale naozaj to boli len slabé pokusy, nakoľko oblačnosť bola pomerne veľká. Konečne sme sa dočkali kabíny. Nastúpili sme. Kabína ani nebola plná. Veď počasie nenasvedčovalo tomu, že by sa turisti trhali za krásami hôr. Po niekoľkominútovej jazde sme vystúpili tesne pod vrcholom Le Brévent. Po kovových schodoch sme vyšli hore na vyššiu vyhliadkovú terasu. Lenže naše prianie ohľadne bezoblačných výhľadov neboli vypočuté tým „najvyšším“. Cez to všetko som skúsil či už „Fudžinou“ alebo malou „Nikonkou“ nafotiť pár záberov. Prešiel som na akési betónové plató, z ktorého bolo vidieť pár kopcov v Massif des Aiguilles Rouges. Lenže aj tu bolo množstvo mrakov. Na „vrchole“ sme strávili asi dvadsať minút. Zdola prichádzala kabína s ďalšími turistami. Vymenili sme ich a po šiestich minútach jazdy sme opäť vystúpili na Gares de Planpraz. Jirka tu čakal a postupne, ako prichádzali ľudia z našej partie, tak ich navigoval na turistický chodník vedúci po Grand Balcon du Sud, čo je akási veľká skalná „rímsa“, ležiaca oproti Grand Balcon de Nord s Mont Blancom a ďalšími už menovanými kopcami. O štvrť na jedenásť sme vyšli na trasu. Kráčali sme po pomerne širokej horskej kamenistej ceste. Okolo nej kvitli skvosty alpskej flóry, veternice, azalky, zvončeky a mnoho iných druhov. Síce nepršalo, ale počasie nebolo vôbec prívetivé. Našťastie sme kráčali takmer jednotlivo, takže som tu nezažil tie rôzne „poviedky“ zo života starých rodičov s vnúčatami, či problémy v práci, ako som to často zažíval v minulých rokoch. Na severnej „rímse“ sľubované výhľady sa vôbec nekonali. Bol som rád, ak som urobil aspoň nejaký záber kopcov ležiacich na druhej strane. Po necelých dvoch hodinách chôdze sa pred nami objavila chata Chalet de la Flégére (1 877 m). Podľa fasády už z diaľky vyzerala, že tento objekt zrejme nemá pána. Kusy opadanej omietky tu pôsobili naozaj dosť odstrašujúco. Obišiel som ju, aby som vôbec našiel vchod. Tu, vonku, pri dvoch stolíkoch sedeli pri káve tri dvojice starších turistov. Samozrejme s rúškami na tvárach. Dosť som to nechápal... Vošiel som do chaty. Oproti vonkajším múrom som bol milo prekvapený. Drevený nábytok v priestrannej jedálni. Jedinou chybou však bol počet návštevníkov. V kúte sedela štvorica mladých ľudí a „svet im patril“. Pravdepodobne už mali za sebou nejaký drink, ktorý ich rozveselil. Objednal som si pivo. Mali tretinkové fľaškové „Brasserie du Mont Blanc“ za štyri eurá. Kúpil som hneď dve. Po chvíli sa objavil Béďa. Ten si dal kávu. Frantík a Radek ostali niekde vonku. Bolo pol druhej a všetci štyria sme sa zviezli lanovkou Les Praz do rovnomennej obce, teda Les Praz-de-Chamonix ktorá je skôr mestskou časťou Chamonix. Prešli sme okolo zaujímavej kaplnky. Opäť sa ozval môj „vatikánsky“ syndróm. Je zasvätená Svätej Trojici a bola postavená v roku 1565. Je jednou z najstarších stavieb v údolí a vyznačuje sa románskym architektonickým štýlom. Onedlho sme prišli na železničnú stanicu. Mali sme šťastie, pretože po niekoľkých minútach čakania prišiel vlak. Dlho sme sa ale vo vlaku nezdržali. Hneď na prvej stanici sme vystúpili. Boli sme totiž už na stanici v Chamonix. S chalanmi som sa dohodol, že si urobíme spoločnú akciu s výjazdom zubačkou na Montenvers (1 913 m) s cieľom uvidieť ľadovec Mer de Glace. Tak ako sme mali dopoludnia šťastie, tak odpoludnia nás opustilo. Úzkorozchodná železnica stúpa na piatich kilometroch a prekonáva nadmorskú výšku necelých deväťsto metrov! Zubačka má samostatnú železničnú stanicu Femin de fer du Montenevers (1 042 m), stojacu neďaleko Gare de Chamonix-Mont-Blanc. Už pri nástupe sa však Béďa posťažoval, že má akési zdravotné problémy. Netušili sme aké. Vláčik bol dosť plný. Zrejme turisti využívali nepriaznivé počasie na takýto relax. S „náhubkami“ na tvárach sme sa potili, ale cesta len pomaly ubiehala. Lenže po chvíli sa Béďa začal akosi krútiť a blednúť. Takmer „smrteľný“ pot na čele. Videli sme, že je zle. Minúty sa nekonečne vliekli. Konečne. Zastavili sme v stanici. Chlapec na nič nečakal a nechal mi jeho batoh a bežal. Našťastie toalety našiel veľmi skoro. Všetci sme dúfali, že stihol... Každý z nás určite podobný scenár už v živote prežil. Nebolo čo závidieť. Keby to bol normálny vlak s toaletami by bolo v pohode, ale toto...? Aby toho nebolo málo, tak sa nad nami spustil poriadny lejak. Samozrejme všetci návštevníci sa vykašľali na ľadovec a jemu podobné atrakcie a bežali sa schovať kdesi pod strechu. My taktiež. Lenže čakanie na Béďu bolo pomerne dlhé. Chlapa dlho nebolo. Už to bolo podozrivé. Skúsil som mu zavolať na mobil. Jasné, mal ho v batohu, ktorý som držal v rukách. Čo teraz? Nemalo zmysel byť schovaný kdesi v preplnenej čakárni. Rozhodli sme sa pre ústup. Možno pochopí, že keď nás tu neuvidí, tak pôjde dole. Zariskovali sme. Bolo pol štvrtej a my sme na stanici v Chamonix čakali, kedy príde stratený chlap. Prišli už dva vlaky a nič. Až v tom treťom sa objavil. Žeby bol vysmiaty sa nedá povedať, ale zrejme mu spadol kameň zo srdca, keď nás uvidel. Pri debate sa priznal, že zrejme dobre nestrávil kávu, ktorú vypil na chatea Chalet de la Flégére. Ešteže nepijem kávu... Zo Chamonix sme odišli vláčikom do St. Gervais... Po hygiene sme sa stretli večer v jedálni. Tentoraz sme mali ako predjedlo niekoľko druhov francúzskych údenín s bagetou a potom zapekané zemiaky so syrom a vajcom, k tomu zeleninový šalát. Zmrzlinu som posunul Béďovi, ale ten dnes nemal svoj deň, tak ju „vylízal“ Radek. S pivom musela náramne chutiť. Pri odchode som sa dal do reči s našou servírkou. Konečne viac prehovorila. Pochádzala z Filipín a do Európy prišla pracovať. Volala sa Luvima. To mi pripomenula Andorru a hotel v El Serrat (1 540 m), kde takto pracoval Pedro, rodák z Peru. Chlapík, ktorý mi dokázal načapovať „ľadové“ pivo. Nikde inde som také nepil. A to som naozaj za svoj život vypil množstvo druhov či značiek.
Lanovka na Le Brévent (2 525 m)
Mt. Blanc v mrakoch z Le Brévent
Aiguille Verte (4 122 m) z Grand Balcon du Nord
Po raňajkách sme mali ďalší deň na programe výjazd do dedinky Argentiére (1 252 m). Po absolvovaní raňajok sme tentoraz autobusom išli na východ. Myslím, že je zbytočné spomínať počasie. Naozaj táto akcia z hľadiska počasia bola otrasná. Niečo podobné som zažil v roku 2014 v talianskom Livigno (1 816 m). Lanovkou Telecabine de Plan Joran (2 135 m). Dnešný plán cesty by bol v prípade normálneho počasia určite úspešný. Lenže tu doslova lialo, a tak som skúsil aspoň cestu hore. Vystúpil som z lanovky. Osadenstvo autobusu sa vydalo kdesi na východ. Nikto z nich poriadne nevedel, kde idú. Do dažďa, do hmly. Cieľom mala byť chata Refuge de Lognan (2 032 m). Nie, toto nemá cenu. Niekoľko jednotlivcov sa, podobne ako ja, otočili a lanovkou vrátili do Argentiére. Na parkovisku ešte stále čakal náš autobus, takže sme nemuseli použiť miestne dopravné prostriedky. Tu postávali štyria jednotlivci, ktorí podobne ako ja sa dokonale vykašľali na dnešnú túru. Asi po polhodinovom čakaní sme odišli do Chamonix. Vodiči s autobusom pokračovali až k nášmu hotelu. My sme ostali v Chamonix. Cestou som premýšľal, čo s načatým „dňom“. Napadlo mi, že ak včera nevyšla akcia v Montenvers, tak prečo to neskúsiť aj dnes. Jasné idem na zubačku. Stanica stojí na skalnatom hrebeni nad samotným ľadovcom Mer de Glace (Ľadové more). Je najväčším ľadovcom vo Francúzsku s dĺžkou sedem kilometrov a hrúbkou okolo dvesto metrov. Pri vlakovej stanici som využil miestnu kabínkovú lanovku, aby som sa zviezol niekoľko desiatok metrov nižšie a bližšie k umelo vytvorenému turistickému chodníku. Počasie nebolo naozaj „azzuro“, ale podstatné bolo, že nepršalo a dokonca dnes som uvidel aj ľadovec Mer de Glace. Nad hlavami sa preháňali ťažké mraky. Urobil som pár obrázkov ľadovca, preventívne pre prípad, žeby sa počasie viac zhoršilo. Rozhodol som sa pre návštevu ľadovcovej jaskyne „Grotte de glace de la Mer de Glace“ (1 760 m). Celkom dobre ma potešilo zistenie, že tu bola k dispozícii kabínková lanovka. Sústava troch lanoviek premávala podľa záujmu turistov. To sa len tak nevidí. Nastúpil som do jednej z nich. Jazda bola veľmi krátka a onedlho som stál na kovovom plató, od ktorého začínal turistický chodník s množstvom betónových schodov a kovovým zábradlím. Ako som kráčal dole po schodoch, po pravej strane sa na veľkých balvanoch postupne objavovali kovové doštičky s nápismi „Niveau de Glacier“ s údajom roku. Ten najvyšší, teda prvý pri zostupe k jaskyni, mal letopočet 1985. Takže až sem v tom roku ešte siahal ľadovec. O niečo nižšie bol letopočet 1990. Takto to pokračovalo až k poslednej tabuľke z roku 2015. A to už bolo poriadne hlboko. Takže naozaj ľadovce miznú z povrchu zemského. Nesmierne ma zaujal obrázok, ktorý zachytával ľadovec v roku 1820. Červenou čiarou bola vyznačená jeho výška. To bolo pred dvesto rokmi... Aj keď nepršalo, tak počasie nebolo vôbec prívetivé. Fúkal vietor. Po chodníku zostupovalo alebo sa aj vracali desiatky turistov. Asi po polhodinovom zostupe, samozrejme aj s priebežným fotením, som konečne prišiel pred vchod do jaskyne. Počet schodov som nerátal, ale som si sľúbil, že pri ceste hore to skúsim. Vľavo od vchodu bola vykopaná veľká hlboká diera, skôr tunel. Neskôr som sa dozvedel, že to bol vchod do jaskyne vykopaný v minulom roku. Totiž jaskyňu kopú každý rok, nakoľko ľadovec je „živý“, neustále pracuje a steká dole do údolia. Jeho pohyb sa ročne mení v dĺžke okolo sedemdesiat metrov. Tak ako samotný tunel, tak v ňom potom ľadoví sochári vytvárajú zaujímavé skulptúry. Asi ako u nás v Tatrách na Hrebienku (1 285 m). Pred samotným vchodom do tunela som musel chvíľu stáť, nakoľko vo vnútri bolo pomerne veľa ľudí a miestny „regulovčík“ mal zrejme prehľad o počtoch ľudí. Bol tam turniket, ktorým po priložení karty, vás pustil ďalej. Konečne som sa dostal do ľadového interiéru. Najprv ma prekvapil modrý koberec na zemi, či skôr na ľade. Aj to je opatrenie, aby sa ľadovec netopil pod nohami návštevníkov. Tunel a jeho chodby boli nádherne osvietené, čím vytvárali naozaj rozprávkovú atmosféru. Jaskyňa tvorí akýsi okruh, kedy sa vnútri rozdeľuje na ďalšie a ďalšie „miestnosti“ so sochami či rôznymi stavbami v podobe kresiel na ktorých sa ľudia fotili, najmä deti. Samozrejme, že som fotil, ale nie dlho. Ako mám vo zvyku... V „Nikonke“ sa vybili batérie a náhradné ostali v hoteli. Tradične. Takže v jaskyni moje fotografické ciele skončili. Ešteže som mal „Japončíka“. Lenže s tým fotím väčšinou prírodu a hory. Asi po dvadsiatich minútach som sa rozhodol pre návrat. Poďme na schody. Začal som rátať. Blížila sa stovka a začínal som mať zmätok. Stovky budem písať do mobilu. Stalo sa. Lenže tých asi dvestopäťdesiat výškových metrov mi dávalo zabrať. Pľúcne... Ale nebol som tam sám. Ako som tak pozeral po ostatných ľuďoch, máloktorý bol v mojej vekovej kategórii. Predsa tu nie som na Veľkej pardubickej, aby som sa „strepal“ na Taxisovej priekope. Klídek, chlapče... Máš dosť času. A aj tak bolo. Vyšiel som konečne na kovovú terasu kabínkovej lanovky. To bola naozaj veľká výhoda tej permanentky. To nie je ako na Slovensku, že zaplatíte jednorazový lístok za dopravu lanovkou a pre ďalšiu jazdu potrebujete nový. V skutočnosti ani neviem, koľko stála tá týždenná permanentka na všetky druhy dopravy aj s niekoľkonásobným využitím. Prišiel som na stanicu Gare du Montenevers. Po chvíli čakania som nasadol do vláčika smerujúceho do Chamonix. Navštívil som blízky market, aby som si doplnil zásoby stravy a nápojov. Potom som sa vrátil na železničnú stanicu a nastúpil na vlak do Saint-Gervais. Vo vlaku alebo skôr v mobile som začal počítať schody vedúce k jaskyni. Konečné číslo mi vyšlo päťstoosemdesiat. Takže takmer šesťsto schodov vtedy viedlo k jaskyni. Ktovie koľko ich je v skutočnosti teraz, nakoľko s ubúdajúcim ľadovcom sa určite bude zvyšovať aj „hladina“ jaskyne smerom vyššie do kopcov. V izbe som sa prezliekol a v rámci neskoršieho obeda „znásilnil“ obsah konzervy Trenčianskeho párku s fazuľou a chlebom. Turisti sa ešte nevrátili. Opäť som vyšiel do ulíc. Namieril som si to na exkurziu miestnych „kúpeľov“. Najprv som však zamieril k dravej riečke, ktorá tiekla neďaleko hotela. Na tabuli bol nápis le Bonant. Tá je umiestnená pri vchode do termálneho parku. Cez park vedie okolo rieky okružná asfaltová cesta, ktorá končí pri dvojposchodovom liečebnom dome. Za ním bol termálny bazén s atrakciami. Lenže bolo tak chladno a už aj večer, že tu nikto z návštevníkov nebol. V parku stálo niekoľko sôch a fontán. Samozrejme tu nechýbali kvetinové záhony. Nastal čas na návrat. Čas večere sa rýchlo priblížil. O siedmej sme sa tradične stretli v jedálni. „Malá“ Luvima už na nás čakala. O chvíľu sme mali na stole taniere so žltým melónom s čakankou a syrom. Po chvíli doniesla rostbeaf s hranolčekmi a syrom. Dezert tvorila palacinka s džemom. Jasné, že tá skončila pri Béďovi. Pri večeri som porozprával o mojich zážitkoch z cesty k jaskyni. Večer som zavŕšil malým pivom.
Zubačka na Montenvers
Ľadovec Mer de Glace
„Grotte de glace de la Mer de Glace“ - vchod
Grotte... - ľadový interiér
Grotte... - ľadový tunel
Schody na Gare du Montenevers
Ráno nás počasím ani nie veľmi prekvapilo. Ešte pri večeri som chalanom oznámil, že ak chcú vyjsť lanovou na Aiguilles du Midi, tak majú poslednú šancu, pretože Jirka už s tou akciou vo svojom programe už nerátal. Bol som rozhodnutý tam ešte raz ísť. Po raňajkách sme vyrazili autobusom smerom na Chamonix. Ostatní išli s Jirkom na inú trasu do Chamarillon (1 450 m), odtiaľ lanovkou na Les Autannes (2 200 m), peši do sedla Col de Balme (2 190 m) a do Vallorcine (1 264 m). Takže sme všetci štyria vystúpili v Chamonix z autobusu. Medzitým sa ako-tak zdvihli mraky a obloha sa od nich aspoň trochu začala „čistiť“. Prišli sme k dolnej stanici lanovky. Stálo tam niekoľko, pravdepodobne nerozhodných turistov, ktorí sa radili či ísť hore alebo nie. Využili sme to a s rúškami na tvárach sa „vpratali“ do haly. Nastúpili sme do veľkej kabíny. Ja už znalý miestnych pomerov som zaujal miesto hneď pri čelnom skle, aby som prípadne mohol fotiť. Ak bude čo. Po troch dňoch som sa sem vrátil. Počasie bolo o niečo lepšie, ale aj tak to nebolo to pravé letné s výhľadmi. O desiatej sme už vystúpili na Plan Aiguille du Midi. Lenže tu to vyzeralo ako pred pár dňami s rozdielom, že nepršalo. Hmla a nízko oblačné mraky sa preháňali nad hlavami. Nastúpili sme do druhej kabíny. Bola takmer poloprázdna. Lenže ako sme sa tak viezli, v určitej výške, a to už mohlo byť v troch tisícoch, sa hmla trhala a objavilo sa pár blízkych štítov. Mraky ostávali pod nami. Zatiaľ. Pred pol jedenástej sme vystúpili z kabíny. Na rozdiel od minulej návštevy tentoraz nesnežilo a teplota vzduchu sa pohybovala okolo nuly. Ako „domáci“ som našu skupinku viedol k rôznym miestnym „trakciám“. Tunelový tubus, výťah na najvyššiu terasu či ľadový tunel s vyhliadkovou terasou. Miestami sa prevaľovala hustá hmla, ale bolo tu podstatne „príjemnejšie ako pred tromi dňami. Dokonca aj vrcholová „raketa“ ako prezývajú plechovú „rúru“ vysielača bola takmer „fotogenická“. Síce miestami poletoval sneh, ale dalo sa to vydržať. Moje „kraťasy“ alebo skôr telo odolávalo skutočnému počasiu. Nastal „fototermín“, čiže obrázky na pamiatku na jednej z terás aj s kovovou tabuľou v pozadí s názvom kopca a jeho nadmorskou výškou. Lenže sa nám kdesi stratil Béďa. Zrejme „lovil“ zábery. Tak sme sa vyfotili navzájom traja, Frantík, Radek a ja. Konečne prišiel aj štvrtý parťák. Lenže akurát sme tam nemali nikoho po ruke, ktorý by nás „zvečnil“ vo štvorici. Nevadí. Prešli sme do inej časti prehliadky. Pred nami stálo niekoľko turistov, ktorí čakali na svoj neobyčajný „zážitok“. Totiž dve dievčiny tu regulovali pohyb osôb pri ďalšej atrakcii. „Step Into the Void“, Krok do prázdna. Presklená kabína o rozmere asi štyroch metrov štvorcových. Presklená aj s podlahou cez ktorú bolo možné vidieť do hlbín... Vraj viac ako tisíc metrov severných svahov kopca. Bohužiaľ v našom prípade sa to pre nepriaznivé počasie nekonalo. Po chvíli sme sa premiestnili cez ľadový tunel na ďalšiu terasu. Čo sa to vonku stalo? Začalo svietiť slnko. Neuveriteľné! Slnečné lúče osvecovali celé okolie. Po ľavej strane sa tiahli laná kabínkovej lanovky „Panorama Mont Blanc“. Jej tri gondoly, každá s kapacitou štyroch osôb, vyvážajú alebo skôr zvážajú turistov na „Pointe Helbronner“ v Taliansku ležiacom nad údolím Aosta. Jazda lanovkou jedným smerom trvá asi polhodinu. Spiatočný lístok stojí okolo sedemdesiat eur a je možné ho kúpiť len osobne v pokladnici na „Midi“. Bohužiaľ, počasie, aj keď sa podstatne zlepšilo, nedávalo predpoklad, že by sme uvideli Mont Blanc. Takže sme jazdu gondolami zrušili. Nafotili sme pomerne dosť obrázkov, dokonca aj za svitu slnečných lúčov. Svoj program sme mali splnený, aj keď vrchol Mont Blancu sme nevideli, škoda. Rozhodli sme sa pre návrat. Z lanovky som nafotil niekoľko záberov východných svahov „Midi“. Slnečné lúče sa odrážali od ľadu či snehových plání... Škoda, že takto nebolo na vrchole. V pozadí sa vypínal, aspoň na chvíľu, než sme klesli nižšie, štvortisícový zubatý hrebeň Grande Jorasses. Po chvíli sme boli na medzistanici Plan de l'Aiguille. Tu panovalo veľmi príjemné počasie, aj keď pofukoval vietor. Na pravé poludnie sme prišli k blízkej chatke „Bar Plan de l'Aiguille“. Pri stoloch posedávalo niekoľko turistov. Chvíľu pred nami odišla skupina peších turistov po chodníku v okolí ľadovca Glacier du Blaitiere cez vyhliadku Le Signal Forbes k ľadovcu Mer de Glace. To je ten, kde som navštívil aj ľadovcovú jaskyňu. Práve túto trasu sme mali absolvovať aj my. Bohužiaľ, počasie nám toto nedovolilo. V bufete sme si s Radkom dali plechovicové pivo „1664“. Je to francúzsky produkt vyrábaný v Štrasburgu. Béďa po skúsenostiach s kávou v minulých dňoch, „diétoval“. Frantík si dal kávu. Lenže sa mu stal trapas. Ako vychádzal z bufetu, potkol sa o prah dverí a obsah šálky skončil na tácke a niečo aj na zemi. Keď to videl majiteľ, tak niečo po francúzsky „zaštebotal“. Frantík si sadol k stolu, bez kávy. O pár sekúnd prišiel pán s novou kávou a vetou „s'il te plaît, c'est ok “, prosím, je to v poriadku. Do riti. Napadlo mi, čo by sa asi stalo u nás? Obsluha by ti prinajlepšom vynadala, že si vylial nápoj a musela by náhodou utrieť dlážku či...? Samozrejme, ak chceš kávu, tak si kúp druhú... Iný kraj, iný..., veď toto už poznáme po dlhé roky. Po relaxe na Plan de l'Aiguille sme pokračovali ďalšou kabínkou dole, do Chamonix. Zastavili sme sa v blízkom markete, nakoľko bolo potrebné dokúpiť nejakú stravu na zajtra, teda deň odchodu domov. Potom sme „našim“ vláčikom odcestovali. Bolo pol štvrtej, keď sme prišli do hotela. Skonzumoval som v rámci neskorého obeda posledné zásoby domácej konzervovej stravy, s miestnou bagetou. Nasledovalo sledovanie prenosu Tour de France. S Béďom sme skonštatovali, že takto sme spoločne pri „TdF“ absolvovali niekoľko zájazdov v rámci „pohodových týždňov v Alpách“. Blížil sa čas večere. Odišli sme do jedálne pár minút skôr. Pri „poslednej“ večeri som na tabuli pri recepcie „objavil“ naše týždenné menu. Samozrejme vo francúzštine. Takže na dnes nám pripravili Salade composee, Filled de porc, Gratin de choufleurs, Crème brûlée. Čiže pre Slováka to boli miešaný šalát, plnené bravčové mäso s gratinovaným karfiolom a dezert Crème brûlée. Predtým, než sme odišli do jedálne, pri recepcii stála Luvima a s Frantíkom sme si s ňou jednotlivo urobili „selfie“, na pamiatku. Zo srandy som si najprv nasadil na tvár rúško. Ale pri druhom pokuse som ho dal dole. Dievča sa dobre nasmialo. Jirka nám po večeri oznámil milú novinku. Zajtra mal byť odchodový deň, takže po zbalení vecí vyrazíme na cestu domov. V programe bolo napísané niečo iné, ale opýtal sa prítomných, či by im nevadilo zajtra využiť príjemnú predpoveď počasia s tým, že má byť slnečno, a tak uskutočniť výjazd lanovkami na Aiguille du Midi. S chalanmi sme sa na seba pozreli. Je toto možné? Veru je. Ale bol v tom menší či väčší problém. Zdanlivý. Permanentky na miestnu dopravu mali dnes skončiť. Lenže Jirka už dopredu zaistil ich prolongáciu o jeden deň. Neviem akým spôsobom sa mu to podarilo. Pre nás bolo podstatné, že zajtra... Napadlo mi, že z celého osadenstva budem zrejme jediný, ktorý v rámci týždňa absolvuje tretí výjazd hore. Prečo nie. Zrejme sa sem už v živote nevrátim. Večer sme zbalili veci a nachystali na ráno. S pocitom psychického spracovania informácie o zajtrajšom dni, som v mojej „kobke“ zaujal polohu ležiaceho strelca a s knihou v ruke ani neviem ako rýchlo zaspal.
Lanovka na Aiguilles du Midi
Na vrchole Aiguilles du Midi
Aiguilles du Tacul (3 444 m)
Severné svahy Aiguilles du Midi
Ráno sa Jirkove slová o počasí naplnili. Raňajky prebehli v obvyklej skladbe. S jediným rozdielom, že ešte pred nimi sme naložili batožinu do autobusu. Rozlúčili sme sa s personálom. S Luvimou sme si podali ruky. „Au revoir“. Je to lepšie ako „zbohom“. Tentoraz vodiči ostali na mieste. Vraj si nás „vyzdvihnú“ odpoludnia... V Chamonix. Taký bol totiž dohovor s Jirkom. O ôsmej hodine sme všetci stáli na miestnej železničnej stanici. Naším cieľom bolo samozrejme Chamonix. O pol desiatej sme už všetci stepovali pred dolnou stanicou lanovky. Aj tentoraz sme sa dostali do niekoľkých skupín podľa priradených čísiel. To, že počasie bolo toto dopoludnie najkrajšie zo všetkých dní pobytu, som sa presvedčil, keď som niekoľkokrát odbehol ďalej od budovy lanovky, aby som zvečnil vrchol Mont Blancu. Čo keby náhodou prišiel mrak? Tentoraz mi to vyšlo na jednotku. Bol síce ďaleko a vysoko, ale bol. Presne o desiatej sme nastúpili do kabíny. Neveril som vlastným očiam. Predsa by som mal uvidieť samotný alpský horský skvost. Pre niekoho je to možno banalita. Myslím tým ľudí z „podhoria“, ktorým takéto zážitky nič nehovoria. Už veľakrát som povedal alebo skôr aj napísal, že pre takéto chvíle chodím do hôr. V slnečnom počasí, pri blízkych či ďalekých pohľadoch na známe či neznáme kopce. Áno, bol som vo svojom „ošiali“. Možno to tí okolo mňa tak neprežívali. Nevidel som di ch hláv alebo duší. Veď týždeň strávený na horách v okolí Chamonix nestál z hľadiska počasia za nič. Naozaj „chcalo a chcalo“. Nedokážem a ani sa nechcem zúčastňovať akcií len preto, aby som si dokázal, že som v lejaku a hmle kdesi vyšiel a nič nevidel. Toto je práve o tom, že človek prírodu naozaj nepokorí. Len ju musí akceptovať. Tak to je aj v prípade počasia. V takýchto prípadoch je potrebné používať hlavu. Najmä svoju. Po včerajšej akej-takej exkurzii s chlapcami na „Midi“ sme medzi prvými prešli k výťahu na hornú terasu, aby sme konečne uvideli „raketu“ v priamom slnečnom prenose. Teplomer ukazoval plus šesť stupňov. Super. Pred štyrmi dňami tu sekali z terás ľad a sneh. Rozdiel dvanásť stupňov Celzia bolo samozrejme poznať. Ani neviem ako, ale Radek a Béďa sa kdesi „stratili“. Vo dvojici s Frantíkom sme putovali z terasy na terasu a obdivovali nádherné výhľady na okolité kopce. Samozrejme prím hrali pohľady na samotný Mont Blanc. Jasné, že sme si urobili s týmto horským velikánom v pozadí urobili obrázky. Spomenuli sme si na naše trekové putovanie v roku 2019 v nepálskom Langtang Himal a výstup na Kyanjin Ri (4 773 m). Teraz sme stáli síce o takmer tisíc metrov nižšie, ale...? Nafotil som pomerne veľa obrázkov rôznej kvality, najmä s ľadovcom Mer de Glace. Odtiaľto bol ten najkrajší pohľad. S osvietením slnečných lúčov. Lenže tu nešlo o profesionálne zábery, ale skôr dokumentačné. Opäť sa mi splnilo niečo, po čom som túžil... A zažil som to po tých dlhých zapršaných dňoch. Jirka tento „náhradný“ program naozaj super vymyslel. Na vrchole Midi sme strávili necelú hodinu. Naša štvorica sa dohodla, že sa vrátime lanovkou do Chamonix. Totiž odchod domov bol stanovený na štrnástu hodinu. Mali sme pred sebou ešte veľmi veľa času. Navrhol som, aby sme absolvovali ďalšiu akciu, ktorá nám pred pár dňami nevyšla. Prišli sme do centra mesta. Po niekoľkých minútach chôdze sme prešli od centra mesta k lanovke. Odtiaľto sme sa pred pár dňami v hmle či mrakoch vyviezli na stanicu Planpraz. Jirkova prolongovaná permanentka naozaj platila aj tu. Gondolou sme sa vyviezli na Gares de Planpraz. Tentoraz tu panovalo naozaj nádherné počasie. Prestúpili sme do veľkej kabíny a tá nás dopravila na La Brévent. Ak opäť spomeniem počasie pri návšteve pred niekoľkými dňami, tak môžem len skonštatovať, že takto si predstavujem turistiku vo vysokých horách. Samozrejme, nie vždy to vyjde. Panoráma kopcov od Mont Blancu smerom na východ cez Aiguille du Midi, Aiguille du Tacul až po Grandes Jorasses bola fantastická a fotoaparáty cvakali obrázok za obrázkom. Ak som spomenul týchto niekoľko názvov kopcov, tak je jasné, že by som tam musel sedieť s podrobnou mapou a identifikovať ďalšie nižšie. Na toto ale nebol čas. Lenže od severu sa priblížili mraky, ktoré zasiahli vrchol La Brévent, čo nám dalo pokyn k návratu. Po chvíli sme opäť stáli na Gares de Planpraz. Boli sme o dvestopäťdesiat výškových metrov nižšie, čo znamenalo, že mraky ostali na vrchole a tu bola opäť slnečná pohoda. Prešli sme k neďalekej reštaurácii La Berberie de Planpraz. Tu stála pomerne veľká terasa so stolmi a stoličkami. Zaujali sme miesta pri jednom stole. Samozrejme aj tu ľudia „machrovali“ s rúškami na tvárach. Bola taká doba... S Frantíkom sme si dali pivo. V plaste. Rúška išli dole z ksichtov... Nad hlavami nám lietalo niekoľko parglajdistov. Vznášali sa vo vzduchu, a tak sa stali objektom fotoaparátu. Bohužiaľ, ako sa hovorí, všetko má svoj koniec. Teda aj náš pobyt v Savojských Alpách. Bolo trištvrte na jednu a my sme sa museli vrátiť dole do mesta. Nasledovala ešte krátka prechádzka po meste. Pred druhou sme už všetci postávali na parkovisku a čakali na autobus. Niekoľko minút po štrnástej sme vyrazili na cestu domov. Opäť nasledovala cesta cez Martigny k Ženevskému jazeru. Blížila sa šestnásta hodina, keď sme prešli okolo hradu Chateau de Chillon a o niekoľko minút sme prišli do Montreux v švajčiarskom kantóne Vaud. Mesto leží na brehuŽenevského jazera a je známe svojou nezvyčajnou scenériou uprostred horských štítov týčiacich sa do výšky dvoch tisíc metrov, má mierne podnebie a subtropickú vegetáciu na nábrežnej promenáde. V roku 1225 bolo Montreux spomínané pod názvom Mustruel, staršie nemecké pomenovanie preň bolo zas Muchtern. Obec bola vytvorená v roku 1962, kedy došlo k spojeniu obcí Montreux-Le Planches, do roku 1952 Le Planches a Montreux-Le Châtelard, do roku 1952 Le Châtelard. Na brehu jazera sa nachádza pomník speváka Freddieho Mercuryho, ktorý tu žil na konci svojho života. Každoročne sa tu koná Montreux Jazz Festival. Vyšli sme na miestnu promenádu. Je naozaj zaujímavé, že tu v dosahu vysokých hôr, rastie vegetácia ako niekde pri Stredozemnom mori. Palmy, agáve či iná exotická flóra. Asi po štvrťhodinovej chôdzi sme natrafili na miestnu atrakciu, sochu Freddieho Mercuryho, ktorý tu žil od roku 1987 až do svojho skonu v roku 1991. Mojim ďalším programom sa stala návšteva supermarketu. Totiž ste vo Švajčiarsku a čo si zoberiete domov ako „suvenír“? Predsa syry. Jasné, že v košíku skončili také značky ako Le Gruyère, Babybell či Emmentaller. Možno si poviete, veď také niečo dostanete aj u nás. Možno. Ale ľudia si vozia z ciest podstatne „horšie“ suveníry. Okrem syrov som chcel kúpiť aj fondue. Tieto u nás len málokedy dostanete kúpiť. Jasné, že dve balenia skončili v košíku pri syroch. Už som dopredu videl, ako si pri návšteve u sestry, robíme super večeru. Do nášho odchodu ostávali len minúty. O pol šiestej sme odchádzali smerom na Vevey, ktoré leží len pár kilometrov severozápadne od Montreux. Do roku 2006 bolo sídlom rovnomenného okresu a teraz je súčasťou okresu Riviera-Pays-dEnhaut. Je súčasťou frankofónnej oblasti Švajčiarska. Vevey je sídlom svetového ústredia medzinárodnej potravinárskej a nápojovej spoločnosti Nestlé, ktorá tu bola založená v roku 1867. Mliečnu čokoládu vynašiel vo Vevey Daniel Peter v roku 1875 s pomocou Henroho Nestlé. Tu býval asi dvadsaťpäť rokov anglický herec a komik Charlie Chaplin až do svojej smrti v roku 1977. Z Vevey sme namierili po diaľnici na sever. Prešli sme cez Bern, Zürich (408 m) a rakúsky Bregenz. Onedlho sme už brázdili nemecké diaľnice a smerovali na Mníchov. Prešli sme cez Norimberg a nadránom sme prešli českú hranicu na Rozvadove. Tu nasledovala dlhšia prestávka. Tu, ako obvykle, naši spolucestujúci absolvovali skoré raňajky v podobe gulášových polievok, vepřo-knedlo-zelo, pečené klobásy a podobné typy „zdravej výživy“. Týmto šokom sa naozaj zodpovedna vyhýbam. Tieto veci mi ráno ani neprídu na um. Každý sme tak trochu „postihnutý“...
Masív Mt. Blancu a ľadovec Glacier des Bossons
Vallée Blanche z vrcholu Aiguilles du Midi
Aiguilles du Midi - vrcholová "raketa"
Mt. Blanc (4 810 m), vrchol
Pod Mt. Blancom
V pozadí Aiguilles des Grandes Charmoz (3 482 m)
Horské hry slnečných lúčov
Aiguilles du Midi a Mt. Blanc z Le Brévent
Mt. Blanc od La Bergerie de Planpraz (1 999 m)
Mt. Blanc z Grand Balcon du Sud
Freddie Mercury v Montreaux