28.1.2025 bolo vytlačené moje štrnáste cestopisné "veľdielo". Po jesennom vydaní knihy o Madagaskare, prišla na rad Srí Lanka. Na sto stranách a množstve obrázkov som v jedenástich kapitolách opísal slasti a strasti vlaňajšieho pobytu na "Cejlóne". Bude samozrejmosťou, že tak ako posledné štyri cestopisy krstené vlani na Srí Lanke, Madagaskare, Španielsku a v Andorre, bude aj tento titul pokrstený. Zatiaľ však ešte nemám vymyslené neobvyklé miesto. Verím, že do polroka sa tak stane...
Ponúkam niekoľko textových ukážok z jednotlivých kapitol knihy:
Z Prvej kapitoly:
... Dobre, vrátim sa späť do lietadla Dreamliner. Tu sa qatarské baby mimoriadne snažili. Onedlho s vozíkmi „cestovali“ po palube lietadla. Tvrdý alkohol už dlhé roky vynechávam. Tu bol pre mňa prioritou plechovicový chmeľový nápoj. Tretinkový „Budweiser“, svetlý ležiak amerického štýlu, je značkou belgickej spoločnosti AB InBey. Takže je to belgický produkt. To uvádzam pre milovníkov tohto nápoja. Podľa pozícií na monitore lietadlo preletelo nad Maďarskom, zamierilo ponad Čierne more a cez Turecko nad Irak. Tam sme minuli mesto Basra a namierili si to nad Červené more na Kuvajt a potom nad polostrov, na ktorom leží Qatar s jeho hlavným mestom Doha. Bolo pol desiatej večer, keď sme pristáli na miestnom letisku Hamad International Airport. Letisko je svojim architektonickým vybavením naozaj na super úrovni. Moderný dizajn v štýle arabskej kultúry. Nafotil som pomerne veľa záberov, pretože také letisko som ešte nevidel. Nádherná architektúra... Naša skupina bola z môjho pohľadu taká nie až akčná. Postrehol som, že tri dvojice tvorili zrejme manželia či...? Pár žien, sólistiek a samostatný „tvor“, ktorý na rozdiel odo mňa, bol podstatne mladší, fyzicky nabitý, ale to ostatné si nechám pre seba... Pripomínal českého „Brouka Pytlíka“. Všade bol, všetko poznal. Tak to bolo aj na letisku, každý si urobil svoj program na čakací čas pred „gejtom“. Tu sme mali oficiálne čas na ďalší prípoj asi dve a pol hodiny, čo nie je pri takýchto cestách veľa. Lenže aj tie nekonečné minúty boli dlhé. Na hodinách čas len veľmi pomaly plynul. Najmä v noci. Konečne sme sa dočkali „boarding time“. Opäť som sa dostal do zadných línií lietadla. Tentoraz to bol Airbus Industrie A330-200. S takýmto som už predtým absolvoval zopár letov. Sedadlá tu boli zoradené systémom dve vedľa seba pri oknách a tri v strede s dvomi uličkami. Opäť som sedel pri uličke. Pred nami bolo necelých päť hodín letu s cieľom na letisku Bandaranaike International Airport v Colombo. To znamenalo, že na „Cejlóne“ pristaneme okolo trištvrte na deväť miestneho času. „Maybe“. Už vieme... Stanovený čas odletu, o pol druhej v noci, sa pretiahol asi o štvrť hodinu. Podľa údajov na monitore som zistil, že naša trasa letu viedla smerom na juh, kde ležalo známe Abú Dhabí, hlavné mesto Spojených arabských emirátov. V duchu som zakýval miestnemu Šejkovi Mohamed bin Zayed Al Nahyan, prezidentovi Spojených arabských emirátov. Lenže vtedy asi spal. Mal smolu... Zrejme dodnes nevie, o čo prišiel. Taká neohlásená nočná návšteva... Dievčatá z leteckej spoločnosti Oman Air mali taktiež nádherné šaty. Bohužiaľ, aj tu som rešpektoval zákaz fotenia. V rámci stravy ponúkali špecialitu „fish or chicken“. Uhádli ste... Vyhralo chuťovo „arabské kurča“. Let pokračoval ponad Muscat, hlavné mesto Ománu. Naozaj to boli pre mňa nové názvy miest, aj keď Omán ako nová turistická destinácia je takmer na dennom „tanieri“. Na monitore sa objavil najjužnejší cíp Indického polostrova. Odtiaľ by to malo byť už len na „skok“ na Srí Lanku. Boli štyri hodiny ráno nášho, teda európskeho času, keď sa kolesá lietadla dotkli pristávacej dráhy letiska Bandaranaike International Airport. Tu bolo pol deviatej ráno. Taký sympatický čas. Nám to však vtedy ešte nedochádzalo, že prechádzame z hľadiska časových pásiem akousi telesnou premenou. Štyri a pol hodinový rozdiel oproti Prahe. Tu už ani nechcem spomínať „seniora“. Myslím, že aj podstatne neskôr narodení jednotlivci mali svoje... Je to každého problém. Vystúpili sme z lietadla a išli si vybaviť víza. Z mojich skúseností z krajín Ázie, teda len z Nepálu, som vedel, že to bude na „long, long time“. A bolo. Vybavenie víz trvalo celé dve hodiny. Lenže...
Doha - Hamad International Airport
Colombo - Bandaranaike International Airport
... Tentoraz sme sa zhodli na rovnakom menu. „Filet Steak a Boiled potatoes“. Samozrejme, ešte pred cestou na ostrov som si „naštudoval“ stránky o miestnej kuchyni. Je podobná indickej s množstvom pikantných pochutín. Aby som sa priznal, tak až takéto „pikantnosti“ nemusím. Zo slovníka som preventívne vyškrtával slovíčko „spicy“, teda štipľavé jedlá. Takže pri objednávaní stravy väčšina z nás udávala „no spicy“. Pri čakaní na jedlo sme sa trochu porozhliadli po okolí. Neďaleko nášho stola stál veľký chladiaci box s morskými potvorami uloženými v ľadovej triešti. Už zďaleka sa týčil fialovomodrý neónový nápis „рынок морепродуктов“. Pre informáciu a neznalých ruského jazyka, je to „trh s morskými plodmi“. Tak aj tu sú. Kto? Samozrejme Rusi. Jedálne lístky boli písané v štyroch jazykoch, v sinhálčine a tamilčine, ktoré sú oficiálnymi úradnými jazykmi a navyše v angličtine a ruštine. Sedeli sme pod veľkým pláteným prístreškom, nakoľko sa občas spustil drobný dážď. To, že sme asi za dvanásť hodín pocítili zmenu teploty o takmer tridsaťpäť stupňov, bolo na organizme poznať. Veď v Žiline, keď som odchádzal, bolo mínus trinásť stupňov Celzia, a tu ukazoval teplomer o siedmej večer dvadsaťštyri. Samozrejme nad nulou. V úvode posedenia sme sa navzájom predstavili a ako už to je u mňa pravidlom, zistil som, že aj tu som bol najskôr narodeným. Z hľadiska „cestovateľov“ tu bolo niekoľko takých, čo precestovali kus sveta, ale boli tu aj „nováčikovia“. Pavel na záver posedenia objednal pre každého účastníka dezert, ktorý bol podľa jeho slov na účet cestovky, teda v cene zájazdu, nakoľko vyhradené peniaze asi na večeru nepokrývali skutočné náklady. U mňa však tento bonus nehral žiadnu rolu. Prosto, moja diagnóza toto odmieta. Čo k tomu dodať? Takto som prichádzal o „rozkoš“ z cukru. „Lion“ sa asi v tom nerealizoval. „Maybe“. Pavel na záver posedenia v rýchlosti zopakoval program nasledovného dňa. Asi po dvojhodinovom posedení a debatách sme sa postupne vystriedali pri pokladni a za asistencie Pavla platili útratu pitného režimu, ktorý už nebol v nákladoch stravy. Pred reštauráciou sme sa rozlúčili. Bola pred nami prvá ostrovná noc. Myslím, že aj zaslúžená po dlhej leteckej ceste. Lenže... Po celkom sympatickej sprche, mimochodom, celé sociálne zariadenie susedilo s vedľajšou izbou, som netušil, čo ma bude v nasledujúcich nociach čakať. Zaľahol som do širokého dvojposteľového „letiska“, ktorý bol zakrytý moskytiérou. Cestovky píšu rôzne kraviny. Komáre či...? Očakával som nápor komárov, ale nič také sa našťastie nedialo. Aspoň doteraz. Zatvoril som oči a oddal sa akémusi snívaniu... „Nirvána“ slasti noci. Lenže toto netrvalo dlho. Vtedy som ešte nevedel, čo ma bude v nasledovných dňoch či skôr nociach, čakať. Asi hodinu pred polnocou prišla do svojej, čiže susednej izby dvojica. Zrejme muž a žena. Nič neobvyklé, keby... To, že v susednej sprche sa niekto sprchuje by nebol až taký problém. Ale steny izieb boli zrejme z kartónu či fólie... A bolo počuť možno aj to, keď si človek prdol, či? Stále to bolo všetko reálne. Chvíľu sa nič nedialo. Fakt len chvíľu. Onedlho sa začali diať veci. Sexuálne radovánky „rassijskej“ dvojice. Partner bol zrejme dosť výkonný, pretože jeho ženský objekt sa úplne oddal realite. Výkriky, stonanie a ešte neviem aké orálne povzbudzovania. Hneď v prvú noc som sa naučil pár ruských nočných posteľných výrazov. „Vova, davaj davaj, bystreje. Trachaj meňa“. Čo je „trachaj“? Lenže to už nasledovali nárazy postele do steny mojej izby. Čakal som, kedy to všetko prestane. Ako sa hovorí, všetko má svoj koniec. Aj sex. Dočkal som sa. Trvalo to asi hodinu, kedy nasledovalo spoločné sprchovanie, pretože ešte aj tam bolo počuť dozvuky prejavovanej „lásky“ a konečne nastal pokoj. Nuž, ak sa toto bude opakovať každú noc, tak asi pôjdem spávať na pláž. Do rána sa už nič neudialo. Našťastie.
Unawatuna - pobrežie Indického oceánu
Unawatuna - Rock House (náš hotel)
Unawatuna - Rock House, slovensko-ruský balkón
Unawatuna - Indický oceán pod Rumassala Hill
Z Druhej kapitoly:
... Prvé srílanské ráno bolo celkom príjemné. Lenže moja „presúložená“ noc mi neveľmi pomohla od únavy, zobudil som sa okolo šiestej. Slnečná obloha a po včerajšom daždi nebolo ani stopy. Chodníky a cesty boli suché. Nechcelo sa mi vôbec vstávať. Cesta z Európy a nové nočné zážitky ma nie veľmi osviežili. A po tej nočnej „erotickej“ noci s mojimi ruskými „susedmi“ z vedľajšej izby... Nasledovala krátka ranná hygiena. Sedel som chvíľu na balkóne a sledoval opice skákajúce v korunách paliem. Zrazu sa otvorili dvere vedľajšej izby a v dvojdielnych plavkách vyšla žena. Vek? Žeby okolo štyridsať alebo aj viac? Dohora vyčesané ryšavé vlasy, sympaticky vyvinutá horná časť tela a aj ostatné krivky stáli za pohľady „seniora“, možno aj juniorov, ale tí tam neboli. Musím sa priznať, že s mojim ročníkom narodenia som si ju zaujato pozrel s personálnym skonštatovaním „tak to si ty, tá diablica, čo v noci v posteli vyvádzala so svojim... Možno partnerom. Uvidela ma sedieť pri stole a po anglicky pozdravila „morning“. Odzdravil som bohemistickým „nazdar!“. Akosi som nepovažoval za potrebné odpovedať v cudzom jazyku. Chystala osušky a ďalšie plavky. Totiž, ako som neskôr zistil, tak každé ráno, keď bola pláž ešte takmer ľudoprázdna, chodila ich celá grupa na ranné plávanie. Po chvíli sa objavil jej posteľový kolega. Na rozdiel od jej drobnej postavy, tento vyzeral ako Rambo. Hora svalov, vyholená hlava, na tele množstvo „kériek“, teda tetovaní... Čakali na ostatných, ktorí bývali na druhej strane budovy. Medzitým som si chystal veci do batôžteka na dnešný celodenný výlet. „Dia“ keksy, malá paštéta a kúsok žilinského chleba mali tvoriť stravu toho dňa. Samozrejme k tomu fľaša s pitnou vodou. Ruská zostava odišla, samozrejme s výrazným smiechom, zrejme aby všetci vedeli, kto je tam pánom. V objekte, kde bývali naši ostatní spolucestujúci, stála na poschodí malá krytá terasa so stolmi asi pre dvadsať osôb, ktorá slúžila ako výdajňa raňajok. Tie sme mali v cene zájazdu. V malej kuchynke stravu pripravovala miestna, neviem, žeby kuchárka? Pri stole obsluhovala mladá možno pätnásť alebo sedemnásťročná slečna. Podľa pohybu okolo stolov tam bola zrejme prvý deň. Z našej skupiny tam už sedeli manželia, rodičia mladých súrodencov, ktorí onedlho prišli za nimi. Sadol som si k voľnému štvormiestnemu stolu. Lenže obsluhujúca slečna zrejme neregistrovala, že má nového hosťa. Asi po desiatich minútach sedenia som sa nesmelo ozval. Mal som strach, aby som ju nevyrušil v „meditácii“. Veď tu sú všetci buddhisti... Konečne zareagovala a pokúsila sa o nesmelý úsmev. Konečne doniesla príbor a prázdnu šálku na čaj. Prešla ďalšie chvíľa, medzitým prišli naši ďalší spolucestujúci aj s vedúcim Pavlom. Prisadol si ku mne. Zaujímavý ranný obrad museli aj oni, podobne ako ja, absolvovať. Boli na „čakačke“. Konečne sa slečna pri mne pristavila s otázkou „tea or coffee?“. Z „bohatého“ výberu som si vybral „tea“. Spolu s čajom doniesla malú misku s kockou masla, a zrejme pomarančovým džemom. Prekvapila ma ďalšou otázkou: „omelette or fried eggs?“. Hm. Tak aj tu je veľký sortiment jedál... Tak „omelette“. Podľa chuti na exotický spôsob. Našťastie príprava netrvala dlho, takže po celkovom asi polhodinovom čakaní som sa dočkal. Medzitým, prví hostia, ktorí prišli pred mnou, už boli dávno preč. Dokonca som sa dočkal aj dvoch kúskov jemne opražených toastov. No, ale ako prémia sa na stole ocitol dezertný tanier s niekoľkými kockami nakrájaného ananásu, papáje a červeného melóna. Tak predsa prišlo k rozšíreniu sortimentu stravy. Moji spolustolovníci márne čakali na obsluhu. Medzitým sa z diaľky ozýval hlasný smiech. Ruská grupa sa vracala z pláže. Čo po tom, že prišli rovno odtiaľ v plavkách do „jedálne“. Zaujali pozície pri dvoch prázdnych stoloch. Samozrejme svojou hlučnosťou zaujali ostatných. Ako doma... Síce neviem, odkiaľ pochádzali a priznám sa, že málokoho toto zaujímalo. Prím hrala „moja“ dvojica. Možno to bol ich akýsi vedúci či? Napadlo mi, že v prípade takejto obsluhy budú raňajkovať niekedy okolo poludnia. V skupinke dospelých bol aj jeden asi desaťročný „maľčik“. Ryšavku som ihneď „pokrstil“, teda dal som jej „rasijskije“ meno. Pre istotu. „Irina“. Neviem prečo. Zrejme veľmi skoro zistila, že sa im nikto nevenuje, a tak išla do „kuchyne“. Niečo sa dohadovala po anglicky s kuchárkou. Keď sa vracala k stolu, všimol som si, že v hornom diele plaviek bol obsah poriadne „nabláznený“. „Medveď Vova“ sa jej niečo po rusky opýtal. Teraz vstal on a poďho do kuchyne. Už som si v duchu vybavil scénu z filmu, ako prišiel do kuchyne s Kalašnikovom v ruke, aby všetkých vystrieľal. Zrejme to pomohlo. Nemyslím tým Kalašnikov. Slečna bola vzápätí pri ich stole. To sa nepáčilo našim turistom. Konečne sa „zobudil“ Pavel a takisto išiel do kuchyne reklamovať obsluhu. Našťastie do toho prišla majiteľka hotela a vypomáhala kuchárke. Zrejme neboli zvyknuté na taký „nápor“ turistov...
... Okolo pol desiatej sme prišli k malému prístavu „Mangrove Cave River Safari“. Tu sme nastúpili do člna. Kalná, do hneda zafarbená rieka, sa stala našou vodnou cestou po jazere Madu Ganga. Plávali sme pod vyschnutými koreňmi miestnych plazivých stromov či nadrozmerných krovísk. Nebolo to nič zaujímavé. Po chvíli nás miestny sprievodca upozorňoval na pár reliktov. Bohužiaľ, po niekoľkých minútach plavby sa spustil drobný dážď. Náš lodivod „spustil“ nad naše hlavy akúsi plachtu. Takže teraz sme už nevideli takmer nič. Podstatná bola realita, že nám dážď nestekal za krk. Našťastie „Buddha“ či iní zodpovední za padajúcu vlahu sa aspoň trochu umúdrili. V daždivom počasí sme absolvovali ďalšiu časť výletu. Krátka návšteva ostrovčeka, na ktorom „pestujú“ kôru škorice. Fakt... Doslova, prepáčte, „odrbávanie“ turistov. Tri či štyri škoricové stromy. Tu dvaja „zúfalci“ za veľký bakšiš predvádzali „primitívne“ spracovanie škoricovej kôry. To mi v tomto prípade pripomínalo švajčiarske fialové kravy „Milky“. Vo Švajčiarsku som absolvoval asi osem návštev miestnych hôr a samozrejme aj ich pasienkov. Ani jedna krava nebola fialová. Takže aj tu divadlo so škoricou. Ale... Ponúkli nás originálnym škoricovým čajom. Samozrejme s originálnou cenou. Pripomínalo mi to akoby oficiálne „žobranie“... Ako perličku pre záujemcov nám ukázali škoricový olej. Jasné, že jeho super vlastnosti patrične vychválili s cieľom jeho zakúpenia. Nikto z nás na ponuku nereagoval. Náš pobyt na ostrovčeku skončil. Mali sme pred sebou ďalšiu etapu. Plávali sme ďalej a prešli k brehu. Tam nám ukázal miestny sprievodca ďalšiu raritu. Varan obojživelný (Varanus salvator). Sedel, či skôr ležal na hrubom konári nad vodou. Farbou splýval s drevom. Bolo jasné, že všetci účastníci sa „vrhli“ s mobilmi loviť zviera. Oni, tí sprievodcovia, to mali naozaj „namakané“. Robili všetko pre turistov...
Koth Duwa Raja Maha Viharaya Temple
Rybací orál v Galmanduwa Fish Farm
Plavba v člne po rieke Madu Ganga
... Tu sme s člnom pristáli. Po krátkom betónovom móle sme sa dostali na breh. Po niekoľkých metroch zaznel z prednej časti od miestneho sprievodcu pokyn, aby sme si vyzuli obuv. Rezignoval som. Sandále som síce vyzul, ale moja nasledovná chôdza sa podobala skákaniu po horúcich kameňoch. Toto predsa nebudem môcť dlho vydržať. Opatrne som našliapaval po kamenistom chodníku. Prišli sme do časti, kde za sebou v zástupoch stáli kamenné skulptúry všelijakých mníchov či bytostí, výjavov zo sveta buddhistov. Fotoaparát mal čo robiť. Po chvíli čln zamieril k ďalšej atrakcii. V „Galmanduwa Fish Farm“ chovali v malých bazénoch malé rybky. V asi dvadsiatich „kadiach“ sedeli najmä šikmookí Aziati a nechali si „obhrýzať“ nohy. Tak toto som už vôbec nemusel. Okrem mňa, Pavla a dvoch žien si všetci z našej partie dali zrealizovať „rybaciu orálnu masáž“. Trvalo to asi polhodinu.
... Autobusom sme pokračovali v objavovaní ďalších pamiatok. Tou prvou bola návšteva korytnačej farmy. „Victor Haselblad Sea Turtle Research and Conservation Center“ sa nachádza na juhozápadnom pobreží Srí Lanky v meste Kosgoda neďaleko mesta Galle. Miestny sprievodca nám porozprával o siedmich druhoch morských korytnačiek, pričom päť z nich sa nachádza práve na Srí Lanke (zelená, jastrabia, Loggerhead, Olive Ridley, Leatherback). Keďže sú ohrozené, v centre sa liahnu vajcia, ktoré im pre istotu prinesú skôr, ako ich pytliaci dostanú príležitosť ukradnúť. Hoci korytnačia samica nezačne klásť vajíčka, kým nedosiahne pohlavnú dospelosť vo veku dvadsať až tridsať, pokračuje v znášaní vajíčok približne päťdesiat rokov. Keďže dokážu naklásť až stodesať vajec, tri až osemkrát do roka je to úžasné množstvo vajec na jednu korytnačku. Po znesení sa samica nevráti do hniezda a vyliahnuté mláďatá sú ponechané samy na seba. Teplota piesku určuje pohlavie vyliahnutého mláďaťa, samice v teplom piesku a naopak. Takto sme uvideli „pôrodnicu“. Malé „hrobčeky“, v ktorých v každom ležalo asi sto drobných vajec. Pri každej kôpke bola zapichnutá tabuľka s názvom druhu korytnačky a počet vajec. Majú tu zaužívaný systém, že keď sa mláďa vyliahne tak akosi automaticky hľadá vodu. V každom rohu „pôrodnice“ bola nainštalovaná plastová rúrka, do ktorej mláďa po svojich nohách sa tam dostane a „samospádom“ sa o pár sekúnd ocitne v bazéne s vodou, kde už má svojich rovesníkov. Celkom zaujímavý systém. Stredisko je tiež domovom korytnačiek zranených pri rybolove a zachránených albínov, jeden z desaťtisíc, pretože nedostatok pigmentu z nich robí ľahký cieľ pre predátorov. „Prednáška“ na úvod skončila a nastal čas na prehliadku centra s veľkými nádržami obsahujúcimi jednodňové aj dvojdňové vyliahnuté mláďatá, ktoré sa vypúšťajú tretí deň. Po vypustení sa budú neustále vracať na tú istú pláž, a preto ich nehádžu priamo do mora, ale len jedna z tisíc prežije do dospelosti...
Kosgoda - "Victor Haselblad Sea Turtle Research and Conservation Center“ - korytnačia "pôrodnica" a liaheň
...Našou poslednou zastávkou dnešného náročného dňa bola návšteva Telwata Tsunami Photo Museum. A to bolo naozaj, ako dnešná mládež používa takmer denne výraz pri bežných životných „kreténinách“, naozaj brutálne. Viete si predstaviť realitu, že vám niekto začne tvrdiť, že tá dievčina či nebodaj chlapec je brutálne krásny? Tak aj tu to bolo podobné. Ale o stoosemdesiat stupňov otočené. Tu sme videli naozaj brutálne zábery na nadrozmerných fotografiách. Tsunami vzniklo 26. decembra 2004 asi hodinu po polnoci v Indickom oceáne, bolo zrejme najväčšou prírodnou katastrofou modernej histórie. Vlny boli spôsobené zemetrasením o sile presahujúcej deväť stupňov Richterovej škály, ktoré pohlo morským dnom asi stošesťdesiat kilometrov západne od ostrova Sumatra. Ohnisko otrasov sa nachádzalo v hĺbke asi tridsať kilometrov pod hladinou mora. Tsunami zasiahlo nielen oblasti v Indickom oceáne, ale jeho účinky boli pozorované aj na pobreží Južnej Ameriky alebo v Arktíde. Celkovo si táto prírodná katastrofa vyžiadala vyše dvestodvadsaťtisíc obetí na životoch...
...Aj na Srí Lanke prišlo o život veľa ľudí, zvierat a škody boli obrovské. Oficiálne zdroje uvádzajú, že tu zahynulo viac ako tridsaťpäťtisíc obyvateľov. Mnoho ľudí na pobreží stratilo takmer všetko, čo mali. Nie je možné porozprávať všetky príbehy o tsunami, pretože ich je príliš veľa. Ale keď povieme niektoré z nich, myslíme si, že ľudia získajú všeobecnú predstavu o tom, čo sa stalo. Múzeum bolo zriadené na popud záchranárky z holandského Hilversumu Jacky van Oostveen, ktorá je známa svojou prácou v oblasti sociálneho podnikania a komunitných projektov. Pripomína tsunami a prvé roky po ňom, keďže sa situácie pri záchranných prácach neustále menila. Tu sme uvideli ako miestni ľudia budovali svoje životy úplne od nuly. Neveľká prízemná budova múzea poskytla takmer akoby v priamom prenose na fotografiách záznam prírodnej katastrofy. Stáli sme len niekoľko desiatok metrov od pobrežia oceánu, ktorý v priebehu chvíľ zmietol život tisícok ľudí. V prvej časti objektu sme si pozreli fotografie zachycujúce katastrofu. Ešte sme po chvíli zastavili neďaleko od múzea pri veľkom pamätníku. Kamenný monument „Tsunami Honganji Vihara“ s tridsať metrov vysokou sochou Buddhu dala postaviť v roku 2006 japonská vláda ako pamätník obetiam ničivého tsunami na Srí Lanke...
Tsunami 26.12.2004
Telwatta - Buddha (Japan Memory)
Z Tretej kapitoly:
...Tyrkysové vody na úpätí útesu sú tiež bohaté na pulzujúci morský život, vďaka čomu je Rumassala skutočne minirajom, ktorý musíte navštíviť na rajskom ostrove Lanka. Úzky chodník nás najprv doviedol do osady s niekoľkými stavbami. Nakoľko sem chodia naozaj stovky turistov, v malých stánkoch alebo len obyčajných prístreškoch ponúkajú na predaj rôzne exotické ovocie, fľaše s pitnou vodou, prípadne malé vrecká so sušenou škoricovou kôrou. Potom sme pokračovali miernym stúpaním hore vyššie. Prišli sme na križovatku chodníkov. Doľava viedol strmým zostupom až k oceánu na pláž „.Jungle Beach“, doprava priamo k pagode. Ešte pred samotným vstupom stáli asi štyri stánkami, kde predávali naozaj ázijský „marazmus“. Všelijaké plastové hračky, čo s takýmto posvätným a pietnym miestom akosi nešlo dokopy. Skôr mi to pripomínalo pláže, kde takýchto doslova volovín ponúkali desiatky plážových predavačov. Konečne sme po zdolaní asi sedemdesiatich výškových metrov stáli pred vchodom do areálu. Pri bráne stojí veľká socha Hanumana, čo je indický opičí boh. Našťastie tu ešte nebolo veľa ľudí. Slnko síce poriadne pieklo, ale na leštenom mramore ešte stáli kaluže vody z nočného dažďa. Ako vo všetkých buddhistických chrámoch, pred schodmi pri vchode sme si vyzuli topánky. Bosí sme vyšliapali pár schodov na prvé poschodie stúpy. Upozornil som niektorých našich „mudrlantov“, že idú v protismere, nakoľko okolo stúpy a jej podobným stavbám sa chodí doľava. Niektorí pochopili, niektorí sa tvárili... Prvé kroky boli naozaj komické, nakoľko naozaj bolo umením prejsť po šmykľavom mramore. Týčiaca sa biela stúpa bola ohromujúca proti modrej oblohe a moru a mali sme nádherný výhľad na záliv späť na Galle a pevnosť. Samotná stúpa je tvorená základňou so schodiskom a promenádou, na ktorej boli umiestnené v štyroch výklenkoch zlaté sochy Buddhu s nápismi v angličtine, ktoré rozprávali príbeh o narodení princa Siddhártha, jeho osvietení a nakoniec o dosiahnutí Parinibbány či nirvány po smrti. Nad promenádou sú umiestnené veľké štyri betónové „taniere“ a nad nimi veľká kupola, na ktorú nadväzuje jedenásť menších „tanierov“. Najvyšším bodom stúpy bol zlatý kruh. Na severnej strane stúpy, som z batôžteka vytiahol moju knihu „Akočriepky 3“, ktorú som plánoval práve tu, na takom ikonickom mieste pokrstiť. Stalo sa to pri výklenku s Buddhovým osvietením. Za Pavlovej pomoci som akt krstu vykonal a potom sme už zo stúpy zišli dole a obuli si obuv. Väčšina z našej skupiny už bola dávno preč, nakoľko pokračovali strmým zostupom na „Džungľovú pláž“. Tak ako som predpokladal, Pavel sa stránil aj morskej vody. Takže sme pomaly schádzali výstupovým chodníkom do Unawatuna. Cestou sme si potykali a porozprával mi o svojich cestách do Juhovýchodnej Ázie. V uličkách sme sa rozlúčili. Zamieril som na pláž, teda nie za účelom opaľovania či namáčania sa v oceáne. Sadol som si pod slnečník reštaurácie „One Love Restaurant“, ktorá susedila s tou našou „Rock Restaurant“. Bola asi jednou z mála, kde podávali fľaškového „Liona“. Všade okolo posedávali Rusi. Teda skôr ľudia hovoriaci po rusky. Bol január a veľmi som sa čudoval či v takej veľkej krajine majú vôbec povinnú školskú dochádzku, pretože na pláži poskakovali desiatky alebo možno aj stovky školopovinných detí, vrátane už predtým spomínaných rôznych pubertiačiek s kačacími perami...
Rumassala - Japan Peace Pagoda
Japan Peace Pagoda - krst knihy "Akočriepky 3"
Rumassala - Jungle Beach
Unawatuna Beach
Unawatuna - obedová siesta s Akočriepkami
Zo Štvrtej kapitoly:
...Samozrejme okrem našich troch vozidiel tu jazdili ďalšie s podobným cieľom ako my. Vysielačkami sa vodiči dohovárali, kde ktorého stretli. Bolo až smiešne pozorovať, ako sme asi trikrát urobili okruhy po prašných cestách, len aby turisti uvideli živého slona v prírode. Konečne po nejakom čase sme sa dočkali. Dostali sme sa na úzkej ceste do kolóny asi šiestich vozidiel. Pred nami kráčal statný jedinec. Slon srílanský (Elephas maximus maximus), je poddruhom ázijského slona. Tieto slony sú endemické pre Srí Lanku a sú známe svojou veľkosťou a inteligenciou. Slony srílanské sú menšie ako africké slony, ale majú výrazné charakteristiky, ako sú menšie uši a jedinečné vzory na koži. Slony hrajú dôležitú úlohu v kultúre a náboženstve Srí Lanky a sú často vidieť na rôznych festivaloch a oslavách. Bohužiaľ, tieto majestátne zvieratá čelia hrozbám, ako je strata biotopu a konflikty s ľuďmi. Chvíľu sa zastavil, do veľkej papule si nabral konár listnatého stromu a prežúval. Samozrejme sa stal stredobodom pozornosti všetkých turistov fotiacich s fotoaparátmi či mobilmi. Raz z jednej strany, onedlho vodič otočil vozidlo späť a nasledovali zábery z druhej strany. No, dokonalý chaos. To by si ochrancovia zvierat zgustli. Lenže aj tie zvieratá sú už na takýto cirkus pravdepodobne zvyknuté. Toto „naháňanie“ zvierat trvalo asi dve a pol hodiny. Pri návrate sme akoby „omylom“ stretli ešte jedného samotára. Takže opäť nasledovalo „naháňanie“ a fotenie. Ale aj to skončilo s úspešnými fotografickými úlovkami. Konečne sme sa dostali späť na parkovisko, kde sme opäť nastúpili do autobusu. Ale predtým som sa dokázal dohodnúť s vodičom na spoločnom obrázku, takže ho mám zvečneného. Naveky... Tentoraz mal byť našim cieľom „Elephant Transit Home“ v Udawalawa, ktorý nazývajú aj sloní sirotinec. Primárnym účelom tranzitného domova slonov je rehabilitácia a vypustenie izolovaných sloních mláďat do voľnej prírody. Elephant Transit Home sa stará o osirelé teľatá slonov, kým nie sú Hoci väčšina širokej verejnosti túto snahu nadšene podporovala, mnohí ochranári spočiatku pochybovali o jej životaschopnosti. Transit Home je živé miesto. Kŕmenie teliat mliekom každé tri hodiny je práca, ktorá sa opakuje tristošesťdesiatpäť dní v roku. Slony tu kŕmia raz za tri hodiny a prejavujú sa naozaj ako šialenci, keby sa časy kŕmenia oneskorili. Úbohým krikom sa slony dožadujú mlieka. Adaptácia osirelých teliat slonov na sušené mlieko a úplne nové prostredie si vyžaduje maximálnu trpezlivosť a starostlivosť. Teľatá sú vo všeobecnosti kŕmené ľudskou dojčenskou mliečnou výživou. Po počiatočnom kŕmení mliekom s cieľom objaviť najlepšie mliečne receptúry pre slony, aby sa im individuálne prispôsobili, sú slony vystavené zvýšenému riziku, že ochorejú na tráviace problémy alebo neznášanlivosť mlieka. V takýchto prípadoch sa namiesto mlieka dodávajú špeciálne prípravky, ako je sójové mlieko, ryžový vývar či Jeevanee, čo je rehydratačný roztok, aby sa vrátili do normálu. Verejná prehliadka kŕmenia je povolená denne o 10.30, 14.30 a 18.00 hodine. V našom prípade to bol prvý časový termín. Po vstupe do areálu, samozrejme sa tu vyberá vstupné, prídete do krytého akéhosi amfiteátru s asi piatimi radami betónových lavíc. Pri našom príchode už boli takmer zaplnené malými miestnymi deťmi. My, postarší, sme si „chytili“ miesta najvyššie pri kovovom zábradlí. Stanovený čas kŕmenia už bol za nami a nič sa nedialo. Po pravej strane od nás stál plechový objekt podobný našim čerpacím staniciam na tankovanie pohonných hmôt. Bol vzdialený asi sedemdesiat metrov. Okolo postávalo niekoľko zamestnancov. V tom začalo divadlo. Zo vzdialenosti asi dvesto metrov sa do ohrady začali rútiť malé sloníčatá. Kto nevidel, neuverí. Títo hladoši sa začali predbiehať a prím hral jeden z najmenších „krpcov“, keď sa dostal pred svojho staršieho kolegu. Kŕmenie spočíva v technológii podania mliečneho nápoja. Zamestnanec si dopredu nachystal do jednej ruky asi päťlitrovú nádobu, v druhej držal veľký lievik s gumenou hadicou a obsah nádoby postupne cez lievik lial do papule zvieraťa. Trvalo to len pár sekúnd. Nakŕmení jednotlivci potom odbehli niekoľko metrov ďalej, kde mali nachystané granule a čerstvé konáre listnatých stromov. Takto sa „dojedli“. Na záver celú čriedu vyhnali z ohrady do prírody, a tak sa celý akt kŕmenia opakuje po celý deň...
Udawalawa - Slon srílanský
Udawalawa - Sloní sirotinec - "Elephant Transit Home“
.JPG)
Udawalawa - Páv korunkatý
Zo Siedmej kapitoly:
...Po asi hodinovej jazde nás privítala tabuľa s nápisom „Handunugoda Tea Estate“. Súkromná čajová plantáž s továrňou na spracovanie čajov je jedinou čajovou plantážou na svete v blízkosti mora, čím vytvára jedinečný „terroir“, o ktorom tvrdia, že ovplyvňuje výraznú chuť čajov Handunugoda. Terroir je francúzsky termín, ktorý sa používa na opis jedinečných vlastností a vplyvov prostredia, ktoré ovplyvňujú charakteristiku poľnohospodárskych produktov, najmä vína, kávy, čaju a čokolády. Zahŕňa faktory ako pôda, podnebie, nadmorská výška, slnečné svetlo a ľudské zásahy, ktoré spoločne vytvárajú špecifické podmienky pre rast rastlín. Táto plantáž je známa svojou produkciou „Virgin White Tea“, čo je veľmi jemný druh čaju, ktorý sa zbiera bez dotyku ľudských rúk. Návštevníci môžu absolvovať prehliadky plantáže, kde sa dozvedia o procese pestovania a spracovania čaju, a ochutnať rôzne druhy čajov. Plantáž je obklopená krásnou prírodou, čo z nej robí obľúbenú turistickú destináciu. Rodinný dom Handunugoda je pozostatkom koloniálneho dedičstva Srí Lanky, kde na dvojhektárovom pozemku pestujú čaj, kaučuk, škoricu, korenie a kokos. „Virgin White Tea“ je vzácny druh bieleho čaju, ktorý je známy tým, že je úplne nedotknutý ľudskými rukami počas celého procesu zberu a spracovania. Listy sa zbierajú pomocou zlatých nožníc a jemných rukavíc, aby sa zabránilo akejkoľvek kontaminácii. Za deň nazbiera zberačka asi stopäťdesiat až dvesto gramov týchto výhonkov! Je bohatý na antioxidanty a je považovaný za jeden z najzdravších čajov na svete. Tento čaj má jemnú a delikátnu chuť, ktorá je veľmi cenená medzi milovníkmi čaju. Miestny sprievodca nás zoznámil s históriou zberu legendárneho „Panenského bieleho čaju“, nedotknutých čajových lístkov, ktoré panny zbierali pomocou zlatých nožníc a misiek a ponúkali ich ako poctu cisárom. Handunugoda produkuje aj iné druhy čaju, vrátane čierneho, zeleného čaju a oolongu, ale biely čaj je nepochybne medzi čajmi jednotkou, hoci je rozhodne drahší ako jeho náprotivky. Oolong je tradičný čínsky čaj, ktorý sa nachádza medzi zeleným a čiernym čajom, pokiaľ ide o stupeň oxidácie. Tento čaj je známy svojou komplexnou chuťou a arómou, ktorá môže byť kvetinová, ovocná, drevitá alebo pražená, v závislosti od spôsobu spracovania. Oolong čaj sa vyrába z listov rastliny Camellia sinensis, rovnako ako zelený a čierny čaj, ale jeho jedinečný proces oxidácie mu dodáva charakteristické vlastnosti. Oolong čaj je obľúbený pre svoje zdravotné výhody, vrátane podpory trávenia, zlepšenia metabolizmu a posilnenia imunitného systému. Tento čaj sa často podáva v čajových obradoch a je cenený pre svoju schopnosť ponúknuť rôzne chuťové zážitky v závislosti od spôsobu prípravy. Zatiaľ čo cejlónsky biely čaj nájdete na celom ostrove, čaj v Handunugoda je iný, pretože zostáva úplne nedotknutý a nedotknutý ľuďmi, od rastliny až po šálku. Tu sme sa dozvedeli aj niečo o histórii továrne, ktorá používa stroje britskej výroby, ktoré sú staršie ako 145 rokov. Tento proces bol inšpirovaný praktizmom zberu čaju v starovekej Číne z 5. až 6. storočia pre cisára Hui Tsunga, ktorý bol niekedy nazývaný „Čajovým cisárom“. Iný variant legendy tvrdí, že panenskí zberači čaju museli používať ústa na trhanie najmladších čajových lístkov. Dnes sa „panenský“ aspekt našťastie stratil, ale zberači čaju stále nosia mäkké rukavice a používajú špeciálne nožnice na starostlivé zbieranie uzavretých čajových púčikov zo špeciálne vybraných čajových kríkov. Čaj sa zvyčajne zbiera za úsvitu a vkladá sa do hodvábnych vrecúšok, aby sa zabezpečilo, že čajové púčiky budú bezpečné a celé. Čajové púčiky sa potom sušia na špeciálnom čiernom flanelovom podnose mimo priameho slnečného žiarenia a starostlivo zabalia na predaj. K prehliadke čajových plantáží patrila aj návšteva časti miestneho kaučukového porastu. Kaučukovník (Hevea brasiliensis) je tropický strom pôvodom z Amazonského dažďového pralesa, ktorý je hlavným zdrojom prírodného kaučuku. Tento strom patrí do čeľade Euphorbiaceae a môže dorásť do výšky až tridsať metrov. Kaučukovník produkuje latex, mliečnu tekutinu, ktorá sa získava narezaním kôry stromu a zberom latexu, ktorý vyteká. Latex z kaučukovníka sa spracováva na prírodný kaučuk, ktorý sa používa v rôznych priemyselných odvetviach, najmä na výrobu pneumatík, rukavíc, obuvi a ďalších gumových výrobkov. Kaučukovníky sa pestujú v tropických oblastiach po celom svete, najmä v juhovýchodnej Ázii, kde sú klimatické podmienky ideálne pre ich rast. Potom sme sa premiestnili do „Handunugoda Tea Museum“. Tu sme si pozreli na starých fotografiách celý proces spracovania čaju, od zberu až po hotové výrobky. Súčasťou bola prehliadka mnohých druhov čajov. V porcelánových miskách, ktorých bolo viac ako dvadsať, bolo naliatych asi toľko druhov čajov. Každý návštevník mal možnosť z nich ochutnať v rámci „degustačného menu“. Tejto realite som odolal...
"Handunugoda Tea Estate" - zber čajových lístkov
Handunugoda - ochutnávka čajov
Z Ôsmej kapitoly:
...Ďalšia cesta autobusom bola pomerne krátka. Ocitli sme sa na periférii mesta Kandy. Zaparkovali sme na parkovisku pred veľkou botanickou záhradou „Royal Botanical Garden Peradeniya“. Jedna z navýznamnejších tropických botanických záhrad sveta leží neďaleko centra kráľovského mesta Kandy. Je ohraničená riekou Mahaweli Ganga a tento ohromný areál zaberá neuveriteľných päťdesiatdeväť hektárov. Na neveľkej lúke v tieni stromov stál pomerne malý jednoposchodový komplex budov. V roku 1944, počas 2. svetovej vojny, bolo veliteľstvo spojencov pre Juhovýchodnú Áziu presunuté do Kandy, kde zostalo až do konca vojny. Vojskám velil britský admirál Sir Geoffrey Layton. Tieto záhrady v minulosti navštevovali oficiálne štátne návštevy ostrova a významné osobnosti tu majú zasadený svoj strom. Preto tu stojí strom kráľa George V. a kráľovnej Mary, ktorí navštívili Srí Lanku. Počas tejto návštevy zasadili kanónový strom v Kráľovskej botanickej záhrade v Peradeniya. Tento strom je dodnes významnou pamiatkou v záhrade a je často obdivovaný pre svoje veľké plody, ktoré pripomínajú kanónové gule, indickej premiérky Indíry Gándhiovej v roku 1967, nepálskeho kráľa Bírendra v roku 1980, premiéra Vietnamskej socialistickej republiky Pham Van Donga v roku 1978 alebo aj prvého kozmonauta Jurija Gagarina v roku 1961. Pre Slovákov je potešením zistenie, že jeden strom tu v roku 1957 zasadil aj bývalý československý predseda vlády Viliam Široký pri svojej oficiálnej návšteve ostrova. Nakoniec sme si na prehliadku nechali presklený pavilón „Orchid House“ so svojou úžasnou zbierkou orchideí. Je to naozaj skvost, ktorý predstavuje podmanivú ukážku exotických kvetov vrátane odrôd ako Cattleya, Dendrobium, Arachnis, Oncidium, Phalaenopsis, Vanda a ich hybridy. S viac ako tristo druhmi orchideí je to skutočný raj pre nadšencov orchideí, ale nielen pre nich.
Peradeniya - Royal Botanical Garden
...Pre domácich veriacich, buddhistov je najposvätnejším miestom na celom ostrove práve miestna svätyňa „Dalada Maligawa“. Do areálu sa vstupuje hlavnou bránou Mahá Vahalkada, ktorá slúžila nielen ako vstupná brána do chrámu, ale aj do celého kráľovského paláca. Lenže pred vstupným areálom stáli desiatky policajtov a kontrolovali návštevníkov formou upozornenia na nevhodné oblečenie. Aj v našej partii sme boli „nezodpovední“. Buď sme mali tričká s krátkym rukávom alebo krátke nohavice, čo miestne úrady naozaj prísne kontrolovali. V mojom prípade som mal krátke nohavice takmer po kolená. Vyriešil som to tým, že opasok som povolil tak, že nohavice klesli o pár centimetrov nižšie na kolená, čo „úradník“ schválil. U ostatných to bolo komplikovanejšie, ale našťastie tam bola akási „požičovňa“ šatiek, ktoré si ženy omotali okolo ramien. Postavili sme sa do dlhého radu. Všetci sme museli prejsť cez bezpečnostný rám a navyše malé batohy s osobnými vecami boli taktiež kontrolované rentgenom. A potom nasledovala ceremónia s obuvou. Prišli sme k objektu so zamrežovanými oknami. Tu sme sa museli vyzuť a odovzdať obuv do košíkov. Dostal som do ruky štítok s číslom. Totiž to bola akási „šatňa“, v ktorej umiestnili obuv. Od tejto chvíle sme kráčali bosí po chrámových dlažbách. Bolo teplo, takže to bola skôr akási masáž pre nohy. Najmä tie moje. Samotný chrám bol postavený uprostred paláca, ktorý dnes pripomínajú už len okolité budovy. Niektoré z nich sú postavené na pôvodných základoch kráľovského paláca. Chrám ukrýva vzácnu relikviu „Buddha dent“, Buddhov zub. V chráme sa pravidelne konajú obrady, tie najnavštevovanejšie sú vo večerných hodinách. Na záver večerného obradu prebieha bubnovanie a otvára sa miestnosť s relikviou. K samotnej relikvii sa však nedostanete, môžete síce vystáť rad, ale stále uvidíte len jej zlatú schránku, v ktorej je ukrytá. Podľa legiend niektorí tvrdia, že zub je príliš veľký na to, aby to bol ľudský zub, iní zase oponujú, že to zub vôbec nie je. Hoci pravda ostáva opradená tajomstvom, Buddhov zub je posvätný. Oficiálny variant je, že Buddha bol po svojej smrti v 6. storočí pred n.l. spálený v severnej Indii, ale podarilo sa zachrániť niektoré časti jeho tela a aj zuby. Jeden zo zubov bol prepašovaný na Srí Lanku vo vlasoch princeznej, pretože v Indii musel buddhizmus ustupovať pred hinduizmom. Buddhov zub bol privezený z Indie v roku 371, putoval po viacerých mestách na Srí Lanke a začali sa o ňom chýriť legendy, že ktokoľvek zub vlastní, môže vládnuť ostrovu. Až kráľ Vimaladharmasuriya I. priniesol Buddhov zub naspäť do Kandy a nechal vybudovať dvojposchodový chrám na jeho uloženie. Buddhov zub je ukrytý v zlatej schránke v tvare dágoby, ktorá je ukrytá v ďalších šiestich postupne sa zväčšujúcich schránkach. Schránka je umiestnená na oltári v prísne stráženej miestnosti. Strážcovia dbajú na to, aby nikto nebol pri oltári bližšie ako tri metre a nevidel vnútro relikviára dlhšie ako pätnásť sekúnd. Za relikviárom je budova s mnohými sochami sediaceho Buddhu a múzeom s darmi venovanými chrámu. Prešli sme takmer všetkými sprístupnenými miestnosťami. Množstvo návštevníkov neustále fotilo naozaj nádherný interiér chrámu. Všade okolo nás postávali alebo posedávali modliaci sa buddhisti. Vyšli sme z chrámu von a zamierili k budove s odloženou obuvou. Konečne som sa cítil ako normálne chodiaci človek...
Kandy - Dalada Maligawa Temple
Kandy - Temple Buddha Dent
Kandy - vystúpenie folklórneho súboru Y.M.B.A.
Z Desiatej kapitoly:
...Bolo pol štvrtej, keď sme prešli po moste Kalu Bridge, aby sme zaparkovali na blízkom parkovisku. Po tridsaťosem metrov dlhom moste sme sa peši vrátili na druhý breh rieky Čierna rieka, v sinhálčine Kalu Ganga. Zaujímavosťou bolo, že vedľa cestného mosta stál súbežne s týmto aj dvojkoľajný železničný. Rieka Kalu Ganga práve v tých miestach opúšťa pevninu a neďaleko odtiaľ sa vlieva do Indického oceánu. Hlavnou dominantou mesta je chrámový komplex Kalutara Viharaya. Rôzne zdroje uvádzajú aj názov Kalutara Chaitya. Jeho súčasťou je Kalutara Bodhiya, čo je posvätný strom Bodhi. Tento je jedným z najvýznamnejších buddhistických miest na Srí Lanke a je uvádzaný ako posvätný, pretože je potomkom pôvodného stromu Bodhi. Predpokladá sa, že je jedným z tridsiatich dvoch stromov Jaya Sri Maha Bodhi v Anuradhapure. Posvätný strom Bodhi nachádzajúci sa v záhrade Mahamewna v historickom meste Anuradhapura je považovaný za potomka južnej vetvy pôvodného posvätného stromu Bodhi, pod ktorým Siddhartha Gautama, čiže Buddha, dosiahol osvietenie v Bodh Gaya v Indii. Strom bol prinesený na Srí Lanku v roku 236 pred n. l. buddhistickou mníškou Sangamittou Maha Theri, dcérou indického cisára Ašóku, počas vlády sinhálskeho kráľa Devanampiya Tissu. Jaya Sri Maha Bodhi je najstarší ľudskou rukou zasadený strom na svete s presne známym dátumom výsadby. Tento posvätný strom je dôležitým pútnickým miestom pre buddhistov a každoročne priťahuje milióny pútnikov. Nachádza sa na vysokej terase, približne šesť a pol metra nad zemou, a je obklopený štyrmi nižšími terasami s Bo stromami nazývanými Parivara Bodhi, ktoré boli zasadené na jeho ochranu. Komplex je obľúbeným miestom pre pútnikov a turistov. Návštevníci môžu obdivovať nielen posvätný strom, ale aj krásne nástenné maľby a sochy, ktoré zobrazujú rôzne scény zo života Buddhu...
...Od stromu sme prešli k vchodu do stúpy. Tu sme sa samozrejme museli vyzuť. Už som si zvykol na tieto buddhistické maniere... Takže naboso sme vošli do Kalutara Viharaya. Buddhistická stúpa je jedinečná tým, že je dutá, čo ju robí jednou z mála dutých buddhistických stúp na svete. Po kamenných točitých schodoch sme vošli do vnútra. Kupola má v priemere tridsaťtri metrov, obvod deväťdesiatdva a výšku šesťdesiatosem metrov. V interiéri stúpy je sedemdesiatštyri nástenných malieb, ktoré zobrazujú rôzne aspekty života Buddhu. Samozrejme tu nechýbalo množstvo menších či väčších sôch Buddhu, malé stúpy a visiace buddhistické vlajky. Pod „vrchlíkom“ stúpy viselo osem veľkých vlajok. Po prehliadke interiéru sme sa vonku obuli, mimochodom bolo dosť úsmevné a aj náročné si nájsť svoju obuv. Tu neboli žiadne skrinky ako to bolo v Kandy. Prešli sme cez vstupnú bránu von a prešli cez cestu. Tu, na druhej strane chrámu, bola jeho druhá časť. Samozrejme aj tu pred bránou sme sa museli vyzuť. Aspoň sa mi nohy prekrvia pred dlhou cestou v lietadle. Lenže v tomto objekte už toho pre nás nebolo veľa vidieť. Desiatky sediacich a modliacich sa vyznávačov buddhizmu. Síce aj tu boli desiatky sôch Buddhu, ale mal som pocit, že sme radi, že končíme prehliadku. Bolo pár minút pred piatou, keď sme prešli cez most nad riekou Kalu Ganga a prišli na parkovisko...
Kalutara - Viharaya Stupa
Jedna z mnohých sôch Buddhu v interiéri
Výjav zo života Buddhu
...Cieľom bolo hlavné mesto Colombo. Po diaľnici sme smerovali na sever. Po ľavej strane sme mali pobrežie Indického oceánu a západ slnka. Okolo šiestej sme prechádzali okrajovými časťami mesta. Už z diaľky bolo vidieť moderné mrakodrapy. Tak toto je vidieť len v máloktorom európskom veľkomeste. Pavel nám oznámil, že prechádzame okolo obchodného, ekonomického a bankového centra Srí Lanky. Nad celou štvrťou vyčnievali najmä dve budovy hotelov Shangri-La a Onde Galle Face a v pozadí televízna veža Lotus Tower, Autobus „blúdil“ večernými ulicami veľkého mesta. Zastavili sme v jednej z ulíc a Pavel nám ukázal na jej konci mohutný chrám. Bol to hinduistický Murugan Temple. Je zasvätený Lordovi Muruganovi, ktorý je známy tiež ako Kartikeya, Skanda, Subrahmanya alebo Shanmukha. V hinduizme je to boh vojny a víťazstva v hinduizme. Je synom bohov Shiva a Parvatí a bratom boha Ganesha. Murugan je obzvlášť uctievaný v južnej Indii, najmä v štáte Tamil Nadu, kde je známy ako Tamil Kadavul, Pán Tamilov. Murugan je často zobrazovaný ako mladý muž, ktorý sedí na indickom pávovi Paravani a drží kopiju „speť“, ktorú mu darovala jeho matka Parvatí. Je považovaný za ochranného boha tamilského jazyka a literatúry...
...Na programe bola totiž večera. Ashok nám zabezpečil teplé jedlo pred odletom, čo bol dobrý nápad, nakoľko sme prakticky od rána nič nejedli. Samozrejme, ak nerátam predpoludňajšie ovocie či iné občerstvenie. Zastavili sme pred malým hotelom vo štvrti Watumulla, neďaleko centra mesta. Hotel Tropic Inn je dvojposchodová budova a na jej prízemí majú reštauráciu s typickým ázijským interiérom. Pred nami bola nachystaná tabuľa s taniermi. Okrem nás tam neboli žiadni hostia. Čašníci začali nosiť na prípravné stoly misy s polievkou. Postupne sme si samoobslužným systémom naberali porcie. Chuťovo by to nebolo zlé, keby polievka nebola naozaj super „spicy“, štipľavá. Kde je náš „Rock restaurant“ v Unawatuna, kde nám pripravovali jedlá podľa nášho želania... Málokto z nás dojedol obsah tanierov. Druhé jedlo sme si taktiež sami naberali. Lenže veľký výber nebol. Žiadne mäso, skôr mi to pripomínalo indický alebo nepálsky dal bhat. Je to tradičné jedlo, ktoré sa skladá z varenej ryže (bhat) a červenej šošovice (dal). Pridáva sa strúhaný čerstvý zázvor a samozrejme tepelne spracovaná chilli omáčka. Aj toto jedlo väčšinou skončilo nedojedené. Paradoxom bolo, že tu nepodávali žiadne nápoje, teda ani pivo či nealko. Super. Takmer všetci sme ostali sklamaní. Niektorí si objednali kávu. K tomu dostali akýsi mini dezert. Toto išlo mimo mňa. Vo dverách sa objavil Ashok s veľkou kartónovou škatuľou. Postupne z nej vyťahoval malé škatuľky a každému z nás účastníkov jednu daroval. Otvoril som svoju. Bola v nej malá asi sádrová plastika s podobizňami dvoch za sebou kráčajúcich slonov a nápisom „Srí Lanka“. Dostali sme teda suvenír na pamiatku. Určite táto maličkosť všetkých potešila. Pomaly sme vychádzali z reštaurácie. V recepcii nás „skasírovali“. Od každého zobrali po tritisíc rupií. Takmer desať eur! No, a odchádzali sme takmer hladní. Takže Ashok výber miesta večere akosi nezvládol. Dosť nepríjemná rozlúčka so Srí Lankou. Tentoraz sme už mierili na letisko Bandaranaike International Airport. O jedenástej sme vystúpili z autobusu. Onedlho prišlo vozidlo s našou batožinou. Rozlúčili sme sa s Ashokom a vodičom. Nasledoval akt „check-in“.
Colombo - môj posledný západ slnka nad Indickým oceánom
Colombo - Hotel Shangri-La
Colombo - Hindu Temple Murugan
Colombo - televízna veža Lotus Tower