Švajčiarske mestečko Saas-Fee (1 800 m) leží v údolí Saastal vo Walliských Alpách. Toto miesto som si vybral ako ďalšiu akciu po návrate z Ruskej Kamčatky. Ako už niekoľkokrát predtým, aj tentoraz som sa spoľahol na pardubickú cestovku. 24. augusta som sa vydal Regiojetom na cestu do Prahy. Tradične strávené odpoludnie na Žižkove u sestry bolo akýmsi relaxom pred nočnou cestou v autobuse. O pol siedmej sme vyrazili na trasu, tentoraz bez vedúceho akcie Jirku, ktorý sa mal k nám pridať až vo Švajčiarsku, nakoľko tam pred nami viedol inú akciu. Určite bolo zaujímavé zistenie, že do autobusu nás nastúpilo len 26. Takže každý mal k dispozícii celé dvojsedadlo. Pred nami bola dlhá noc a asi 950 kilometrov. Vodiči, Pavel a Luboš, bravúrne zdolávali české a nemecké diaľnice. Ako obvykle som v noci nie veľmi spal, a tak som na sedadle za vedúcim akcie sledoval dianie na cestách. Po krátkej prestávke na Rozvadove sme uháňali na juhozápad. Pred polnocou sme minuli Mníchov a okolo pol štvrtej nadránom prešli švajčiarskou colnicou v Lindau. Niekoľko desiatok kilometrov nás doviedlo k hlavnému mesta Lichtenštajnska Vaduzu a onedlho sme prešli cez mesto Chur. Nekonečné nemecké roviny vystriedali švajčiarske horské cesty. Pred nami bola hradba švajčiarskych Álp s povestnými horskými sedlami. Tentoraz to bol Furkapass (2 429 m). Prešli sme cez neho okolo šiestej, kedy už bolo pekné ráno. Toto poznám už z predošlých švajčiarskych ciest. Dole pod ním je horské údolie, v ktorom pramení rieka Rýn. Práve tam v dlhých serpentínach stojí horský hotel Belveder, kde pred dvomi rokmi „panáčkoval“ pomerne veľký svišť. Pokračovali sme dole nekonečnými serpentínami až do mesta Brig. Tu sme pred rokmi navštívili pekný kaštieľ s veľkým kostolom. Odtiaľ je to len niekoľko kilometrov do mesta Visp, kde sa odbočuje doľava, teda na juh.
Pomerne strmým stúpaním sme prešli do dediny Stalden (795 m). Tu nastúpil do autobusu vysmiaty Jirka. Pokračovali sme údolím Saastal. To už sme boli vo Walliských Alpách. Ležia v okrese Visp vo východnej časti kantónu Valais. Proti toku riečky Saaservispa sa nachádzajú dediny Eisten, Saas-Balen, Saas-Grund, Saas-Fee a Saas-Almagell. Okolo pol ôsmej sme zaparkovali na pomerne veľkom parkovisku. Totiž podobne ako v Zermatte, tak aj tu nesmú do mestečka jazdiť motorové vozidla. Verejná, osobná doprava a zásobovanie je zabezpečené výhradne elektromobilmi. Takže aj my sme vystúpili z autobusu a našu batožinu zriadenci hotela preložili na malé nákladné dodávky. Peši sme sa vydali na prvý prieskum horského centra, v ktorom sme mali stráviť celý týždeň. Onedlho sme stáli pred typickou švajčiarskou budovou. Pred hotelom Christiania nás privítala majiteľka hotela spolu s manželom. Od začiatku však bolo vidieť kto je pánom tohto zariadenia. Postaršia pani komandovala nielen manžela, ale aj personál, ktorý tvorili dve ženy. No, odniesol si to aj Jirka, keď tvrdo skonštatovala, že nás malo prísť asi 45 a nás bolo takmer o dvadsať menej. „Ekonómka“ sa nestratila. Ale vraj stratila kšeft. Ako som sa neskôr dozvedel od Jirku, tak pre budúce zájazdy už tento hotel radšej vynechali. Na prvom poschodí bola jedáleň, kde sme sa všetci zišli. Po krátkom privítaní podávali raňajky. Ale... Pokiaľ by to bolo len v prvý deň, tak... Totiž „pani domu“ so svojou pomocníčkou nestačila na pultoch dopĺňať potraviny. Dosť dlho sme čakali na misy naplnené salámou, šunkou či syrom. Bolo až neuveriteľné, že táto dáma, napriek poloprázdnym misám, stačila kontrolovať, či si niekto nezobral viac ako dve žemle. Ak to zistila, energicky a s príslušným nemeckým komentárom žemľu dotyčnému zobrala. Šok, s ktorým sme sa dokonca pobytu nevedeli vyrovnať. Sama chodila medzi stolmi a nalievala kávu alebo čaj. Neveriacky si ma očami premerala, keď som vyhlásil, že kávu ani čaj nepijem. Stačil som jej povedať krátko „no problem“. Zvykla si a potom sa pri mne už vôbec nezastavila. Po raňajkách sme sa ubytovali na izbách. Mal som jednolôžkovú izbu na samom vrchu, teda na štvrtom poschodí. Z okna izby bol pekný výhľad na centrum mestečka a impozantné kopce v pozadí so známou štvortisícovkou Weissmies (4 017 m). A neďaleko stála kostol so zvonicou. Miestny zvon dával o sebe vedieť každú hodinu od siedme ráno do siedmej večer. To bol budíček. V cene zájazdu... O pol jedenástej sme sa zišli pred hotelom, aby sme prešli k dolnej stanici kabínkovej lanovky vedúcej na Hannig (2 336 m), kde stojí pri hornej stanici lanovky rovnomenná chata. Odtiaľ sme išli panoramatickou cestou pod východnými zrázmi Lenzspitze (4 294 m), Domu (4 479 m) a ľadovcom Hohbalmgletscher. Asi v polovici chodníka sa mi podarilo uniknúť celému kolektívu, a tak som sa dostal čoskoro k niekoľkým dreveným mostíkom vedúcim ponad alpské potoky stekajúce z ľadovcov. Slnko sympaticky pieklo a na rad prišiel červený klobúk. Čo ten už so mnou zažil... Alpská flóra bola v plnom kvete. Zvončeky, kamzičníky a vresovce spríjemňovali cestu. Chodník začal strmo klesať a v hĺbke dole malo byť jazero Gletschersee (1 910 m). Lenže z výšky to vyzeralo skôr na akési neobhospodarované štrkovisko. Tak trochu mi v jazere chýbala voda. Schádzal som neustále nižšie a nižšie. Konečne som bol niekoľko metrov nad úrovňou akože hladiny jazera. Všade len a len skaly a možno desať, dvadsať malých potôčikov stekalo dole štrkoviskom. Podstatne nižšie a ďalej sa potôčiky spojili do mohutného toku riečky Feevispa, ktorá preteká pod Saas-Fee do údolia Saastal. Prešiel som cez most a niekoľko stoviek metrov pred mnou stála stanica kabínkovej lanovky vedúcej na Längfluh (2 870 m). Táto vedie zo Saas-Fee cez medzistanicu Biffig do medzistanice Spielboden a odtiaľ veľká kabínová lanovka pre 60 cestujúcich na vrchol. Bola jedna hodina popoludní, nádherné počasie a podľa pôvodného programu sme mali absolvovať výjazd na tento vrchol. Práve z kabínky lanovky boli zaujímavé výhľady na „vyschnuté“ jazero Gletschersee. V Spielbodene sa prestupuje z kabíniek do veľkej. Okrem obsluhy som bol jediný cestujúci. „Súkromná“ lanovka pre mňa. Pohľad dole do údolia so Saas-Fee bol očarujúci. Nad údolím Saastal na druhej strane vyčnieval spomínaný špicatý Weissmies. Úchvatné výhľady na „tečúci“ ľadovec Längfluegletscher s množstvom ľadových serakov a v pozadí sa vypínajúci Allalinhorn (4 027 m). Pri hornej stanici je chata Längfluehütte (2 869 m). Na veľkej terase pred chatou majú asi dvadsať, tridsať drevených stolov a stoličiek. Len máloktoré sú obsadené. Väčšina návštevníkov tohto miesta dáva prednosť krátkym prechádzkam po okolí s možnosťou dostať sa k ľadovcu. Pridávam sa k nim, teda nie že by som sa pridal k nejakej skupinke, ale vydávam sa po skalnatom teréne vyššie smerom k ľadovcu stekajúcemu z vrcholu Allalinhorn. Po pravej strane sa vypína Alphubel (4 206 m). Kráčam len niekoľko minút hore a na opačnej strane, teda vľavo sa medzi skalami niečo pohlo. Môj „orlí“ zrak zaznamenal svišťa. Prešiel som nad okraj dosť vysokého a strmého kamenného svahu a naozaj. Pár metrov pred mnou posedával celkom slušne vykŕmený „macko“, teda svišť. Zrejme ma ešte nezaregistroval, a tak dva narýchlo urobené zábery ho zvečnili. Bohužiaľ ďalšie sa neuskutočnili. Stratil sa medzi kameňmi a možno v nore. Pokračoval som ďalej vo výstupe k skalnému hrebeňu, ktorý rozdeľuje ľadovec Fleegletscher na ľavý a pravý svah. Slnko neustále poriadne pieklo. Veď nadmorskú výšku takmer tritisíc metrov nie každý deň absolvujete a tá lúče so snehom poriadne priťahovala. A to ešte bola za nami prebdená noc v autobuse. Kamene po chvíli vystriedal sneh či skôr poloroztopený ľad. Jasné, nemalo význam sa štverať bez mačiek vyššie. Pár zúfalcov to skúšalo, ale občas niektorý z nich pocítil šmykľavosť ľadu. A to tam ešte neboli trhliny. Nafotil som čo sa dalo a pomaly schádzal späť k chate. Na terase posedávalo už podstatne viac ľudí. Pridal som sa k nim a sadol k prázdnemu stolu. Bolo dosť času na návrat, a tak som si objednal miestne pivo Feldschlössen. Penivý mok vo výške takmer tritisíc metrov. 8 CHF, no nedajte za to! Myslím, že sa mi podaril sympatický detailný záber na stôl s pivom a v pozadí vyčnieval zasnežený Allalinhorn, nad ktorého vrcholom plával biely mrak. Postupne sem prichádzali jednotlivci z našej skupiny. Pred treťou som ukončil pobyt na chate a vydal sa lanovkami späť. Aj tentoraz som nafotil zábery topiacich sa ľadovcov, ktoré vytvárali mnohé potôčiky či nižšie väčšie potoky. Hlboko v údolí sa rozprestieralo Saas-Fee. Mohutné nánosy ľadu premiešané so suťoviskami miestami pripomínali mesačnú krajinu. Netrvalo dlho a po jazde lanovkami som sa ocitol v uličkách mestečka. Navštívil som miestny obchod COOP, aby v batohu skončilo niekoľko plechovíc piva „Tell“. Aj toto som tu v „Helvétsku“ už pil. Prešiel som po hlavnej ulici do hotela. Po hygiene a krátkom posedení na balkóne som sa na chvíľu natiahol na posteľ. Jasné. Únava z celého dňa a najmä prebdenej noci sa prejavila. Driemajúca hodinka mi urobila radosť. O pol siedmej sme sa všetci zišli v jedálni na večeru. Pre informáciu a moje spomienky uvádzam menu všetkých večerí s prípadnými poznámkami. Ale postupne. Dnes: zemiaková krémová polievka – porcia v malej miske mala snáď deci alebo o niečo viac, bravčový plátok v hrúbke asi dva milimetre s bylinkovou šťavou a porcia zemiakovej kaše veľkosti polievkovej lyžice. Myslím, že v normálnej reštaurácii by to bola detská porcia. Na záver podávali akýsi dezert, sladké koliesko vo vanilkovom pudingu. Tak toto som dokonale odignoroval. Na záver posedenia Jirka v rámci „brífingu“ vydal pokyny na ďalší deň.
Ráno nás privítalo celkom slušné počasie. Kopce, ktoré som sledoval z okna izby boli síce zahalené v rannom opare, ale bol predpoklad, že sa to v priebehu dňa vyčistí. Raňajky sa podobali tým včerajším. Dokonca sa opakoval aj „trapas“ so žemľami. „Pani domu“ aj tentoraz všetko starostlivo sledovala a nedopustila, aby ju turisti z „Východu“ pripravili o majetok. Po raňajkách sme prešli na veľké parkovisko, kde sme nasadli na miestny elektrobus „Post auto“ a odviezli sa pár kilometrov serpentínami do dediny Saas-Grund (1 559 m), čo je viac ako dvesto výškových metrov, tentoraz z kopca. Tu nás čakal výjazd kabínkovou lanovkou zo stanice Unter dem Berg do stanice Kreuzboden (2 397 m). Odtiaľ viedla ďalšia kabínková lanovka na Hohsaas (3 142 m). Zorientovali sme sa v okolí tejto trojtisícovky. Vpravo sa vypínal zasnežený a teraz tak trochu v mrakoch Weissmies, naľavo od neho sedlo Lagginjoch (3 499 m) a ešte viac vľavo vrchol Lagginhorn (3 971 m). Oproti cez údolie Saastal leží Saas-Fee a nad ním vypínajúce sa kopce, ktoré sme včera videli podstatne bližšie. Dom,Täschhorn, Allalinhorn či Alphubel. A navyše Jirka potvrdil, že ďaleko vzadu vyčnieva aj Monte Rosa (4 554 m). Tu vedie miernym stúpaním náučný chodník, ktorý zoznamuje turistov so všetkými alpskými osemnástimi štvortisícovkami. Pripomenulo mi to katolícku „Krížovú cestu“. Každý uvedený kopec má svoju originálnu mohylu vysokú dva aj viac metrov. Autori ich zhotovili z kameňa, rôznych kovov a plastov. Na tabuliach sú uvedené údaje o nadmorskej výške, prví premožitelia s dátumom výstupu a niekoľko ďalších informácií. Samozrejme je pripojený aj obrázok. Prvý bol Zumsteinspitze (4 563 m), nasledoval už známejší Dufourspitze (4 634 m) a potom Nordend (4 609 m). Chodník nás doviedol na menšiu vyvýšeninu nad malým zrejme bezmenným jazierkom. Tu je umiestnená posledná mohyla kopca Hohberghorn (4 219 m). Absolvovali sme „vrcholové“ zábery. Teda tu bol vrchol dnešného dňa. Zišli sme dole k stanici lanovky. Neďaleko od nej stojí chata Berghütte Hohsaas (3 098 m). Prešiel som k nej. Je to moderná stavba, bohužiaľ v čase našej návštevy bola zatvorená. Na terase je presklená kupola so stolmi a stoličkami. Stoličky boli prikryté kožušinami. Zrejme sme tam boli priskoro a navyše nikto z nás nemal pocit, že sa potrebuje občerstviť. Posedenie tu môže byť naozaj pôsobivé s ohľadom na výhľady na alpské štíty. Asi po hodinovom pobyte nad hranicou tritisíc metrov sme sa vrátili lanovkou do stanice Kreuzboden. Odtiaľto nás čakala túra na juh po chodníku „Alpenblumen-promenade“. Len na vysvetlenie, žiadna promenáda to nebola. Horský chodník vedúci v takmer dva a pol kilometrovej nadmorskej výške so strmými zrázmi padajúcimi z masívu Weissmies. Po ľavej ruke stekaj ľadovec Triftgletscher a o niečo ďalej menši Mälligagletscher. Tentoraz bola naším cieľom chata Almagelleralp (2 194 m) vzdialená necelé tri hodiny chôdze. V prvej časti nás sprevádzal porast alpskej flóry často lemovaná plesnivcami, horcami či zvončekmi, čo oznamovali neveľké tabuľky s obrázkom a popisom. Otočil som sa späť. V diaľke čupela chata Kreuzboden v pozadí so špicatým kopcom Jegihorn (3 206 m). Pri vyhliadkovom mieste Triftgrätji sa mi podarilo v prírode vyfotiť po dlhých rokoch plesnivec alpínsky aký som kedysi videl u nás v Tatrách alebo Veľkej Fatre. Potešilo to. Informačné údaje oznamujú, že tu rastie viac ako 240 druhov kvetín. Chodník viedol úsekom, kde boli kovové protilavínové zábrany a z pravej strany istený kovovým lanom. Pod nami sa otvorilo údolie Saastal a na jeho konci stála mohutná hrádza jazera Stausee Martmark (2 192 m). Ale bolo to naozaj ďaleko. Vtedy som netušil, že o niekoľko dní aj tam budem stáť. Bol som v mieste, odkiaľ sa otváralo celé údolie so Saas-Grund a Saas-Fee. Po ďalšej chôdzi sa vynoril cieľ dnešného dňa, dedinka Saas-Almagell (1 673 m). Ale bola ešte poriadne ďaleko a najmä hlboko. Okolo jednej popoludní som prišiel na križovatku chodníkov. Doprava chata Almagelleralp a Saas-Almagell a rovno kdesi do kopcov smerom na východ. Chodník neustále klesal a v miestach nazývajúcich sa Grundberg zišiel postupne na horské lúky údolia Almagellertal. Objavili sa nižšie ihličnany. Stočili sme sa na východ a po krátkom a miernom stúpaní sa v diaľke objavila chata. Podobne ako keď kráčate Dolinou Zeleného plesa na rovnomennú chatu. Chatu z diaľky vidíte, no chodník ako keby nemal konca. Tak to bolo aj tu. Dvojposchodová budova s červenými okenicami mi pripomenula Dolomity či Pyreneje. Niečo podobné majú aj tam a s rôznymi farbami okeníc. Žlté, modré, zelené aj červené. Vyhodnotil som situáciu. Z našej skupiny som prišiel prvý, takže bude dosť času na obedňajšiu prestávku. Najprv som si ľahol do trávy neďaleko detského ihriska. Deti tam v tom čase neboli, takže siesta. V batohu bol tradičný „hamácky“ obed, ale zatiaľ som nepociťoval potrebu jesť. Pozoroval som niekoľkých turistov ako posedávajú pod slnečníkmi pred chatou. Obsluhovali ich dve mladé dievčatá. Ich „šprechnenie“ bolo počuť až ku mne. O niekoľko minút dorazil k chate jeden z mladších členov našej grupy. Spoločne sme si sadli k jednému z voľných stolov. Prišla vysmiata blondínka a spustila na nás po nemecky. Môj kolega si objednal pivo po anglicky. Ja som mu na to povedal niečo v materčine a dievčina zistila realitu. „Můžete na mě mluvit česky!“ Tak jo...! Po nesmelom úvode sme sa rozkecali. Dievča, teda Katka K. pochádza z českého Vrchlabí a cez leto si zarábala na štúdium. Objednali sme si pivo, za 6,5 CHF. Pri debate sme zistili, že aj druhá kolegyňa nepochádza zo „Švajcu“. Pre zmenu Slovenka Zuzka z Prešova s ryšavými vlasmi. Postupne prichádzali ďalšie skupinky z našej partie a podobne ako my „zírali“ na československú obsluhu. Jirka si prisadol k nášmu stolu, a tak aj on prejavil záujem o debatu s blondínkou a ryšavkou. Ale čas pokročil a nás čakal pomerne dlhý zostup, navyše okorenený tak trochu technickým úsekom. Jirka nám to našťastie dopredu prezradil. Po rozlúčení sa a takmer trápnom nezaplatení útraty som odchádzal od chaty posledný. Totiž naozaj som zabudol, že tie dve pivá som nezaplatil. Bol som na rohu chaty, keď mi to došlo. Dievčatá boli v chate a ja som si balil veci. Našťastie som sa vrátil a v kuchyni sa sám prihlásil. Katka síce s úsmevom odpovedala, že by si ma niekde na Slovensku našla, no... Predsa len s dobrým pocitom som odtiaľ odišiel. Trapas...! Od chaty viedol chodník na západ takmer po rovine, ale onedlho začal prudšie klesať do údolia Chuelbrunji Stafel. Zaujímavý názov pripomínajúci Brunejský sultanát... Trávnaté lúky nahradil ihličnatý les. Klesanie občas prerušilo menšie stúpanie, a tak sa to striedalo. Cestou som dobehol ostatných, takže sme išli po skupinkách. Dostali sme sa pred roklinu, nad ktorou visel asi šesťdesiat metrov dlhý lanový most. Nad zemou nejakých desať a možno aj viac metrov. Našťastie sme aj túto prekážku „hravo“ zvládli, aj keď nie vždy sa príjemne kráčalo najmä ak ho pred vami niekto rozhojdá. Chôdza typu „námorníckeho kroku“ sa v takomto prípade vždy osvedčí. Netrvalo dlho a čakalo nás niekoľko „lahôdok“ v podobe kovových schodíkov, stúpačiek a lávok podobných tým v Slovenskom Raji. Tieto boli z oboch strán istené zábradlím z oceľových laniek. O chvíľu bol pred nami druhý lanový most podobný tomu prvému. No, tento bol podstatne dlhší. Opäť „hojdačka“ s občasným babským zvýsknutím. Nasledovalo ďalšie lanové zábradlie a nekonečné kamenné schody so strmým klesaním. Našťastie slnko svietilo a odpoludnia až pálilo. V prípade dažďa by sa tu nie veľmi dobre išlo. Po niekoľkých stovkách metroch sme vyšli von z lesa na typické alpské lúky, na ktorých sa pásli kravy. Po krátkom zostupe lúkami sme sa dostali k chate Furggstalden (1 893 m), kde sme si urobili krátku prestávku. Medzitým prišli aj pomalší účastníci akcie. Neďaleko nás stála horná stanica sedačkovej lanovky. Postupne sme schádzali do dediny Saas-Almagell. V rámci čakania na autobus som si odskočil do blízkeho COOP-u a doplnil zásobu „Tellov“. Asi po polhodine prišiel elektrobus. Po krátkej jazde nás doviezol do Saas-Grund. Tu bolo potrebné niekoľko minút počkať na ďalší prípoj a strmými serpentínami sme prišli na parkovisko v Saas-Fee. Bolo pár minút po piatej, keď sa zatiahla obloha a začalo pršať. Mali sme to časovo veľmi dobre vyrátané. O pol siedmej sme sa tradične stretli pri večeri. Tentoraz to bol šalátový predkrm, gulášová polievka, syrové fondue a akýsi sladký dezert. Očakávané typické jedlo fondu ese vydarilo a aj chutilo. Jirka vydal pokyny na nasledovný deň. Vonku nebolo po daždi ani stopy. Vodiči Pavel a Luboš, sprievodca Jirka a ja sme sa dohodli na malom posedení na parkovisku pri autobuse. Jasné, že v rámci tejto akcie sme ochutnali niečo z pitných zásob. Celkom slušné unavený, teda z túry, som okolo pol desiatej zaľahol do postele.
Ráno, tak ako každý deň, ma o siedmej zobudili zvony blízkeho kostola. Dokonalý budíček. Hygiena, raňajky. Dnes nás čakala oblasť južne od Saas-Fee. Kabínkovou lanovkou Alpenexpress sme sa vyviezli na Felskinn (2 989 m), takže od troch tisíc metrov nás delilo len jedenásť metrov. Tie sme hravo o pár minút zdolali. Nie peši, ale „ľadovcovým metrom“ Metro Alpin na Mittelalallin (3 456 m). Tento kopec je menším bratom neďalekého Allalinhornu. Výjazd vo vagóne pripomínajúci pozemnú lanovku na Hrebienok bol pomerne krátky, ale prekonáva takmer 500 výškových metrov. Pre zaujímavosť, cena tejto dopravy bola 45 CHF. Pomerne dosť... Podobné ako nás z Tatranskej Lomnice na Lomnický štít. Po výstupe na stanici alebo skôr na terase sa objavila neskutočná krása. Ľadovce Chessiengletscher, Hohlbaugletscher alebo dolná časť mohutného Allingletscher. A za pozornosť stojí aj Feegletscher. Tu stojí okrem stanice „metra“, ktoré je mimochodom najvyššou dráhou na svete, chata s otáčavou reštauráciou. A naozaj sa otáčala. Ale o tom o niečo neskoršie. Bola nádherná, doslova „plechová“ modrá obloha. Výhľady na okolité kopce prekonali tie z minulých dní. Už niekoľkokrát spomínaný zasnežený Allalihorn sa týčil ako hrad z rozprávkovej krajiny. Prírodná fantázia, ktorú naozaj ľudia tam dole, teda v meste, máloktorí pochopia. A preto sem chodíme. Do hôr, do Tatier, Fatier, Pyrenejí alebo Álp. Prosto kopce. Zasnežené, ľadové alebo aj len tak s kosodrevinou, lúkami či jazerami. Na terase Mittellalalinu, stanici „metra“, som sa prešiel niekoľko metrov po snehu, teda skôr po ľadovci, na ktorom sa pohybovalo niekoľko desiatok milovníkov letného lyžovania. Samozrejme nechýbal ratrak, ktorý napriek slnečnému počasiu upravoval zjazdovku. Vraj u nás to robia len v noci... Tu po celý deň. Zrejme je to daň slnečných lúčov. Po „dokochaní“ sa s alpskými kopcami sme sa vydali na „prieskum“ ľadovej krásy v útrobách podzemnej jaskyne. „Eispavillon“ je v cene akcie, takže tu absolvujete prechádzku v ľadovom „dóme“. V ľade sú vytesané rôzne postavy ľudí, zvierat či akýchsi príšer. Všetko je farebne nasvietené. Dokonca na ľadových stenách sú umiestnené tabuľky s rôznymi letopočtami, napríklad 1492, 1789, 1912. Čo znamenajú? Uhádnite... Po ľadovej exkurzii som sa odhodlal konečne vyskúšať „točivú“ reštauráciu. V živote som v takom objekte nesedel. A predstavte si, že sedíte v reštaurácii, ktorá sa s vami pomaly otáča a vy sledujete prírodu okolo seba a pred vami defilujú troj a štvortisícové zasnežené kopce. A je leto. Samozrejme som neodolal čapovanému Feldschlösschenu, teda švajčiarskemu pivu. V tri a poltisícovej výške? To nebýva každý deň. Cena? Ani už neviem. Určite primeraná nadmorskej výške. Pohľady do blízkeho okolia boli naozaj vzrušujúce. Najmä trhliny v blízkom ľadovci pod reštauráciou. Ísť tade by bolo akciou pre samovrahov. Ale zábery foťákom stáli za to. Mať naozaj takmer na dosah ruky štvortisícovku... Možno niekedy... Teda skôr zrejme nikdy. Teória v hlave funguje. Po necelých dvoch hodinách pobytu na Mittelallaline sme „metrom“ zišli dole na stanicu Felskinn. Tu nás čakal prechod cez ľadovec Chessiengletscher k chate Britanniahütte (3 030 m). Podľa Jirku celkom nenáročný ľadovcový prechod. Čiže brnkačka. O hodine sme na chate. Od stanice lanovky sme vyšliapali pár desiatok metrov po tvrdom snehu na širokú ľadovcovú cestu. Zrejme ju upravovali ratrakom. Po pravej strane od cesty sa objavili celkom nesympatické ľadovcové trhliny, ktoré sme občas museli prejsť. Naozaj to vyzeralo, že sme v Alpách. Lenže naše aktívne snaženie schladila dvojica horských vodcov, ktorí pred nami natiahli laná s ceduľami zakazujúcimi ďalší prechod. Totiž pri slnečnom počasí hrozilo padanie skál. Pár pminút pred nami skupinka turistov to „stihla“, ale my už nie. Museli sme opustiť chodník v ľadovci. Na križovatke ciest Egginerjoch (2 989 m) nám neostávalo nič iné len strmými serpentínami zostúpiť asi dvesto výškových metrov k akémusi ľadovcovému bezmennému jazeru a odtiaľ nanovo sa štverať hore k chate. Doslova hnusná ľadovcová hnedá hladina bola vzhľadom k letnému počasiu deprimujúca. A pred sebou máte tých dvesto výškových metrov šliapania, ktoré ste pred chvíľou zišli dole. No, idete. Tretinu svahu tvoril ľadovec. A bez mačiek. Našťastie bolo teplo, takže vibramy celkom dobre držali na mäkkom ľade či skôr snehu. Ešteže som bol kdesi v popredí a tešilo ma, že ľudia za mnou sú naozaj kdesi dole a čaká ich to, čo som už mal za sebou. Budova chaty sa milo približovala. Celý objekt chaty bol „oblepený“ lešením, takže to vyzeralo ako na akejsi stavbe niekde v údolí. Konečne som prišiel do malého sedielka pod chatou. Od jazera výstup trval asi polhodinu. Ale „výživnej“ chôdze. Stačili dve či tri minúty a stál som pred chatou. V pozadí sa skvela mohutná hradba ďalšieho alpského velikána. Monte Rosa (4 554 m) a od nej vpravo ďalšia známa štvortisícovka, Dufourspitze (4 515 m). Čo k tomu dodať. Perfektné. Pár našich jednotlivcov ešte vyliezlo na Klein Allalin, čo bolo od chaty asi päťdesiat výškových metrov, ale ja som prenechal kochanie sa prírodou výhľadom od chaty. Bolo asi štvrť na dve, čiže obedňajšia siesta. V ruke krajec chleba a samozrejme môj miláčik „hamé“ fazuľa s párkom. Opäť v troch tisícoch zdravá strava. Samozrejme pivko nemohlo chýbať. Walliser Bier za 8 CHF. Po obede som ešte absolvoval krátku prechádzku okolo chaty a hlboko v údolí som objavil priehradu či jazero Stausee Mattmark (2 197 m). Podľa mapy som zistil, že leží asi osemsto metrov nižšie. Niekoľko minút po druhej sme postupne začali schádzať opäť po ľadovci k jazeru, aby sme pokračovali mierne zvlneným terénom ďalej nižšie cez skalné steny Meiggertal. Chodník viedol pod východnými stenami Mittaghornu (3 144 m) nad hlbokým údolím a asi po polhodinovej chôdzi sme prišli k smerovníku Gletscher (2 732 m). Tu som sa odhodlal zrýchliť krok. Predbehol som niekoľko „spoluturistov“ a uháňal dole. Onedlho som sa ocitol v kamennom mori. Chodník vedúci po veľkých skalných balvanoch nemal konca. Konečne asi po deväťdesiatminútovej chôdzi od chaty Britanniahütte sa objavila horná stanica lanovky Platjjen (2 570 m) a k tomu vidina penivého moku. Vyšlo to. Boli štyri hodiny odpoludnia a na terase som sedel s „Walisserbier“-om. 7,50 CHF. Postupne prichádzali aj ostatní účastníci akcie. Zrejme som niektorým dal inšpiráciu. Prisadli si. Nasledovala krátka jazda lanovkou dole do Saas-Fee. Potom už len zrýchlený presun do hotela, kde som stihol záver cyklistickej Vuelty a neskôr aj hygienu. Večera bola celkom solídna. Tekvicová krémová polievka, dusené hovädzie mäso, nedovarené gratinované zemiaky so zelenou fazuľkou. Dezert Panna Rota som odmietol. Bol to akýsi vanilkový puding zaliaty džemom. Večerné posedenie s rakijou a chalanmi pri autobuse zakončilo dnešnú sympatickú akciu.
Ranné počasie neveštilo nič príjemné. Husté a tmavé mraky veľmi nepredvídateľne plávali po oblohe. Po obvyklej rannej činnosti sme o deviatej vyštartovali miestnym elektrobusom do dedinky Saas-Grund, kde sme prestúpili na ďalší, ktorým sme šplhali asfaltkou cez Saas-Almagell hore údolím Saasstal. Naším cieľom bola hrádza priehrady Stausee Mattmark. Po niekoľkých záplavách celého údolia zničením jazera a riečky Sasser Visp od ľadovca Allalingletscher až po mesto Visp vybudovali v rokoch 1960-65 západne od dedinky Saas-Almagell obrovskú murovanú hrádzu, ktorá zadržiava sto miliónov kubických metrov vody. Je najväčšou európskou hrádzou. V poslednom roku výstavby v auguste 1965 došlo v dôsledku zosuvu ľadovca Allalingletscher k nešťastiu, pri ktorom zahynulo 88 stavebných robotníkov, prevažne Talianov, ktorých pochovali 2 milióny kubických metrov ľadového nánosu vysokého viac ako päťdesiat metrov. Počas záchranných prác, ktoré trvali niekoľko mesiacov, nebolo vytiahnuté ani jedno telo. Dnes na mieste nešťastia stojí pomník obetiam. Na parkovisku pri hrádzi sme vystúpili. Celá skupina sa rozdelila na niekoľko menších kolektívov či sólistov. Jedni ostali na mieste s cieľom pozrieť si hrádzu a jej okolie a väčšina sa vydala po západnom brehu jazera na juh. Kamenistá vozová cesta viedla cez niekoľko krátkych tunelov vysekaných v skale. Mraky nad nami nepredvádzali to najhoršie, aj keď bolo otázkou času či sa nespustí dážď. Postupne sme prichádzali na koniec priehrady k potoku Sasser Visp. Tu bola križovatka chodníkov Distelalp (2 224 m). Hore doprava do sedla Taelliboden (2 497 m) a prípadne až do sedla Monte Moro Pass (2 583 m). A na druhú stranu chodníkom cez ľadovec Allalingletscher k chate Britanniahütte. Výstup údajne trvá 4 hodiny. Vydal som sa sám svojou cestou. Okolo jazera na sever, tentoraz po východnej strane, aby som onedlho opustil cestu a kamenistým chodníkom pokračoval vo výstupe. Chodník nebol značený, ale neustále ma sprevádzali kamenní mužíci. Malé potôčky stekali z kopcov čnejúcimi nad mnou. Našťastie nepršalo, aj keď...? Serpentínami som sa dostával vyššie a vyššie. V diaľke na ľavej strane vyčnievala na protiľahlom kopci červená strecha chaty Britanniahütte. Veď včera som pri nej sedel a pozeral do údolia na jazero. Dnes teda naopak. Zospodu hore. Na chvíľu som si sadol na veľký balvan a s pomocou mapy určoval názvy protiľahlých kopcov. Steinchalchhorn (3 345 m), Schwarzberghorn (3 609 m), Strahlhorn (4 128 m), Rimpfischhorn (4 199 m). A kdesi vzadu a vľavo od nich vyčnievala Monte Rosa. V popredí stekali prúdy vody ľadovca Allalingletscher. Tu som zjedol horalku a pokračoval v zostupe. Konečne som sa dostal na značkovaný chodník. Hore viedol údolím Ofental až k bivaku Antigine (2 874 m) pod sedlom Ofentalpass (2 837 m) a chodník pokračuje až k jazeru Lago di Cingino (2 250 m), ktoré už leží v Taliansku. Lenže tam som nesmeroval. Vydal som sa cestou zostupu stráňami Alpi Distel. Hlboko dole po kamenistej ceste šliapalo pár jednotlivcov z našej skupiny. Zrejme tí, ktorí nešli do sedla Taelliboden. Nad hlavou sa pomaly ale isto cez mraky predierali slnečné lúče. Už som sa nezastavoval. Mojím cieľom bola autobusová zastávka. Chodník klesal a tých poctivo našliapaných asi dvesto výškových metrov som pomerne rýchlo zdolával. Dostal som sa na lúku posiatu kríkmi čučoriedok. Jasné, že som neodolal. Krátka prestávka na doplnenie vitamínov. Ale všetko má koniec. Tak aj toto horské potešenie. Na kamenistú cestu som sa dostal asi kilometer od hrádze. Netrvalo dlho a už som aj po nej šliapal. Príchod sa zhodoval takmer na minútu presne s mojím odhadom. Miestny jediný objekt pripomínajúci chatu bol zatvorený. A o niekoľko minút prišla miestna doprava. Asi desať cestujúcich nasadlo, aby sme o niekoľko minút vystúpili v Saas-Grunde a počkali na prípoj do Saas-Fee. Bolo pár hodín popoludní. Nasledoval individuálny program. Odpoludnia som venoval spoznaniu miestnych pamiatok. Návšteva miestneho kostola, cintorína, staroveké uličky s drevenými domami, centrum s obchodíkmi, vysoký most nad údolím s hučiacou riekou, ale aj krátke posedenie na terase s pivom v ruke. Dnes sme mali večeru na švajčiarsky spôsob. Pórková polievka, ako obvykle naozaj len ochutnávacia dávka, tradičný zeleninový šalát a „bomba“ večera, tentoraz mäsové fondue. Každý sme dostali na tanier najemno nakrájané plátky kuracieho, hovädzieho a bravčového mäsa. K tomu jeden kotlík s horúcim mäsovým vývarom, do ktorého sme si postupne na ihlice napichávali kúsky mäsa a nechali v kotlíku s vývarom doslova variť. Alebo skôr len obvariť. Na osobitnom tanieri mal každý z nás malý kopček zemiakových hranolčekov samozrejme vo veľkosti detskej porcie a malé vrecúška s horčicou a kečupom. Pani domáca sa opäť zaskvela, keď sa zastavila pri našom stole a zistila, že slečna pri stole nechala na tanieri asi tri prepálené hranolčeky. Tieto naša „dežurnaja“ ako keby zlomyseľne zoškrabla z taniera a „spálenina“ sa ocitla na tanieri nič netušiaceho kolegu sediaceho vedľa mňa. Nuž veru, tu sa nič nevyhadzuje. Prešli sme to dosť hlasným smiechom. Záver večere tvorila zmrzlina a prehriaty slivkový kompót. Švajčiarsky večer sa vydaril...
Dnes ráno sme si museli privstať. Čakal nás presun autobusom do vedľajšieho údolia, teda Matertal. Tu leží asi najznámejšie švajčiarske horské stredisko Zermatt. Lenže ako som už predtým spomínal, klasické motorové autobusy premávajú len do mestečka Täsch (1 450 m). Odtiaľ sa dá dostať do Zermatu buď elektrobusmi alebo elektrickými horskými vláčikmi. Pred deviatou sme vystúpili pri železničnej stanici Matterhorn Terminal Täsch. Nastúpili sme do vláčika, ktorý nás doviezol asi za štvrťhodinu do Zermattu. Spiatočný lístok stál 16,80 CHF. Po krátkom čakaní sme nasadli do zubačky Gornergrat podobnej aká premáva zo Štrby na Štrbské Pleso, no táto mala dlhšiu súpravu. Presne po hodine jazdy z Täschu sme vystúpili na hornej stanici zubačky Gornergrat (3 089 m). Bolo desať hodín a pred nami sa rozprestierala rozprávková panoráma alpských troj a štvortisícoviek, kde kopcom číslo jeden bol samozrejme Matterhorn (4 003 m). Pre zaujímavosť uvádzam, že po celom svete v rôznych horských masívoch majú „svoj“ Matterhorn. Napríklad Cnicht (Matterhorn Walesu), Innerdalstarnet (nórsky Matterhorn), Machhapuchhare (Matterhorn Nepálu), Shivling (Matterhorn Indie), Ama Dablam (Matterhorn Himalájí), Mount Aspiring na Novom Zélande (Matterhorn Juhu). V USA je Matterhorn Peak v kalifornskej Sierra Nevade a Matterhorn Peak v San Juan Mountains v Colorade, Džantugan v ruskom Kavkaze či Roque de Taborno na španielskom ostrove Tenerife. V roku 2015 sa mi pod Matterhorn podarilo „vyjsť“, teda vyviezť sústavou lanoviek z Zermattu na Kleine Matterhorn (3 883 m), ktorý je však od svojho vyššieho brata predsa len o „kúsok“ ďalej. Aj vtedy, podobne ako teraz, bolo naozaj super horské slnečné počasie. Tentoraz sme stáli vo výške takmer sto metrov nad tromi tisíckami. Avšak samotný vrchol Gornergrat stojí o niekoľko desiatok metrov ďalej a vyššie (3 135 m). Bolo tu pomerne dosť ľudí. Okrem hornej stanice zubačky sa tu nachádza niekoľko murovaných objektov vrátane dvojposchodovej budovy horského hotela Kulm Gornergrat s kupolami observatória. Z vyhliadkových terás bolo vidieť okrem spomínaného Matterhornu blízky Kleine Matterhorn, ale aj ďalších asi dvadsať alpských štvortisícoviek vrátane Breithornu (4 164 m), dvojičiek Castor (4 228 m) a Polux (4 092 m), Doufourspitze, niekoľkokrát spomínaná Monte Rosa, Allalinhorn či Dóm. Úchvatný bol pohľad na ľadovec Gornergratgletscher stekajúci zo stien Breithornu v hlbokom údolí pod nami. Od komplexu budov vedie pre zostup niekoľko značkovaných chodníkom. Asi po dvojhodinovom pobyte v „civilizácii“ vrcholového komplexu nás čakal zostup k jazeru Riffelsee (2 757 m). Tu už „šantili“ desiatky ľudí a doslova „lovili“ zábery s jazerom s pozadím Matterhornu. Naozaj z východnej strany je táto skalná pyramída najfotogenickejšia. V jazere, asi dva metre od brehu je skala, na ktorú sa po prebrodení dá vyliezť a fotozábery sú o to impozantnejšie. Z našej skupiny tak urobila jediný Jirka, ktorý s „apartným“ klobúkom a cigarou v ústach pózoval pred objektívmi. Ale aj pre „neplavcov“ stojí na brehu balvan, na ktorý sa radosťou stavali a „producírovali“ takmer všetci prítomní. Samozrejme foteniu s matterhornským pozadím som neodolal ani ja, keď ma Luboš, jeden z vodičov, vyfotil. Naozaj ten záber je úchvatný. Stojíte na balvane, v pozadí vyčnieva svetoznámy Matterhorn a jeho mohutná pyramída sa odráža na hladine jazera. Našu skupinku postupne striedali ďalší prichádzajúci turisti. Samozrejme prím hrali šikmookí spoluobčania s rúškami na tvárach. Nezabudnuteľní Aziati s „prilepenými“ fotoaparátmi a rôznymi mobilmi v rukách. Naozaj bolo čo fotiť. Po malých skupinkách sme pokračovali v zostupe. Ale ešte bolo potrebné zdolať jedinú vyvýšeninu toho dňa, teda malé sedielko Rotenboden (2 815 m). Ako sme z neho klesali po alpských lúkach, postupne sa za obzorom strácal Matterhorn. Ešte posledný záber z blízka a skutočný kopec ostal kdesi za nami. Po necelej hodine sme prišli na Riffelberg (2 582 m). Tu je stanica zubačky, horská chata a horná stanica sedačkovej lanovky. Zospodu sem vedie sedačka z hornej časti Zermattu Furi a pokračuje pod Gornergrat. Tu na Riffelbergu sa opäť objavil Matterhorn. Tentoraz mu však vietor privial malú bielu čiapku. Mráčik. Bola jedna hodina popoludní, čiže akurát čas na „mraky“. Absolvovali sme krátku prestávku na občerstvenie. Horalka, ovocie či nejaký nápoj. Na osvieženie postačilo. Pre niekoho saláma, syr, chlieb, paprika. Široký kamenistý chodník viedol paralelne s traťou zubačky. Slnko poriadne pripekalo, ale pomerne rýchlo sa približoval Riffelalp (2 358 m), stanica zubačky, s ktorou sme plánovali zísť do Zermattu. Pohľady dozadu, teda na vrchol Zermattu už boli rovnaké. Mráčik sa nadobro prilepil na vrchol. Stihlo sme to akurát. Teda fotenie záberov. Na lúkach v okolí Riffelalpu sa pásli desiatky kráv. Myslím, že zábery s „Milkami“ s pozadím Matterhnornu sa vydarili. Chalani, teda Pavel, Luboš a Jirka sa „usalašili“ na terase akejsi horskej reštaurácie v blízkosti hotela Riffelalp (2 222 m). Zakričali na mňa. Najprv som netušil, čo chcú, ale vzápätí som pochopil.Prekvapenie? Obsluhovala tu dievčina z Trenčína a kuchárom bol jej priateľ. Čapované pivko grátis. Bohužiaľ ich mená som zabudol. Ale to asi ani nie je podstatné. Zaujímavosťou tohto miesta ja hotelová električka. Úzkokoľajná železnička preváža turistov od stanice zubačky k hotelu. Kapacita dvoch malých vagónov je okolo tridsať ľudí. Peši je to asi desať minút. Zubačka nás odviezla do Zermattu. Do odchodu vlaku do Täschu bolo viac ako deväťdesiat minút. Dosť na prechádzku v horskom stredisku. Tu som okolo pol štvrtej vyfotil Matterhorn. „Dymiaca hora“. Od západu fúkal vietor, ktorý z bieleho mraku vytvoril dojem sopky. Nakoľko centrum mestečka tvorí hlavná ulica s niekoľkými bočnými, zameral som sa pri prehliadke na nenavštívené miesta, ktorých bolo pomerne málo. Pri miestnom kostole sú v tráve okolo neho umiestnené náhrobky či pamätné tabule horolezcov a horských vodcov, ktorí zahynuli pri výstupe na neďaleký velikán. Na blízkom námestí ma zaujal kamenný reliéf so svišťami a kozorožcami, symbolmi Álp. Malé vodné fontánky dodávali odpočinkovému miestu horský kolorit. Bol som smädný, a tak v miestnom Spare ma čakali dve plechovice piva. „Zašil“ som sa do malého parčíka na lavičku, kde som postupne nápoj celkom zdatne „zneškodnil“. Pred piatou sme mali zraz na stanici. Vláčikom sme sa premiestnili do Täschu. Tu som si spravil krátku prechádzku po blízkej dedinke. Klasicky – kostol a cintorín. Všetko v alpskom horskom duchu. Pred šiestou sme odišli naším autobusom do Saas-Fee. Čakala nás posledná večera. Teda nie „Pána“, ale v rámci švajčiarskeho pobytu. Paradajková polievka, losos v citrónovej omáčke, zemiaky, zeleninový šalát a dezert. Tentoraz sa nekonal žiadny večerný brífing. Ani cestovný a ani nápojový.
Dnes sme mali raňajky o pol hodinu skôr, nakoľko niekoľkí dobrovoľníci sa išli v rámci prípravy na odchod, prejsť cez „Kaplnkový chodník“. Toto ma nezaujalo. Naposledy som sa prešiel uličkami mestečka. Bolo slnečné počasie, veď načo sedieť v hotelovej izbe. Nafotil som niekoľko pouličných inšpirácií. Určite nemohli chýbať typické švajčiarske drevené domčeky stojace na kamenných podstavcoch. Obrázky asi na pamiatku, keď sa budem možno niekedy „preberať“ zábermi z ciest??? Zbalili sme si batožinu a o desiatej opustili hotel. Elektrovozíkom nám dopravili batožinu na parkovisko. Nasledoval posledný obrázok pred cestou, fešáci v kravatách Pavel s Lubošom a Jirka v kraťasoch pred autobusom. Posledné pohľady na nádhernú prírodu a nás čakala dlhá cesta zo Saas-Fee do Prahy. Medzitým Jirka naplánoval zastávku po ceste v Luzerne. Pred nami boli asi tri hodiny jazdy a 180 kilometrov vrátane prejazdu alpskými priesmykmi. Onedlho sme prešli mestečkami Visp a Brig, kde sme odbočili na východ a „štverali“ sa asfaltovými serpentínami opäť do hôr. Prešli sme dedinkou Gletsch, kde sa cesta rozdvojuje. Na severozápad do sedla Grimselpass (2 164 m) a na severovýchod do sedla Furkapass (2 429 m) ponad údolie rieky Rhony. Zastavili sme na parkovisku pri jazere Totesee. Toto miesto je aj európskym rozhraním medzi Severným a Stredozemným morom. Pri hoteli Grimsel Blick je miestna rarita, chovná stanica pre svište. Malá zoologická záhrada je sympatickou ukážkou alpskej fauny najmä pre deti. Malí hlodavci žijú v drevených domčekoch podobným ľudským príbytkom. Ale neboli to „králikárny“. Prešli sme okolo pomerne rozľahlého jazera Grimselsee a menšieho Räterichsbodensee, ktoré slúžia ako vodné elektrárne. Serpentínami sme klesali hlboko do údolia, ktorým sme neskôr prišli k sústave štyroch jazier Vierwaldstättersee. Po západnom pobreží sme sa blížili k mestu Luzern. Tu sme mali stráviť niekoľko hodín. Je hlavným mestom rovnomenného kantónu na severozápadnom konci Luzernského jazera pri ústí rieky Reuss. Je hospodárskym a kultúrnym centrom stredného Švajčiarska – Innerschweiz. Rieka Reuss rozdeľuje mesto na Staré a Nové. Nachádza sa tu najstarší drevený zakrytý most na svete, Kaplnkový most (Kapellbrücke), s priľahlou vodnou vežou. Zaparkovali sme v blízkosti hlavnej železničnej stanice pri brehu jazera. Moje prvé kroky viedli k drevenému mostu. Po niekoľkých záberoch som sa dostal do centra Starého mesta k radnici a odtiaľ uličkami opäť k rieke. Tu pri moste Spreuerbrück striekala nad hladinou niekoľko desiatok metrov dlhá fontána. Nábrežie bolo posiate množstvom kaviarničiek. Ale ma osobne nezaujali. Veď „plechbier“ bol v autobuse. Ešte som navštívil halu železničnej stanice. Teda Bratislava ako hlavné mesto sa môže naozaj hanbiť. Moderná stavba s množstvom informácií, obchodov a zábavnými kútmi pre deti aj dospelých. Asi po dvojhodinovom „blúdení“ mestom som sa vrátil späť k autobusu. Bol čas večere. Samozrejme môj miláčik, čiže „hamácke“ lečo s vajcom a klobásou ma dokonale zasýtilo. Veď som od rána nemal nič v ústach. Okolo šiestej sme vyrazili na ďalšiu cestu. Čakala nás 750 kilometrová nočná jazda. Prešli sme mestom Zug a zamierili do Lichtenštajnska. V skutočnosti sme v kniežatstve neboli, ale diaľnica tvorí hranicu medzi Švajčiarskom a Lichtenštajnskom. Asi na úrovni hlavného mesta Vaduz sme zastavili na parkovisku. Tu v rámci krátkej fotoprestávky sme stihli urobiť pár záberov na hrad, sídlo kniežaťa. Pomaly sa stmievalo a uháňali sme už cez Rakúsko na sever. Za tmy prešli okolo Bregenzu, neskôr na severovýchod a na východ.
Okolo polnoci nás diaľnica zaviedla k spiacemu Mníchovu. Po nejakej hodine driemania som sa prebral pri Regensburgu. Vysoké veže katedrály boli krásne vysvietené. Na Rozvadov to už nebolo ďaleko. Samozrejme na českej hranici, teda pri benzínovom čerpadle, bola prestávka. Pár nedočkavcov alebo skôr nočných „hladošov“ neodolali gulášovej polievke. Takto v noci? O pol tretej? Nie... Do Plzne to bolo už na skok. Vystúpilo niekoľko účastníkov zájazdu a opäť sme boli na diaľnici. Do Prahy nás čakala asi 90 minútová cesta. Bolo pol piatej, keď sme zastavili pred pražským Hlavným nádražím. Tu vystúpila asi polovica osadenstva autobusu. Ostatní mierili na Florenc, prípadne až na konečnú v Pardubiciach. Rozlúčil som sa s Jirkom, vodičmi i s tými, čo sedeli v mojom okolí, prípadne sme spoločne absolvovali nejaké spoločné túry. Bohužiaľ dopredu kúpený cestovný lístok v Regiojete sa nedal stornovať. Nebolo kde. Až o siedmej. Neostávalo mi nič iné, len sa „ponevierať“ s veľkou batožinou po hale a doslova „zabíjať“ čas. Nakoniec som, ako tradične v takýchto prípadoch, skončil na múriku pod stĺpom. "Made in bezdomovec." Tu mi občas padli viečka a asi som aj krátko zdriemol. Nadišiel čas odchodu vlaku. Nevyspatý a celkom ustatý z nočnej jazdy som päť hodín cesty do Žiliny so spacími prestávkami prežil. Poludňajší taxík ma doviezol domov, a tak skončila moja ďalšia švajčiarska cesta.