Adelboden – Jungfrau a okolie
V januári tohto roku som sa rozhodol pre ďalšiu návštevu Švajčiarskych Álp. Myslím, že malo ísť o moju piatu návštevu tejto zaujímavej krajiny. Po návšteve brnianskeho veľtrhu cestovného ruchu, kde som sa kontaktoval s pracovníkmi obľúbenej cestovnej kancelárie a stretnutí s „chlapcami“, s ktorými som absolvoval niekoľko zahraničných zájazdov, bolo rozhodnuté. Dva týždne pred odchodom do talianskych Dolomít absolvujem cestu do Álp. Tentoraz sám, teda bez známych. Ale vlastne známymi boli dvaja dôležití páni. Vedúci akcie Jirka a vodič Michal, s ktorými som predtým absolvoval niekoľko ciest. Predpoveď počasia na celý týždeň bola slušne povedané „nanič“. Dážď a podobne... Veď uvidíme. Už viackrát sa stalo, že predpoveď „Iľkovcom“ našťastie nevyšla.
Šiesteho júla som sa vlakom dopravil do „stovežatej“. Tradične som strávil odpoludnie u sestry a večer o ôsmej stál s batožinou na Florenci. Prekvapením bolo zistenie, že s nami necestuje vedúci Jirka. „Dirigoval“ nás mladý chalan Víťa. A ďalším prekvapením bolo, že nás cestovalo len 23 adeptov túžiacich po alpských kopcoch. Neskôr sme sa dozvedeli, že desať účastníkov akcie sa prepravuje svojimi osobnými vozidlami. Po krátkej prestávke za Plzňou sa vystriedali vodiči. Tam nastúpil Michal, s ktorým som bol pred rokmi v švajčiarskych a francúzskych Savojských Alpách a v talianskom Livigno. Tradičná zastávka na Rozvadove sa nekonala. O pol jedenástej sme prekročili česko-nemeckú hranicu a po diaľnici uháňali smerom na Regensburg a Mníchov. Celonočnú jazdu som sledoval spoločne s vodičom. Prakticky som nespal. S úžasom som sledoval výkony niektorých cestujúcich. A aj som trochu závidel. Ako môžu tak bezstarostne spať... Ale na rozdiel od nich som mal prehľad o ceste, takže ráno o pol šiestej sme v Bazileji prekročili nemecko-švajčiarsku hranicu a o ďalšiu hodinu sme prešli cez Bern. Práve v týchto miestach sa strhla poriadna prietrž mračien. Švajčiarsko nás takto vítalo. Raňajšiu prestávku sme mali práve pár kilometrov za Bernom. A vtedy aj prestalo pršať. Výborne. Necelé dve hodiny trvala cesta do Adelbodenu (1 350 m). Svietilo už slnko a spoznával som známe miesta z minulého pobytu. Ba dokonca som zazrel v diaľke sa vypínajúci Jungfrau (4 158 m), kopec tvoriaci známe trio so susedným Mönchom (4 107 m) a Eigerom (3 967 m). Onedlho sme už serpentínami stúpali horským údolím cez mestečko Frutigen, ktoré spája železničná trať Lötschberg s mestami Brig a Bern. Pred pol deviatou sme boli v Adelbodene. Je to typická horská dedina alebo mestečko v okrese Frutigen-Niedersimmertal v kantóne Bern. Hlavná časť obce leží na južnej terase nad Engstligental. Súčasťou obce sú aj Bäuerten, Ausserschwand, Boden, Gilbach, Hirzboden a Stigelschwand. Najvýraznejšími kopcami okolo sú Lohner (3 048 m), Tschingellochtighorn (2 735 m), Steghorn (3 146 m), Wildstrubel (3 242 m), Fitzer (2 458 m), Tschenten (2 025 m) a Gsür (2 708 m). Autobus zaparkoval na južnom svahu mestečka pri hoteli Alpina. Vyhrnuli sme sa z autobusu, aby sme doslova „útokom“ vzali miestnu jedáleň. Čakali nás totiž raňajky. Stretli sme sa tu so skupinou turistov, ktorí už mali pobyt za sebou, takže chvíľu trvalo než sme sa usadili a vybrali si z bohatej ponuky. Po raňajkách sme si zobrali batožinu a ubytovali sa. Bohužiaľ , tak ako všade, aj tu nemali izby ešte pripravené na ubytovanie, takže sme využili priestor a miestnosť pri recepcii, teda konkrétne ja v onkajšiu terasu pred hotelom, aby sme sa prezliekli do „pracovných“, čiže turistických odevov. Batožinu sme nechali v „lyžiarni“. Ako je v podstate dosť náročné dostať sa peši k hotelu sme onedlho zistili. Totiž ten stojí takmer na konci mestečka a centrum je na severnej strane, ale taktiež na kopci. Naša prvá cesta viedla „skratkou“ po lúkach ku kabínkovej lanovke. Asi po pol hodine sme prišli k dolnej stanici Oey (1 260 m). Je zaujímavá tým, že okrem toho, že jedna dráha „Sillerenbahn“ vedie na Bergläger (1 491 m), druhá „Dorfbahn“ slúži ako mestská doprava. Každú štvrťhodinu premáva kabína asi pre 15 osôb do „mesta“ a v priebehu troch minút vás vyvezie na hlavnú ulicu „Dorfstrasse“, pričom prekonáte asi 80 výškových metrov!!! Tu pri stanici lanovky sme dostali karty na horskú dopravu. Totiž v cene zájazdu bola aj švajčiarska špecialita. S týmito kartami sa dostanete na všetky horské zariadenia v danej oblasti, vrátane miestnej autobusovej dopravy a niekde aj na vlaky. Vlastne až tu sa k nám pripojila skupina turistov, ktorí do Adelbodenu cestovali svojimi autami. Postupne sme nasadli do gondol, ktoré nás cez medzistanicu „Eselmoos“ doviezli na hornú stanicu Bergläger. Určitou zaujímavosťou je, že druhý úsek lanovky prekonáva nadmorskú výšku len 50 metrov a prakticky kopíruje mierne zvlnený terén. Celá sústava dvoch lanoviek zdolá prevýšenie asi 200 metrov! Bolo slnečné počasie aj keď sem-tam sa po oblohe preháňali mraky. Práve v tomto mieste som sa oddelil od celej skupiny. Oni využili služby sedačkovej lanovky na Höchsthorn (1 903 m), odkiaľ mali prejsť cez sedlo Troneggrat na Hüendersädel (2 030 m) s návratom na Bergläger. Takže som pokračoval ďalšou gondolovou lanovkou na Sillerebüel (1 973 m). Vystúpil som z lanovky, fúkal dosť silný vietor, ale bolo celkom teplo. Zorientoval som sa a postupne zoznamoval s kopcami okolo. Na severe sa vypínala skalná pyramída Gsür, vľavo od neho hrebeň s najvyšším kopcom Albristhorn, na západe Ammertenspitz (2 613 m), na juhu hrebeň Fitzer. Práve nad ním vyčnievali trojtisícovky Wildstrubel, názvom zaujímavý Grossstrubel (3 243 m) – v slove sú tri „s“ a Steghorn. Určite ma najviac zaujal skalný útvar piatich veží nad Engstligenalp (1 964 m) s neuveriteľne dlhým názvom Tschingellochtighorn. Prešiel som sa okolo hornej stanice, ktorej súčasťou je aj chata. Vedľa nej je postavená vysoká drevená konštrukcia , niečo ako „opičia“ dráha pre deti, ale aj dospelých, s rôzne zavesenými exponátmi ako boli gondola lanovky, malý traktor, kovové kanvy na mlieko, sudy na pivo, jednoducho atrakcia na horách. Priznám sa, že aj keď bolo ešte len jedenásť hodín, pomaly na mňa doľahla únava z nočnej cesty a nevyspatia. Nemal som pred sebou nejaké veľké ciele. Nakoľko trasy ďalších dní mali viesť týmito miestami, zvolil som si nenáročný postup. Po asfaltovej horskej ceste som sa vydal dole s tým, že pôjdem do neďalekej dedinky Geils (1 707 m) a odtiaľ na Bergläger. Tak sa aj stalo. Napriek tomu, že okolo chaty boli desiatky turistov, ale najmä bikerov, pretože tam bola požičovňa bicyklov, po ceste kráčalo len niekoľko jednotlivcov. Blížilo sa poludnie, mraky sa začali sťahovať nad kopce. Po chvíli som zmenil pôvodný plán. Do Geilsu máme ísť neskôr. Tak som sa stočil na východ. Po úzkej ceste každú chvíľu „prefičalo“ niekoľko bikerov. Starší, mladší, ale aj deti. Lúky boli posiate tisíckami kvetov alpských zvončekov, nevädzí, vstavačov a mnohých iných. Kráčajúc po lúkach som uvidel ďalšiu pyramídu, ktorá sa vypínala vedľa spomínaného Tschingellochtighornu, Gross Lohner (3 049 m). Ten tvorí nezabudnuteľnú kulisu hradby nad Adelbodenom. Pravdou je, že odtiaľto je podstatne fotogenickejší ako odspodu. V pozadí sa vypínal kopec pripomínajúci tatranský Kriváň alebo skôr malofatranský Kľak. Elsighorn (2 341 m). Ten mal byť cieľom ďalšej túry. Netrvalo dlho a bol som opäť na Berglägeri. Niekoľko minút po poludní mi napadlo, že využijem „lanovkovú“ kartu a sedačkou sa vyveziem za partiou na Höchsthorn. Stalo sa. Počasie držalo, aj keď sa mraky od severozápadu rýchlo približovali. Z blízkej vyhliadky som uvidel plošinu Engstligenalp a vodopád Engstligen Wasserfalle. Na náprotivnom svahu stála chata Sillerebüel a za ňou hrebeň Albristhornu s kopcom Seeviehorn (2 467 m). A v diaľke v údolí ako na dlani Adelboden. Po chvíli som nasadol na sedačku a zišiel opäť na Bergläger. Presadol som na ďalšiu gondolu a zamieril dole do Adelbodenu. Mal som v pláne preskúmať centrum obce. Bola nedeľa, takže som nemal nejaké veľké oči, že budú obchody otvorené. Vtedy som ale nevedel, že existuje aj tá miestna lanovka, ktorou sa dá dopraviť do centra. Tak som v horúčave poctivo šliapal po chodníku hore. Mal som pravdu, niekoľko obchodíkov bolo zatvorených, ale to som ešte nevedel, že centrum je ďalej a poriadne vysoko. Konečne som našiel market. Samozrejme zatvorený. Bol som smädný a priznám sa, že by som aj niečo zjedol. V diaľke som uvidel vežu kostola. Tam zrejme bude centrum. A bolo. No obchody zatvorené. Pri radnici stojí hotel s reštauráciou. Konečne. Suché ústa onedlho osviežilo čapované pivo. Ale začalo mrholiť. No, toto ešte nemuselo prísť. Dopil som a za mierneho mrholenia som sa vydal na cestu do hotela, čo znamenalo po chodníkoch zostúpiť dole k riečke Engstligen a dopoludňajšou „skratkou“ vyjsť k hotelu. Takže dole zostup 80 metrov a hore taktiež. Lenže pri stúpaní začalo normálne pršať. Samozrejme na rad prišiel dáždnik. O chvíľu som stepoval v recepcii. Ubytovanie bolo našťastie už k dispozícii. Izba bola na treťom poschodí, ale keď som vyšiel na balkón ako keby som bol na prízemí. Totiž hotel je postavený na svahu. Dážď prestal. Mal som sólo izbu pre seba. Ani som sa poriadne nevybalil, osprchoval sa a natiahol na posteľ. V televízii dávali prenos etapy z Tour de France. Jasné, že som o chvíľu zdriemol. Nie na dlho, záver etapy som ešte stihol. Lenže vonku sa ukázalo letné počasie. Lejak ako naozaj. Pršalo snáď hodinu. Prišiel čas večere a o siedmej sme už sedeli v jedálni. Po nej boli vydané pokyny na ďalší deň.
Ráno nás privítalo celkom solídne počasie. Nebolo síce „azzuro“, ale na turistiku ideálne počasie. Po raňajkách sme sa zišli pri autobuse, ktorý nás odviezol do centra Adelbodenu. Odtiaľ sme využili miestny spoj č. 233 do dedinky Geils. To bola tá, kde som včera radšej nešiel. Akoby som tušil, že tam onedlho budeme. Bolo pomerne teplo, o pol desiatej 18 stupňov Celzia. Tu sme prestúpili na kabínkovú lanovku „Hahnenmoos“, s ktorou sme sa vyviezli do sedla Hahnenmoospass (1 949 m). Cieľom dnešného dňa bol hrebeň tiahnuci sa severne od Adelbodenu s najvyšším bodom Seewlehore (2 468 m), prípadne nižší Tierberg (2 371 m). Lenže ešte pred odchodom na trasu sa objavil vedúci Jirka. Pricestoval z Londýna, tam presadol z lietadla z amerického Seattlu, kde bol na inej turistickej akcii. Teda klobúk dole. Je to prosto chlapec nezmar. Zo sedla sme sa vydali strmým chodníkom hore. Od začiatku som však pociťoval akúsi únavu. Dlho som sa nemohol dostať do prevádzkového tempa. Dokonca sa ozvalo aj ľavé koleno. Občas sa mi stáva, že odmieta poslúchať. Nasadil som svoje odpočinkové tempo. Had vystupujúcich turistov sa tiahol celým svahom. „Chrti“ vpredu, potom nasledovali tí, čo často fotia a popritom sa vydýchavajú, takže medzi nimi aj ja a za nami rodinky s deťmi. Okolo nás sa rozprestierali nádherne zakvitnuté lúky. Alpská flóra je jedinečná. Názvy aspoň niektoré spomeniem neskôr. Hlinitý chodník vystriedal kamenisto-trávnatý a potom už trávnatá lúka, ktorá nás doviedla k drevenému objektu hornej stanice lyžiarskeho vleku Lavey. Asi po trištvrtehodinovom výstupe sme boli vo výške 2 194 metrov. Pre porovnanie asi ako v Tatrách na Poľskom hrebeni či v Lomnickom sedle. Samozrejme prvá skupina rýchlikov na nikoho nečakala a vydala sa ďalej hore. Ostatní posedávali a krátko sa občerstvovali rôznymi nápojmi. Nasledoval výstup po hrebeni Laveygrat. Na severnej strane hrebeňa boli úzke pásy snehu. Jasné, že decká sa začali guľovať a pridali sa aj ich rodičia. Dokonca niekto postavil malého snehuliaka. Hlboko pod nami sa tiahol nižší bočný hrebeň, ktorým sme mali neskôr zostúpiť na chatu Sillerebüel. Koberec žltohlavov európskych (Trollius europaeus) a veterníc narcisokvetých (Anemone narcissiflora) umocňoval nesmierny horský zážitok. Ako kedysi pred dávnymi rokmi v mojej mladosti pri výstupe na veľkofatranskú Krížnu. Vtedy som mal asi jedenásť rokov. Je to poriadne dlho. História sa opakuje. Vtedy na Slovensku, teraz vo Švajčiarsku. Pomaly sa začali sťahovať nad hlavy nepríjemné mraky. A moja noha sa ozývala častejšie. Akási tupá bolesť v stehennom svale. Už to trvá dosť dlho. Kedysi ešte koncom minulého storočia mi v nemocnici primár na neurológii povedal, že to vyzerá na nejaký „mŕtvy“ nerv. Mám sa s tým naučiť žiť. Vraj to bol následok „návštevy“ kliešťa na mojom lýtku. Čo to je za diagnóza? Vtedy som sám so sebou polemizoval, doktor je zrejme na to, aby predpisoval lieky a lekár? Asi by mal liečiť. Bohužiaľ, zvykám si na ten stav už štvrťstoročie. A k tomu sa pridal aj v Nepále na jar skopnutý palec na ľavej nohe. Ešte aj po šiestich týždňoch bolel. Zrejme bol vtedy buď nalomený alebo poriadne narazený. V posledný deň pobytu v Káthmandú. Osudnou sa mi stala „posledná večera“. Na rozdiel od tej s Kristom, som bol sám, pretože ostatní si urobili svoj stravovací program. Nemohol som si odpustiť večerný steak. Pri stúpaní hrebeňom som pozeral pred seba a v hlave sa mi rojili myšlienky. Veď stále nemusím byť na vrchole. Na rozdiel od ostatných prítomných mám za sebou jarnú návštevu Himalájí. Bežný dva a pol tisícový kopec nemusím za každú cenu. Priznám sa, že som podľahol vnútornému hlasu. Na najbližšej kamennej vyvýšenine (2 248 m) som sa rozhodol. Z hrebeňa som zišiel pár metrov medzi skaly, kde nefúkalo. Tu som „zabivakoval“. Onedlho som bol sám. Ostatní okolo mňa prešli a šliapali hore. Tak toto je relax... Pohľady do údolia a na okolité kopce na mňa pôsobili veľmi príjemne. Veď keď tu budem sedieť hodinu či dve nič sa nestane. Ochladilo sa a ako som tam spotený sedel bolo potrebné obliecť si aspoň mikinu. Krátke nohavice či nohy si na také pomery dávno zvykli. Je to ešte z tatranských čias, kedy sa dalo už v máji chodiť po snehových poliach v „kraťasoch“ pri desiatich či dvanástich stupňoch. Občas som pozrel na hrebeň, kde sa vinul had vystupujúcich turistov. Je pravdou, že sme tu boli sami. Totiž v tomto období domáci zrejme využívajú na turistiku len víkendy. Akoby mávnutím čarovného prútika škaredé mraky odfúkol vietor a začali piecť slnečné lúče. Na rad prišlo občerstvenie. Dva banány dovezené ešte zo Žiliny a horalka s jedným iontovým nápojom mi vytvorili niečo ako dopoludňajšie občerstvenie. Prejedám sa. Na toto na našich kopcoch nie som zvyknutý. Totiž tam len málokedy jedávam. Je to akýsi môj zlozvyk. Alebo? Sedel som tam asi hodinu. Tak trochu závistlivo som pozeral na vrchol Tierbergu. Stačí vyliezť asi 120 výškových metrov. Lenže to neboli len tieto metre. Boli tam ešte dva zostupové úseky a samozrejme aj tie výstupové. Takže možno 250 metrov. Nie, dnes mi to nešlo. Začal som sa nudiť. Čo tak sa vystrieť na trávu a skúsiť pochytiť pár slnečných lúčov. Stalo sa. Lenže tá žiarivá guľa bola proti. Teda skôr mraky ako slnko. Po desiatich minútach „rozkoše“ sa obloha celkom neslušne začala zaťahovať. Rezignoval som. Zbalil veci a vydal sa na zostup. Lenže prvé metre som schádzal ako nafetovaný. Po desiatkach metrov som sa konečne dostal do správneho rytmu. Vrátil som sa k „búde“ vleku Lavey a tu odbočil o 180 stupňov doľava. V diaľke a hlboko pod chodníkom sa objavili dve postavy. Tak predsa tu niekto chodí. Aj tu boli lúky posiate tisíckami kvetov. Naozaj doslova žltý koberec. Bol som na južnom svahu hrebeňa a práve som prechádzal pod bezmenným, ale výrazným kopcom, na ktorom som strávil viac ako hodinu. Dve postavy, ktoré som videl z hora, sa približovali a vykľuli sa z nej dve dievčatá. Pozdrav a povinný úsmev. Klesal som strmým chodníkom. Pred mnou bola konečne miernejšia lúka ohradená drôteným plotom. Tu sa páslo niekoľko kráv. Prišiel som k pastierskej búde. Volajú ju Standhütte. Bohužiaľ búda bola po celom obvode omotaná ostnatým drôtom. Ktovie prečo. Mnou plánovaná prestávka sa nekonala. Ale využil som samozrejme prítomnosť „hovädzích dievčat“. Kravy boli tak fotogenické... Presne ako z tých švajčiarskych reklám. Fotoaparát mal čo robiť. Jedna krava z jednej strany s kopcom v pozadí, druhá z druhej strany bez kopca. Vrcholom môjho fotosnaženia bola trojica „dievčat“, ktoré akoby na povel sa postavili k sebe a naozaj vytvorili trio, ktoré nemalo obdobu. Ešte keby sa tak usmiali. Akoby na môj povel sa všetky tri „ksichtami“ otočili ku mne, teda doprava. A o chvíľu to urobili naopak, teda pohľad doľava. Neskutočné. V duchu, ale možno aj nahlas som sa zasmial. Toto som teda nezažil. A to mám nafotených mnoho podobných „dievčat“ nielen v Taliansku, Francúzsku alebo Španielsku. Bohovsky ma to tu bavilo. Tak toto by som na kopci nezažil. Slnečné lúče sa striedali s mrakmi. Trávnatý chodník neustále klesal. Onedlho som zostúpil na kamenistú horskú cestu, ktorá viedla k chate Sillerebüel. Lenže tu sa moja chôdza podstatne spomalila. Príčinou boli neveľké tabuľky. Bola to akási alpská záhradka. Popri ceste stáli asi každých dvadsať metrov tabuľky s obrázkom a popisom. Spomeniem aspoň niekoľko názvov. Začalo to Jastrabníkom alpínskym (Hieracium alpinum) so žltými kvetmi a chlpatými stonkami, nasledoval Horec Kochov (Gentiana acaulis). Lenže doteraz som si myslel, že je to Horec Clusiov. Kvety sú úplne rovnaké. Nie som botanik, tak tam nevidím žiadny rozdiel. Zaujímavý je Pochybok nízky (Androsace chamaejasme). Kvetinka s bielymi lupienkami. Trochu pripomína veternicu. U nás rastie v Tatrách a Fatrách. O niečo nižšie bola tabuľka s obrázkom známeho Lomikameňa vždyzeleného (Saxifraga aizoides). Alpská záhradka sa aj naďalej predvádzala. Zerva hlavičkatá sprehýbaná (Phyteuma orbiculare) pripomína tak trochu svojím modrým kvetom našu Nevädzu poľnú. Jej susedom bola Alchemilka alebo Kontryhel alpínsky (Alchemilla alpina). Jednou z mála rastlín, ktorá u nás nerastie, je bordovo sfarbená Tmavohlávka (Nigritella rhellicani). Pravdou bola realita, že na tomto asi dvesto metrov dlhom úseku som sa zdržal asi pol hodinu. Fakt ma to zaujalo. Veď sa to len tak niekde nevidí. Pripomenulo mi to Francúzsko a jeho oblasť Hautes-Alpes s národným parkom Écrins. V sedle Col du Lautaret (2 058 m) je botanická záhrada (Botanique Alpin du Lautaret) s množstvom druhov alpských kvetín. Vtedy som bol jediným z účastníkov zájazdu, ktorý túto nádheru navštívil. Teraz som sa tu kochal kvetinami na teoretický spôsob. Teda len s obrázkami. Samozrejme, že doma mi pri identifikácii kvetín pomohol dôverný priateľ pán „Google“. Takže som pokračoval ďalej. Ajhľa, naša známa. Púpava lekárska zaujala skôr svojím latinským názvom. Taraxacum officionale. Ale bola to tak trochu iná rastlinka ako naša. Alpská. Na rad prišiel iný exemplár. Všivec praslenatý (Pedicularis verticillata) so svojím ružovofialovým sfarbením. Z diaľky sa ponúkal môj krásavec Horec luskáčovitý (Gentiana asclepiadea). Niekde som sa dočítal, že ho považujú za skvost v rastlinnej ríši. Myslím, že právom. Aj pre mňa sa stal, podobne ako Horec bodkovaný (Gentiana punktata), symbolom našich veľhôr. Ďalšou rastlinkou v poradí bol Skorocel alpínsky (Plantago alpina), ale tento sa tak trochu líši od nášho. U nás rastúci Skorocel kopijovitý (Plantago lanceolata), ľudovo nazývaný Psí jazyk je menší. Pre skalničkárov je výrazným kvetom Silenka bezbyľová (Silene acaulis) so svojimi drobnými ružovými kvietkami. A už sa objavila ďalšia obľúbená kvetinka Dryádka osemlupienková (Dryas octopetala). Táto rastlinka s bielymi lupienkami je glaciálnym reliktom a národným kvetom Islandu. Zastavme sa pri pojme glaciálny relikt a endemit. Ľudia si tieto pojmy často mýlia alebo ani nevedia čo to je. Takže glaciálny relikt je živý organizmus z ríše fauny či flóry, ktorý sa zachoval z doby ľadovej, kde bol rozšírený, ale spolu s ústupom ľadovcov z tohto sledovaného územia do veľkej miery vymizol a zostal tam zachovaný na obmedzených stanovištiach. Glaciálne relikty máme aj v Tatrách. Z ríše flóry sú to napríklad Prvosienka pomúčená (Primula farinosa), Stračonôžka tatranská (Delphinium oxysepallum), Dryádka osemlupienková (Dryas octopetala), Medvedík alpínsky (Arctous alpina), Iskerník zakoreňujúci (Ranunculus reptans). Endemitmi nazývame druhy, ktoré sa vyskytujú len na špecifickom území a nikde inde. Do úvahy sa berie iba jeho prirodzený výskyt. U nás sú to Iskerník vysokotatranský (Ranunculus altitatrensis), Očianka bezosťová (Euphrasia exaristata), Lyžičník tatranský (Cochlearia tatrae) alebo Prvosienka dlhokvetá (Primula halleri). Moje botanické putovanie pokračovalo. Opäť známy exemplár. Endemit subalpínskeho a alpínskeho stupňa Álp, Bôľhoj alpský (Anthyllis vulneraria subsp. alpestris). Lenže u nás je taktiež trochu iný. Je to zrejme tým, že v Európe sa vyskytuje 23 poddruhov tejto rastlinky. Príznačným pre tento kvet je jeho drobné ochlpenie a samozrejme liečivosť. Nasledovala ďalšia známa, fialovoružová Prvosienka pomúčená (Primula farinosa). Záver botanickej prehliadky tvoril Horec jarný (Gentiana verna). Tu vytváral spolu so spomínanou veternicou a žltohlavom na lúkach naozajstné prírodné koberce. Bol som na konci. Tým tu končím „prednášku“ o alpskej flóre. Zbehol som niekoľko metrov na kamenistú horskú cestu a onedlho už šliapal po asfaltke, po ktorej som včera schádzal smerom na Gleis. Tentoraz naopak do kopca k chate Sillerebüel. O niekoľko minút som bol pri nej. A tak ako včera tu postávali „bajkeri“ s požičanými bicyklami a kolobežkami. Obišiel som chatu a objekt hornej stanice lanovky a „zabivakoval“ na drevenom otesanom brvne, ktoré slúžilo ako lavica. Tu, v ústraní som sa venoval neskoršiemu obedu. Paštéta, reďkovky s chlebom, to všetko bolo z dovozu, teda zo Žiliny. A obed zavŕšila citrónová minerálka. Naozaj. Dobre čítate. Pil som minerálku! Žeby som sa začal meniť? Ale nie, prosto to tak bolo. Ale v batohu bola samozrejme aj plechovica piva. Keby náhodou... Myslím, že moja individuálna akcia sa mi celkom zapáčila. Neviem, či niekto z tej našej veľkej partie sa takýmto spôsobom venoval kvetom. Chvíľu som sedel na tom brvne a kochal sa krásami okolitých kopcov nad ktorými sa preháňali mraky. Pohľadom som sa rozlúčil s mojou dnešnou „vrcholovkou“, hrebeňom Laveygrat. Sadol som na „Bergläger“, lanovkovú gondolu a odviezol sa až na Oey. Tu som prestúpil na krátky lanovkový prípoj. Lanovka má dve prepojené kabíny. O tri minúty som už vystupoval na hornej stanici na ulici Dorfstrasse. Prešiel som takmer po jej celej dĺžke a zamieril k ďalšej lanovke vedúcej na Tschentenalp (1 960 m). Lanovku tvoria tri navzájom prepojené kabíny v červeno-modro-žltej farbe. Teda každá mala inú farbu. Takéto sú napríklad aj vo Francúzsku lanovka v Écrins La Grave je sústavou piatich gondol vedúcou pod vrcholy La Meije (3 983 m) a Pic de la Grave (3669 m), prípadne v Grenobli vedú štyri prepojené gondoly na Fort Bastille. Tu na Tschentenalp podobne ako na Sillerebüeli je okrem hornej stanice lanovky aj chata s vyhliadkou na Adelboden a okolité kopce. V pozadí nad chatou sa vypínala mohutná pyramída už spomínaného kopca Gsür. Lenže mňa zaujala podstatne nižšia, ale blízka vyvýšenina. Schwandfeldspitz (2 025 m). Na jej vrchole je drevený kríž, ktorý na seba upútava pozornosť turistov. Vydal som sa na vrchol. Najprv kamenistou horskou cestou takmer po vrstevnici, aby som asi po štvrťhodinovej chôdzi odbočil prudko doprava. Trávnatý chodník viedol úzkym priesekom v kosodrevine. Niektoré úseky boli podložené gumovými rohožami. Autor tohto nezmyslu asi nerátal s tým, že cez otvory v rohožiach časom bude prerastať tráva. Stalo sa. Na rohožiach sa ešte viac šmýkalo ako na klasickej tráve. Snažil som sa rohožiam radšej vyhýbať. Ktovie ako to pôjde dole... Netrvalo dlho a stál som na vrchole pri kríži. Teda nie až pri ňom. Na lavici pod ním sedela dvojica postarších turistov. Nechal som im priestor na selfie. Prešiel som niekoľko desiatok metrov po bezmennom hrebeni bližšie pod Gsür. Spomínaná dvojica sa vydala za mnou. Ja naopak som zamieril späť ku krížu. Nasledovalo foto, detaily obrázkových panorám kopcov zo všetkých svetových strán, aby som bol schopný popísať jednotlivé vrcholy, drevený kríž a poďme dole, nakoľko sa opäť blížila hradba škaredých mrakov. Tentoraz som našiel neznačkovaný chodník, ktorý bol našťastie bez gumových rohoží a o niekoľko minút som stál pred chatou. Sadol som si na terasu, samozrejme aj s penivým mokom domácej produkcie „Tschenten“. Jasné, že zachutilo. Asi po hodinovej prestávke som lanovkou zišiel do Adelbodenu. Počkal som na miestnu dopravu a odviezol sa autobusom č. 235 k hotelu. Odpoludnie do večere som strávil spáchaním hygieny a sledovaním prenosu Tour de France. Jirka po večeri vydal v rámci brífingu pokyny na ďalší deň.
Slnečné ráno sa síce ukázalo, ale neskôr sa prihnali mraky. V polooblačnom počasí sme po raňajkách vyrazili na východ do údolia „Kandersteg“ s rovnomenným mestečkom. Je to vlastne len „cez kopec“. Lanovka „Gondelbahn Kandersteg-Oeschinensee“ nás vyviezla hore. Ocitli sme sa v bielom „mlieku“. Tak to sme vyhrali... Čakala nás okružná túra okolo jazera Oeschinensee (1 522 m). Ale ak si niekto myslí, že je to niečo podobné ako v Tatrách prechádzka okolo Štrbského alebo Popradského plesa, tak to sa mýli. Dole v údolí bola hmla, teda akási letná inverzia a tu občas vykuklo z mrakov slnko. Z hornej stanice lanovky (1 683 m) sme sa vydali širokou kamenistou cestou na križovatku chodníkov. Cesta pokračovala dole k jazeru, ale my sme odbočili doľava. Medzitým sa z mrakov predierali nádherné steny okolitých štítov. Priamo nad nami sa týčila mohutná stena Doldenhorn (3 638 m), vedľa nej vľavo menší Fründenhorn (3 369 m) a potom už najvyšší kopec údolia Kandersteg, Blüemlisalphorn (3 663 m). Bolo desať hodín a my sme nastúpili na chodník „Panoramaweg Heuberg“. Mali sme pred sebou asi štyristometrové stúpanie. Samozrejme nie hneď, ale postupne. Slnečné lúče začínali pripekať. Náš vyše tridsaťčlenný „had“ turistov sa naťahoval s pribúdajúcimi metrami. Po zdolaní asi sto výškových metrov sme sa dostali na prvú vyhliadku. Mali sme však smolu. Rýchlo plávajúca hmla nám dala pociťovať bezmocnosť pred prírodou. Tak my sa sem trepeme kvôli výhľadom a teraz toto. Ale občas sme zahliadli trblietajúcu hladinu jazera. Zatiaľ naozaj sporadicky. To na tom boli lepšie tie kopce. Dokonca sa dal urobiť aj nejaký fotografický záber. Išli sme ďalej. Les vystriedala drobná kosodrevina a potom vyššie už len tráva a skaly. V jednom úseku sme sa dostali do nepríjemného terénu, kde bola spadnutá časť chodníka. Ale aj toto sme úspešne zdolali. Konečne sme sa dostali k ďalšej vyhliadke, odkiaľ boli výhľady o niečo lepšie. Dokonca aj jazero sa objavilo v plnej kráse. Ale vždy len na chvíľu než sa prihnali mraky. Tak sa to neustále menilo. Ale so stúpajúcou výškou sa viac a viac objavovali najmä po pravej strane zasnežené trojtisícovky. Konečne sme vyšli na poslednú vyhliadku, z ktorej boli nádherné pohľady na spomenuté kopce. Dole sa zrkadlila modrá hladina jazera. Lenže tie mraky neustále otravovali. Vytiahol som fotoaparát a vzápätí sa obloha zatiahla. Mierne klesajúcim chodníkom sme prišli na salaš Oberbärgli (1 978 m). Myslím, že tentoraz som tam z celej partie prišiel medzi prvými. Samozrejme tu už čakal aj Jirka. Bolo asi pol dvanástej, keď postupne prišli aj ostatní. Na salaši fungoval bufet s občerstvením. U mňa, ale aj u viacerých zvíťazil penivý mok, tentoraz vo fľaši a vzduchom chladený Feldschlösschen zapasoval. Veď aj cena bola taká „horská“, 6 eur. Uvideli sme aj hrebeň obkolesujúci jazero z druhej strany. Teda traverz, po ktorom sme šliapali sem, s vrcholmi Dündenhorn (2 862 m) a Zallershorn ((2 743 m). Podaktorí vybalili desiaty alebo si objednali na salaši nejaké polievky. U mňa opäť, teda ako vo väčšine prípadov tvorila obed horalka. Veď som raňajkoval, čo je na moje pomery aj tak zvláštnosť. Vzadu, dosť vysoko nad nami sa vypínal zaujímavý kopec s vodorovným hrebeňom Wilde Frau (3 274 m). Naozaj prírodný skvost. Pod ním vedie turistický chodník na chatu Blüemlisalphütte (2 778 m), ale tá bola od nás dosť ďaleko a vysoko. Asi sedemsto výškových metrov. Nič pre nás. Žeby inokedy? Zrejme už nie. Z blízkej vyhliadky pri salaši bolo vidieť jazero, tentoraz zo západnej strany. Veru dosť hlboko. Podľa údajov na smerovníkoch rovných štyristo metrov. Jednotlivci sa postupne vydávali na zostup k jazeru. Strmým kamenistým chodníkom sme pomaly klesali. Nekonečné kamenné serpentíny neskôr vystriedali trávnaté lúky. Lenže aj mraky nad nami sa nedávali zahanbiť. Dokonca klesli len niekoľko desiatok metrov nad hladinu jazera. Bolo po výhľadoch. Posledný úsek okolo jazera je naozaj pre rekreačných turistov či skôr návštevníkov. Podobne ako na Štrbskom plese. Rodičia s malými deťmi, prechádzajúci sa seniori a pár turistov, ktorí sa podobne ako my vracali z túr. Prišli sme k „Berghotelu Oeschinensee“. Opäť pauza. Občerstvovačka. K lanovke to bolo asi štvrťhodina chôdze. Mali sme dosť času. V pláne bol aj zostup údolím do Kanderstegu (1 200 m). Nikto z nás tento variant nezvolil, a tak sme všetci využili na zostup lanovku. Lenže dnešná akcia ešte nekončila. Prešli sme cez celý Kandersteg. Tentoraz nás čakala miestna atrakcia. Lanovka na Almenalp. Teda horskú planinu s nádhernými výhľadmi na blízke horské velikány. Jej dolná časť sa nazýva Untere Alp a horná Obere Allme. Medzi nimi je výškový rozdiel asi tristo metrov. Lenže... Výhľady sa nekonali. Husté mraky alebo skôr hmla tomu zabránili. Keď sme však už boli tu, tak sme využili túto lanovku. Veď vyviezť sa hore asi päťsto výškových metrov za pár eur stálo za to. Ale za čo? Určite za ten adrenalín, pretože lanovku tvorila jedna gondola pre osem ľudí. V gondole sa len stojí a navyše si ju obsluhujete takmer sami. Na dolnej stanici nastúpite, obsluha vás vypraví na cestu. Potom už len sledujete ako kabína stúpa v malej vzdialenosti od skalnej steny, aby po prekonaní asi štyristo výškových metrov. Práve v tej stene steká dole nádherný niekoľko desiatok a možno aj sto metrov vysoký vodopád. Potom sa dostanete k jedinému stožiaru odkiaľ kabína pokračuje ďalších asi stopäťdesiat výškových metrov až na hornú stanicu. Tu už sami obsluhujete kabínu, aby ste mohli vystúpiť. Podobné je to aj v prípade návratu. Teda vystúpili sme na stanici „Under Almenalp“ (1 725 m). Stojí tu malá horská chata. Nikde ani živej duše, teda okrem obsluhy v chate. Lenže nikto z nás sa tam ani nezastavil. Dookola nebolo nič vidno. Hmla a mraky. Zdržali sme sa tam asi štvrťhodinu. Medzitým sem dorazila naša ďalšia skupinka. Onedlho sme zišli lanovkou opäť dole. Tu začali padať prvé dažďové kvapky. Našťastie sa objavil náš autobus. O štvrtej sme vyrazili do Adelbodenu a o hodinu boli v hoteli. V telke Tour de France, sprcha a potom večera. Po nej tradičný brífing na zajtrajší deň.
Ráno nás privítalo nesmelými slnečnými lúčmi. Tentoraz boli raňajky o pol hodinu skôr ako obvykle. Čakal nás presun autobusom do Grindelwaldu (1 034 m). Je to mestečko s asi štyrmi tisícmi obyvateľov ležiace na východ od Adelbodenu neďaleko mesta Interlaken (567 m) v Bernskom kantóne. Pred niekoľkými rokmi som tam bol v rámci hotelbusového zájazdu okolo Švajčiarska. Je východiskovým miestom pre návštevu troch alpských velikánov. Teda skôr ich podhorie. Z miestnej železničnej stanice vychádza hore svetová technická rarita. Horský úzkorozchodný elektrický vlak vedúci alpskými lúkami na Kleine Scheidegg (2 061 m), kde je križovatka tratí vedúca z Grindelwaldu a Wengenu. Práve odtiaľto pokračuje horská trať na najvyššiu železničnú stanicu v Európe, Jungfraujoch (3 454 m), ležiacou v sedle medzi štvortisícovkami Jungfrau (4 158 m) a Mönch (4 107 m). Práve pri prvej návšteve Kleine Scheidegg sa nám podarilo dostať až do cieľovej stanice Jungfraujoch. Z mesta Interlaken vedie do hôr horská úzkokoľajka, aby sa na križovatke tratí v Zweilütschinen (660 m) rozdelili. Na juhovýchod do Grindelwaldu a na juh do Lauterbrunnenu (802 m). Práve odtiaľto vedie ďalšia horská dráha cez známe lyžiarske stredisko Wengen (1 274 m) do spomínaného Kleine Scheidegg. Tu sa jazdí svetový pohár v alpskom lyžovaní na trati Lauberhorn. O tom som písal pri reportáži z tej akcie pred pár rokmi. Tentoraz sme mali v pláne vyviezť sa lanovkou na Männlichen (2 227 m). Lenže plán je plán a realita... Totiž lanovka momentálne neexistuje. V okolí železničnej stanice v Grindelwalde sa vo veľkom stavia. Prestavujú lanovku, ale aj blízke okolie, kde má vyrásť veľký turistický komplex. Nás čakala náhradná horská doprava. Mali sme dopredu objednaný autobus, takže celá naša skupina nastúpila. Okrem nášho autobusu išli nakoniec ešte dva a jeden mikrobus. Úzka asfaltová cesta nás viedla strmým svahom cez alpské lúky hore. Asi po hodine jazdy sa pred nami objavil vrcholový hrebeň Männlichenu. O niekoľko minút sme boli na parkovisku. Autobus zdolal asi 1 200 metrové prevýšenie. Bolo slnečné počasie, no na juh od nás mali byť vidieť traja velikáni. Eiger, Mönch a Jungfrau. Títo však boli v mrakoch, ktoré sa nie a nie pohnúť. Akoby tam boli naschvál zavesené. Vedľa parkoviska stojí pomerne veľká horská chata a na terase pred ňou postávali desiatky turistov. Niekoľko detských ihrísk obsadili tí najmenší. Rôzne atrakcie dávali tomuto miestu pečať zábavného parku. V horách. Určite najväčšou atrakciou je veľká drevená krava. V jej útrobách sa nachádza bludisko, ale my postarší sme ho „ignorovali“. Z terasy bolo v diaľke vidieť dlhý hrebeň kopcov, ktoré neboli zahalené v mrakoch. Gletscherhorn (3 982 m), Mittaghorn (3 892 m), Grosshorn (3 754 m), Breithorn (3 780 m) a Tschingelhorn (3 561 m). Spomínaný Breithorn, ale nie je tou známou štvortisícovkou ležiacou pri Zermatte. Tento je len jeho menovcom. Dostali sme pokyn s upresnením času, kedy sa zídeme na železničnej stanici v Kleine Scheidegg. Pomerne široký kamenistý chodník „Panoramaweg“ viedol po vrstevnici na juh. Pôvodne som si myslel, že odtiaľ budú sympatické výhľady na uvedenú trojicu kopcov. Zatiaľ sa tak nestalo. Prešli sme pod východnými svahmi Tschuggenu (2 520 m). Na alpských lúkach stojí niekoľko lyžiarskych vlekov. V zime tu musí byť lyžiarsky raj. Asi v polovici cesty sa konečne medzi mrakmi objavil kúsok vrcholu Eigeru. Ale naozaj to bol moment. Stihol som urobiť dva zábery. Ale ostatné kopce sa aj naďalej strácali v mrakoch. Pomerne rýchlou chôdzou som sa po vyše hodine dostal k prvým objektom pred Kleine Scheidegg. Tu som to už poznal. Slnečné lúče sa už smelšie predierali cez mraky, a tak sa začali občas objavovať aj zasnežené končiare. Húfy ľudí zmätočne pobiehalo okolo vlakových súprav. Niektorí prišli od Wengenu, iní zase z Grindelwaldu. A všetci mali namierené na horskú trať vedúcu na Jungfraujoch. Naša skupina postupne prichádzala na stanicu. Tu sme sa s Jirkom dohodli o ďalšom postupe. Traja záujemcovia sa mali vydať panoramatickou cestou „Eigertrail“, teda pod severnou stenou Eigeru. Ostatní plánovali peší presun po ceste „Eigergletscher“ do stanice Alpiglen (1 615 m), čo bol asi 450 metrové klesanie. Odtiaľ sme potom mali všetci zísť vláčikom do Grindelwaldu. Rozišli sme sa loviť zábery kopcov. Najviac z mrakov vytŕčal Jungfrau a jeho menší sused Silberhorn (3 694 m). Tu zdola sa javil vzhľadom k bezmračnosti ako naozajstná strieborná či biela hora. V rámci pobytu v okolí stanice som si našiel miesto na obed. Drevené lavice umiestnené mimo ľudí a ruchu. Rozložil som svoju stravnú dávku. Tentoraz naozajstné jedlo. Saláma, reďkovky a chlieb. Na nápoj malo dôjsť neskôr. Horské vláčiky neustále privážali a odvážali stovky ľudí. Hore, dole... Konečne sme sa dočkali Z mrakov vystúpil okrem Jungfrau aj Mních, teda Mönch. A dokonca sa objavila aj stanica Jungfraujoch so svojim typickým objektom meteorologickej stanice. Len vrchol Eigeru bol stále zahalený v mrakoch. Ale onedlho prišlo aj na tohto krásavca. Postupne sme sa jednotlivo vydali na zostupovú cestu. Po pravej strane trojica velikánov, ďaleko pred nami vyčnievala zasnežená hradba Wetterhornu (3 692 m) a neskôr bolo vidieť štvortisícový Shreckhorn (4 078 m). Hlboko pod nami bol Grindelwald. Cesta dole, pod severnou stenou Eigeru bola úžasná. Rozkvitnuté alpské lúky plné horcov, azaliek a zvončekov spríjemňovali cestu. Konečne sa odhalil aj vrchol Eigeru. Desiatky záberov na takmer kolmú severnú stenu s jej vrcholom nedali fotoaparátu odpočinúť. Pasúce sa kravy ako keby vedeli, že sa stávajú objektom fotografujúcich turistov. Pózovali ako hollywoodske herečky. Raz zľava, inokedy sprava. A v pozadí kopce. Prešiel som cez úzkorozchodné koľajisko. Pred chvíľou išiel hore vlak s turistami. Bolo naozaj horúco. Predo mnou stála chata. Alebo skôr taký moderný horský salaš. Ale Berghaus Alpiglen mal stoly a stoličky na terase obsadené smädnými a hladnými turistami. Sadol som si do chladnejšej jedálne. Ale mali tam raritu. Desiatky či stovky múch lietali a obťažovali nielen hostí, ale aj personál. Objednal som si pivo. Čapované nemali, a tak prišiel na rad fľaškový Rugenbräu. Podstatné bolo, že bol chladený. Po chvíli prišlo aj niekoľko smädných jednotlivcov z našej skupiny. Dorazila aj trojica, ktorá schádzala dole po skalnej rímse pod Eigerom. Všetci sme sa stretli na stanici Alpiglen. Netrvalo dlho a vláčik nás dopravil do Grindelwaldu. Pekná akcia bola za nami. Viac ako hodinový presun do hotela urobil bodku za ďalším dňom. Lenže v izbe som prišiel na to, že moje horské topánky končia svoju životnú púť. Na pravej sa mi odtrhla vibramová podrážka takmer do polovice chodidla. Dokonalý „žralok“. Pred nejakým rokom som v zárodku závady ju nechal prilepiť. Tentoraz to bolo zbytočné. Pre túru na druhý deň som musel použiť na chôdzu trekové sandále, čo nie je veľmi dobrý nápad v skalnatom teréne.
Ráno nebolo z hľadiska počasia veľmi prívetivé. V pláne bola návšteva jazera Elsigsee (1 885 m) a výstup cez Elsigenalp (1 809 m) a vrchol Elsighorn (2 341 m). Ráno som pozrel na biednu obuv a skonštatoval, že je to naozaj zlé. Je pravda, že už v zimných mesiacoch som sa snažil kúpiť nové. Bohužiaľ, to čo som hľadal nebolo. Ešte dobre, že sa mi toto nestalo na jar v Himalájach. To by bol horší prípad. Teraz som sa však rozhodol pre inú alternatívu. Obul som si trekové sandále a urobili náhradný program. Púšťať sa na kopce v takmer daždivom počasí som ihneď zavrhol. Tak sa aj stalo. Ako sólo „jazdec“ som sa vydal peši do blízkeho Bodenu na autobus. Tu, v rámci čakania na spoj, som objavil tabuľu, na ktorej boli uvedení víťazi lyžiarskeho svetového pohára mužov. Adelbodenské slalomy sa jazdia každoročne v polovici januára. V posledných troch rokoch sa víťazmi stali známe mená svetového pohára. V klasickom slalome to boli v roku 2017 Nór Henrik Kristoffersen, v rokoch 2018 a 2019 Rakúšan Marcel Hirscher. V obrovskom slalome to boli v roku 2017 Francúz Alexis Pintauralt a v rokch 2018 a 2019 opäť Marcel Hirscher. Linkou č. 232 som sa odviezol do Elsigbachu (1 250 m) a ďalej do Unter dem Birg (1 405 m). Tu sa nachádza vodopád a kabínková lanovka vedúca na Engstligenalp (1 964 m). Odtiaľ vedie niekoľko nenáročných ciest po akejsi náhornej plošine ohraničenej vencom kopcov Grossstrubel (3 243 m), Steghorn (3 146 m), Tierhörnli (2 894 m) a Tschingellochtighorn. Lanovka premáva každých 20 minút. Na dolnej stanici postávalo pár seniorov. Nastúpili sme do veľkej kabíny. Trasa vedie ponad „kozí chodník“, teda horský chodník vedúci strmo okolo vodopádu. A naozaj tadiaľ vychádzajú na jar kravy, kozy a ovce, aby sa tú po celý polrok pásli a na zimu zídu späť do údolia. Bola nízka oblačnosť, takže viditeľnosť takmer nulová. O niekoľko minút som vystúpili z kabíny na hornej stanici. Obišiel som budovu a pokochal sa výhľadmi do údolia. Panorámu v pozadí tvorili najmä fotogenický Gsür a hrebeň tvorený kopcami Albristhorn, Seewlehorn a Tierberg, na ktorom sme pred pár dňami stáli, teda okrem mňa.. Vydal som sa na okružnú cestu po širokej a dlhej pláni, na ktorej stojí niekoľko „Berghausov“, čiže horských hotelíkov a penziónov. Podľa turistického značenia, okruh bez prestávok je možné zvládnuť asi za hodinu. Pomerne široká kamenistá cesta vedie najskôr doprava a na križovatke ciest sa jedna odpája a smeruje do sedla Ammertenpass (2 443 m) a vyššie nad ním na kopec Ammertenspitz (2 6313 m). Lenže z hľadiska mojej obuvi toto neprichádzalo do úvahy, takže som pokračoval ďalej po okruhu. Fotoaparát, aj napriek nie práve priaznivému počasiu, cvakal zábery. Širokú cestu onedlho vystriedal užší chodník, ktorý pretínal trávnaté lúky posiate tisíckami žltobielych kvetov iskerníkov, modrých horcov a žltých všivcov. Postupne som prekročil tri malé potoky, aby som pomaly uzatváral celý okruh. Časovo som si vyrátal, že k lanovke by som mal prísť tak akurát v čase jej odchodu, nakoľko som mal v pláne navštíviť ešte ďalšie miesta. Prvým mal byť vodopád Engstligen Wasserfalle. Tento mohutný tok vody padá do hĺbky okolo 350 metrov v dvoch častiach. Hornú tvorí mohutný široký prúd vody a dolnú zase užší, ale aj vyšší. Už z lanovky je vidieť jeho hornú časť, ktorá sa stráca hlboko v údolí. Od stanice lanovky vedie pod vodopád úzky lesný chodník. Po pätnástich minútach som stál pod ním. Na veľkom balvane posedávala trojica žien. Boli z nášho zájazdu. Aj ony si urobili náhradný program s tým, že majú ešte pred sebou cestu lanovkou hore. Po pravej strane vodopádu vedie hore istená cesta „Klettersteig Chäligang“. Vodopád je naozaj impozantný a vo Švajčiarsku je najvyšší. Prekonáva ho však Rýnsky vodopád – Rheinfall pri Schauffhausene, ktorý je z hľadiska množstva prietoku vody pre zmenu najväčším európskym vodopádom. Asi po štvrťhodine som sa vrátil k stanici lanovky. Čakal som asi desať minút na autobus, ktorý ma doviezol do Adelbodenu. Po hlavnej ulici Dorfstrasse som prešiel na „mestskú“ lanovku, aby ma doviezla k ďalšej lanovke na Bergläger. Prečo nevyužiť kartu? Absolvoval som ďalší výjazd, tentoraz na Sillerenbühl. Bolo polooblačno, ale občas sa z mrakov predrali slnečné lúče. Obišiel som hornú budovu stanice a prešiel k chate. Tam som vyšiel niekoľko metrov na vyhliadkovú terasu, odkiaľ som mal ako na dlani celé údolie aj s okolitými kopcami. Nafotil som obrazovú panorámu okolia najmä preto, aby som vedel doma pomenovať kopce okolo. A naozaj to pomáha. Bola jedna hodina popoludní a nastal čas na obed. Usadil som sa na lavicu pod drevenou konštrukciou preliezačiek. Tu som už pred pír dňami „obedoval“. Osvedčilo sa to. Z batoha som vytiahol „gurmánsky skvost“. Tradičný výrobok Hamé, mi opäť pripomenul minulé cesty po kopcoch. Pyreneje, Dolomity, Alpy, ale aj Liparské ostrovy (2006) či Madeiru (2012), kedy sme tam s bratom pred rokmi konzumovali podobné konzervové pochúťky. Bolo to lečo s vajcom a klobásou. Pokrm, ktorý ma desiatky rokov na cestách sprevádzal, sprevádza a verím, že tak bude aj naďalej. Ako obvykle lahôdka mimoriadne chutila. A k nej ešte aj chlieb z dovozu, teda z domu. Na rad sa dostala aj plechovica piva zakúpená včera u vodiča Michala. Po dobrom obede som sa „vydriapal“ po schodoch na vyhliadku „opičej dráhy“. Opäť nejaké foto a už som schádzal dole. Oproti po schodoch vystupovala trojica mládeže. A čo to? Slovenčina. Trio, teda dvaja chalani a jedno dievča z Považskej Bystrice brigádovali v Adelbodene, v reštaurácii. Chvíľu sme si pokecali, popriali šťastie a úspechy. O trištvrte na tri som sadol na lanovku a zviezol sa dole. Chvíľu som počkal na autobus a o hodinu, teda pred štvrtou som bol v hoteli. Počasie sa poriadne zhoršilo a otázkou času bol moment, kedy spadnú prvé kvapky. Lenže to mi už nevadilo. Viac ma trápil problém s topánkami. Prežíval som dilemu. Brať domov zničené topánky? A na čo? Neviem koľko by som zaplatil za „generálku“ topánok... Sto eur alebo ešte viac? Spomenul som si, že na hlavnej ulici Dorfstrasse je predajňa športových potrieb. Veď tam by mohli mať aj horskú obuv. Bohužiaľ, bolo už veľa hodín.
Ráno nasledovalo všeobecné balenie vecí s tým, že do desiatej hodiny máme opustiť izby. Môj osobný plán bol, že po raňajkách si batožinu odnesiem z izby do miestnosti pri recepcii, kde sme mali mať veci uložené až do odchodu autobusu. Doslova som zbehol po chodníku na najbližšiu autobusovú zastávku a autobus ma vyviezol až na konečnú, teda na Dorfstrasse. Bolo po deviatej a stál som pred obchodom. Mladá predavačka sa mi celkom v pohode venovala. Hneď v prvom regále boli topánky, po akých som márne pár rokov pátra. U nás som také nevidel. Červené Mammuty. Vyskúšal som prvé. Boli akosi tesné, teda priúzke. Tak nasledovali o číslo väčšie. Super. Sadli ako uliate. Nesmelo som sa opýtal na cenu. Vtedy bol kurz 1 CHF, teda frank, k 1,1 euru. Vraj 340 frankov. Čiže asi 300 eur. Reku, beriem. Neváhal som ani minútu. Požiadal som predavačku, aby si tú veľkú škatuľu od topánok tam nechala, že mne stačí igelitka. Dobrú obchodnú transakciu som oslávil v neďalekom bistre s plechovicou piva v ruke. Totiž čakal som na autobus, ktorý ma doviezol až pred hotel. Tam sa už tvorili hlúčky našich cestovateľov. „Nalodili“ sme sa do autobusu a okolo jedenástej odštartovali smer Praha. Z údolia Adelboden sme prešli cez Spiez, Interlaken a jeho jazier Thunersee a Brienzersee, na chvíľu ešte zahliadli horských krásavcov nad Grindelwaldom. Potom nás čakal prejazd okolo jazera Sarnensee a Alpnachersee. To už v diaľke pred nami sa rozprestierala veľká hladina jazera Vierwaldstätter See, ktoré z východu a juhu obmýva brehy mesta Luzern (435 m). Na ľavej, teda západnej strane sa vypínal známy kopec Pilatus (2 128 m) ležiaci v pohorí Emmental Alps. Tu mi napadlo, že vlastne odtiaľto zrejme pochádza švajčiarska syrová pochúťka. Slávny syr Ementaller AOP bol nazvaný podľa údolia riečky Emme v kantóne Bern, kde ho vyrábajú asi v 120 dedinských mliekarňach už od 13. storočia z čerstvého nespracovaného mlieka od kráv, ktoré jedia trávu a seno, ale nikdy nevidia siláž. Jeden kilogram syra spotrebuje asi 12 litrov mlieka. Okrúhle bochníky majú priemer 80 až 100 centimetrov a vážia 75 až 120 kilogramov. Veľkosť, tradícia a vynikajúca kvalita robia z Ementálu AOP nesporného „kráľa syrov“ na celom svete. Vyrába sa v rôznych stupňoch zrelosti, od orechového ľahkého klasického typu, ktorý zreje najmenej štyri mesiace, až po výrazne pikantnú „rezervu“. Tá dozrieva osem mesiacov. Najkvalitnejším výrobkom je však je Emmentaler AOP Urtyp, ktorý zreje až dvanásť mesiacov. dozrievali na jedinečnú „pôvodnú chuť“ (vo veku najmenej 12 mesiacov). Najtypickejšou črtou Amentu Emmentaler sú jeho diery. Sú veľké ako čerešne vznikajú počas procesu zrenia. Ale vráťme sa na Pilatus.
Tento atraktívny kopec bol v minulých rokoch sprístupnený horskými dopravnými zariadeniami. Z obce Alpnachstad, ležiacej na brehu jazera Alpnachersee, vedie takmer na vrchol alebo skôr pod vrchol (2 073 m) ozubnicová horská dráha. Je to najstrmšia ozubnicová železnica na svete so sklonom až 48%. Zubačka na svojich 4 618 metroch prekonáva prevýšeníe 1 635 metrov a cesta trvá hore 40 minút a dole 30 minút. Nakoľko zubačka premáva od jari do jesene, teda mimo zimy, bolo v 50. rokoch 20. storočia rozhodnuté, že bude postavená visutá štvormiestna kabínková lanovka vedúca z Kriensu cez medzistanicu Krienseregg až na Fräkmüntegg. V roku 1996 ju zrekonštruovali opäť so štvormiestnymi kabínkami. V roku 2015 lanovku demontovali a nahradila ju veľkokapacitná kabínová lanovka „Dragon Ride“ pre 55 cestujúcich. V okolí vrcholovej stanice zubačky sa tu nachádza veľký komplex budov podobný ako stojí na Jungfraujoch. Je to predovšetkým historický objekt horského hotela Pilatus –Kulm z roku 1890, hotel Bellevue, niekoľko reštaurácií a vyhliadkové terasy. Náš autobus zaparkoval na parkovisku neďaleko železničnej stanice Haupbahnhof ležiacej niekoľko desiatok metrov od západného brehu jazera Vierwaldstätter See. Podobne sme tu parkovali aj v roku 2017, keď som sa vracal z akcie v Saas Fee. Luzern je hlavným mestom rovnomenného kantónu a taktiež okresu. Je hospodárskym a kultúrnym centrom regiónu Innerschweiz, čiže stredného Švajčiarska. Má asi 80 tisíc obyvateľov podobne asi ako Žilina. Rieka Reuss rozdeľuje mesto na Staré a Nové Mesto. Táto vteká neďaleko železničnej stanice do spomínaného jazera Vierwaldstätter See alebo ľudovo nazývaného aj Luzernské jazero. Hlavnou pamiatkou mesta je Kaplnkový most (Kapellbrücke). Ten som pred dvomi rokmi navštívil, takže tentoraz som ho pri prechádzke mestom vynechal. Ale mal som namierené na severný breh jazera ku kostolu St. Leodegar im Hof. Opäť som sa zahral na „agenta“ Vatikánu a išiel pozrieť cirkevnú stavbu. Ako som už niekoľkokrát spomínal v iných „pokecoch“, ja absolútny ateista, chodievam „kontrolovať“ stav interiérov sakrálnych stavieb. Leodegar bol francúzsky biskup žijúci v 7. storočí v Burgundsku. Pre svoje na tú dobu pokrokové názory sa stal nepriateľom rakúskych a burgundských šľachticov. Na príkaz vojvodu z Champagne mu bol za trest vytrhnutý jazyk a oslepený. Neskôr ho sťali. Je patrónom nevidomých a ľudí s očnými chorobami. Kostol bol postavený v rokoch 1633-1639 na základoch zhorenej rímskej baziliky v neskoro renesančnom slohu. Bol jednou z mála stavieb postavených severne od Álp v čase tridsaťročnej vojny. Po prehliadke kostola som sa vrátil do centra Starého mesta. Tu som to už poznal, takže moje kroky viedli k radnici a priľahlým uličkám. Prešiel som okolo Kaplnkového mostu a úplne som „odignoroval“ evanjelický kostol stojaci v jeho blízkosti. Jednoducho jeden kostol stačil. Asi trojhodinovú prechádzku som ukončil pri autobuse. Dojedol som posledné zásoby dovezenej stravy. Opäť sa osvedčila konzervová fazuľa s párkom. To keby videl sponzor konzervy Bolek Polívka... Okolo piatej sme vyrazili na ďalšiu cestu. Čakalo nás asi 750 kilometrov a celonočná jazda do Prahy. Asi o hodinu a pol sme prešli okolo Lichtenštajnského hlavného mesta Vaduz. Nasledoval krátky prejazd Rakúskom, aby sme pri Bregenzi prešli nemeckú hranicu. Potom už autobus uháňal k Mníchovu, Regensburgu a českej hranici. Na Rozvadove sme boli okolo druhej hodiny po polnoci. Krátka v Plzni, kde vystúpila skupinka účastníkov zájazdu a už sme smerovali k „Stovežatej“. Pred Hlavné nádražie sme dorazili okolo piatej. Ani som nie veľmi dlho čakal na vlak. Žilinský, teda oficiálne „Valašský expres“, ma doviezol okolo obeda do našej gubernie. Tak skončila ďalšia švajčiarska cesta. A po týždňovej prestávke som sa do Prahy opäť vrátil. Tentoraz boli pred mnou talianske Dolomity. Ale o nich nabudúce.