Po júlovej návšteve Talianskych Álp v horskom stredisku Národného parku Ortler-Stelvio v stredisku Solda (1 860 m), som o mesiac neskôr opäť cestoval do Prahy. V polovici mesiaca, teda presnejšie 11. augusta som bol už s tradičným odpoludňajším „medzipristátim“ u sestry. Večer som už „stepoval“ aj s batožinou na Florenci. Tentoraz bol odchod autobusu naplánovaný až na desiatu hodinu večer. Našťastie v tento deň sa nevyskytli žiadne problémy s čakaním na nedochvíľnych spolucestujúcich, a tak sme vyrazili na cestu. Vedúci Jirka nás zoznámil s predbežným programom, s tým, že na jednotlivé dni ho bude upresňovat podľa počasia. Už na Florenci som sa s Jirkom a vodičom Pavlom srdečne privítal. Veď sme boli spoločne v roku 2017 vo Waliských Alpách, v Saas Fee (1 800 m). Tradičná „bezpečnostná“ prestávka na Rozvadove dala bodku za územím Česka. Asi hodinu po polnoci sme už brázdili nemecké diaľnice. Regensburg, Mníchov, Bregenz a Vaduz. To už bolo ráno a pred nami bol Davos (1 560 m). Autobus zastavil na parkovisku hotela „Sporthotel Central“. Stojí v centre mesta neďaleko Kongresového centra. Mesto sa nachádza v doline rieky Landwasser na rozhraní medzi Plessurskými Alpami a Albulou. Je významným lyžiarskym a turistickým strediskom s klimatickými kúpeľmi. Má asi jedenásťtisíc obyvateľov a po Chure (593 m) je druhým najväčším mestom v kantóne Graubünden. Osada na území dnešného Davosu sa spomína už v roku 1160. V rokoch 1280-1285 bol postavený kostol svätého Jána Krstiteľa (Kirche St. Johann), ktorý bol v 15. storočí prestavaný. Známym sa mesto stalo až v 19. storočí, keď tu manheimsklý lekár Alexander Spengler založil liečebňu tuberkulózy. Bol švajčiarskym lekárom nemeckého pôvodu, ktorý sa narodil v roku 1827 v Mannheime a zomrel v roku 1901. Bol prvým lekárom špecializujúcim sa na tuberkulózu a vytvoril sanatórium v Davose, ktoré poskytovalo pacientom prístup k zdravému vysokohorskému prostrediu, ktoré sa vtedy považovalo za účinné pri liečbe tuberkulózy. Po roku 1860 nastal v súvislosti s výstavbou prvej lanovky príliv turistov, ktorý vzrástol po roku 1890, keď bola do Davosu zavedenáželeznica z Langquart (519 m). V roku 1899 bola v Davose otvorená prvá ľadová plocha na korčuľovanie, na ktorej sa ešte v tom roku konali štvrté majstrovstvá sveta v krasokorčuľovaní a európske súťaže v rýchlokorčuľovaní. V roku 1899 tiež sprevádzkovali lanovku na Schatzalp (1 861 m), kde bola vybudovaná aj sánkarska dráha. V roku 1926 sa v Davose konali Majstrovstvá Európy v ľadovom hokeji, v roku 1935 Majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji. V meste sa konajú preteky Svetového poháru v alpskom lyžovaní a preteky Svetového poháru v behu na lyžiach. Dobré lyžiarske terény sa nachádzajú severne od mesta, pozdĺž štyritisícstošesť metrov dlhej lanovky Davos-Parsenn-Bahn a taktiež na svahoch Schatzalpu, kam vedie Davos-Schatzalp-Bahn. V Davose sa každoročne v januári koná výročné zasadanie Svetového ekonomického (World Economic Forum, WEF). WEF je súkromná nadácia so sídlom v Ženeve, ktorú založi Klaus Schwab v roku 1971 pod pôvodným názvom European Management Conference. Pri výročnom zasadaní v Davose sa stretávajú zástupcovia priemyselných a obchodných spoločností politici, ekonómovia a novinári. Po príchode do hotela sme v recepcii nechali batožinu a všetci sme sa zišli v jedálni na raňajkách. Klasická zostava jedál sa podobala vrtkým tým príchodovým stravám podľa vlastného výberu. Ale našťastie od hotela v Saas Fee, kde nám majitelka počítaka konzumáciu žemlí, tu sa nič také nestalo. Potom sme sa ubytovali. Hotel „Sporthotel Central“ je štvorhviezdičkový päťposchodový moderný hotel s balkónmi. Mal som k dispozícii izbu na štvrtom poschodí s výhľadom na severné svahy okolo kopca Weissfluh (2 834 m). Ubytoval som sa a prezliekol do turistického odevu, nakoľko sme mali v pláne „lanovkovú“ akciu na „rozchodenie“ po celonočnej jazde autobusom. O pol jedenástej sme sa stretli pred hotelm a vydali sa na peší presun cez mesto. Asi po štvrťhodine sme prišli k dolnej stanici lanovky na Jakobshorn (2 590 m) v miestnej časti Davos Platz. Kopec je súčasťou Albulaských Álp. Podľa plánu sme mali zísť po horskom chodníku k salašu Clavadeler Alp (1 971 m) a odtiaľ k medzistanici lanovky vedúcej dole do Davosu. Nastúpili sme do veľkej kabíny s kapacitou sto osôb a o niekoľko minút sme už stáli v mezistanici Ischalp (1 885 m), čiže sme jazdou prekonali okolo tristo výškových metrov. Tu nás čakala šesťmiestna sedačková lanovka. Aj v tomto prípade jazda trvala len sedem minút s prevýšením asi päťsto metrov. Horná stanica stojí v nadmorskej výške 2 844 metrov. Sem, na vrchol, vedú ešte ďalšie tri sedačkové lanovky. Lenže tentoraz fungovala práve tá „naša“. Jakobshorn je naozaj vyhliadkový kopec, z ktorého je ďaleký výhľad na všetky svetové strany. Južne od vrcholu stojí v bočnom hrebeni sympatická skalná pyramída Jatzhorn (2 682 m). Po asi dvadsať minútovom pobyte na vrchole sme sa vydali na túru strom na sever. Najprv sme po strmom úzkom kamenistom chodníku klesli do akéhosi. Po pravej strane sa hlboko v údolí Dischma tiahla dlhá „stuha“ chodníka Jakobsweg Graubünden. Po chvíli sme už stúpali na bezmennú kótu (2 566 m). Z nej sa nám vyskytol pekný pohľad na Davos aj s jazerom Davosersee (1 559 m). Z kóty sme už ale len klesali k ďalšej výškovej méte Brämabüel (2 492 m). Tu je horná stanica sedačkovej lanovky, Bräma Jet. Práve v tomto mieste končí úzky kamenistý chodník, ktorý vystriedala široká horská cesta. Rýchlo sme strácali nadmorskú výšku. Pod nami sa trblietala tyrkysová hladina blízkej nádrže slúžiaca na zimné zasnežovanie. Prešli sme niekoľkými serpentínami okolo nádrže. Bolo asi pol jednej a nad hlavami sa nám začali preháňať mraky. Čo tak skoro? Veď sme tu ešte len pár hodín... Neďaleko nádrže, pri ceste stál drevený stĺp a na ňom zavesené záchranné koleso s lanom. Pousmial som sa na tom. Určite si tu niekto vystrelil z ľudí. Kúpanie je tu zakázané, takže...? Prišli sme na križovatku ciest. Doľava na vrchol Jakobshorn, ale inou výstupovou cestou, teda prakticky kolmo hore. Škoda, že tu na rázcestníkoch neuvádzajú ani časy, ale ani kilometrické vzdialenosti ako je to u nás alebo v Česku. Náš čiastočný cieľ, Clavaderel Alp (2 208 m), sa pomaly približoval. Prešli sme pod stĺpmi ďalšej sedačkovej lanovky, tá však je pravdepodobne prevádzkovaná len v zimnej sezóne. To už som sa zastavil na kóte Usser Isch (2 062 m). V diaľke som zahliadol náš relaxačný objekt Clavaderel Alp. Je to vlastne objekt pripomínajúci slovenský salaš, ale vo veľkom. Poschodová budova s veľkou letnou terasou a jedálňou vo vnútri. Okolo stáli dve veľké stajne a budova zrejme patriaca domácim. Lenže dobytok bol zrejme v „práci“. Predávali tu mliečne výrobky alpského pôvodu. Tie ma dvakrát nezaujali. Skôr obsah sklenej fľaše s etiketou „Calanda“. Je to pivo vyrábané v meste Chur, ležiace niekoľko kilometrov severne od Davosu. Čiže pivo miestneho pôvodu. Samozrejme, že bolo pitné a veľmi dobre chladené. Cena? Štyri franky. Jasné, že švajčiarske. Bolo štvrť na dve, čiže dosť času na peší presun do cieľa dnešnej akcie. O druhej hodine som pokračoval po chodníku na severovýchod. Najprv po lúkach a neskôr lesom. Našťastie scenár s dažďom sa nevydaril. Síce po oblohe plávalo pár mrakov, ale mali smolu. A my šťastie. O pol tretej som už stepoval na lúke pri Ischalp. Boli sme s Jirkom dohodnutí, že každý z nás pôjde do Davosu svojim tempom, takže aj jazdu lanovkou som absolvoval sám z našej autobusovej partie. Pred treťou hodinou som už kráčal okolo miestneho kostola „Kirche St. Johann“ k hotelu. Tentoraz som ho ignoroval. Kostol. Večeru sme mali dohodnutú na siedmu hodinu, takže bolo na tento akt pomerne dosť času. Teplá sprcha ma prebrala z turistickej „letargie“. Osviežený som sa vrhol do víru miestnych ulíc. Chcel som navštíviť miestne „I-čko“, aby som získal „city map“. Ani som nevedel, že kráčam po miestnej hlavnej dopravnej tepne nazývanej „Promenade“. Išiel som pomerne dlho s cieľom nájsť informačnú kanceláriu. Nič podobné som „nestretol“. Ale konečne som našiel vhodný objekt na občerstvenie. Veď od toho horského salaša som nič nepil. Za celý deň jedno pivo a ešte k tomu banán a horalka. Moja tradičná horská strava. Viem, že v zásobách v izbe hotela je určite jedna nezjedená „šnicľa“. Nedotknuteľná zásoba. Čo ak by prišiel „koniec sveta“...? Prešiel som okolo supermarketu COOP. V jeho blízkosti bol objekt, kde by som si mohol vypiť pivo. Bolo pomerne teplo, takže pobyt na letnej terase sa doslova pýtal. Aj tu mali „Calandu“, lenže čapovanú. Výborne. Cena? Na salaši bola nižšia. Tu chceli štyri a pol franku. Výborne. Po sedavom odpočinku som pokračoval v objavovaní mesta. Ani som netušil, že som sedel v blízkosti železničnej stanice Davos Platz. Môj cit pre železnice, pravdepodobne zdedený po starom otcovi, sa aj tu prejavil. Už som o tom kedysi písal, ale nič zlé zrejme neurobím, keď tu spomeniem svojho prapredka. Bolo jasné, že som stanicu navštívil. Premávajú tu vlaky takzvanej Rhétskej železnice „RhB“. Vyfotil som si červenú vlakovú súpravu „Ferrovia Retica“. Odtiaľ som pokračoval po Talstrasse. Kde inde. Samozrejme opäť okolo kostola. Ale aj teraz som jeho návštevu odignoroval. Možno inokedy, ak bude na to čas. Na križovatke som odbočil doľava na Tobelmühlestrasse, ulicu, kde stál náš hotel. Bol som už prakticky „doma“. Síce mapu mesta som nemal, ale som si urobil akýsi prieskum ulíc mesta. Vošiel som do recepcie hotela. Bola tam ponuka pohľadníc a akýchsi suvenírov. Recepčná ma oslovila... Napadlo mi, „city map“? Ty vole. A ona vytiahla mapu formátu A3. Tak ja „blúdim“ mestom a mapa bola „doma“. Bolo viac ako šesť hodín a absolvoval som na posteli asi polhodinový relax vo vodorovnej polohe s mestskou mapou v rukách. Pár minút pred siedmou som sa premiestnil do jedálne. Tu už posedávala partia z nášho autobusu. Sedel som sám pri štvormiestnom stole. O chvíľu prišiel Jarka aj s Pavlom. Prisadli si ku mne. Ako vo väčšine prípadov, aj tu bola večera organizovaná systémom samoobsluhy. Takže najprv šalátový pult s predjedlom, polievka podľa dennej ponuky a hlavné jedlo. Na záver dezert. Sladký alebo syrový. Dnes bola v ponuke brokolicová krémová polievka. Nasledovala ju porcia kačacích pŕs so zemiakovou kašou. Na záver som neodolal výberu troch druhov syrov. Stačilo. Opäť tu musím spomenúť stravné „zážitky“ zo švajčiarskeho Saas Fee. Zhodou okolností s prítomným vedúcim akcie, Jirkom. Poriadne sme sa nasmiali na tých kontrolách pani majiteľky. Vtedy som sa dozvedel, že ponuku toho hotela už zrušili a našli si niečo iné. Myslím, že to bolo v Saas-Grund (1 559 m). Po večeri nám Jirka oznámil program na zajtra. Nasledovala prvá noc v Davose.
Jakobshorn (2 590 m)
Severné zrázy Jakobshorn
Clavaderel Alp (2 208 m)
Ráno môj prvý pohľad patril na blízky kopec. Mal som na dosah „očný kontakt“ na blízku zubačku vedúcu na Schatzalp (1 861 m). Počasie bolo „jedlé“. Po absolvovaní raňajok, sme sa zišli pred hotelom a odišli na železničnú stanicu Davos-Platz. Tu sme nastúpili do vlaku a po niekoľko minútovej jazde sme vystúpili na zastávke Davos Glaris (1 457 m). Nasledovala jazda kabínkovou lanovkou na Reinhorn (2 054 m). Odtiaľto sme putovali alpskými lúkami severnými svahmi Reinhornu (2 528 m). Oproti, za davoským údolím, sa vypínali hrebene kopcov Chörbschhorn (2 690 m), Schwiturgga (2 519 m), Tiejer Flue (2 781 m) a Furggahorn (2 727 m). Naozaj chodník pripomínal panoramatickú cestu napríklad dolomitskú „Viel dal Pan“ v blízkosti Marmolady (3 343 m). Už od začiatku som „ušiel“ všetkým účastníkom zájazdu. Niežeby som sa chcel hrať na „chrta“, ale na začiatku som sa dostal medzi skupinku turistov, žien, zteda turistiek, ktoré si mali cestou čo „povedať“. Neviem, ja toto nemôžem na horách počúvať. Keby že niečo o prírode, cestách po kopcoch, ale problémy s vnúčatami alebo deťmi... Pripomína mi to tie niekedy „trápne“ stretnutia zo škôl... A prečo práve tu, medzi cudzími ľuďmi? Bolo pol dvanástej, keď som prišiel k akejsi drevenej opustenej stavbe. Na stĺpiku bol nápis Hauderalp (1 987 m). Na oblohe sa síce preháňali mraky, ale slnko celkom slušne pripekalo. občerstvenie. Horalka... Po chvíli sa začali „trúsiť“ moji prví prenasledovatelia. Niektorí sa zastavili, iní pokračovali ďalej. Po chvíli sa objavil smerovník s informáciou, Oberalp (1 913 m). Najbližším cieľom mala byť dedinka Monstein (1 626 m). Chodník vedúci alpskými lúkami začal strmo klesať. Prechádzali sme medzi desiatkami drevených senníkov. Tak aj odtiaľto pochádza alpské mlieko... Lenže s pribúdajúcim klesaním sa začali nad nami diať veci. Olovené mraky sa pomerne rýchlo približovali. Bolo pravé poludnie, keď sme prechádzali cez Oberalp. Tak ešte ako dlho dole? Lenže cesta bola naozaj nekonečná... To, čo som si myslel, že je Monstein, bol Oberalp, malá horská osada. Veru, aj tu žijú ľudia. Ktovie ako to tu je v zime? Klesanie nemalo konca a mraky nad nami sa poriadne „mračili“. Vyzeralo to, že poriadne zmokneme. Nálada v kolektíve klesala. Nikto z nás nepredpokladal, že koľko budeme ešte kráčať. Možno len Jarka. Ten určite. Je fakt, že slnko robí zázraky. Aj v takýchto prípadoch. Lenže tentoraz sa už nekonalo. Šliapali sme neustále z kopca. Po neuveriteľných deväťdesiatich minútach chôdze sme konečne prišli do dedinky Monstein. Ale? Samozrejme sme schytali dažďovú skúšku. Na rad prišli pršpiplášte, pončá či dáždniky. Opäť som vkročil do obce ako prvý. Pripadal som si ako prvý americký vojak v Plzni v roku 1945, ale bez zbrane. Objavil som miestny občerstvovací podnik v hoteli Ducan. Na hlavu mi padali posledné dažďové kvapky. Samozrejme som tam zamieril. Našťastie mali otvorené. Ale akoby tam nebol život. Po chvíli sa objavil pán v strednom veku a niečo na mňa „zašprechnil“. Stačili dve slovíčka: „Ein bier“. „Grosse“. Pán pochopil. O chvíľu som mal pohár penivého nápoja pred sebou. Mal som pocit, že tam už dosť dlho sedím. Preto som vyšiel pred reštauráciu a nikoho som nevidel. Do riti... Kde sa zdržali? Napadlo mi, či som nezablúdil. Lenže Monstein je tu všade okolo mňa. Vrátil som sa späť a dopil obsah pohára. Už predtým som zaplatil, takže som sa pobral preč. V tom som v diaľke uvidel niekoľko postáv. Jasné, bola to naša partia. Prvých prichádzajúcich som sa opýtal, že kde sa stratili. Nuž, pred dažďom sa schovali pod akési drevené prístrešky. Aj tak še dá...Postupne prichádzali aj ďalší. Zatiaľ som zišiel niekoľko desiatok metrov dole po asfaltovej ceste. Stál tam totiž jeden z dvoch miestnych kostolov. Jasné, moje „vatikánske“ pudy sa tu prejavili. Lenže malý kostol s vežičkou bol zatvorený. Len som zistil, že tento starý kostol pochádza zo 17. storočia (1668) a je zasvätený sv. Petrovi. Nový kostol, stojaci vysoko nad obcou, som nechal na pokoji. Je postavený v secesnom štýle a bol vysvätený v roku 1897. Pri prechádzke späť som prišiel k pomerne veľkému objektu. Miestny rodinný pivovar BierVision Monstein AG tu vyrába pivo Monsteiner. Tento pivovar je známy svojimi špeciálnymi pivami, ktoré sú vyrábané z krištáľovo čistej vody, švajčiarskych chmeľov a miestneho jačmenného sladu z družstva Gran Alpin. Z informačnej tabule som zistil, že je to najvyššie fungujúci pivovar v Európe. Koho by toto napadlo? Organizujú tu aj prehliadky výrobných priestorov, ale pre nedostatok času sme nič také neabsolvovali. Keď som sa vrátil pred hotel, zistil som, že všetci sedia v „Ducane“. Jasné, reštaurácia bola plná Čechov. Kávy, rôzne nápoje alko či nealko a aj pivo tiekli prúdom. Dal som si ešte jedno. Po pitnej prestávke sme pokračovali v klesaní alpskými lúkami. Aj tu boli posiate drevenými senníkmi. Strmým chodníkom v lese sme zišli k ceste a železničnej trati. O štvrť na tri som stál na železničnej zastávke Davos Monstein. Po chvíli prišli aj ostatní. Lenže vlak do Davosu tu nechodí ako mestská doprava. Našťastie o necelú polhodinu prišiel vlak z Filisuru (1 032 m). Bolo pár minút po tretej, kedy sme už kráčali davoskými ulicami k hotelu. Bola to taká celkom sympatická „prechádzka“ po alpských lúkach spestrená horskými kvetmi, ale aj určitou zaujímavosťou v podobe horského pivovaru. Do večere ostávalo dosť času, a tak po sprchovom osviežení a neskorom „izbovom“ obede s konzervou leča s chlebom, som sa vydal spoznávať ďalšiu časť mesta. Tentoraz som si to namieril k blízkej Kongresovej hale a vedľa ležiacemu športovému areálu. Tu stojí aj krytý zimný štadión, kde sa v zime hrá Spenglerov pohár. Jedným z najlepších mužstiev bývalého Československa bol LTC Praha, víťaz siedmich ročníkov a Dukla Jihlava s piatimi titulmi. Zo slovenských mužstiev tu hrali Slovan Bratislava a Dukla Trenčín. Slovan získal titul trikrát, lenže to bolo ešte pred päťdesiatimi rokmi, v 70. rokoch 20. storočia. Pred šiestou som sa vrátil do hotela. O siedmej sme sa zišli v jedálni. Na tanier som si naložil pomerne dosť zeleniny. Podobne ako ostatní. Zvykol som si na ten „zajačí“ predkrm. Polievka bola podobná ako včera, len brokolicu vystriedal hrášok. Taktiež bol zmixovaný. Dnes som si dal pečené kuracie stehno a pečené zemiaky. Na záver opäť niekoľko druhov syrov. Jirka predstavil program na zajtra. Uvidíme, čo povie počasie ráno.
Lanovka na Reinhorn
Hauderalp
Monstein, hotel Ducan
Monstein, kostol sv. Petra
Mal som pocit, že táto noc bola akási krátka. Bol som nedospatý... Ranné počasie sa ukázalo celkom prívetivo. Po raňajkách sme sa stretli pred hotelom a opäť peši putovali na železničnú stanicu Davos-Platz. Onedlho prišiel miestny vláčik, ktorý nás odviezol do Klosters-Platz (1 205 m), čo je časť obce Klosters (1 200 m). Zo stanice sme prešli k dolnej stanici kabínovej lanovky Gotschnagrat (2 285 m). Veľká kabína nás dopravila na hornú stanicu, čím sme prekonali okolo tisíc výškových metrov. To, že v Klosters bolo celkom slnečné počasie, tu v nadmorskej výške nad dvetisíc metrov to tak nevyzeralo. Nad hlavami sa preháňali čierne mraky. Žeby podobne ako včera? Aspoň nech to dopoludnia vydrží. Teplomer ukazoval štyri stupne Celzia. Našťastie ešte nad nulou. O desiatej sme sa vydali miernym stúpaním po širokej horskej ceste. Netrvalo dlho a údolie nad Davosom aj Klostersom bolo plné mrakov. Boli sme na ich hranici alebo aj o niečo vyššie. Takže na fotenie asi zabudneme. Cesta „Panoramaweg Parsenn“ najprv stúpala, aby po chvíli začala klesať. V diaľke som zahliadol akési domy. Terén nepoznáte, takže ktovie čo to malo byť. Naším prvým cieľom mala byť chata Parsennhütte (2 200 m). K chate z údolia viedli laná lanovky. Keď sme prišli k chate, zistili sme, že sú to len pozostatky starej kabínovej lanovky, ktorá tu ostala ako nemý svedok svojej histórie. Stojí tu objekt chaty nachádzajúcej sa v oblasti Parsenn, bola postavená v roku 1903 a je jednou z najstarších horských reštaurácií v švajčiarskych Alpách. Už na prvý pohľad bolo vidieť, že tu určite nič nedostaneme kúpiť. Vchodové dvere boli zamknuté. Ale určite bol zaujímavý nemecký nápis „Selbstbedienung“, samoobsluha. Keď sme tu nepochodili, tak nám neostávalo nič iné len šliapať ďalej. Mali sme za sebou zatiaľ len asi trištvrte hodinovú chôdzu. Trochu málo... Miestami sa mraky trhali, v údolí sa dokonca na chvíľu objavil Davos. Po ľavej strane boli postavené kovové protilavínové zábrany. Zrejme v zime tu musí byť s lavínami „veselo“. Pred nami sa objavila betónová trať s koľajnicami. Zubačka vedúca z Davosu na Weissfluhjoch (2 693 m). Lenže my sme sa ocitli neďaleko jej medzistanice. Nakoľko počasie nebolo pre nás príjemné a prognóza veštila skôr ešte väčšie zhoršenie, tak sme sa rozhodli pre ústup z hôr. Zostúpili sme k medzistanici zubačky Station Höhenweg (2 218 m). Tu sme si spravili poludňajšiu prestávku. Reštaurácia bola pomerne prázdna. Až do nášho príchodu. „Skontroloval“ som ponuku jedálneho lístka. Samozrejme podľa cien. Pivo „Calanda“ šesť eur! Káva alebo čaj po sedem. Jedlá? Zaujali ma tieto, „Bündner Gerstensuppe“ jačmenná polievka so zeleninou a kúskami údeného mäsa 14 eur, prípadne „Chicken Nugetts, Blattsalat, Pommes Frites“ 18,50 eur či „Apfel Strudel mit Vanille Sauce“ 8,50 eura. Ak si dobre pamätám, tak nikto z účastníkov tu ani nejedol. Kopec vysoký a ceny jedál taktiež... Bolo trištvrte na dve, keď sme nastúpili do zubačky. Pri jazde dole som zahliadol zaujímavú stavbu ležiacu neďaleko jazera Davosersee. „Alpen Gold Hotel Davos“ (1 599 m) je luxusný päťhviezdičkový hotel, ponúkajúci nádherné výhľady na okolité hory a údolie Landwasser. Má unikátnu architektúru inšpirovanú šiškou s použitím alpských materiálov ako kameň a drevo, ktoré vytvárajú útulnú a modernú atmosféru. Po chvíli sme už kráčali mestskou časťou Dorf, aby sme sa dostali na stanicu Davos Platz. Jirka totiť vymyslel na odpoludnia náhradný program. Rhétskou železnicou sme odcestovali na juh do stanice Filisur (1 032 m). Cesta trvala asi pol hodinu, takže o tretej sme sa ocitli na malej stanici. Dedinka má zachované historické centrum s tradičnými alpskými domami a úzkymi uličkami, ktoré ponúkajú autentickú atmosféru švajčiarskeho horského života. Naším cieľom bol Landwasser Viadukt (1 033 m). Je to unikátna stavba zaradená do zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Schádzali sme po chodníku najprv po horských lúkach dole, aby sme sa dostali na kamenistú cestu vedúcu pod viadukt. Už z diaľky bolo vidieť impozantnú stavbu. Fotoaparát začal svoju prácu. Na informačných paneloch som zistil niečo z jeho výstavby. Z obrázkov bolo vidieť náročnosť tejto stavby. Viadukt bol daný do prevádzky v roku 1902. Má výšku šesťdesiatpäť metrov, dĺžku stoštyridsaťdva metrov a šesť oblúkov. Stojí na železnici Albula, ktorá je jednou z najznámejších horských železníc na svete a prechádza cez úchvatné horské scenérie. Táto železnica je taktiež súčasťou svetového dedičstva UNESCO. Určite sa mi podarilo zhotoviť parádne zábery najmä od pilierov viaduktu smerom hore. Dokonca som zachytil aj prechádzajúci červený vlak. Asi po hodine sme sa vracali strmým stúpaním späť do Filisuru. Boli sme opäť na stanici. Tu som využil služby miestneho bufetu. Teda nielen ja. O chvíľu som mal na stole „Calanda bier“, fľaškový. Onedlho tu zastavila červená súprava vlaku „Glacier Express“, čo je ikonický panoramatický vlak, ktorý spája Zermatt ( 1620 m) a St. Moritz (1 822 m). Práve do Moritzu vlak ďalej pokračoval. Jarka nám doprial ďalšiu atrakciu. Do Davosu pocestujeme historickým vláčikom. Super. Opäť vo mne zarezonovala spomienka na dedka Jozefa, prednostu stanice. Vláčik sa onedlho prišiel na stanicu. Súpravu ťahala elektrická „mašinka“, ktorá naozaj pamätá „večnosť“. Jednotlivé vagóny boli taktiež z „muzeálnej histórie“. Jeden prvej triedy, dva druhej, jeden letný vyhliadkový, teda bez strechy a okien. Na konci nesmel chýbať poštový vagón. Vybrali sme si najprv vagón druhej triedy, ale vzápätí sme sa premiestnili „von“. Ako malé deti... Tento vagón mal v strede akúsi „harmoniku“, teda bol rozdelený na dve časti. „Carozza panoramica“. Počasie v podvečer už nebolo dvakrát ideálne, ale tvárili sme sa hrdinsky, aj keď svištiaci vzduch všetkým „čeril“ kadere... Tak trochu nás pobavili dvaja Židia. Samozrejme ortodoxní. Aj tu mali asi „hniezdo“ ako pred rokmi v rakúskom Ischgli (1 377 m). Po niekoľkých minútach sme prechádzali cez Landwasser Viadukt. Tentoraz po koľajniciach. Jazda údolím Landwasser bola očarujúca. Hlboké zrázy kopcov končiace pri rovnomennej riečke s mnohými tunelmi, viaduktmi či mostíkmi spríjemňovali jazdu. Prešli sme okolo staničky Davos Monstein, kde sme včera nastupovali do vlaku. Pred šiestou sme „pristáli“ na stanici v Davos Platz. Tu som si ešte vyfotil „muzeálnu“ vlakovú súpravu. Peší presun do hotela bol otázkou niekoľkých minút. Nasledovala sprcha a prišiel čas večere. Až tu som si uvedomil, že dnešný deň bol pre mňa „akýmsi“ výnimočným. Denná strava takmer žiadna. Totiž dožil som sa ďalšieho životného jubilea. Narodeniny. Nie je podstatné koľké. Ale dožil. Večera prebehla v podobnom duchu ako po minulé dni. Zeleninový predkrm, tentoraz však výborný hovädzí guláš, dokonca s akousi bavorskou knedľou. Syry a „Calanda“ na záver. Super. Jarka naznačil zajtrajší program... Podľa počasia, či?
"Výhľady" z Gotschnagrat na juh
Chata Parsennhütte, muzeálny objekt bývalej lanovky
Chata Parsennhütte
Zubačka na Weissfluhjoch
Davos, „Alpen Gold Hotel“
Ráno nás už ani neprekvapilo. Obloha bola totálne zamračená. Po absolvovaní raňajok sme sa peši presunuli do Dorfu k zubačke Weissfluhjoch (2 693 m). Bolo trištvrte na desať, keď sme vystúpili zo zubačky. Tu je zimné lyžiarske stredisko Parsenn. Mraky nad nami sa preháňali jedna radosť. Pomyslel som si, tak ďalší alpský prepršaný deň. Miestna stanica zubačky bola prakticky „opustená“. Čiže bola bez turistov. Len my sme sa tu „vyskytli“. Môj pohľad na vchodové dvere ma prekvapil. Nad nimi bol totiž údaj nadmorskej výšky, na ktoré som zaťažený. To už aj čitateľ postrehol, že vždy uvádzam výšky rôznych kopcov, obcí či iných zaujímavostí. Tu však bol údaj „2 663 m“. Trochu mi pripomínal náš Lomnický štít, ktorý je v tomto prípade o jeden meter vyšší. Lenže... Údaje na mapách nepustia. Teda okrem tých napríklad v Himalájach. Takže tu „2 663 m“ a na mape „2 693 m“. Čo je teda pravda? Jirka vydal pokyn. Ideme ešte viac hore. Ďalšou kabínovou lanovkou vyššie, na Weissfluh (2 834 m). A vtedy to začalo. Mraky, ktoré nás už „dole“ od rána v Davose obťažovali, sa začali strácať. Vystúpili sme z kabíny. Vonkajšia teplota? Štyri stupne. Výška celkom zaujímavá, ale počasie ešte lepšie. Nenamietal som realite. Konečne sa budú dať robiť zábery alpskej prírody. Teda, nie žeby bolo úplné „azzuro“, občas nejaký mrak sa „poprechádzal“ nad hlavami, ale už to bolo prijateľnejšie. Tu sme sa vytratili každý po svojom. Niekto ostal na terase, niekto išiel za vyššou métou. V tom druhom prípade som bol aj ja. Idem sa pozrieť na vrchol Weissfluhgipfel (2 843 m). Na jeho vrchole stojí malá betónová stavba a na jej streche guľatý objekt radaru. Koľko takýchto stavieb som už videl. Cyperský Mt. Olympus (1 952 m) či mallorský Puig Major (1 391 m) a ďalšie... Neďaleko radaru bola umiestnená akási kovová nádrž. Ani neviem, na čo by tu mohla slúžiť. Možno pre meteorológov, pretože tam bola ešte ďalšia kovová „skriňa“. Vrátil som sa späť dole k lanovke. Po krátkej jazde som sa vrátil na Weissfluhjoch. Tu už z našej partie nebol takmer nikto. Totiž čakala nás zostupová cesta po chodníku „Schanfingger Hohenweg“ k chate v sedle Strelapass (2 350 m). Schanfigger Höhenweg je nádherná vysokohorská trasa v kantóne Graubünden. Táto vysokohorská cesta vedie z Arosy (1 775 m) do Churu (593 m) a ponúka úchvatné výhľady na alpskú krajinu. Trasa je dlhá približne štyridsaťsedem kilometrov a prechádza cez malebné horské dedinky, lesy a lúky. Od budovy lanovky som sa vydal po širokej horskej kamenistej ceste pomerne strmo dole. Pred mnou, a ani za mnou som nikoho z partie nevidel. Nevadí. Sólo „jazdy“ na horách milujem. Impozantným skalným chodníkom s mnohými drevenými mostíkmi a schodmi som pomerne rýchlo klesal západnými svahmi Gross Schiahornu (2 709 m) do priesmyku Strelapass (2 350 m). Nápadné skalné útvary boli akoby predurčené na fotografovanie. Každú chvíľu som sa zastavoval a fotil. Vrchol Weissfluh, kde som stál asi pred hodinou, sa nenápadne zmenšoval. Cesta sa stáčala doľava, v diaľke som uvidel sedlo a pod ním veľkú chatu. Nebolo ešte ani štvrť na dvanásť, keď som stál pred chatou Strelapass Hütte (2 353 m). Konkrétne tu bo údaj na smerovníku Strelapass 2 350 metrov a chata 2 353 metrov. Rozdiel síce len tri metre. Lenže v skutočnosti chata bola nižšie od sedla, čiže naozaj čudný údaj... Už som spomínal, že údaje na mapách a v reálnej prírode bývajú nepresné Ako som zistil, tak z našej partie tu ešte nikto nebol. A ja som si naivne myslel, že z Weissfluhjochu som odišiel posledný. Nie, naopak. Všetci sa ešte kdesi v okolí „potĺkali“. Nevadí, budem mať viac času na relax... Pozrel som si turistické smerovníky a údaje na nich uvedené. Najbližším cieľom mal byť chata Strela Alp Hütte (1 920 m) a za ňou už pozemná lanovka vedúca z Davosu na Schatzalp (1 861 m). Tam to mala byť hodinová záležitosť. Usadil som sa na letnej terase. Posedávalo tu niekoľko, pravdepodobne miestnych turistov. Všimol som si, že pri jednom stole sedela dvojica manželov, zrejme seniorov. Samozrejme popíjali kávu a „napchávali“ sa „Apfel strudel“, ktorý „plával“ vo vanilkovom kréme. Toto som už videl pred pár rokmi na chatách napríklad v Dolomitoch, ale aj tu, vo Švajčiarsku. Fľaškový „Feldschlösschen“, slnečné lúče a pekné výhľady smerom nad Davos k Jakobshornu mi postačovali. Žiadny „strudel“. Mimochodom Feldschlösschen je známa švajčiarska pivovarnícka spoločnosť, ktorá bola založená v roku 1876 v Rheinfeldene, v kantóne Aargau. Pivovar je najväčší v Švajčiarsku a je známy svojimi kvalitnými pivami. Po viac ako polhodinovom čakaní začali prichádzať jednotlivci z našej veľkej skupiny. Lenže takmer nikto sa tu nezastavil. Dobre im tak. Niektorí prišli, pozreli sa do interiéru chaty a odišli „naprázdno“. Nevadilo mi to. Postrehol som, že väčšina z nich pokračovala v chôdzi smerom na západ. Jirka sa pristavil pri mne. Opýtal som sa ho na ďalšiu trasu. A zmaril môj pôvodný zámer zísť už odtiaľto na Schatzalp, takže ma vyviedol z omylu. Tak som radšej počkal, kde vlastne budeme pokračovať. Veď naozaj ešte bolo málo hodín na návrat. Mali sme namierené k jazeru Strelasee (2 404 m). Pomerne svižným tempom som predbiehal našich turistov. Občas nejaká poznámka, ktorým nevenujem pozornosť. V miernom stúpaní, kedy som bol sám, teda nikde nikto, som zbystril zrak. Po pravej strane v tráve... Je to možné? Nádherné alpské suchohríby. Krásne hnedé klobúky. Prešiel som z chodníka trochu vyššie. Tam ich bolo „požehnane“. Batoh som zhodil z chrbta, nožík do ruky a začala „kosačka“. Reku, doveziem si suvenír zo Švajčiarska. Asi sedem či osem hríbov mi naplnili batoh. Nemal som žiadny papier či vrecúško. Nevadí, možno prežijú cestu do hotela. Čo čert nechcel, prechádzala okolo mňa jedna z našich skupiniek. Samozrejme nasledovali „tupé“ poznámky o zákaze zberu či niečo podobné. Pomyslel som si, „aj vy mňa, to si regulujte vo vašej gubernii, Böhmen und Mähren“. Proti takýmto „orálnym“ útokom so naozaj „očkovaný“. Stačí na nich použiť jeden dva vulgárne výrazy. Čiže v rôznych situáciách bývam na nich „nenasrateľný“... Asi po štvrťhodinovej rýchlejšej chôdzi som stál pri smerovníku pri jazere. Ležia tu pri sebe vlastne dve. Jedno je malé, možno tridsať metrov štvorcových, druhé podstatne väčšie, ale netrúfam si uviesť jeho plochu. Jeho dno bolo posiate veľkými balvanmi, takže nemohlo byť veľmi hlboké. Tu posedávala väčšina našej skupiny, ktorú som dostihol. Nepridal som sa k nim, ale pokračoval ďalej do kopca. Nad jazerami sa vypínala pekná skalná pyramída Strela (2 636 m). Jirka ostal s nimi. Obrátil som sa dozadu a zahliadol ešte chatu Strelapass Hütte. Akoby by bola ešte na dosah ruky... Ba dokonca som zahliadol aj supermoderný hotel „Alpen Gold Davos“ na brehu jazera Davosersee. Pokračoval som do sedla Latschüelfurgga (2 409 m). Je to vlastne veľká a široká lúka asi ako v našich Nízkych Tatrách alebo Fatrách. Chodník „Schanfigger Höhenweg“ odtiaľto pokračuje ďalej na západ až do Arosa (1 775 m). Lenže moje pokračovanie cesty viedlo akoby späť. Chodník v dokonalý obrate o stoosemdesiat stupňov s následným a klesaním. Nechcel som ísť veľmi dopredu, takže som počkal pár metrov nad chodníkom ležiac v tráve. Horský relax... Niekoľko mrakov sa preháňalo nad hlavou, ale z nich by určite nemalo nič mokré spadnúť. Zjedol som banán a horalku, ktoré som zapil niekoľkými dúškami „ionťáku“. V batohu som skontroloval huby. Držali sa. Premýšľal som ako to urobiť, aby prežili cestu domov. Dva dni... Medzitým sa už približovali jednotlivci z našej skupiny. Tentoraz som ich nechal „predbehnúť“. Na konci išiel Jirka, a tak som sa pridal k nemu. Ale po chvíli sa od mňa oddelil, totiž nasadil ostré tempo, aby dobehol „bežcov“ v popredí. Venoval som sa foteniu prírody. Samozrejme ma zaujali domáce „holky“. Kravy s plnými vemenami mlieka. Nezabudnuteľná bola skupinka šesťčlennej partie „dievčat“ v troch farebných zhotoveniach, biela, svetlohnedá a ešte aj tri takmer čierne. Niežeby som bol rasista, no chýbala tu už len tá typická „čokoládová“ fialová farba, ktorú v „Nestlé“ nazvali „Milkou“, či? Naozaj v realite neexistuje. Už som sa o tom „ikskrát“ v „helvétskej“ realite presvedčil. Pred štrnástou som sa ocitol na svahu, kde stál smerovník „Schönboden“ (2 260 m). A práve v týchto miestach chodník nabral „brutálnu“ strminu. Na krátkom úseku klesal nenormálne dole. Tu som si urobil krátku foto prestávku. Totiž v pozadí som pri odpoludňajšom slnku objavil vypínajúci sa Weisfluh. Super obrázok. Aj s lanovkami... „Zoomom“ som si pritiahol kopce, ale aj výhľady dole na Davos. Bolo pol tretej, keď som sa strmým chodníkom plným krátkych serpentín dostal k drevenej bráne. „Botanischer Garten Alpin Schatzalp“. Prírodná botanická záhrada s alpskou flórou. Úzkym chodníkom som klesal v prítomnosti desiatok druhov alpských kvetov. Pri každej rastlinke bola ceduľka s názvom jedinca. Samozrejme aj s latinským podnázvom. Po zostupe som sa ocitol na asfaltovej ceste pri hoteli „Berghotel Schatzalp“ (1 861 m). Už len podľa prvého pohľadu bolo jasné, že objekt nie je určený pre bežných turistov. A to radšej už nespomínam turistov z krajín strednej či východnej Európy. Teda okrem príslušníkov „vyberanej“ post socialistickej spoločnosti demokraticko-liberálneho typu. Bolo naozaj krásne letné odpoludnie a ja som sa posadil na terase s pohárom načapovaného „Feldschlösschen“, dnes už druhým. Prečo nie? Mal som za sebou asi päťhodinové šliapanie po švajčiarskych kopcoch. Nádhera... „Posthavlovský“ senior si užíva vymoženosti liberálnej demokracie... neskutočné. Toto by mi ani súdruh Husák neuveril. A to nespomínam na dávnu históriu, kedy ma v roku 1969, teda rok po ruskej okupácii, „eštébáci“ vyhodili zo strednej školy. Veď, akcia „Maliar“... Ani ja som nezabudol. Na stole stál malý kvetináč s kvietkom. Originál Plesnivec alpínsky (Leontopodium alpinum). Super. Nasledoval detailný záber na miestnu flóru. Neďaleko od hotela sa rozprestiera pomerne veľká botanická záhrada s asi päťtisícpäťsto druhmi alpských rastlín. Na prehliadku už nebol čas. Možno inokedy... Ale neďaleko chaty ma zaujala tabuľka umiestnená pred hotelom „Thomas Mann Weg“. Zaujímavé. Aj keď tento „deutsch“ spisovateľ bol tak trochu kontroverzný... Bol evanjelickým luteránom, avšak počas svojho života sa jeho náboženské presvedčenie vyvíjalo a stal sa členom unitaristickej cirkvi v Los Angeles počas svojho exilu v Spojených štátoch. Zastavil som sa pri paneli, ktorý oznamoval, že odtiaľto je možný zostup do Davosu po „Thomas Mann Weg“, čo je literárna turistická trasa, ktorá je venovaná slávnemu nemeckému spisovateľovi. Lenže dnes som určite nemal chuť na „knižnicu“. Trasa náučného chodníka je dlhá približne dva a pol kilometra, má desať literárnych zastavení s citátmi z románu „Kúzelný vrch“. Tieto zastávky poskytujú návštevníkom možnosť prežiť atmosféru románu a objaviť miesta, ktoré inšpirovali Thomasa Manna pri písaní jeho diela „Kúzelný vrch“, ktorý je slovenským prekladom názvu románu „Der Zauberberg“ od Thomasa Manna. Tento román bol vydaný v roku 1924 a je považovaný za jedno z najvýznamnejších diel nemeckej literatúry 20. storočia. Dielo sa odohráva v luxusnom sanatóriu pre tuberkulóznych pacientov vo švajčiarskom meste Davos a sleduje príbeh mladého inžiniera Hansa Castorpa, ktorý prichádza navštíviť svojho bratranca, ale nakoniec sám zostáva v sanatóriu kvôli vlastnej chorobe. Román je známy svojimi filozofickými a spoločenskými diskusiami medzi pacientmi sanatória, ktoré odrážajú rôzne ideológie a názory na život, smrť, lásku, náboženstvo a politiku. Mann sa inšpiroval pobytom svojej manželky v podobnom sanatóriu a vytvoril dielo, ktoré je plné hlbokých myšlienok a introspekcií. Tie sú procesom skúmania svojich vlastných myšlienok, pocitov a vnútorných zážitkov. Ide o psychologický a filozofický koncept, ktorý umožňuje človeku analyzovať a pochopiť svoje vnútorné stavy a mentálne procesy. Dopil som pivo a odišiel k hornej stanici zubačky „Schatzalp“. Pripomínala mi našu tatranskú zubačku zo stanice Štrba (895 m) na Štrbské Pleso (1 346 m). Samozrejme v iných prírodných podmienkach. Železnica bola postavená v roku 1899 spoločnosťou Von Roll a pôvodne slúžila ako spojnica medzi Davos-Patz a sanatóriumSchatzalp , ktoré bolo v tom čase vo výstavbe. Existujúca infraštruktúra nestačila na zásobovanie železnice elektrickou energiou. Preto boli inštalované motory poháňané plynom, ktoré zase poháňali elektrické generátory, ktoré poskytovali potrebnú energiu pre železničnú prevádzku. Súčasný hotelový komplex na Schatzalpe bol postavený v rokoch 1898 až 1900 a bol otvorený ako liečebné sanatórium. Od roku 1954 je bývalé sanatórium horským hotelom. Secesný dom sa zachoval dodnes. Stavebná dĺžka trasy je sedemstošestnásť metrov, stúpanie v dolnej časti je tridsaťšesť percent a v hornej časti okolo štyridsaťsedem percent. Elektrický pohon lanovky sa nachádza v horskej stanici. Pôvodné vozne mali tri uzavreté a jeden otvorený oddiel, dve kabíny vodiča a kapacitu tridsaťšesť osôb. V roku 2001 boli staré kabíny nahradené modernými vagónmi výrobcu Gangloff. Okolo štvrtej som už stál pred hotelom. V izbe som rozložil hubársky úlovok. Naozaj to boli nádherné kúsky. Sedem, ako „gulí v Sarajeve“. Všetky som na polovicu rozkrojil, aby som zistil, či sú zdravé. Boli a ešte ako... Naozaj horské a ešte k tomu alpské. Bol to Suchohríb hnedý (Xerocomus badius). Zbehol som do recepcie vypýtať si čistý papier. Samozrejme som nepovedal na čo ho potrebujem... Dostal som niekoľko kancelárskych hárkov. Tie som rozložil v izbe na zem. Tu „spinkali“ až do odchodu domov. O siedmej sa konala večera v duchu švajčiarskeho sedliackeho večera. Zeleninový predkrm a dva druhy fondue. Syrové a mäsové. Niečo podobné sme mali pred pár rokmi v Saas Fee, kde nás tak „poctivo“ kontrolovala pani domáca s konzumovaným pečivom. Na stole boli dva variče. Jeden s variacou sa vodou, ten bol na mäsové a druhý s roztopeným syrom na syrové fondue. Dnes sa teda nekonal tradičný syrový dezert. Nasledoval akýsi sladký dezert, ktorý som venoval Jirkovi. Ten nám v rámci brífingu oznámil program na druhý deň.
Weissfluhjoch
Lanovka na Weissfluhgipfel
Weissfluhgipfel
Chodník „Schanfingger Höhenweg"
Vpravo v pozadí Weissfluhgipfel
Strelapass Hütte
Strelasee
Predsa ich tam nenechám...
Sanatórium „Hotel Schatzalp"
Noc bola celkom pokojná. A ráno? Počasie sa umúdrilo. Obloha bola bez jediného mráčika. Po raňajkách sme opäť prešli na stanicu Davos-Platz. Tentoraz sme išli smerom na Klosters. Vystúpili sme na stanici Klosters Dorf (1 124 m). Odtiaľ premáva kabínová lanovka na Madrisa (1 887 m). Bolo pol desiatej a my sme sa postupne vyvážali v štvormiestnych kabínkach na hornú stanicu. Po štvrťhodinovej jazde sme vystúpili v hornej stanici. Teplomer ukazoval príjemných osemnásť stupňov pána Celzia. Tentoraz samozrejme nad nulou. Obloha bola nenormálne modro „plechová“. Takáto bola ráno prvý krát od nášho pobytu v Davose. Tak toto je tá pravá turistická atmosféra. A nie sa krčiť v pršiplášťoch či pod dáždnikom a okolo seba nič vidieť. Nanajvýš „nasratých“ turistov... Pri smerovníku „Station Madrisa Saaser Alp (1 884 m)“ som si prečítal dočasný cieľ prvej časti dnešnej etapy sedlo „Schlappiner Joch“ (2 202 m). Snažil som sa trochu zorientovať v teréne. Na juhozápade sa tiahla hradba húr s kopcami, ktoré sme pred pár dňami navštívili, Gotschangrat (2 285 m) a najmä Weissfluh (2 834 m) so svojou typickou bielou radarovou guľou. Kráčali sme horskými lúkami po chodníku „Prättigauer Höhenweg“, ktorý meria okolo sedemdesiat kilometrov a je rozdelený na štyri etapy. Práve z tohto chodníka sú úžasné výhľady na Silvrettagruppe a Rätikon ležiace v Rakúsku alebo presnejšie na hranici Švajčiarska a Rakúska. Najvyšším vrcholom Silvretty je Piz Linard (3 410 m). sa nachádza na hranici medzi Rakúskom, Švajčiarskom a Lichtenštajnskom. Najvyšším vrcholom Rätikonu je Schesaplana (2 964 m). Opäť to boli úplné iné výhľady a v prípade Silvretty som si spomenul na akciu v severnom údolí pod Piz Buin (3 312 m) absolvovanú v roku 2016. Vtedy to bola chata Wiesbadenerhütte (2 443 m) a zážitok s postaršou manželskou dvojicou, ktorí chatu navštívili pred viac ako tridsiatimi rokmi . Pán absolvoval horolezecký výstup na vrchol Piz Buin. Ukázal mi, pokiaľ vtedy siahal ľadovec Ochsentaler Gletscher. Vtedy bol ešte v miestach hlboko pod chatou a tentoraz naopak, vysoko nad chatou. Milá spomienka... Chodník bol naozaj takou typickou alpskou „Panorama weg“. Žiadne veľké prevýšenia alebo klesania. A ako som už spomenul, tak aj výhľady boli naozaj vynikajúce. Asi po hodinovej chôdzi sme sa postupne zastavili na lúkach okolo smerovníka Aelpli (2 036 m). Profil terénu mi pripomínal hrebeňovku Nízkych Tatier, aj keď my sme tentoraz nešliapali po hrebeni, ale jeho južnými svahmi. Lenže „monotónny“ profil chodníka sa začal meniť. K „horšiemu“. Začal stúpať. Dostali sme sa do vyššej kosodreviny, takže výhľady sa čiastočne stratili. Slnko sa s nami nemaznalo. Svoje lúče vysielalo ako keby bolo leto. Veru, bolo. Predtým sme papuľovali na dážď, teraz na horúčavu. Vyberie si človek? Mäkký trávnatý chodník vystriedali kamene. Samozrejme aj výškové metre utešene pribúdali. Prešli sme okolo niekoľkých senníkov v nadmorskej výške asi 2 115 metrov. Po pravej strane, hlboko v údolí sa trblietala voda jazera Schlappinsee (1 636 m). Tam kdesi malo skončiť dnešné chodecké „martýrium“. Lenže pred nami bolo stúpanie... V diaľke sa objavil akýsi neznámy objekt. Po chvíli som zistil, že to bol kamenný bivak, ktorý bol v prestavbe, čiže v tomto období neprevádzkovaný. Hodinky ukazovali pravé poludnie a moja „persóna“ stála na švajčiarsko-rakúskej hranici v sedle „Schlappiner Joch“ (2 202 m). Samozrejme, že som tu hore nebol prvý. Veď som každú chvíľu fotil. Na rozdiel od „chrtov“. Kamenný stĺpik bol označený z jednej strany písmenom „S“ a z druhej písmenom „Ö“. Na sever klesalo údolie so známou turistickou cestou Via Valtellina. Po pravej strane sa vypínal sympaticky vyzerajúci kopec Ritzen Spitzen (2 650 m). Na stĺpiku okrem už spomínaných písmen, bol na boku letopočet „1951“, zrejme rok, kedy ho tu osadili. Jasné, že som toto využil k sólo pamiatkovej fotke. Asi viete prečo...? Na chvíľu som si sadol do trávy len niekoľko metrov od sedla. Nasledoval „obed“. Horalka, banán a dve broskyne. Vitamínky... Zdravá horská strava. Samozrejme aj obsah plechovice s penivým nápojom. Bol zaslúžený. Bolo asi trištvrte na jednu, keď sme pomaly začali schádzať strmými serpentínami dole. Z pravej strane sa k nám pridal dravo tečúci potok Schwarz Bach, ktorý miestami vytváral malé vodopády a kaskády. Hlboko a v diaľke pred nami sa čerila vola jazera Schlappinsee. Tak to si ešte dobre pošliapeme... Lenže cesta veľmi rýchlo ubiehala. To sme sa už dostali z alpských lúk nižšie do porastov kríkov a nízkych listnatých stromov ktoré onedlho vystriedal sporadicky rastúci a riedky miešaný les. Jazero už bolo podstatne nižšie a bližšie. V popredí na lúkach stálo množstvo drevených senníkov a niekoľko stavieb domov. Otočil som sa späť a uvidel úzky chodník vedúci zo sedla Schlappiner Joch. Ako dobre, že sme boli už takmer dole. To sme už kráčali pomedzi domy malej osady Schlappin (1 658 m). Boli sme vyššie ako česká Sněžka (1 603 m). Na smerovníku v osade som si prečítal časový údaj. Do nášho cieľa, stanice Klosters Dorf, to malo trvať ešte asi hodinu a štvrť. Hodinky ukazovali pol druhej. Sľubovaná chata tu však nebola. Vraj dole nižšie. Pridal som do kroku a vzápätí bol na čele dlhého „hada“ turistov.Veru, po niekoľkých minútach chôdze sa pred mnou objavila chata Schlappin (1 639 m). Pred ňou na malom parkovisku stálo päť osobných áut. Á, takže miestni turisti? Zrejme relax v prírode, pri pive. Konečne, chmeľové osvieženie. Sadol som si na slnečnú terasu a očakával príchod ostatných. Na fľaši sa skvel nápis „Quöllfrisch Hell“. Quöllfrisch je pivo vyrábané pivovarom Brauerei Locher AG v Appenzell (780 m). Pivovar ponúka niekoľko variantov Quöllfrisch, vrátane Quöllfrisch Hell a Quöllfrisch Naturtrüb. Quöllfrisch Hell je známe svojou jemnosťou a miernou ovocnosťou. Je varený z prírodnej pramenitej vody z Alpsteinu, čistej sladovej kaše a vybraného chmeľu zo Stammheimu a Hallertau. Po chvíli k chate aj ďalší „smädní mnísi“. Páčilo sa mi tu, ale aj na iných miestach, že pivo podávajú s pohármi označenými od výrobcu piva. Je pravda, že aj u nás sa to už stáva pravidlom, ale nie všade na to dbajú. Zrejme je to vec marketingu, ale aj ochoty personálu zariadenia. Pri chate na drevenom podstavci „pózoval“ kovový orol. Celkom zaujímavá skulptúra. Pri nej som objavil „hniezdo“ nádherných ružovofialových skalníc, pre českých turistov „netřeskov“. Asi po polhodinovej prestávke sme pokračovali ďalej. Po občerstvení sa kráčalo podstatne lepšie. To už sme išli po širokej lesnej ceste okolo jazera Schlappinsee. Tam zhora bolo takto... malé... Ale už sa objavili prvé domy nášho cieľa Klosters Dorf. Bolo štvrť na päť a dnešná cesta sa pre nás stala minulosťou. Nečakali sme dlho a prišiel vlak. Známa cesta bola pomerne rýchla. Po chvíli sa objavilo jazero Davosersee a onedlho sme vystupovali na stanici Davos Platz. Bolo niekoľko minút po piatej. V hotelovej izbe nasledovalo sprchové osvieženie a krátky relax vo vodorovnej polohe na posteli s mapou v rukách a sledovaním dnešnej absolvovanej trasy. Mali sme pred sebou poslednú večeru. Samozrejme len tu v Davose, pretože tých „posledných“ som aj neskôr absolvoval pomerne dosť. A nikdy nebola posledná. Toto nech si vyriešia inde... Zeleninový šalát, malá porcia špagiet s paradajkovo-zeleninovou omáčkou a kopou strúhaného syra, vystriedali dva kúsky malých kuracích rezňov so zemiakovým šalátom. Dnes mi dokonale „bralo“ ... A všetko som zjedol. Zmrzlinový pohár? Myslím, že Jirku potešil. Ten, ako obvykle“ nám oznámil program na zajtra. Milo prekvapil.
Chodník „Prättigauer Höhenweg“vedúci do sedla „Schlappiner Joch“
Alpský svišť
V sedle „Schlappiner Joch“
Schlappinersee
Ako to už v praxi dlhé roky poznám, tak v deň odchodu sa počasie nenormálne zlepší. Bolo to aj dnes. Pohľad smerom na Schatzalp so zubačkou toto len potvrdil. Po raňajkách sme balili svoje veci. Totiž do desiatej sme mali opustiť izby. Jirka vybavil s personálom, že si budeme môcť uložiť batožinu v akejsi miestnosti pri miestnom wellnesse. Totiž v programe sme mali túru, ktorú som nazval „Gotschnagrat repete“. Náš vedúci sa rozhodol pre zopakovanie túry, ktorú sme pred pár dňami absolvovali v daždi a hmle či mrakoch. Tak sa aj stalo a onedlho sme kráčali na stanicu Davos Platz. Tak ako včera, aj dnes sme cestovali do Klosters, tentoraz na stanicu Platz k lanovke na Gotschnagrat, ktorou sme sa vyviezli hore. Cieľom mala byť chata Parsennhütte. To je tá, ktorá bola pri našej minulej návšteve zatvorená a v daždi sme od nej pokračovali na Höhenweg. Takže teraz sme vyšli na trasu. Tak ako bolo ráno celkom pekné počasie, tak tu, na kopcoch, pribudli mraky. Ale neboli to tie dažďové. Aspoň zatiaľ. Bolo jedenásť hodín, keď sme stáli na Gotschnagrat. Teplomer ukazoval osem stupňov. Pomerne pokojným tempom sme sa vydali po širokej kamenistej horskej ceste na západ. V diaľke sa vypínal Weissfluh so svojou guľatou stavbou radaru a objektom lanovky. Tam ale dnes nejdeme. Toto bola taká naozaj rozlúčková akcia so švajčiarskymi kopcami. Myslím, že za tento pobyt som toho videl dosť. Aj keď počasie nebolo vždy „in“. Po ľavej strane, hlboko v údolí, ležalo jazero Davosersee s tou nádhernou budovou hotela „Alpen Gold Davos“. Môj fotoaparát si neoddýchol. Veď tu bolo tak krásne a tie kopce okolo... Aký to bol paradox, ísť v rámci jedného pobytu na dve akcie na rovnaké miesto. Samozrejme za úplne iných poveternostných podmienok. Po necelej hodine sme prišli k chate Parsennhütte. Tentoraz bola otvorená. Na letnej terase boli rozložené lehátka. A žiadny turista, teda okrem nás. Dnes sme tu mali „konečnú“. Veď bolo potrebné sa vrátiť do hotela. Dal som si samozrejme pivo. Fľaškový „Feldschlösschen“ zachutil. Bolo tu naozaj super posedenie. Ako to už bývalo zvykom, tak som na terase osirel. Všetci účastníci už boli na ceste späť. Jirka nám ešte ráno oznámil časy odchodov vlakov z Klosters. Mal som čas na ten posledný, aby som stihol „relax“ v hoteli. Pred trinástou som opustil chatu. Za celý čas môjho pobytu sa tu neobjavil žiadny iný turista. Zaujímavé... V diaľke pred mnou sa objavili skupinky našich turistov. Pri hornej stanici tam niekoľko z nich postávalo. Bolo pár minút po pol druhej. Naša skupina bola už dávno v „neznáme“. Ale netrvalo dlho a stál som sám vo veľkej kabíne lanovky. Takže miestny lanovkový „taxík“ ma viezol dole. Prešiel som na železničnú stanicu. Super... Celá naša skupina tu posedávala či postávala. Onedlho prišiel vlak. Pri stanici som navštívil miestny obchod COOP, aby som kúpil pár stravovacích drobností na cestu a pred šestnástou hodinou som bol pred hotelom. V objekte wellnessu, ktorého súčasťou je aj bazén, sme využili miestne sprchy na absolvovanie hygieny. Do odchodu autobusu bolo ešte dosť času. Vodiči postupne nakladali našu batožinu. Pre mňa bola prioritou taška s hríbami. Dostala zaslúžené sólo miesto v „podpalubí“ autobusu. Medzitým som si na lavičke pred hotelom pripravoval cestovnú stravu. Žemle so šunkou a paradajky. Veď v tento deň som okrem tradičnej „horskej“ stravy a samozrejme raňajok nič iné nejedol. Po ceste určite niečo „zobnem“. Blížila sa osemnásta hodina, čas nášho odchodu. Vyrazili sme na cestu smer Vaduz. Potom už tradične na Bregenz, Mníchov, Landshut a Regensburg. Potom už tradičná nočná zastávka na českom Rozvadove. Pred piatou sme vystupovali v Prahe na Hlavnom nádraží. Po hodinovom čakaní som sadol do rýchlika Pendolino a pred poludním so bol v Žiline. Jedným z prvých opatrení, po odpoludňajšej „sieste“, som spracoval švajčiarske „Steinpilze? Čo je nemecký názov pre suchohríb. Kapustnica na Vianoce voňala alpskými lúkami… Tak skončila moja ďalšia cesta po švajčiarskych kopcoch.
Weissfluh
Terasa chaty Parsennhütte
Gotschnagrat