Švajčiarsko 2015

Švajčiarsko 2015

            Začiatkom roka 2015 som plánoval navštíviť krajinu helvétskeho kríža s možnosťou vidieť alpské velikány Eiger a Matterhorn. Kladnú odpoveď mi dal program celej akcie, v ktorom bola zahrnutá aj návšteva Lichtenštajnska. Toto kniežatstvo bolo už niekoľko rokov v pozornosti môjho záujmu. Tak som si vybral poznávací zájazd z hľadiska vysokohorskej turistiky s nie veľmi vydareným programom. Ale u danej cestovnej kancelárie som si zvykol, že nie vždy sa im program vydarí, ale aspoň z časti splní to čo hľadám. Občas mi to pripadá, že ho zostavujú ľudia od stola, čiže si „vygúglia“ niečo o čom ani nechyrujú. Tomu zodpovedal aj spracovaný „itinerár“, ktorý nemal „hlavu“ ani „pätu“.

            Koncom júna v Prahe nastúpilo do hotelbusu, čo je „hotel“ na kolesách, teda v autobuse cez deň cestujete, trikrát denne sa stravujete a v noci spíte v dopravnom prostriedku zaparkovanou väčšinou v kempe. Tentoraz sa zišlo desať žien a štyria muži. V tejto zostave sme mali stráviť osem dní na stredoeurópskych cestách. Trasa už tradične viedla z Prahy cez Plzeň do Rozvadova na česko-nemeckej hranici. Tu sme absolvovali občerstvenie, konkrétne ja hovädzí guláš s knedľou. Vždy si tam poviem, že naposledy. Ani tentoraz som neodolal tmavo-hnedému presolenému „maglajzu“. Ešteže ten „paškvil“ spláchlo pivo. Potom sme pokračovali v ceste cez Nemecko na západ a neskôr na juh. Podvečer sme zastavili v rakúskom meste Bregenz na východnom brehu Bodamského jazera. Krátku prestávku sme využili na prechádzku okolo časti jazera. Cesta pokračovala na juh a už za tmy sme prešli cez Feldkirch, kde sme ostali pri neďalekom benzínovom čerpadle spať.

            Ráno, po absolvovaní rýchlych raňajok v podobe akýchsi sladkých šišiek s čajom, ktoré som dokonale ignoroval sme sa vydali na ďalšiu cestu. Prešli sme cez rakúsko-lichtenštajnskú hranicu a ocitli sa vo Vaduze (455 m), hlavnom meste kniežatstva. Zaujímavosťou je výslovnosť tohto názvu. My všetci ho vyslovujeme tak ako sa píše. Lenže v originálnej nemčine sa vyslovuje „faduc“. Malé mestečko s asi piatimi tisíckami obyvateľov nás privítalo celkom ospalo. Zaparkovali sme neďaleko centra a najprv sa vydali na kratší výšľap do kopca. Asi po štvrťhodine sme dorazili k hradu vypínajúcom sa dosť vysoko nad mestom. Tu sídli feudál, miestne knieža a hlava štátu Hans Adam II. To je ten pán, ktorý sa márne snaží zrušiť Benešove dekréty a navrátiť majetky tohto feudálneho rodu, ktoré im ešte za čias existencie Československa zhabal štát. Nuž, teraz stála česko-slovenská skupinka pred zatvorenou bránou hradu. Nasledovalo pár fotografií a pomaly sme sa vracali späť. Prešli sme cez centrum mestečka. Mesto sa vzhľadom príliš nelíši od iných historických miest, ktoré sa nachádzajú v údolí rakúskych a švajčiarskych Álp. Sú tam podobné uličky a malebné námestia, domy z bieleho kameňa. Všetok život mesta je sústredený na hlavnej ulici, ktorá polkruhom obchádza skalu s hradom. Nachádzajú sa tu radnica, banka, múzeá a obchody. Sídlom všetkých štátnych inštitúcií je trojposchodová budova v centre mesta, nad ktorou vlaje vlajka Lichtenštajnska. Mesto je taktiež sídlom rímskokatolíckeho arcibiskupa. Vaduz je centrom kultúry Lichtenštajnska. Asi najhodnotnejším kultúrnym zariadením je obrazová galéria, ktorá patrí kniežacej rodine. Je v nej zhromaždených okolo tisíc plátien svetoznámych maliarov, jedna z najväčších zbierok na svete (Rembrandt, Rubens, Brueghel, da Vinci). Na hlavnej ulici sa nachádza niekoľko zaujímavých sôch a rôznych fontán. Pred obedom sme sa premiestnili na neďaleké parkovisko, kde sme dostali údené kuracie stehno, zemiakovú kašu a uhorku. Toto už bolo celkom jedlé. Po vytrávení sme odišli do horského strediska Davos (1 560 m). Mesto má asi 11 000 obyvateľov a leží neďaleko jazera Davosersee. Po krátkej prehliadke sme sa vyviezli lanovkou „Schatzalp Strela“ na vyhliadku k Berghotel Schatzalp (1 865 m). Tu sme absolvovali krátku prechádzku k Botanischer Alpengarten, teda alpskej botanickej záhrade. Bolo tu množstvo horcov modrých, ale dokonca aj horec biely, ktorý som v živote nevidel, modré a žlté divé maky a ďalšie kvitnúce rastlinky pre mňa neznámych názvov. Mali sme dosť času, a tak sme tých asi tristo výškových metrov zišli peši do Davosu. Na jednom z domov „Villa am Stein“ som na vonkajšom múre objavil pamätnú tabuľu s oznamom, že tam v rôznych rokoch trávili dni známe osobnosti svetovej kultúry R. L. Stevenson, Sir A. Conan Doyle a T. Mann. Pozrel som si interiér kostolíka Kirchen St. Johann. Bolo dosť času, a tak krátke posedenie v akomsi miestnom markete pri malom pive padlo vhod. Vonku mrholilo a ochladilo sa. Stretli sme sa v buse a výborný hovädzí guláš s chlebom vytvoril správnu podvečernú atmosféru. Nás ale ešte čakal prejazd do miesta ubytovania cez vysokohorské sedlo Flüelapass (2 383 m). Tu sme si od vodiča „vymodlili“ krátku zastávku na fotografovanie. Veď koncom júna sa len tak nevidí sneh a polozamrznuté jazerá. V tričkách s krátkym rukávom sme „šantili“ po snehu ako malé deti. Trojtisícové zasnežené končiare sa strácali v škaredých dažďových mrakoch. Nepríjemnými serpentínami sme zišli do dedinky Chapella, za ktorou bol menší kemp. Bolo pol deviatej a nám sa nie veľmi chcelo ísť „spáchať“ hygienu do blízkej budovy so sociálnym zariadením. Ale nakoniec sme absolvovali po celodennom putovaní tých niekoľko desiatok metrov. Teplá voda je predsa lepšia ako sa triasť od zimy. Vlastne v tento deň sme mali podľa kalendára už  druhý letný deň. Akurát to momentálne nebolo poznať.

            Ráno sme sa zobudili do podobného počasia ako sme zaspávali. Lenže na končiaroch bol snehový poprašok. Teda na nálade to nepridalo. Po raňajkách typu tavený syr, maslo džem, paradajka, chlieb, čaj sme sa pripravili na cestu. Našťastie ranný presun nebol dlhý. Nejakých dvadsať kilometrov do mesta Sankt Moritz (1 822 m). Prešli sme okolo miestneho letiska Samedan, kde pristávajú na svojich súkromných lietadlách zazobaní európski boháči – turisti navštevujúci toto horské stredisko. O deviatej sme boli v Moritzi. Bol som tu pred rokom, keď som absolvoval pobyt v talianskom Livigno a vyšli sme si na dve akcie do Švajčiarska vrátane jazdy horským vláčikom do mestečka Pontresina a na vrchol Muottas Muragi (2 454 m). Mesto ma nejako nenadchlo. Počtom obyvateľov sa vyrovná Vaduzu. Skladá sa zo štyroch dalo by sa povedať mestských štvrtí alebo osád, St. Moritz-Dorf , St Moritz-Bad , Suvretta a Champfér, ležiacich pri jazere St. Moritz See. Na západných svahoch a v južnej časti mesta stojí veľa štvor a päť hviezdičkových hotelov, dokopy žiadne pamiatky, snáď dva alebo tri kostoly. Typicky snobské horské stredisko. Zaujímavosťou histórie je, že sa tu dvakrát konali zimné olympijské hry, a to v rokoch 1928 a 1948 a pravidelne sa tu konajú preteky svetového pohára v zjazdovom lyžovaní a triktát sa konali majstrovstvá sveta v lyžovaní (1934, 1974, 2003). Pre nízku oblačnosť nebolo vidieť ani na zasnežené vrcholky kopcov. Absolvovali sme takú „dôchodcovskú“ dopoludňajšiu prechádzku. Počasie bolo naozaj pod psa. Pri prechádzke okolo jazera sa ale postupne začali objavovať slnečné lúče a mraky nízko nad mestom vystupovali čoraz vyššie, takže sa objavili aj končiare nad mestom. Snehový poprašok zvýraznil ich mohutnosť. Až teraz som uvidel niekoľko lanoviek a lyžiarskych vlekov vedúcich na severné svahy so zjazdovkami. Za chrbtom sa objavil mohutný Muottas Muragi, ktorý som pred chvíľou spomínal. Škoda, že nám pred rokom nevyšiel pre zlé počasie zámer absolvovať prechod z neho do Pontresiny. Fotoaparát mal konečne čo robiť. Na hladine jazera sa zrkadlil obrátený obraz kopcov. Boli to naozaj veľmi sympatické zábery. Na kmeni jednej z borovíc sa vyhrievala na slnku malá veverička. Úplná romantika. Nakoľko bolo asi pol desiatej, tak na horskej ceste nebolo ani živej duš. Turisti, na rozdiel od nás, zrejme ešte absolvovali ranné rituály v podobe raňajok či kávy. Prechádzka okolo jazera trvala asi hodinu. Prišli sme k nášmu hotelbusu na parkovisku. Neďaleko stál kostol svätého Karola Boromejského. Pozrel som si ho, ale interiér na mňa pôsobil veľmi chladno. Skôr pripomínal tie všetky podobné stavby v románskom slohu. Najviac ma zaujala štvorboká šesťposchodová zvonica. Samozrejme za fotografické závery stáli najmä okolité kopce. Nakoľko som nemal podrobnejšiu mapu, tak názvy kopcov pre mňa ostali neznámou realitou. O desiatej sme hotelbusom vyrazili do hôr. Teda po ceste smerom na západ. Čakalo nás prvé veľké stúpanie serpentínami do sedla Julierpass (2 284 m). Cestou som nafotil pár záberov na zasnežené kopce a potom už len monotónne stúpanie hore. Naozaj tie kopce nemali chybu. Krásne počasie pretrvávalo a napriek väčšiemu vetru sme si v sedle urobili krátku prestávku. Pri blízkom jazere som natrafil na lúku posiatu stovkami modrých horcov a nádherných horských fialiek. Doslova som si ľahol na trávu a zblízka „kradol“ zábery. Blízky majestátny vrch v podobe pyramídy ma fascinoval. Pod ním sa leskla hladina horského jazera. Do romantiky alpskej prírody sa pridali neďaleko sa pasúce svetlohnedé kravy. Takže ľudia pozor! Vo Švajčiarsku som nevidel ani jednu fialovú kravu. Hlúpu reklamu na čokoládu s kravou Milkou „žerú“ len deti a slabomyseľní „dospeláci“. Dosť bolo rozkoše a my sme pokračovali tentoraz serpentínami dole. Bola to taká horská rallye. Raz hore, dvakrát dole a naopak. Prešli sme okolo veľkého jazera Lai de Marmorea. Nakrátko sme sa zastavili v dedine Zilis. Zaujal pekný románsky kostolík. Zvonku. Pokladňa chcela za vstup 6 eur, tak sme ju kolektívne ignorovali. Vonku mrholilo, a tak mi stačili tri-štyri zábery exteriéru. Našou ďalšou zastávkou bola Via Mala. Možno poznáte tento názov z literatúry alebo televízie. Román pána Knittela bol niekoľkokrát sfilmovaný a diváci si asi pamätajú jeho zrejme najlepšie spracovanie z roku 1985 v hlavnej úlohe s Mariom Adorfom a zaujímavou hudbou talianskeho mága filmovej produkcie Ennia Morriconeho (pre spomienku na jeho diela uvádzam ústrednú melódiu Harmonika z filmu Vtedy na západe). Ale ten film či seriál nemá s tým nič spoločné. Jedná sa o prírodnú zaujímavosť, úsek cesty pozdĺž rieky Hinterrhein v kantóne Graubünden. Táto úzka tiesňava tvorí akúsi prírodnú prekážku na prístupe k dvom horským priesmykom Splügen a San Bernardino. Zišli sme dole po betónových schodoch, aby sme pod sebou videli nádherné priepasti či rokliny. Desiatky ľudí schádzali dole a podobne aj vychádzali hore. Naozaj bolo čo fotiť. Kamenný most vysoko nad našimi hlavami pripomínal dávnu históriu. Naopak riečka pod nami, ktorá bola autorom hlbokej rokliny, sa dravo predierala medzi veľkými balvanmi. Po prehliadke rokliny sme riadne vyhladovaní zjedli teplý obed. Hovädzie mäso na spôsob klasickej sviečkovej s knedľou nás dokonale nasýtil. Našťastie v našom kolektíve bola väčšina žien, takže o prídavok knedlí, mäsa a lahodnej omáčky nebola núdza. Ak sa dobre pamätám, tak som zjedol šesť alebo sedem knedlí! Týmto pozdravujem autora tej stravy (aj keď tieto riadky určite nebude čítať). Ale fakt strava bola na celej akcii špičková. Lenže toto môže posúdiť jedine len hladný účastník zájazdu. Pokračovali sme v ceste. Okolo nás sa mihala nádherná švajčiarska krajina s upravenými lúkami a zasneženými štítmi. Neustále som cez sklo obrázkovo dokumentoval cestu. Dlhé klesanie vystriedalo stúpanie. A opäť nekonečné serpentíny. Niektoré baby v mojom blízkom okolí sa radšej ani nepozerali z okna. Veď občas sa stalo, že pod nami boli niekoľko stoviek metrov hlboké zrázy. Čo keby... Našťastie keby nebolo. Chalani – vodiči zvládali dopravu bez problémov. Nasledoval Furkapass (2 429 m), najvyššie sedlo, ale v ňom sme nestáli. Ako sa ukázalo neskôr o niekoľko dní sme ním prechádzali v opačnom „garde“. Nalepený na okne busu som zistil som, že cesta v niektorých úsekoch serpentín je postavená vo „vzduchu“, teda na betónových stĺpoch. Pred nami bolo ďalšie stúpanie. Sedlo Oberalppass (2 049 m) sa nám predstavilo presne ako letný nenormálny prírodný úkaz. Hmla, ostrý vietor a v okolí na lúkach snehové polia, zasnežené kopce a atmosféra asi ako na Veľkú noc. Už len kraslice chýbali. Väčšinu parkoviska pokrývala asi polmetrová vrstva starého snehu. Spestrením prestávky na fotenie bol príchod chalana z blízkeho hotela. Spustil na nás typickou „šarištinou“... Hm, chalanisko z Východného Slovenska „gastarbajtruje“ vo „Švajcu“. Prišiel si vypýtať české pivo. Vodiči mu predali kartón plechovíc Gambrinusu. Bol spokojný a s úsmevom dodal, že tie švajčiarske „humusy“ sa nedajú piť. Nuž, pivaznalý odborník sa prejavil. Ale aspoň si chvíľu pokecal v materinskom jazyku. Zrejme v „jeho“ Restaurant Piz Calmot toho veľa po slovensky nepovie. Opäť sme mali pred sebou strmé klesanie. V jednom úseku sme prechádzali cez doslova v snehu vyfrézovanú cestu. Z oboch strán boli asi dvoj alebo trojmetrové zárezy v starom firne. Ísť tadiaľto v zime musí byť „rozkoš“. Ktovie. Snáď to nie sú Donovaly alebo Čertovica. Nasledovali zákruty doľava, doprava. Už som si tie desiatky serpentín ani nevšímal. Ale predsa len sme ešte raz zastavili. Objektom fotoaparátov sa stali pri ceste pasúce sa kravy. Ale ani tieto neboli fialové... Po ľavej strane sa v riedkej hmle objavili dve jazerá. Ony sú to skôr priehrady, pretože majú vysoké betónové hrádze, ktoré zachytávajú vody z ľadovcov stekajúcich z kopcov. Pred nami bola ešte dlhá cesta, čo sme však vtedy ešte netušili. Boli sme pri nejakom jazere a tam naši organizátori špekulovali o ubytovaní v kempe. Nevyšlo to. Vraj vjazd pre autobusy je nevhodný. Hm, cestovka zrejme nemá dopredu vytypované miesta nocľahov. A táto akcia sa koná už niekoľko rokov. Ale nechcem kritizovať. Lenže...? Bolo už dávno po siedmej večer, keď sme pokračovali v ceste. Niektorí z nás spokojne driemali a iní, medzi nimi aj ja, sme pozorne sledovali ubiehajúcu krajinu. Po pravej strane sa objavilo veľké jazero. Brienzersee. Opäť sa opakoval scenár s pokusom o „výsadok“, teda návšteva kempu. Nevyšlo to ani tentoraz. Takže pri postupnom dennom stmievaní sme dorazili do nejakého mesta. No, nejakého... Na tabuli svietilo „Interlaken“. To my niečo hovorilo. Nejaké mesto vo Švajčiarsku. Nič viac. Ale je to malé mesto v kantone Bern s necelými šiestimi tisícovkami obyvateľov ležiace pri rieke Aare. Je východiskom do alpských stredísk pod známymi masívmi Eiger (3 970 m) a Jungfrau (3 454 m). Názov mesta pochádza z jeho polohy. Leží medzi jazerami Thunersee na západe od mesta a na východe Briensersee. Konečne sme dorazili do miestneho kempu. Bolo pol desiatej. Samozrejme recepcia kempu bola zatvorená. Chlapci-vodiči zaparkovali naše vozidlo v blízkosti sociálnych zariadení. Nasledovala krátka prednočná hygiena a onedlho sme ležali v spacákoch vo vodorovnej polohe s vedomím, že ráno nás čaká niečo z horských skvostov.

            Neviem čo má ráno inšpirovalo k tomu, že som sa zobudil okolo šiestej a vyliezol von. Veď som mohol ešte tíško driemať a snívať ktovie o čom... Realita rána bola v tom, že som v krátkych nohaviciach, v tričku a v šľapkách s fotoaparátom v ruke absolvoval prechádzku okolo rieky Aare cez malý park k blízkej železničnej stanici. Možno sa mi ozvali „pudy“ po mojom dedkovi Jožkovi, prednostovi stanice a išiel som „skontrolovať“ vlaky švajčiarskych železníc. Podľa informačnej tabule žiadny z nich, na rozdiel od slovenských vlakov, nemeškal. V čom to asi je...? Zrejme bolo ešte skoro ráno...  Vrátil som sa do kempu. Samozrejme ma šokovalo zistenie, že nám naservírovali na raňajky opäť akési sladké tvarohové záviny. Mali smolu. Tie záviny. Ignoroval som ich a paštéta s krajcom chleba aspoň trochu skorigovala moje ranné chute. V slnečnom počasí sme sa presunuli niekoľko desiatok kilometrov do mestečka alebo skôr dediny Grindelwald (1 034 m). Pred nami bol jasný cieľ. Absolvovať cestu miestnymi lanovkami pod alpský skvost Eiger. Tento kopec som poznal len teoreticky. Najmä z časopisu Krásy Slovenska, v ktorom som našiel v 60. rokoch minulého storočia reportáže zo zdolávania severnej steny Eigeru československými horolezcami Zdenom Zibrínom a Radovanom Kuchařom. V roku 1961 táto dvojica zdolala vrchol Heckmairovou cestou. Mal som desať rokov a vtedy som ani netušil, že by som mohol ten kopec a jeho kolmú severnú stenu vidieť na vlastné oči. Aj keď to bolo po viac ako päťdesiatich rokoch od ich výstupu. Podobné to bolo pred rokmi aj s Himalájami. Ale to je iná kapitola. V Grindelwalde sme prešli z parkoviska na železničnú stanicu. Určitým šokom pre každého z nás bola cena lístka. 176 švajčiarskych frankov!!! Teda v prepočte na eurá to bolo podobné. Hlavou mi prebleskol korunový prepočet čo bolo viac ako päťtisíc korún. To je sila! Ale som tu prvý raz a zrejme aj naposledy. Ideme... Prvú časť „výstupu“ do takmer štvortisícovej výšky sme absolvovali v horskom vláčiku do stanice Kleine Scheidegg (2 061 m). Bolo nádherné slnečné počasie. Ešteže ten „hore“ nám vybavil slnko. Fotoaparát nezaháľal a cvakal zábery. Najmä tú naozaj krásnu severnú stenu Eigeru. Táto hora tvorí spolu s dvomi štvortisícovkami Mönch (4 099 m) a Jungfrau (4 158 m) dominantné trojvršie nad centrálnou oblasťou tohto regiónu. Prvovýstup na vrchol Eigeru absolvoval Ír Charles Barrington s miestnymi horskými vodcami Christianom Almerom a Petrom Bohrenom v auguste 1858 západnou stenou. Dnes sa táto najľahšia trasa začína od stanice zubačky „Eigergletscher (2 320 m) a pre zdatných trvá asi osem hodín. Eigeru však slávu priniesla jeho severná stena – Eiger Nordwand, ktorá je najväčšou stenou Álp a písala sa v nej história horolezectva. Prvý výstup sa podaril až v roku 1938 dvom nemeckým – Anderl Heckmair, Ludwig Vörg a dvom rakúskym horolezcom –  Heinrich Harrer a Fritz Kasparek. Do steny nastúpila každá dvojica samostatne, ale vtedajšie Hitlerovské Nemecko chcelo tento športový úspech politicky zneužiť počas „anšlusu“ Rakúska. Harrer o prvovýstupe napísal knihu „die Weisse Spinne“ (Biely pavúk). Mimochodom Harrer bol špičkový horolezec a spisovateľ, ktorého okrem iných úspechov na cestách po celom svete preslávil sedemročný pobyt v Tibete, kde sa v rámci toho spriatelil aj s dnešným XIV. Dalajlámom (Tändzin Gjamccho). O tomto období napísal knihu Sedem rokov v Tibete, ktorá sa stala aj predlohou pre scenár k rovnomennému filmu režiséra Jean-Jacques Annauda z roku 1997 v hlavnej úlohe s Bradom Pittom. Zo stanice Kleine Scheidegg vedie železničný tunel pre zubačku vo vnútri hory až do stanice Jungfraujoch, ktorá má v kopci dve zastávky a okná s vyhliadkou do steny, využívané aj pri záchranných akciách. Trať Jungfraubahn bola postavená v rokoch 1896-1912 s celkovou dĺžkou 9,3 kilometrov a prevýšením 1 393 metrov. Jungfraujoch (3 471 m) je v skutočnosti najnižšie miesto - sedlo medzi vrchmi Mönch a Jungfrau. Tu začína splaz najväčšieho alpského ľadovca Aletschgletscher. V sedle sa zdvíha menšia vyvýšenina Sphinx, vo vnútri ktorej sa nachádza vrcholová stanica zubačky nazývaná „Top of Europe“ (3 454 m). Na vrchole hory Sphinx sa nachádza observatórium Sphinx. V celom niekoľkoposchodovom komplexe je množstvo turistických atrakcií, ľadovcová sála, „Sphinx hall“ s výrobkami moderného umenia, Ski a snowboard park, terasa Sphinx dostupná rýchlovýťahom v nadmorskej výške 3 571 metrov, možnosť výstupu na ľadovec a nakoniec interiérové priestory so stálou teplotou v zime i v lete okolo dvadsať stupňov Celzia s barmi, bufetmi, reštauráciami a samozrejme s predajňami suvenírov so stálou teplotou. Oblasť Jungfrau-Aletsch-Bietschhorn bola v roku 2001 zapísaná na zoznam svetového dedičstva UNESCO. V roku 2006 sa východnou stenou Eigeru zrútilo vyše pol milióna kubických metrov skál, našťastie nikto nebol zranený. Vrátim sa však k našej ceste. Po príchode zubačky z Grindelwaldu do stanice Kleine Scheidegg sme sa kochali v nádhernom počasí na trojicu alspkých velikánov. Okolo nás sa premleli stovky ľudí rôznych národnosti, pleti a neviem čoho iného. Žasol som nad počtom „turbanov“. Indickí Sikkhovia tu museli mať celosvetový zjazd. Ani na letisku v Naí Dillí ich toľko nebolo. A medzi nimi už tradične šikmookí Japonci a Kórejčania s fotoaparátmi na krku a baby s rôznymi tabletmi v rukách. Na nástupištiach panoval zmätok. Totiž každú polhodinu odchádzal horský vláčik, teda zubačka, hore. Lenže takýto nápor ľudí Švajčiari jednoducho nezvládali. A stačilo jednoducho obyčajnými turniketmi regulovať v Grindelwalde príjazd turistov. Lenže zriadencom stanice to bolo zrejme jedno. Veď mali bohovský kšeft. Do  prvého vláčika sme sa nedostali. Prosto dav ľudí nás odstrčil mimo dosahu dverí. Pripomenulo mi to naozaj exotické dráhy kdesi v Indii či Pakistane. Našťastie sa tu nejazdí na strechách vagónov! Paradoxom bol reálny výjav, kedy sprievodkyňa stále pri dverách vagóna a kričala na ľudí, aby niekoľkí vystúpili, nakoľko by ich zrejme vlaková súprava „nevytiahla“ hore. No, horor. Za toľké peniaze tu bolo naozaj „veselo“. Konečne vláčik odišiel a my sme sa dostali na dosah koľajníc. A teraz stojte v páliacom slnku polhodinu v tlačenici. Už sme si z toho všetkého robili srandu. Nakoniec sme sa dočkali. Našťastie medzi prvými doslova vtrhli dovnútra niekoľkí z našej skupinky a obsadili miesta. Spotení sme sa usadili a pozorovali „zmätok“ vonku. Aj tentoraz sprievodca vyháňal ľudí von. Prosto „Sweizbahn“ to doslova „pohnojili“. Konečne sa súprava pohla. Moje plány ako budem fotiť horské velikány sa čoskoro zmenili na spoznanie reality, keď vedľa mňa akási „Indiánka“ či čo to bolo, neustále „šprechnila“ so svojimi družkami a vôbec ich nezaujímala príroda. Ukazovali si nechty a lak na nich. Nuž, aj to bola súčasť reality. Po niekoľkých minútach jazdy sme zastavili. Kamenná budova stanice s nápisom Eigergletscher.  Našťastie som sedel na strane vlaku, odkiaľ boli nádherné výhľady na spodnú časť severnej steny Eigeru. Naša jazda pokračovala a onedlho sme sa ocitli v tuneli. Pomyslel som si, tak čo „Indiánky“ v sárí, o čom bude reč? Nebola žiadna. Jedna z nich vytiahla tablet a ukazovala ostatným nejakého „indiánskeho“ chlapa s turbanom na hlave. Asi miestny, teda indický frajer. Chichúňali sa ako tie naše „priblblé“ pubertiačky. Vlak zastavil v tuneli. Stanica Eigerwand (2 865 m). Niekoľko ľudí vystúpilo, ale o pár minút sa vrátili. Vtedy som nevedel, že vlak takto zastaví na niekoľko minút a tí šťastnejší, ktorí stáli pri dverách, si vyšli k oknám vytesaným v skalách a odtiaľ fotili alpskú prírodu. Totiž v tejto stanici, ale aj v ďalšej sú výhybky a vlaky sa tu vyhýbajú (niečo podobné máme na Hrebienku, ale tam je to jednoduchšie). Toto sa opakovalo o niekoľko minút v stanici Eismeer (3 160 m). Ako som sa neskôr dozvedel, tak v tejto stanici je namontovaných niekoľko panoramatických okien s výhľadmi na ľadové more, teda ľadovce medzi Eigerom a Mönchom. Doslova ma to štvalo, pretože bolo nádherne a ja som „čumákoval“ v kolektíve prisprostých Aziatiek, ktoré nič okolo nezaujímalo. Cesta z Kleine Scheideggu do vrcholovej stanice „Top of Europe“ trvala asi päťdesiat minút. Prostredie ma doslova ohúrilo. Ani nie tak z tých davov ľudí, ale z celého komplexu objektov. Samozrejme prvé kroky viedli na najvyššiu terasu, kde boli doslova stovky ľudí. Niektorí postávajúc pri kovovom zábradlí nastavovali „ksichty“ slnečným lúčom, tí šťastnejší nastavovali „ksichty“ rôznym fotoaparátom, mobilom alebo tabletom, aby sa mohli doma chváliť „selfičkami“ a niektorí sa len tak „ponevierali“ a chodili po schodoch hore alebo dole. Lepšie počasie sme si ani nemohli želať. Dokonca aj náš sprievodca konštatoval, že toto tu ešte nezažil. Je pravda, že by mal turista zaplatiť také peniaze a vyviezť sa hore do hmly, tak je to na infarkt. A to stačí byť v Tatrách a za pätinovú cenu sa vyveziete na Lomnický štít do hmly... Nuž, teraz to bola paráda. Postupne sme prechádzali cez všetky možné atrakcie aj vrátane vykonania aktu vypustenia telesných tekutín. Veru v Európe som v takej výške „nesíkal“. Snáď na Tenerife v rámci výstupu na Pico del Teide (3 718 m). Vtedy sa vlastne jednalo už o zostup, a tak som si dovolil „zvlažiť“ lávové kamene na vyhliadkovej terase La Rambletta v nadmorskej 3 555 metrov. Pre zainteresovaných uvádzam, že Rambletta leží  asi dvesto výškových metrov pod touto vyhliadkou, teda pri zostupe k chate Refugio Altavista (3 260 m) jaskyňa „La Cueva de Hielo“ (3 350 m). Je jasné, že sme sa aj my na pamiatku vyfotili. Pohľady na okolité kopce doslova vyrážali dych. Neskutočná nádhera. Absolvovali sme všetky dostupné atrakcie, teda aj krátky pobyt na ľadovci, ale v teniskách to naozaj nešlo. Myslím niekoľkých tých „zúfalcov“ v turbanoch a podobných odevoch. Ale priznám sa, že aj moje vibramy by sa dosť šmýkali na tvrdom snehu. Dosť zaujímavá bola prehliadka ľadovej jaskyne. Bola umelo vytvorená, ale naozaj ľadové sochy pôsobili veľmi impozantne. S pôsobivým farebným nasvietením vytvorili nádhernú kulisu. Všade boli desiatky aj stovky ľudí. Vlakové súpravy zubačky neustále chŕlili davy ľudí. Našťastie tam nie je nijaké časové obmedzenie ako je to napríklad na Lomnickom štíte. Tu sú však iné podmienky. Čas dosť rýchlo plynul a o pol tretej, čiže po viac ako troch hodinách pobytu v prírodnej nádhere sme sa rozhodli pre návrat. Vlastne návšteva tejto prírodnej atrakcie bola naplánovaná na celý deň. Odchod busu sme mali určený na šiestu hodinu večer. Prakticky sme si za celý čas ani nikde nesadli, ale ani nezjedli aspoň kúsok horalky alebo inej „maškrty“. Dostali sme síce na obed balíček s nejakou salámou a chlebom, ale na to tam nebol čas. Samozrejme celá naša skupina sa dávno rozdelila na menšie skupinky, a tak ako iní, aj my sme sa ocitli na nástupišti, kde už stála súprava. Personál nás „vtlačil“ do jedného vozňa plného šikmookých, pravdepodobne Kórejčanov. Tentoraz sme stáli. Ale nie dlho. Pomyslel som si, že by som mohol vyjsť pozrieť na tie pohľady z okien vyhliadky, lenže nebola šanca. Toto využívalo len pár jednotlivcov, ktorí stále tesne pri dverách. Ani sme sa ešte nepohli, keď mi zaklepal na rameno ktorýsi z tých Aziatov a ukázal pred seba. Boli tam dve voľné miesta. Totiž mali tam malé batôžteky, zrejme uvideli „starca“, a tak sme si dvaja sadli. Ale aj tak sme nič cez okná nevideli. Sedeli sme na protiľahlej strane od kopcov. Asi po polhodinovej jazde sme dorazili do stanice Eigergletscher. To už sme boli dávno von z tunela. V tejto stanici vystúpili takmer všetci „šikmookí“. Vo vozni nás ostalo doslova pár jednotlivcov. Moje kroky viedli hneď na ľavú stranu, aby som lepšie videl na ľadové velikány. Našťastie sa sklá na oknách dali stiahnuť, takže na fotenie to bol doslova fantastické. Fotoaparát neustále cvakal. Prišli sme do stanice Kleine Scheidegg. Bolo asi pol štvrtej a pred nami ešte najmenej dve hodiny pobytu v okolí tejto stanice. Pri krátkom výšľape na blízky kopček som objavil na stĺpe tabuľku so šípkou a názvom „Wengen“. Do kelu, to my je akési povedomé. Došlo mi, že je to dedinka alebo mestečko, kde sa v zime jazdia svetové poháre v zjazdovom lyžovaní a je tu známa zjazdovka, jedna z najnebezpečnejších na svete, Lauberhorn. So svojimi 4,5 kilometrami je aj najdlhšou na svete v rámci pretekov Svetového pohára. Jazdci v mieste nazývanom Haneggschuss dosahujú rýchlosť až 160 kilometrov za hodinu! Pomerne veľký počet drevených lavíc poskytoval odpočinok unaveným turistom. Na jednej z nich sme sa aj my rozložili s „bufetom“. Teda stravou, ktorú sme vyfasovali v hotelbuse. Náramne chutila. Pohľad na kopce v našom okolí pomáhali tráviť. Zišli sme dole k stanici a pri prechádzke v okolí Kleine Scheidegg som zistil, že do Wengenu premáva podobná zubačka ako z Grindelwaldu sem. Teda tieto dve miesta sú navzájom prepojené. Obloha bola stále bez jediného mraku. Prešiel som niekoľko stánkov so suvenírmi, no obľúbené magnetky, ktoré si pravidelne vozievam z podobných akcií, som tu nekupoval. Viem, že v takýchto strediskách sú ceny veľmi predražené a dajú sa kúpiť podstatnejšie lacnejšie niekde v „údolí“. Aj tomu tak bolo a ušetril som dosť frankov. Pred stanicou bola reštaurácia, kde už posedávali na vonkajšej terase niekoľkí jednotlivci z našej partie pri pohároch s pivom. Obsadili sme jeden stôl, ale od vedľajšieho sa ktosi z našich ozval, že je tu otrasná obsluha. Veru bola. Tak veru, Švajčiari sklamali. Konečne sme sa dočkali a dostal som vytúžené pivo. Fľaškové a teplé. V hlave sa mi vírili rôzne nadávky zo zvieracej ríše a aj niečo horšie. No za také peniaze dostať taký „paškvil“...? Zažil som už mnoho podobných situácií, ale niekde na Cypre alebo Madeire, kde ani poriadne nevedia čo je pivo, lenže tu? Znechutený som obsah fľaše obrátil do seba. Bŕŕŕ, hrôza. Teplé a ako kedysi povedal herec Jožko Króner „štiny“. Sadli sme na zubačku, ktorá nás onedlho dopravila do Grindelwaldu. Náš hotelbus stál na parkovisku a tešil som sa na dobre vychladené české pivo. Stalo sa. Čakali sme v hlúčiku našich spolucestujúcich a vodič rátal „ovečky“. Boli sme všetci až na jednu pani. Totiž dve „dievčatá“ vo veku zrejme medzi 70 či 80 rokmi, ale aj pár jednotlivcov nešli hore na Kleine Scheidegg.  Ostali v Grindelwalde, kde si urobili svoj program. Práve tieto dve dámy sa išli prejsť po horskom stredisku, navzájom sa neustrážili a jedna z nich sa stratila. Druhá medzitým prišla na parkovisko. Prešla polhodina, myslím, že už aj hodina. Absolvovali sme večeru, mimochodom veľmi dobre pripravená paradajková omáčka s mäsom a knedľami mi dopriala aj „dupľu“, čo som „vyhladovaný“ z celodenného „pôstu“ priaznivo privítal. Lenže pani sa stále neobjavovala. Rozhodli sme sa pre akciu s cieľom ju nájsť. Trinásť „zúfalcov“ sa vydalo uličkami mestečka do neznáma. Postupne sme sa asi po pol alebo celej hodine vracali na parkovisko. Nakoniec sme sa dočkali. Miestny taxík prišiel aj s paňou aj s našim jedným pátračom, ktorý ju našiel sedieť na lavičke pred nejakým penziónom. Taxikárka, keď uvidela, čo sa stalo, tak nechcela ani zaplatiť cestovné. Nuž popriali sme jej aspoň pekný večer. Tie dve tety sa potom niekoľko dní medzi sebou hádali. A to boli bývalé svokry. Nuž, rodina... Dorazili sme do Interlakenu, opäť do nášho kempu odkiaľ sme ráno vyrazili do hôr. Večerná hygiena a posedenie do predpolnočnej hodiny pri plechovici s pivom, ale aj inými životabudičmi ukončilo prekrásny deň.

            Nasledujúce ráno nás privítalo chladom. Slniečko sa síce nesmelo objavilo na oblohe, ale boli sme radi, že sedíme na svojich miestach v hotelbuse a raňajkujeme. Tentoraz také tradičné európske raňajky. Tavený syr, džem, maslo, chlieb a čaj. Čas pred odchodom na akciu ďalšieho dňa si niektorí krátili posedávaním na vyhriatych lavičkách, ktoré stáli na slnečnej strane kempu. Vzduch sa pomaly prehrieval a jednotlivci, najmä ženská časť osadenstva  nedočkavo chytala slnečné lúče. Predsa len sme boli v nadmorskej výške okolo 570 metrov. Využil som asi polhodinovú prestávku a prešiel som sa k neďalekému kostolíku stojacemu na malom námestí. Bol zatvorený, takže interiér som nevidel. Samozrejme fotoaparát zvečnil tento objekt. Vzhľadom k pokročilému času som sa vrátil späť do kempu. Tentoraz sme mali namierené na západ okolo jazera Thunersee do mestečka Spiez, ktoré leží na západnom brehu jazera. Nebolo ničím výnimočné, miestny kláštor Schloss Spiez nemal ani ničím zaujať. Prešli sme sa do miestneho prístavu s kŕdľami čajok a divých kačíc, ale takýchto výjavov vidíte na cestách desiatky či stovky. Kotvili tu desiatky menších jácht, ale nikde ani jeden človek. Asi po polhodine sme sa „nezmyselne“ vracali rovnakou cestou do Interlakenu a odtiaľ pokračovali okolo jazera Briensersee na východ do mestečka Meiringen (595 m), ležiacom pri rieke Aare. Zaparkovali sme na parkovisku v blízkosti kabínovej lanovky Alpbach. Neplánovane sme rozhodli, že by sme mohli absolvovať cestu lanovkou až do výšky 2 250 m na vrchol Planplatten. Teda na tento vrchol vedie sústava jednej kabínovej lanovky a troch gondol. Čiže štyri lanovky. Tomu zodpovedá aj cena, ktorá väčšinu z nás odradila. Veď deň predtým sme absolvovali výjazd lanovkami až do vyše trojtisícovej výšky. Asi dvesto, možno tristo metrov od budovy lanovky steká nádherný vodopád. Boli sme si ho pozrieť. Pri návrate sa jedna z našich spolucestujúcich pošmykla na mokrej tráve, spadla a „vyrobila“ si výron členka. Neostalo nič iné, len navštíviť miestnu lekáreň a pre zabezpečenie prvej pomoci kúpiť potrebný ošetrovací materiál. Pri „prechádzke“ mestečkom sme objavili  neďaleko anglického kostola v kruhovom objazde sochu Sherlocka Holmesa. Práve v tomto kostole, teda v jeho suteréne, ktorý bol údajne „odsvätený“, majú múzeum menovaného anglického detektíva. Zaujímavé. A aby toho nebolo málo, v blízkosti parkoviska stojí Hotel Sherlock Holmes. Pre nedostatok času sme tam neboli. Inou informáciou bolo zistenie, že neďaleko Meiringu sa nachádza letecká základňa vzdušných síl švajčiarskej armády. Naša cesta pokračovala ďalej. Odbočili sme doprava a po úzkej horskej ceste v lese sme sa štverali hore. Boli sme asi v polovici cesty, keď vodič oproti idúceho miestneho autobusu na nás rukami kýval. Na úzkej ceste sme sa tak-tak vyhli. Podľa tvrdenia nášho vodiča nám ukazoval, že sa vraj nedostaneme až hore, nakoľko je tam úzka zákruta, ktorou neprejdeme. Nemali sme sa kde vytočiť a my sme pokračovali ďalej. Onedlho to prišlo. Naozaj strmá ľavotočivá zákruta sa nám stala osudnou. Neprešli sme. Našťastie pred zákrutou bola doprava odbočka ešte užšej cesty a navyše tam stál aj most so zábradlím. Náš vodič sa márne snažil cúvaním aspoň kolos otočiť, aby sme sa mohli vrátiť. Bohužiaľ nešlo to. Dokonca rozbil odrazové zadné sklo. Neostávalo nám nič iné, len vystúpiť a ísť dole peši. Klasický autobus by tade prešiel, no naša „obluda“ čo do výšky aj dĺžky na toto nemala. Takže moja maličkosť sa vybrala dopredu, aby som „organizoval“ dopravu, teda upozornil prichádzajúce autá zospodu, aby dávali pozor, že dole cúva autobus. Onedlho sa tak aj stalo. Osobné auto netrpezlivo čakalo na okraji cesty. O chvíľu „prihrmel“ nákladný automobil plný akéhosi štrku. Boli to cestári, ktorý po ceste rozsýpali tento materiál na slnkom rozpálený asfalt. V polovici cesty, kde je cesta rozšírená pre autá, ktoré sa tu vyhýbajú som ostal stáť. Takto tu ostali ďalšie dve autá. Zrazu sa objavilo policajné auto a o chvíľu druhé. No, pekne. Pýtali sa ma čo je za problém. Mojou „perfektnou“ angličtinou som im vysvetlil, čo sa stalo. Šéfka hliadky išla autom hore a druhé ostalo stáť pri mne. Moje povinnosti v riadení dopravy zobral na seba policajt. Zišiel autom niekoľko desiatok metrov dole. Konečne sa objavil náš cúvajúci kolos. Za ním blikajúce policajné auto a celá naša pešia skupina. Takto sme zišli až ku križovatke pri hlavnej ceste. Nasledoval policajný akt. Pokuta. Vypísanie papierov a vodič musel uhradiť 100 frankov. Ako neskôr konštatoval, tak čakal viac. Nuž za policajnej asistencie sme pokračovali až na hlavnú cestu. Ako sme však stáli pred tou križovatkou, tak po horskej ceste šliapal postarší cyklista na cyklotrojkolke. Nášmu kolektívu som sa pochválil, že na niečom podobnom jazdí môj brat Braňo a že má takto prejazdenú väčšinu štátov Európy. Vtedy som nevedel, čo sa o niekoľko hodín stane. Naša cesta teda pokračovala smerom na juh. Na neďalekom parkovisku sme absolvovali obed. Viete si predstaviť konzumáciu porcie výborného španielskeho vtáčika s ryžou a mať pred sebou nádhernú panorámu zasnežených kopcov?  Prosto rozprávka. Pokračovali sme po horskej alpskej asfaltke stále vyššie a vyššie. Našou métou sa mal stať cestný priechod Grimsel Pass (2 164 m). Totiž toto horské sedlo spája obce Meiringen v údolí hornej časti rieky Aare s dedinkou Gletsche (1 759 m) na rieke Rhôna. Ale to nás čakalo 38 kilometrov stúpania a klesania. Prešli sme okolo jazier Gelmersee, Räterichsbodensee a najväčšieho Grimselsee. Práve pri druhom jazere sme vošli do vyše osemsto metrov dlhého tunela, ktorý nás vyviedol až nad najväčšie jazero. Zastavili sme na krátku fotoprestávku. Okolo nás boli miestami aj dvojmetrové vrstvy snehu, takže tvorili akési prírodné mantinely. Na druhom brehu jazera na skalnom výbežku stál komplex budov starého alpského hotela Grimsel Hospiz. Stojí nad hrádzou priehrady a elektrárne Oberhäsli. Konečne sme sa dostali po nekonečných serpentínach do sedla Grimsel Pass. Zaparkovali sme na parkovisku hotela Grimselblick. Počasie nebolo ideálne. Preháňali sa mraky a fúkal nepríjemne chladný vietor. Ale veď sme boli v nadmorskej výške nad dvetisíc metrov. Aj keď na okolitých kopcoch už nebola súvislá vrstva snehu, stále sa našli veľké snehové polia vysoké aj cez jeden meter. Tu sme absolvovali obedňajšiu prestávku. Boli sme radi, že sme vo vnútri. Španielsky vtáčik s ryžou a neodmysliteľná „dupľa“ v podobe ďalšej porcie ryže so šťavou bola pre mňa lahôdkou. Neviem čím to bolo, ale naozaj tá strava mi tam mimoriadne chutila. Samozrejme pri krátkom vybehnutí z útrob vozidla som sa snažil rýchlo vyfotiť aspoň okolie, ktoré sa dalo zahliadnuť pri hustnúcej hmle. Veď v tričku a krátkych nohaviciach to nebolo len tak „in“. Cesta zo sedla pokračovala ďalšími nekonečnými serpentínami, ale tentoraz dole. Prišli sme do dedinky Gletsche, kde je križovatka ciest. Na východ stúpa cesta do sedla Furka Pass (2 429 m) a na juh klesá údolím rieky Rhôny až do mesta Brig (691 m), čiže sme „padli“ okolo 1 700 výškových metrov! Leží na rieke Rhôna v údolí slnečného Horného Valais na úpätí priesmyku Simplon Pass (2 005 m), ktorý spája mesto Brig s Domodossolou v talianskom Piemonte. Brig je mesto s asi 12 tisícmi obyvateľmi. Je rodným mestom Gianniho Infantiniho, ktorého zvolili v roku 2016 za prezidenta svetovej medzinárodnej futbalovej asociácie po odstupujúcom Seppovi Blatterovi. Neďaleko stojí jeden z najdlhších železničných tunelov na svete. Má dve jednokoľajové „rúry“, jedna meria 19 700 metrov a druhá 19 824 metrov. Do roku 1982 mal svetové prvenstvo, ktoré potom prevzal japonský Daishimizu tunel s dĺžkou 22 200 metrov na trati vlaku Shinkanzen na trati Niigata – Tokio. Z historických pamiatok stojí za zmienku barokový zámok Stockalper zo 17. storočia, pútnický kostol, kaplnka St. Sébastien a stará časť mesta so šľachtickými a meštianskymi domami. Areál zámku má nádherný park, síce menších rozmerov, ale s veľkým počtom lavičiek, na ktorých relaxovali turisti i domáci obyvatelia. Bolo nádherné letné, ale najmä slnečné počasie. Zaparkovali sme v blízkosti zámku. Naše prvé kroky viedli práve tam. Ale na podrobnejšiu prehliadku sme nemali dostatok času, a tak postačilo nahliadnuť do kaplnky, prejsť sa po nádvorí a potom ešte navštíviť blízky kostol postavený v modernom slohu. V uličkách starého mesta sme objavili niekoľko naozaj architektonických skvostov v podobe starých šľachtických domov. Po prehliadke centra mesta sme sa opäť vydali na cestu. Najprv na západ do dediny Visp a potom na juh smerom na Zermatt (1 620 m). Práve v čase, keď sme odbočili na juh, po niekoľkých kilometroch jazdy v miernom stúpaní sa v diaľke pred nami na ceste objavil cyklista na trojkolke. Všetci zbystrili pozornosť, pretože na asi metrovej tyči viala česká vlajka. Vodič pribrzdil a v tom Jana, pani z cestovky, s ktorou sa niekoľko rokov poznám, zakričala „To je Broňa“. Teda na vysvetlenie, môj brat. Ja na to hovorím, on nevozí českú vlajku, ale islandskú. Totiž s tým svojim „velocipédom“ bol dvakrát na sólo pobyte na Islande a odvtedy nedá dopustiť na túto krajinu. Ale keď sa bicykel mihol okolo nás, tak som spoznal podľa laminátového prístrešku, že je to naozaj on. Bohužiaľ, boli sme v úseku, kde sa nedalo zastaviť. Celé osadenstvo busu skandovalo, že chceme zastaviť. Nakoniec sme asi po troch kilometroch jazdy a absolvovaní poriadneho stúpania zastavili na malom parkovisku. Čakali sme asi štvrťhodinu než cyklista prišiel k nám. Naschvál som ostal sedieť v autobuse a ostatní ho búrlivo vítali. S touto cestovkou bol na dvoch zájazdoch, takže hotelbusy pozná a raz sa s nimi stretol aj na Islande. Nastalo nekonečné fotenie ako keby prišla holywoodska hviezda. V tom som sa objavil ja a pán brat skoro spadol z nôh. Totiž rok sme sa nevideli a teraz stretnutie vo Švajčiarsku pri Zermatte... Ale takéto stretnutie sa nekonalo po prvý raz. Rok predtým som sa vracal z Vysokých Tatier autom s partiou českých kamarátov. Pár kilometrov pred Vrútkami, teda niekde pri Sučanoch, sme podobne predbiehali cyklistu s „lehokolom“. Vtedy som ho spoznal podľa vejúcej islandskej vlajky. A navyše asi štvrťhodinu predtým som o ňom hovoril v súvislosti s cestami po Európe. Takže aj teraz som ho dopoludnia spomenul, keď som videl staršieho pána na trojkolke v miestach, kde sme cúvali s busom. Nuž, žeby bolo niečo v tomto štáte „Dánskom“? Dohodli sme sa, že príde za nami do kempu Randa (1 420 m), ktorý bol vzdialený asi desať kilometrov. Totiž aj on plánoval ďalší deň doraziť do Zermattu. „Ubytovali“ sme sa v kempe a medzitým absolvovali večeru. Dnes nič mimoriadne, ale rybacia nátierka s chlebom a čajom naozaj pochutila. A navyše ma až tak oslovila (myslím tá nátierka), že som si vypýtal recept a dodnes ju pripravujem. Naše večerné posedenie sa konalo pod markízou na kempingových stoličkách a na stolíkoch stáli rôzne nápoje, pivo, čaj, ale aj rôzne tvrdšie vydania pitného režimu. Asi po hodine sa Braňo objavil v kempe. Síce najprv prehliadol odbočku, ale vďaka GMS navigácii sa včas vrátil. Nastalo opätovné privítanie a za našim busom si postavil stan. Kto to nevidel, tak málokto uverí, koľko materiálu vozí so sebou. Veď len náradie na prípadné opravy bicykla vážia najmenej dva-tri kilogramy. Totiž pred niekoľkými dňami vyrazil na trojmesačnú cestu po Európe, teda pre spresnenie, švajčiarske alpské údolia a potom okolo rieky Rýn až po jej ústie v Rotterdame a návrat okolo rieky Labe až do Česka. Takže tu bol ešte len necelý týždeň na dlhej ceste. Po absolvovaní hygieny sa usadil medzi nami. Aj keď najprv odmietal večeru, tak nakoniec privolil, že namiesto bagety môže zjesť rybaciu nátierku. Samozrejme k tomu silného „turka“. Bolo snáď jedenásť hodín večer, keď sme sa rozišli do svojich „izieb“ hotelbusu. Ráno nás čakala ďalšia horská výzva. Vidieť na vlastné oči všetkými návštevníkmi tak ospevovaný Matterhorn (4 478 m) a prípadne sa dostať aspoň lanovkou do jeho blízkosti.

Zobudili sme sa do nádherného slnečného, ale aj dosť chladného rána. Po raňajkách v podobe paštéty, syra, džemu a chleba s čajom sme si zbalili najpotrebnejšie veci na celodennú akciu. Mali sme zabezpečený odvoz miestnym malým autobusom „taxíkom“ do Zermattu. Totiž Švajčiari na rozdiel od nás, ale aj iných krajín si strážia ovzdušie. Miestna správa oblasti tu zakázala prevádzku vozidiel so spaľovacím motorom. Takmer všetky vozidla sú poháňané batériami s nízkou úrovňou hlučnosti. Elektrické vozidlá sú povolené len pre miestnu obchodnú činnosť a služby, teda nie pre osobnú potrebu. Samozrejme toto neplatí pre požiarnikov, záchranárov, mestské autobusy a iné mestské služby. Takže pre turistov sú určené elektromobily a cestné batériové elektrické vláčiky. Rozlúčili sme sa s bratom, ktorý chcel vyraziť na cestu o niečo neskôr. Autobusom sme odišli do Zermattu. O niekoľko minút sme vystúpili na malej autobusovej stanici „E-busov“. Niekoľko slov o Zermatte. Leží v oblasti Vispu v nemecky hovoriacej časti kantonu Valais, po nemecky Wallis. Nachádza sa na konci údolia Mattertal, ktoré sa zdvíha až k úpätiu Matterhornu. Leží asi desať kilometrov severne od priesmyku Theodul Pass (3 295 m), v nemčine Theodulpass a v taliančine Colle del Teodulo. Je to vysoký horský priesmyk spájajúci švajčiarsky Zermatt a taliansku Cerviniu v údolí Valle d‘Aosta. Nachádza sa medzi Matterhornom na západe a Breithornom (4 164 m) na východe. Nad priesmykom stojí chata Rifugio del Teodulo(3 317 m). Zermatt je známy ako horolezecké a lyžiarske stredisko, ale v lete taktiež ako stredisko turistického ruchu. Až do polovice 19. storočia bolo hospodárske zameranie orientované na poľnohospodárstvo. Po prvom a tragickom výstupe na Matterhorn v roku 1865 nasledoval rozvoj turistického ruchu v samotnom Zermatte aj v okolitých obciach. Momentálne tu žije asi 5 800 obyvateľov, počet je však premenný podľa turistickej, športovej a rekreačnej sezóny. Samotné mesto leží na južnom konci údolia Matter (v nemčine Mattertal), ktoré je jednou z bočných vetví veľkého údolia Rhôny. Je takmer obklopené vysokými horami Walliských Álp, medzi ktorými sú Monte Rosa, v nemčine Dufourspitze (4 634 m), ktorý je zároveň najvyšším švajčiarskym vrcholom. Nasledujú Dom (4 545 m), Lyskamm (4 527 m), Weishorn (4 505 m), Matterhorn (4 478 m). Väčšina alpských štvortisícoviek sa nachádza v okolí Zermattu alebo v susedných údoliach. Cez Zermatt tečie rieka Matter Vispa, ktorá sťahuje vodu z ľadovcov najvyšších vrcholov, ľadovca Gornergletscher na východnej strane v blízkosti Monte Rosa a z ľadovca Zmutt na západnej strane medzi Dent d'Hérens a Dent Blanche. Tu sme sa zorientovali podľa mapky mesta a celá skupinka sa vydala hľadať dolnú stanicu lanovky. Väčšina z nás sa rozhodla absolvovať cestu lanovkou na najvyšší vrchol v oblasti dostupný horským dopravným zariadením, teda na Klein Matterhorn (3 883 m). Väčšina z účastníkov v živote nebola v takej výške. Teda presnejšie nikto z nich, okrem mňa. Niežeby som „machroval“, ale bola to realita, najmä po mojich himalájskych cestách. Zároveň je tento vrchol aj najvyšším miestom v Európe, kde sa dá dostať lanovkou alebo iným podobným dopravným prostriedkom. Konečne sme sa dostali až na samotný koniec Zermattu, kde sme prešli cez most nad riečkou Matter Vispa. Prišli sme k pokladni a zistili, že celý tento „špás“ nás bude stáť v tom najlepšom prípade 79 frankov. Samozrejme švajčiarskych, čo bolo v prepočte asi 70 eur. Túto cenu tvorí doprava tromi lanovkami, a to postupne z Zermattu cez Furi (1 854 m) a Schwarzsee Paradise (2 583 m), odtiaľ na Trockener Steg (2 939 m) a potom posledný a najstrmší úsek priamo na Klein Matterhorn, Netrvalo dlho a nasadli sme do osemmiestnych gondol, ktorými nás vyviezli na prvú medzistanicu Furi. Prekvapivo sme nemuseli prestúpiť na ďalšiu, nakoľko v týchto kabínach sme absolvovali cestu cez Schwarzsee Paradise až na Trockener Steg. Niečo podobné máme aj v Tatrách, keď pri ceste z Tatranskej Lomnice na Skalnaté pleso nemusíte vystúpiť na medzistanici Štart. Na stanici Trockener Steg sme vystúpili a vyšli pred budovu. Nadmorská výška takmer tritisíc metrov už bola cítiť. Predsa len aklimatizácia na výšku chýbala a vyjsť za pár minút do takejto výšky dá určite zabrať každému organizmu. Bolo nádherné počasie a naše prvé kroky viedli na vyvýšenú kovovú terasu odkiaľ sa vyskytol nádherný pohľad na majestátny Matterhorn. Fotoaparáty a kamery nezaháľali. Bolo čo fotiť. Tu sme mali asi polhodinovú prestávku, po ktorej nasledoval presun na nástupište a absolvovanie posledného úseku, teda výjazd na samotný vrchol Klein Matterhorn. Tento leží v blízkosti štvortisícového Breithornu. Viac ako osemstometrové prevýšenie sme pomocou lanovky zdolali o niekoľko minút. Tu sme sa dostali do moderného objektu postaveného z ocele a skla. Výťahom sme vyšli ku kovovému schodisku, po ktorom sme sa dostali na vyhliadkovú plošinu Matterhorn Glacier Paradise, takže sme stáli vo výške 3 883 metrov nad morom alebo pre „angloameričanov“ vo výške 12 739 stôp. Doslova na dosah ruky sa na východ od nás vypínal špicatý Breithorn a o niečo ďalej mali vyčnievať vrcholy štvortisícových „dvojičiek“ Castor (4 226 m) a Pollux (4 091 m), ale tie som nakoniec nevidel. Fotenie na vrchole nemalo konca. Na vyhliadkovej plošine pribúdali ďalší návštevníci. Ktorási dievčina z našej partie vytiahla malú fľašu s nejakým pitným „ekrazitom“. V tejto výške celkom zachutil. Síce fúkal studený vietor, ale na to, že sme boli v takmer štyroch tisíckach to nebolo tak zlé. Panoráma s pozadím „veľkého“ Matterhornu sa stala najfotogenickejšou. Veď ktovie, či sa sem človek ešte niekedy dostane. Zrejme už nie. Nastal čas odchodu z vyhliadky. Zišli sme výťahom na stredné poschodie, kde sme absolvovali krátku prehliadku interiéru, teda obchodíky so suvenírmi, toaletami, reštauráciami. Súčasťou stavby je aj horská chata SAC, čiže švajčiarskeho horského klubu, kde sa ubytovávajú horolezci smerujúci na okolité štvortisícovky. Väčšina z nás si ešte vyšla na skutočný ľadovec, ale skôr to bolo akési zoznamovanie sa s ľadom. Lenže moja skúsenosť hovorila, že nemusím všade liezť. Ale... Predsa som zišiel po kovových schodoch na ľadové plató a v tom  sa to stalo. Pravou nohou som stúpil na ľad. Ale to bola skôr primrznutá vodová škrupina a moja noha skončila v poriadne ľadovej vode. Mal som obuté tenisky a ani neviem ako rýchlo som nohu vytiahol z vody von. Samozrejme moje okolie si vypočulo spŕšku vybraných slov z kategórie nepublikovateľných. V duchu som si vynadal, že načo som tam liezol. Lenže bolo už neskoro. Našťastie v mojom okolí boli väčšinou zahraniční turisti, takže slovenským nadávkam nerozumeli. Možno...Žiadne náhradné ponožky som nemal, a tak som tenisku vyzul, ako-tak vytrel papierovou vreckovkou a stiahol ponožku. Namiesto nej som si „obul“ mikroténové vrecko, ktoré aspoň trochu izolovalo chlad. Potom sme absolvovali krátku prehliadku malej ľadovej jaskyne a nasledoval návrat. Kabína lanovky má kapacitu okolo 70 osôb, takže skupina ľudí sa pomerne rýchlo dostal dovnútra. Zišli sme na Trockener Steg, kde sme si ešte raz pozreli okolie Matterhornu. Pár slov o tomto nádhernom kopci. Matterhorn (v taliančine Monte Cervino) je jedným z najkrajších vrcholov Álp. Týči sa nad malebným švajčiarskym mestečkom Zermatt a talianskym mestom Breuil-Cervinia vo Val Tournanche. Názov Matterhorn vznikol pravdepodobne z nemeckých slov „matt“ vo význame údolie, lúka a „horn“ – roh. Matterhorn má na každú svetovú stranu obrátenú jednu stenu, ktoré sú nezvyčajne strmé. Sú oddelené ostrými hranami, hrebeňmi. Najčastejšou výstupovou hranou je Hörnli, ktora je v strede najznámejšieho pohľadu na Matterhorn od Zermattu. Bol poslednou z vysokých alpských štvortisícoviek, na ktorú vyliezli horolezci. Už pohľad na majestátnosť štítu vzbudzoval úctu. Práve preto sa jeho zdolanie stalo v polovici 19. storočia vecou prestíže. 14. júla 1865 vystúpili na vrchol prví siedmi odvážni muži pod vedením jedného z najskúsenejších horských vodcov tých čias Brita Edwarda Whympera, ktorý po niekoľkých neúspešných pokusoch zdolal Matterhorn cez hranu Hörnli. Prvý výstup bol poznačený tragédiou, keď sa pri návrate z vrcholu pravdepodobne pod dojmom víťazstva pošmykol jeden z členov výpravy Hadow a spolu so sebou do hĺbky 1 400 metrov strhol ďalších troch svojich druhov. Ich telá boli neskôr nájdené na matterhornskom ľadovci. Horolezci sú pochovaní na cintoríne v Zermatte. V čase našej návštevy, teda v lete 2015 uplynulo 150 rokov od prvovýstupu horolezcov. Po krátkej zastávke na Trockener Steg sme nasadli do gondol sústavy lanoviek, ktorými sme zišli do Zermattu. Mali sme do plánovaného odchodu asi tri hodiny čas, ktorý sme väčšinou využili na prehliadku tohto horského strediska. Po skupinkách sme sa roztratili. Celým mestom vedie hlavná ulica, ktorá je akýmsi korzom pre turistov. Všade veľa hotelov, penziónov, reštaurácií, bagetérií a cukrární. Naša malá skupinka „zabivakovala“ na lavičke pred miestnym kostolom. Klasický „česko-slovenský“ obed v podobe paštéty, syra, nejakej zeleniny a chleba zahnal pocity hladu. Slnečné lúče poriadne pálili na naše hlavy. Po občerstvení sme pkračovali v prechádzke po meste. „Objavil“ som železničnú stanicu, kde končia vlaky „Matterhorn Gotthardt Bahn“ z Vispu a Brigu a prekonávajú stúpanie v údolí Mattertal. Opäť musím spomenúť môjho dedka,  prednostu stanice v Dolnom Hričove, kde sa pred viac ako sto rokmi narodil môj otec, že „železničné“ gény sa asi prejavili aj tu. Zaujali ma nielen súpravy vlakov, ale aj vybavenie stanice. Na rozdiel od tej našej, teda žilinskej, tu nájdete naozaj špičkové služby počínajúc čistými toaletami až po miestnosti pre prebaľovanie malých detí. Samozrejmosťou sú rôzne obchodíky s potravinami a suvenírmi, informačné kancelárie pre turistov, reštaurácie, ale aj stánky s rýchlym občerstvením. Pred stanicou parkujú elektrotaxíky, ale aj konské povozy ťahajúce historické kočiare. Celým Zermattom prechádza hlavná ulica Bahnhofstrasse a na ňu sa napojujú bočné uličky. Je to teda akási veľká „dedina“, ale s luxusnými hotelmi a obchodmi. Z miestnej železničnej stanice sa dá vyviezť do hôr aj horským vláčikom „Gornergrat Bahn“, a to až do nadmorskej výšky 3 089 metrov. Ale túto atrakciu by sme najmä z hľadiska času nestihli absolvovať. Pár jednotlivcov z našej skupiny ju absolvovalo, lenže určite to nebol taký zážitok ako na Klein Matterhorne. Bolo asi štvrť na štyri a čas odchodu nášho autobusového taxíku sa blížil. Naposledy som si vyfotil Klein Matterhorn aj s neďalekým Breithornom. Na autobusovej stanici som pitný režim doplnil výborne chladeným akýmsi švajčiarskym alebo nemeckým pivom. Potom už nasledovala cesta celej skupiny do kempu v Rande. Tu sme využili možnosť „spáchania“ hygieny a asi po hodinovej prestávke sme nasadli do hotelbusu a pokračovali v ďalšej ceste. Tentoraz bol našim cieľom Zürich (408 m), najväčšie švajčiarske mesto. Ale to bolo pred nami veľmi ďaleko čiže asi 250 kilometrov. Prešli sme cez známe strediská Visp a Brig a čakal nás prejazd údolím riečky Rotten a stúpanie serpentínami do dedinky Gletscher, kde sa na križovatke odbočuje doľava do sedla Grimselpass, kde sme boli deň predtým. Tentoraz viedla cesta rovno do sedla Furkapass (2 436 m). Niekoľko sto metrov pod sedlom sme zastavili na parkovisku hotela Belvedere (2 300 m). Tu sme absolvovali prestávku na večeru. Bolo dosť chladno a zamračená obloha. Kde ostalo nádherné slnečné počasie z Zermattu? Zaparkovali sme na okraji parkoviska asi pri troj alebo štvormetrovej vrstve snehu, ktorý tu stále držal od zimy a vytváral akýsi mantinel. A naozaj z neho bolo cítiť aj chlad.V rámci čakania na večeru sme pri parkovisku doslova stretli alpského svišťa. „Hajzlíkovi“ vypasenému nevadilo, že sú tam ľudia a zaparkované autá. Zrejme už bol adaptovaný na podobné stresy. Stal sa stredobodom pozornosti nielen nás, ale aj našich fotoaparátov. Niektorá z dievčat mu ponúkla kúsky jablka a akýsi keksík, osmelil sa a dokonca jej žral z ruky. Pomenoval som ho „Karel“.  Ujalo sa to, a tak skupinka Slovákov a Čechov, ale aj miestnych návštevníkov vďačne za ním pokrikovali. A on tam panáčkoval a predvádzal sa. Pani s jablkom natočila s Karlom krátke video a neskôr ho doma dokonca poslala do televíznych novín jednej stanice, takže „Kája“ sa stal aj hviezdou slovenských večerných správ. Večeru (sekaná so zemiakovou kašou a zeleninovým šalátom) sme celkom rýchlo zjedli. Veď sme dnes podali aj „vrcholové“ výkony na horách. Okolo siedmej sme pokračovali do Furkapassu. Ani sme tu nezastavili, pretože predtým sme tam už boli. Zo sedla nasledoval zjazd po strmých a nekonečných serpentínach. Dostali sme sa do údolia riečky Reuss. Už za tmy sme prešli okolo niekoľkých veľkých jazier Vierwaldstatter See, Laurerzer See, Zuger See až sme konečne okolo jedenástej prišli k Zürich See. Boli sme v meste a ešte asi polhodinu krúžili pre nás neznámymi ulicami. Konečne sme dorazili na veľké parkovisko. Vraj miesto dnešného nocľahu... Okolo nás stálo niekoľko zájazdových autobusov, ale na rozdiel od ich pasažierov, my sme tu mali stráviť noc. Našťastie hygienu sme mali v kempe v Rande. Lenže ani „vecko“ nebolo k dispozícii. Nám chlapom nerobil problém zaliezť do neďalekých kríkov a dať voľný priechod telesným tekutinám. Baby museli absolvovať cestu na blízku železničnú stanicu. Radšej sme teda okolo jednej zaliezli do svojich „spální“. Žiadny „večerno-nočný“ piknik sa tentoraz nekonal. Takže musím konštatovať, že takto si nepredstavujem nocľah na zájazde. Noc bola celkom pokojná, ale nadránom nás vyrušilo bubnovanie dažďových klapiek na strechu busu. Pomyslel som si, no pekne to začína.

Ráno sme však vstali do celkom príjemného počasia. Po daždi ostali obschnuté kaluže a naše osadenstvo v prvom rade zaujímali sociálne zariadenia. Tak sme po dvojiciach či trojiciach kráčali k železničnej stanici. Žasli sme nad interiérom rozľahlého komplexu budov. Eskalátormi sme sa zviezli na nižšie poschodia, kde sme našli potrebné zariadenia. S úspechom sme absolvovali rannú hygienu. Niektorí neodolali aj bleskovej rannej kávičke s croissantom. Mňa sa toto vôbec netýkalo. Pozrel som si niekoľko stánkov, ale nič ma nezaujalo. Možno tie davy cestujúcich, ktorí v mohutných prúdoch smerovali k nástupištiam. Dobre naladení sme sa vrátili k busu, kde nás čakali raňajky. Syr, chlieb, maslo, džem a čaj nás predsa len trochu povzbudili do dnešného dňa. V pláne bola dopoludňajšia prehliadka centra mesta. Ako som už spomenul, Zürich je najväčším švajčiarskym mestom s asi 390 tisícmi obyvateľmi a zároveň je aj hlavným mestom rovnomenného kantonu. Je situované v rozmanitej krajine pri severnom konci jazera Zürich See. Staré mesto leží na obidvoch stranách rieky Limmat, ktorá pramení v jazere. Celá aglomerácia má spolu s mestom 1,2 miliónov obyvateľov. S mestami Zürich a Winterthur je prepojená sieťou rýchlodráh, S-Bahn a ciest, ktoré sú napojené na sieť železníc, diaľnic a medzinárodné letisko Kloten. Vrátim sa niekoľkými slovami k železničnej stanici, ktorá sa pre nás stala akýmsi orientačným bodom. Ale pre nezainteresovaných uvádzam, že sa v centre mesta ani nedá stratiť. Zo stanice denne odchádza okolo 2 700 vlakových súprav. Toto číslo si málokto vie predstaviť. Je to nenormálne... Myslené v dobrom. Na povrchu stanice je komplex budov, ale tie nezaberajú veľa miesta. Totiž väčšina prevádzkových priestorov je v podzemí. Okrem nástupíšť sa v podzemných priestoroch nachádzajú celé nákupné ulice. V tomto Shopville je postavených viac ako 200 obchodov najrozmanitejších značiek a má to svoj dôvod. Totiž v nedeľu musia byť všetky obchody vo Švajčiarsku zatvorené a výnimku tvoria len letiská a železničné stanice, v ktorých cez víkendy panuje nákupný ruch. Tentoraz sme zažili niečo pre nás netypické. Ohlušujúci piskot desiatok alebo stoviek ľudí. Prichádzali v húfoch do priestorov staničnej haly, kde svojim piskotom upozorňovali na seba. Najprv som si myslel, že tu majú stretnutie prívrženci športových klubov. Lenže medzi nimi boli muži starší aj mladší, ale aj ženy. V mohutných zástupoch prechádzali po uliciach a neustále pískali. V rukách držali rôzne zástavy červenej farby. Našťastie išli opačným smerom ako my. Väčšina zürišských pamätihodností leží v centre mesta v okolí rieky Limmat, medzi hlavnou stanicou a jazerom Zürich See. Sú tu sústredené kostoly a domčeky starého mesta ako aj elegantné obchody svetoznámych módnych značiek najmä na ulici Bahnhofstrasse, ktorá je hlavnou tepnou mesta. Prešli sme po nej až do prístavu na brehu jazera. Ešte pred ním sme absolvovali krátku prehliadku „blšieho“ trhu. Človek by sa čudoval, čo je možné v 21. storočí predávať aj to, že tú „zberbu“, pretože niektoré „odpady“ boli naozaj ako zo zberných surovín, niekto aj kupuje. Prešli sme na veľké námestie, na ktorom stojí mohutná historická budova opery Opernhaus Zürich. Nakoľko bolo len niekoľko minút po ôsmej ráno, tak ulice boli takmer ľudoprázdne. Vrátili sme sa späť k brehu rieky do centra mesta, kde stálo niekoľko historických objektov. Baroková radnica (Rathaus), zürišské najpôsobivejšie kostoly Grossmünster, Fraumünster a najstarší kostol v meste St. Peterskirche (má najväčší hodinový ciferník v Európe. Údajne má priemer takmer deväť metrov. Práve tieto kostoly ležia neďaleko už spomínanej rieky Limmat. Zaujímavosťou je skutočnosť, že rieka slúži ako dopravná vodná cesta, na ktorej premávajú riečne lode od hlavnej stanice až ku kasínu na brehu jazera. Inak mesto naozaj neoplýva nejakými ďalšími historickými pamiatkami. Pred rokmi centrum mesta nazývali aj Benátkami, pretože tu na jednej strane tiekli dve rieky Limmat a Sihl a na druhej sa rozprestieralo jazero. Brány domov v historických uličkách ústili priamo do vodných kanálov a pohybovať sa tu dalo iba v člnoch. Dnes je všetko inak. Kanály sú zasypané a ulice sú vydláždené. Na mnohých starých domoch však vidno zástavy a erby cechov. Pre majetných obyvateľov mesta je spoločenskou prestížou patriť do týchto spolkov, aj keď o podstate remesla praotcov už dnešné generácie nič nevedia. Niekoľko slov o spomínaných pamiatkach. Fraumünster je známy pre svojich päť sklenených okien, ktoré vytvoril v pokročilom veku známy rusko-francúzsky umelec Marc Chagall. Nemusíte byť obdivovateľom jeho diela a pochopíte, že okná patria k atrakciám mesta. Samotná budova pochádza z 13. storočia. Kunsthaus – je najvýznamnejšou mestskou galériou, bola by ozdobou aj oveľa väčších miest. Niektoré výstavy usporadúvané v londýnskej Tate Modern tu mali svoju premiéru alebo reprízu. Ozdobami stálej zbierky patria práce Alberta Giacomettiho, Moneta, Van Gogha a Rodina, je tu najväčšia zbierka diel Edvarda Muncha mimo územia Nórska.  Medzi najzaujímavejších Švajčiarov patria obrazy národného maliara z 19. storočia Ferdinanda Hodlera. Le Corbusier Pavilion – je najväčšou realizáciou avantgardného architekta, predstavte si geometrické farebné plátna Pieta Mondriana rozložené v parku. Súkromné múzeum ponúka výstavu Le Corbusierových plánov, kresieb, kníh a sôch. Poriadne uťahaní z chôdze po uličkách mesta sme sa na lavičkách pri rieke občerstvili z vlastných zdrojov. Neďaleko odtiaľ som objavil malý obchodík so šperkami „Schmuck“ s majiteľkiným menom. Christine Nagel. Ale nešiel som ju pozdraviť. Možno by si pomyslela, že som prišiel dediť majetky... Ako sme pri slnečných lúčoch relaxovali, v diaľke sa opäť ozýval známy piskot. Do toho začala z obrovských reproduktorov hučať rocková hudba. Nuž, asi nejaký majáles... Naše kroky mierili tam. Blížil sa čas obeda a aj nášho odchodu z mesta. Prešli sme okolo „prvomájového“ davov ľudí, ktorí už boli jednotne oblečení v akýchsi červených vestách so šiltovkami a zástavami s nápisom UN1A. Teda namiesto veľkého „I“ tam mali „jednotku“. Až neskôr som zistil, že to bola celoštátna demonštrácia pracovníkov v stavebníctve proti prepúšťaniu zo zamestnania a zvýšeniu hranice veku odchodu do dôchodku. Takže milí „helvéti“ majú taktiež problémy... Dokonca jeden z organizátor mi podstrčil na podpis akúsi petíciu, no veľmi skoro pochopil, že som „inostranec“. Konečne sme sa vrátili k „Bahnhofstrasse“, aby sme využili služby sociálnych zariadení stanice. A potom už naše kroky mierili na parkovisko do hotelbusu. Po sympatickom obede v podobe klasického českého „vepřo-knedlo-zelo“ sme odišli smerom na Winterthur a Schaffhausen. Našou prvou zastávkou však boli Rýnske vodopády (Rheinfall) pri mestečku Neuhausen am Rheinfall. Vodopády sú široké 150 metrov, 23 metrov vysoké a ich prietok je v lete priemerne 600 metrov kubických za sekundu, v zime asi 250 metrov kubických. Najväčší prietok mali v roku 1996 a to 1 250 a najmenší v roku 1921 95 metrov kubických. Zaparkovali sme na veľkom parkovisku pri hrade Schloss Laufen. Tento pochádza z raného stredoveku. Nakoľko som tu bol pred rokom, keď sme sa vracali zo Savojských Álp, stal sa zo mňa neplánovaný sprievodca celej našej skupiny. Tentoraz sme zvolili prehliadku vodopádov v opačnom poradí ako minule. Teda najprv sme zišli po ceste okolo hradu k viaduktu nad riekou, po ktorom premávajú vlaky a je na ňom chodník pre peších, ktorý nás doviedol na druhý breh. Odtiaľ sme zišli k zámočku Schlossli Wörth. Dnes je v ňom honosná reštaurácie, čo pre nás znamenalo, že sme tam nešli. Prešli sme k malému prístavu a za niekoľko málo eur sme nasadli na vyhliadková motorový čln, ktorý nás previezol okolo vodopádov opäť na druhú stranu  pod hrad Schloss Laufen. Po krátkej prehliadke okolia hradu sme nasadli do hotelbusu a po niekoľkých kilometroch jazdy sme zastavili na parkovisku v meste Schaffhausen. Našim prvým cieľom bol stredoveký hrad alebo skôr pevnosť Munot na vyvýšenine Emmerberg. V blízkom okolí pevnosti sa nachádza nádherný park so stovkami alebo tisíckami kríkov ruží. Potom sme sa vrátili do stredovekých uličiek mesta. Všade stálo množstvo stánkov s občerstvením a rôznymi miestnymi suvenírmi a ľudovými výrobkami. Totiž sa tu konala nejaká slávnosť, možno púť. Niekoľkokrát sme prešli krížom-krážom okolo stánkov a dobre uťahaní sa vrátili k hotelbusu. Čakanie na večeru sme si skrátili namočením uchodených nôh v studených vodách Rýna. Pomerne rýchlo sme zvládli konzumáciu večere v podobe párkov s horčicou a chlebom. Niekoľko minút po šiestej sme vyrazili sa cestu domov. O necelé dve hodiny sme prešli švajčiarsko-nemeckú hranicu. Niekoľko kilometrov za hranicou na území Nemecka nás „odchytili“ nemeckí colníci. Za ich sprevádzania sme sa museli vrátiť na colnicu, kde sme strávili asi hodinu čakaním. Dôvodom bola skutočnosť, že údajne nemali vodiči v poriadku nejaké colné papiere. Našťastie to telefonicky konzultovali s vedením cestovky a po zaplatení poplatku sme pokračovali v ceste. Noc sme strávili spánkom na nemeckých diaľniciach. Skoro ráno sme balili svoje veci a okolo šiestej v Prahe vystúpili z hotelbusu. Potom nasledoval vlakový presun do Žiliny. Tak teda skončila ďalšia z mojich zahraničných ciest.