Tenerife 2014

Tenerife 2014

Malý pokec o ceste do Atlantiku


            Kanárske ostrovy (po španielsky Islas Canarias) sú súostrovím sopečného pôvodu, ktoré ležia v strednom Atlantickom oceáne asi sto kilometrov severozápadne od pobrežia Afriky. Klíma ostrovov, ich pláže a prírodné pamiatky ako Národný park Teide robia z Kanárskych ostrovov vyhľadávanú turistickú destináciu, najmä ostrovy Tenerife, Gran Canaria a Lanzarote. Rozloha je 7 447 km², počet obyvateľov je 1 968 280 (2005) . Metropolami ostrovov sú Santa Cruz de Tenerife a Las Palmas de Canaria. Ostrovy ležia na podmorskom chrbte dlhom asi päťsto kilometrov. Názov súostrovia je  odvodený  z latinského označenia pre psa: „canis“, pretože tieto ostrovy podľa legendy strážili obrovské psy.

            Tenerife je rozlohou a aj počtom obyvateľov najväčším ostrovom Kanárskych ostrovov, tvorí spoločne s ostrovom Gran Canaria centrálnu časť súostrovia. Leží približne 288 kilometrov od africkej pevniny (pobrežie Západnej Sahary) v Atlantickom oceáne, od ostrova La Gomera je vzdialené len 28,5 kilometrova a od ostrova Gran Canaria ho delí 61 kilometrov. Politicky patrí Španielsku, pričom je súčasťou Autonómneho spoločenstva Kanárské ostrovy (Comunidad Autónoma de Canarias) a provincie Santa Cruz de Tenerife. Spoločne s celým súostrovím patrí do skupiny tzv. „najvzdialenejších regiónov“ Európskej únie. Žije tu asi 910 tisíc obyvateľov, čo je asi 43 percent obyvateľov kanárskeho súsotrovia. Administratívne je ostrov rozdelený do 31 obcí (municipios), z ktorých je plošne najväčšia La Orotava (207  km²) ležiaca v centrálnej časti Tenerife a zaujímajúca väčšiu časť národného parku Teide. Územie väčšej časti města sa zdvíha od mora smerom k centrálnej časti ostrova. Hlavným a zároveň najväčším mestom je Santa Cruz de Tenerife s 225 000 obyvateľmi (2010) situované na južnom pobreží severovýchodnej časti ostrova. Je aj hlavným mestom Autonómneho spoločenstva Kanárske ostrovy (spoločne s Las Palmas de Gran Canaria), hlavným mestom rovnomennej provincie a druhým najväčším mestom Kanárskych ostrovov (po Las Palmas de Gran Canaria). V metropolitnej oblasti Santa Cruz de Tenerife, do ktorej patrí aj San Cristóbal de La Laguna (155 000 obyvateľov), druhé najväčšie mesto ostrova, žije okolo 370 000 obyvateľov (asi 45 % obyvateľov Tenerife). Ďalšími významnými sídlami sú Arona (80 000 obyvateľov), Adeje  (44 000 obyvateľov), La Orotava (42 000 obyvateľov), Granadilla de Abona (41 000 obyvateľov), Los Realejos (38 000 obyvateľov), Puerto de la Cruz (33 000 obyvateľov) a Candelaria (26 000 obyvateľov). Tenerife je najviac urbanizovaným a najkozmopolitnejším ostrovom kanárskeho súostrovia. Pôvodnými obyvateľmi ostrova, Guančami, bol tento nazývaný Achined, Achinet alebo Chenet. Okolo roku 25 pred našim letopočtom sa z iniciatívy mauretánskeho kráľa Juba II. uskutočnila expedícia na Kanárske ostrovy. Tenerife je označované názvom Nivaria (odvodené z latinských slov nix, nivis nebo nives, znamenajíúce sneh). Na mapách zo 14. a 15. storočia (od Bontiera a Le Verriera) je ostrov uvádzaný ako Isla del Infierno. Rovnako ako tento názov je aj dnešný spojený s horou Teide, pretože jeho základom sú slová Tene (hora) a ife (biely). Po kolonizácii, ktorej  výsledkom bolo pošpanielčenie boli obe slová spojené písmenom „r“ do súčasného mena Tenerife.

            Pico del Teide (3 718 m) je sopka na ostrove Tenerife a je najvyšším bodom Španielska a aj najvyšším bodom nad hladinou mora na ostrovoch v Atlantiku. Má 7 500 metrov od svojej základne na dne oceánu a je treťou najvyššou sopkou na svete po sopkách Mauna Kea a Mauna Loa na Havaji. Je stále aktívna a jej posledná erupcia nastala v roku 1909 z El Chinyero otvoru na severozápadním trhline Santiago. Tri najvyššie vrcholy Pico del Teide, Pico Viejo a Montaňa Blanca vytvárajú centrálny sopečný komplex na Tenerife.

 

Denný itinerár

            Jednotlivé dni zájazdu boli upresnené našim sprievodcom Milanom. Oproti pôvodnému programu sa veľmi nelíšil a vychádzal vždy zo skutočnej situácie najmä z hľadiska počasia. Program reálnych desiatich dní pobytu na Tenerife bol splnený. Tieto riadky sú opisom zážitkov z pohľadu najstaršieho účastníka akcie. Samozrejme k tomu patria nasledovné riadky, v ktorých opisujem realitu prežitých dní s podrobnosťami, rôznymi “volovinkami“, najmä našej dvojice z východných Čiech. Určite si každý z účastníkov nájde to svoje „ego“ v súvislosti s Petrom a Romanom, ale nielen s nimi. Ešte raz tu chcem zvýrazniť, že táto dvojica nám všetkým (a to snáď môžem napísať za všetkých - Petru, Jirku, Míru, Aďu, Milana i mňa) veľmi sympaticky spríjemnila celý pobyt. Bolo to všetko o pohode, srande, ale aj vážnych veciach v prípade pohybu vo vysokohorskom teréne, v ktorom táto dvojica predtým v živote nebola. Zvládli všetko perfektne a vždy s humorom, na ktorom sme sa neraz všetci pobavili. Nech už to boli spomienky na ich zamestnanie na farme ďaleko vo východných Čechách, ale aj rôzne iné maličkosti. Cestovná kancelária nám pred odchodom na zájazd trochu upravila program a to tak, že miestom odletu nebola Praha, ale viedenské letisko Schwechat. A pri návrate poletíme 29. marca večer do Madridu a po nocľahu v hoteli až nasledujúce ráno do Viedne. Zdôvodnili to lacnejšou cenou letenky a navyše pobyt nám o jeden deň predĺžili. Ale podrobnejšie o tom napíšem až neskôr.

            Nakoľko prípravy na podobnú akciu mám už tak povediac zafixované v hipotalamuse, nerobilo mi problém zbaliť si veci vo veľmi krátkom čase. Išiel som síce do subtropických podmienok, ale na ostrovoch „večnej jari“ vrcholom zájazdu bolo absolvovanie výstupu na najvyšší bod Španielska a celého Atlantiku Pico del Teide (3 718 m), kde je už potrebné mať so sebou aj nejaké teplejšie oblečenie. Takže flíska či „windstoperka“ putovali do batoha. K tomu navyše nejaká konzervovaná strava pre spestrenie miestneho „cateringu“ počas tenerifského pobytu.

         

A takto to všetko začalo:

Streda 19. marca

            Dnes je Jozefa. Kedysi sme tento sviatok oslavovali. Bola to akási náhrada Medzinárodného dňa žien. Tentoraz sa nič také nekonalo. Nie som Jozef, dokonca ani žena, takže skoro ráno nabalený s asi dvadsať kilogramovým batohom a jeho podstatne menším a ľahším príručným „kolegom“ som začal dlhú cestu zo Žiliny vlakovým presunom do Bratislavy a odtiaľ autobusom na viedenské letisko Schwechat. Podľa pokynov sme sa mali stretnúť v letiskovej hale na pravé poludnie. Nakoľko autobus prišiel o hodinu skôr, teda podľa svojho cestovného poriadku, mal som hodinu čas, ktorý som využil stravovacím režimom na doplnenie svojich vnútorností v podobe dvoch obložených žemlí. Nečakal som dlho a asi po polhodine sa v hale objavila štvorica mladíkov. Vedúceho zájazdu Milana, som hneď spoznal podľa fotografie z jeho webovej stránky. Traja mladíci odhadom vo veku 30-40 rokov. Privítali sme sa a predstavili. Celá skupinka prišla z Brna autom cestovnej kancelárie. Ostatní traja členovia výpravy sa dostavili pár minút pred poludním. Zoznámili sme sa, našu osemčlennú partiu tvorili: vedúci Milan z Brna, manželia Petr a Jirka z Kuřimi, Mirek z Mírova, čo je obec známa českým väzením, z ktorého utiekol najznámejší český väzeň Kájínek, dvojica Roman a Petr od Vysokého Mýta a Andrea z Pohořelic neďaleko Brna. Z hľadiska veku som bol najstarším a Andrea najmladším účastníkom celej výpravy. Milan odporučil každému upraviť si batožinu, ktorú pri „check-ine“ odovzdáme do lietadla. Väčšina z účastníkov si dala batohy zabaliť do fólie. Ja som toto odmietol. Podobne aj Petr, ale ten si vypomohol svojpomocne donesenou fóliou z domu, a tak ušetril nejakých desať alebo i viac 10 eur. Odlet lietadla do Madridu bol o druhej hodine odpoludnia. „Začekovali“ sme sa. Podarilo sa mi vybrať miesto pri okne, nakoľko som chcel robiť fotografické zábery na všetko pod nami. Prešli sme všemožnými bezpečnostnými kontrolami, aby sme strávili viac ako jeden a pol hodiny pri našom „gate“. Pre neznalých letiskových pomerov alebo angličtiny „gate“ nie je časť odevu, ale vchod (brána) na letisko, do lietadla, kde vám skontrolujú letenku a pustia ďalej. Tu sme sa „rozliezli“ po halových priestoroch. Niekto na kávu, niekto len tak sa prejsť a konkrétne ja som si chcel dať pivo. Hľadal som „bufet“, kde by som kúpil plechovicu Heinekena či inej značky. V obchodoch „Duty free“ majú všetko možné, väčšinou predražený tovar, ktorý kupujú väčšinou lepšie zarábajúci občania Únie, ale aj iných končín sveta. A navyše žiadne pivo. Pripadalo mi to ako na letisku v Dohe v Emirátoch pri ceste do Nepálu. Nič také tam nebolo, a tak som navštívil jednu z mnohých kaviarničiek. Onedlho stál na stole penivý nápoj, ktorý som s chuťou vypil. Lenže čašník sa mi ďalej nevenoval, a tak som „nákup“ zlikvidoval pri barovom pulte. Obsluhujúci pán na mňa vyhŕkol pár nemeckých slov. Nerozumel som nič, ale podal som mu päť eurovú bankovku s tým, že mi vráti nejaké mince. Chvíľu na mňa pozeral a zrejme pochopil... Asi si pomyslel, aha Slovák. Na miske sa objavili tri centy. Takže pivo stálo 4,97 eura. No, to pekne začína, pomyslel som si. Pivo za päť „euráčov“ sa u nás len tak nevidí. Čas sa veľmi pomaly posúval, a tak pri ďalšej prechádzke po hale som objavil samoobslužný bufet, ktorý bol ešte aj bližšie k nášmu „gate“. Pivo za 2,60 eura. No, nekúpte ho... Tak tu som strávil asi štvrťhodinku a pozoroval ľudí, ktorí sa prechádzali okolo. Konečne nastal čas, kedy sme absolvovali poslednú kontrolu v „gate“. Prešli sme do útrob lietadla Airbus A320. Sympatické letušky španielskej leteckej spoločnosti Iberia nás s úsmevom privítali a odprevadili k miestam. Sadol som si k oknu asi dva rady za krídlom. Našťastie. Sedieť priamo nad krídlom by pre fotenie nebolo bohviečo. Vedľa mňa sedeli Petr a Roman. Päť minút pred štrnástou sa lietadlo pohlo. Čakali nás dve a trištvrte hodiny letu do Madridu. Fotoaparát začal „cvakať“ snímky ešte na dráhe. Momentky štartu zdokumentovalo niekoľko záberov. Bolo slnečné počasie a o niekoľko minút sme už „plávali“ nad bielymi mrakmi. Ďalším miestom fotografických záberov sa stali zasnežené Alpy. Po nich, asi o pol štvrtej, teda po hodine a pol letu, sme sa dostali k francúzskemu pobrežiu Stredozemného mora. Letušky na servírovacích vozíkoch podávali občerstvenie. Bohužiaľ tentoraz to nebolo v cene letenky. Svetová kríza a podobné „výstrelky“ svetovo-európskych ekonómov posledných rokov spôsobili, že kto chcel plechovicu vody, piva či fľašku vína, musel si toto kúpiť. Takže malé pivo stálo štyri eurá. Po viac ako hodine letu sme pristáli na letisku Barajas v Madride. Mali sme pred sebou tri hodiny čakania na ďalší let. Každého návštevníka letiska určite zaujme architektonicky úžasná konštrukcia letiskových hál. Barajas leží v nadmorskej výške 610 metrov a je piatym najväčším letiskom v Európe s priemerným ročným počtom asi 50 miliónov cestujúcich. Má štyri vzletové a pristávacie dráhy a štyri terminály. Presuny medzi jednotlivými terminálmi sú dosť zdĺhavé a aj nám trvalo asi dvadsať minút než sme sa dostali v rámci jedného terminálu k našej „gate“. Takmer „povinná“ návšteva luxusných obchodov „Duty free“ nás veľmi neoslovila. Opäť sme absolvovali čakanie chodením po priestrannej hale. Káva či pivo nás priebežne osviežovali. Náš let bol stanovený na 19.45. Asi pol hodinu predtým sme prešli cez „gate“ a sadli do lietadla Airbus A320. Tento typ lietadiel v menších technických obmenách a kapacite cestujúcich ako A318, A319, A321 a podobne lieta na väčšine európskych liniek. Aj tu sa o nás postarali príjemné letušky. Opäť som sedel pri okne. Nakoľko neboli obsadené všetky sedadlá, poradil som našej mladej dvojici, aby si presadli k voľným oknám. Petr si hneď presadol. Čas štartu piloti dodržali a naozaj sme o 19.45 boli na štartovacej dráhe. Vonku už bola tma, takže z fotenia nič nebolo. Občerstvovací bufet s letuškami sa podobal tomu predošlému. Let prebiehal pokojne. Okolo štvrť na jedenásť sa pod nami objavili svetlá veľkého mesta a to sme už výrazne klesli. Motory zaburácali a lietadlo o niekoľko minút pristálo na asfaltovej dráhe letiska Los Rodeos. Boli sme na Tenerife. Na hodinách svietil čas 21.20 hoci na našich ukazoval o hodinu viac. Totiž tu sa posúva čas o hodinu späť. S napätím sme čakali, či nám všetkým príde aj batožina. Mám aj také skúsenosti, že nie vždy sa to podarilo. Bolo to najmä v nepálskych Himalájach, kedy pri mojej tretej výprave ostala batožina troch trekárov na letisku v Káthmandú a my sme tri dni čakali na dovoz. Ale to je úplne iná krajina. Tentoraz bolo všetko v poriadku. Všetci ôsmi sme si veľké batohy zobrali a odišli pred halu na zastávku autobusu, ktorý nás odviezol zo šesťstometrovej nadmorskej výšky niekoľko kilometrov južnejšie a podstatne do nižšie, vlastne až na úroveň mora, do hlavného mesta Tenerife Santa Cruz de Tenerife. Bolo jedenásť hodín, keď autobus vyštartoval. Prišli sme na autobusovú stanicu v hlavnom meste, kde nás čakal prestup na autobus, ktorý nás mal odviezť na západné pobrežie ostrova do mestečka Los Cristianos v regióne Arona, ktoré sa pre nás malo stať miestom niekoľkých nocí v miestnom penzióne. Asi štvrťhodinovú prestávku sme využili na nočný kontakt s blízkym architektonickým skvostom mesta, Auditorio de Tenerife. Viac o ňom uvediem neskôr. O pol dvanástej sme nasadli do takmer prázdneho autobusu. Cesta do Los Cristianos trvala asi sedemdesiatpäť minút. Veľa sme pre tmu nevideli, a tak sme skôr driemali než sledovali okolie. V rámci tejto cesty sme sa dostali aj k druhému letisku ostrova Reina Sofia, ktoré leží na juhozápadnom pobreží. Do Los Cristianos sme prišli o trištvrte na jednu, čo vlastne už bolo na druhý deň. Rýchly peší presun do penziónu s nadmernou batožinou trval snáď desať minút. Ubytovali sme sa v penzióne Playa v ulici La Paloma. Boli sme radi, že máme pred sebou posteľ. Netrvalo dlho a určite všetci po dlhej ceste zaspali. Ak by som zrátal hodiny strávené na ceste toho dňa, tak by to bolo asi 23 hodín.

Štvrtok 20. marca

            Zobudili sme sa do zamračeného rána. Ešte večer pred spaním sme vytvorili dvojice pre dvojlôžkové izby. Petra a Jirka ako manželia samozrejme spolu. Dvojica mladíkov, Petr a Roman, taktiež spolu a ostali dve dvojice. Jednu som tvoril ja s Milanom a nakoniec ostali sólo účastníci, Andrea a Mirek. A takto to ostalo po celý čas zájazdu. Milan prispôsobil poradie túr konkrétnemu počasiu, a tak ráno na terase rozhodol, že v tento deň navštívime oblasť Caňadas de Teide, rozmerný sopečný kráter s nádhernými skalnými partiami a prvý raz uvidíme aj Pico del Teide (3 718 m), teda hlavný cieľ našej jedenásťdňovej cesty. Raňajky sme po celý čas absolvovali vo vlastnej réžii a zo začiatku aj z vlastných zásob. Niektorí z nás mali so sebou variče a ešusy, takže si pripravovali ranné čajíky. Mne postačovali ako ranný pitný režim šumivé tablety s magnéziom a vápnikom či celaskonom. K tomu dovezený náš chlieb, saláma, syr, paradajky a paprika. Myslím celkom slušná strava opakujúca sa asi týždeň. Po raňajkách sme odišli na autobusovú zastávku. Tu stálo dosť ľudí, a tak sme sa poctivo zaradili do radu. Lenže občas prišli jednotlivci a postavili sa dopredu. To bolo ako u nás. Ale účastníkmi boli cudzinci, najmä nemecky hovoriaci turisti vyššieho veku a do toho sa zamotala aj poľština. Prišiel autobus linky 342 dopravnej firmy Titsa, ktorý bol už dosť plný. Milan nám oznámil, že za každú cenu sa musíme dostať dnu, nakoľko toto je jediný spoj do Caňadas. Našťastie on, znalý miestnych pomerov, sa dostal ku dverám, ale zozadu sa naňho vulgárne osopil po poľsky hovoriaci „Jacek“. Dovolím si ho citovať: „Kurva, toto Slovaki, to oni všadze zrobia!“. Milan mu odpovedal, že oni sú Česi. Ja som bol radšej ticho, pretože by tam asi došlo k medzinárodnej roztržke v rámci Visegrádskej štvorky. Našťastie sme nastúpili všetci. Aj „Jacek“ aj keď sa dnu pretlačil výstupnými dverami. Samozrejme sme stáli v uličke preplneného autobusu. Dávno som zabudol na príjemné situácie v autobusoch do Torly, Benasque či iných miest v Pyrenejach, kde nám bolo vysvetlené, že miestne autobusy zoberú len toľko ľudí, koľko je sedačiek. Teda žiadne státie. Tu to bolo iné. Lenže cestu v autobuse „spríjemňoval“ alebo skôr znepríjemňoval zhovorčivý a sveta znalý „Jacek“. Jeho blízke okolie sa dozvedelo, že je z Varšavy. Myslím, že chrobák Truhlík (pre českého čitateľa brouk Pytlík) bol amatér. Tento „exod“ neustále okoliu vysvetľoval kde a ako sa ide, čo už na ostrove absolvoval a podobné nezmysly, ktoré nikoho z cestujúcich nezaujímali. Mal tam svojich poľských postarších partnerov a navzájom sa slovne dopĺňali. Bola to hrôza ich počúvať. Naše uši dostávali poriadne zabrať. Po polhodinovej jazde sme zastavili vo Vilaflor (1 404 m), ktorá je najvyššie položenou trvalo obývanou dedinou v celom Španielsku, vystúpila asi polovica osadenstva autobusu. Konečne sme si tu sadli a autobus pokračoval nekonečnými serpentínami vyššie do kaldery Caňadas del Teide. Uvádzam tu niekoľko slov o tejto prírodnej zaujímavosti. Jej pôvod nie je doteraz objasnený. Obvodová stena kaldery je dlhá asi 74 kilometrov. Práve v nej leží Pico del Teide a nižší susedný vrchol Pico Viejo (3 134 m). Ale kuželovitý vrchol Teide sa zdvíha z oveľa širšieho a staršieho krátera dosahujúceho okolo 2 000 metrov. Táto sopka je momentálne považovaná za neaktívnu aj keď vo vrcholovom kráteri sú stále aktívne fumaroly so sírnymi výparmi. Ďalšími serpentínami sme prechádzali kalderou. Nádherné slnečné počasie a v diaľke vyčnievajúci Pico del Teide ukázali skutočnú prírodu ostrova. Po asi polhodinovej jazde autobus prišiel na parkovisko Paradores (2 150 m), kde parkovali desiatky osobných vozidiel. Vystúpili sme a po krátkej prestávke, ktorú sme využili najmä na ošetrenie pleti pred prudkým slnkom, sme sa vydali po asfaltovej ceste na západ. Šokovali nás doslova kolóny autobusov stojacich na príjazdovej ceste. Naozaj tu prúdili desiatky alebo skôr stovky turistov rôznej kvality, výstroja, národností i veku. Neboli to doslova turisti akých poznáme z hôr. Skôr sa jednalo o ľudí, ktorí sa sem vyviezli autami či autobusmi a v rôznej obuvi, väčšinou patriacej na pláž, sa nesmelo pohybovali v lávovom teréne. Naozaj len málokto tu mal obuté vibramy či inú horskú obuv. Vystúpili sme na vyhliadku Mirador de Teide odkiaľ sme uvideli celú veľkú plochu juhozápadnej časti Caňadas del Teide so skalnato-lávovým masívom La Catedral. Vyšli sme na blízku skalnú vyvýšeninu odkiaľ bol ešte lepší výhľad na okolitú prírodu. Pre fotografa, ale aj ostatných prítomných turistov, je úchvatný, ba až gýčový pohľad na Teide v popredí so skalnou vežou Cinacho. Pokračovali sme v prehliadke skalného masívu Roques de García. Davy ľudí sme nechali za sebou. Chodníkom sme sa dostali medzi skalné lávové veže. Slnko poriadne pieklo a naša prvá, dá sa povedať, príjemná túra, mala len asi dvestometrové prevýšenie. Obišli sme celý skalný masív Roques a zostúpili na dno kaldery Caňadas. Lávovými chodníkmi sme sa dostali až k „päte“ masívu La Catedral. Nádherne zafarbené steny ešte viac zvýraznili celú skalnú skupinu vyčnievajúcich skál. Naše kroky smerovali k menšiemu výstupu vedúcemu k asfaltovej ceste. Zelenomodré zafarbenie pôdy v tejto časti je zapríčinené prítomnosťou mangánových hornín. Tu sme videli, čo všetko tuhnúca láva sopečným výbuchom dokáže vytvoriť. Prišli sme na príjazdovú cestu, po ktorej sme po prejdení niekoľkých stoviek metrov odbočili doprava, aby sme sa dostali k nádhernému masívu žltých skál Piedras Amarillas. Všetky tieto skalné masívy ležia v nadmorskej výške asi 2 200 metrov. Nádherné steny, veže a vežičky, pagody a iné skalné skvosty vytvorili scenériu pre fotografov, filmárov, ale aj bežných návštevníkov tejto časti ostrova. Fotoaparáty cvakali obrázky jeden za druhým. A k tomu sa pridali aj neskutočné zábery slnkom zaliateho Pico del Teide, ale aj na druhej strane iného kopca, ktorý sa mal stať o niekoľko dní naším aklimatizačným vrcholom pred výstupom na samotný Teide. Guajara (2 718 m) so svojou kamennou výstupovou rímsou. Ale o tom až neskôr. Nastal čas návratu. V horúčave sme sa vracali k El Paradoru, kde nás čakalo v miestnom hoteli chladené pivo. Našťastie sme všetko stihli. Osvieženie pivom či kávou, ale aj autobus do Los Cristianos. A dokonca ešte aj snímok blízkej malej kaplnky Ermita des Nuestra Seňora de las Nieves Príjemne unavení sme po viac ako hodine jazdy dorazili do mestečka. V penzióne nasledovala sprcha a pre niektorých z nás aj večera z vlastných zásob. Potom sme išli do večerných ulíc. Tam sme si vyhliadli jednu z mnohých reštaurácií, kde sme sa osviežili čapovaným pivom Dorada. Toto sa varí v pivovare v Santa Cruz de Tenerife. Tí, čo nevečerali v penzióne, si tu dali večeru. Večer sme ukončili okolo jedenástej hodiny.

Piatok 21. marca

            Ráno sme sa zobudili do slnečného dňa aj keď na oblohe sa objavili sivé oblaky. Po hygienickej očiste som sa vydal na prechádzku k prístavu. Asi po päťminútovej chôdzi som bol pri dlhom móle. Tu v stánkoch postávali fajčiaci a kávu pijúci predavači, ktorí čakali na návrat rybárov s úlovkami. Po schodoch som vyšiel na vysoké mólo a prešiel až na jeho koniec, kde stál vysoký kovový maják. Do prístavu sa pomaly vracali rybári so svojimi člnmi. Než som prišiel späť k stánkom, predavači už preberali z áut čerstvé ryby a iné morské potvory. Ich typický zápach ma však rýchlo zahnal ďalej od nich. Toto naozaj nemusím... Tak je to aj s konzumáciou. Bolo asi pol ôsmej a pomaly som sa vrátil do penziónu. Nachystal som si raňajky na terase penziónu. Odtiaľ bol krásny výhľad na Atlantik a časť miestneho prístavu. S Milanom sme sedávali pod slnečníkom, nakoľko už ráno začalo páliť slnko. Po raňajkách sme si zbalili do malých batohov pár drobností potrebných na celý deň. Dnes nás čakal výlet do najdivokejšieho pohoria ostrova Teno s prekrásnou roklinou Masca a vyvrcholiť mal plavbou člnom okolo vysokých skalných útesov Los Gigantes. O pol deviatej sme odišli z penziónu na zastávku autobusu. Tentoraz sme išli len pár kilometrov do blízkeho rekreačného strediska Las Américas. Toto sa tiahne na západ k pobrežiu Costa Adeje. Je tam veľa barov, reštaurácií, nočných klubov a hotelov. Playa de las Américas je najväčším centrom nočného života na ostrove a prakticky je dnes už spojené s Los Cristianos. Vystúpili sme na autobusovej stanici, ktorá sa tu nazýva Estación de Guaguas. Totiž Guagua znamená v preklade autobus. Tento výraz sa používa v krajinách Karibskej oblasti a na Kanárskych ostrovoch. Po dlhšom čakaní sme nastúpili do autobusu a pokračovali v ceste do hôr. Tentoraz na severozápad ostrova do mesta Santiago del Teide (925 m). Toto je východiskom do pohoria Teno, aj keď vlastne už v pohorí leží. Po krátkej prestávke, ktorú sme využili na prehliadku miestneho kostola Iglésia Parroquial Santa Ana, naše kroky viedli niekoľko stoviek metrov po asfaltovej ceste, aby sme odbočili doľava. Už tu sa objavili pri chodníku asi meter vysoké rastliny so žltými kvety veľkými v priemere 2,5 centimetra tvoriace veľkú ružicu. Sú podobné našim púpavám s vykrojenými veľkými a dlhými listami pokrytými bielou plsťou. Rastú v kolóniách prevažne na severnom pobreží ostrova. Ich latinský názov je Sonchus Canariensis. Sú tenerifským endemitom. Tých sú tam desiatky či stovky. Určite spomeniem aj ďalšie. Po krátkom lúčnom úseku sme sa dostali do pásma ihličnatého lesa, ktorý tvoria tenerifské borovice Pinus Canariensis. Strmým chodníkom sme kráčali hore lesom. Išiel som z celej skupiny posledný, nakoľko som „lovil“ v lese borovicové šišky. Svojim spoluúčastníkom tejto akcie som oznámil, že zbieram veľké a pekné šišky, ktoré u mňa doma trávia svoj pozemský život. Už na okraji lesa som natrafil na pekné exempláre, ktoré merali od desať do dvadsať centimetrov. Samozrejme som hľadal tie najväčšie. Po krátkom čase som našiel dva kúsky, ktoré putovali do batoha. Tenerifské borovice, na rozdiel od našich stredoeurópskych, sú zvláštne tým, že majú jemné asi tridsať centimetrov dlhé ihličie a veľké šišky. Ostatní už boli ďaleko a najmä vysoko nado mnou. V pozadí z mrakov vyčnievala pyramída Pico del Teide. To, že sme deň predtým nafotili desiatky záberov nestačilo. Aj teraz som fotil. Ale tentoraz to boli zábery zo severozápadu. Na lesnej zvážnici asi v dvoch tretinách stúpania ma celá skupina čakala. Po krátkej prestávke sme pokračovali vo výstupe. Netrvalo dlho a nad nami sa objavilo sedlo Degollada de la Mesa (1 238 m). Po pravej strane vyčnieval Cruz de Gala (1 341 m) s niekoľkými stožiarmi a vežami pravdepodobne telekomunikácií. V sedle poriadne fúkalo. Všetci sme narýchlo obliekali teplejšie oblečenie. Nízka oblačnosť neveštila nič dobré. V prudkom vetre sa vydala naša sedmička doľava na blízku vyvýšeninu Pico Verde (1 318 m). Nakoľko viditeľnosť bola sotva pár metrov a naozaj poriadne fúkalo, tak som ostal v sedle. Našiel som si neďaleko chodníka závetrie a počkal na ostatných. Nepršalo, ale predsa len pár kvapiek spadlo. Prestávku som využil na malé občerstvenie v podobe horalky a niekoľkých dúškov „ionťáku“. Onedlho sa celá skupinka vrátila späť. Ako som predpokladal, tak nič poriadne nevideli a akurát silný vietor ich poriadne potrápil. Pokračovali sme po severnej strane hrebeňa neustálym klesaním. V diaľke hlboko pod nami bolo učupených niekoľko dediniek. Neustále nám cestu spríjemňovali stovky či tisíce rôznych kvetov. Vošli sme do vresovcového lesa. Tieto dreviny, ktoré poznáme aj z našich lúk a lesov ako nízke rastliny, tu dorastajú do niekoľkometrových výšok. Práve na jednom mieste sme sa stretli so zaujímavosťou. Pred nami bola medzi dvomi stĺpmi napnutá sieť a pod ňou umiestnený plastový žľab. Milan nám vysvetlil, že takýchto sietí sú tu na severnej strane hôr desiatky alebo stovky. Totiž severné vetry vejúce z Atlantiku prinášajú často dažde, ktoré v pohorí vytvárajú hustú hmlu a natiahnuté siete hmlu zastavujú, po nich stekajú kvapky zrazenej vody, ktorá žľabom tečie ďalej do nádrží. Takto tu získavajú vodu na závlahu polí. Pre nás je to až nepochopiteľné ako dokážu miestni obyvatelia získavať vodu. U nás pustíme kohútik a voda tečie... Naša cesta viedla lesom plným kvetov a najviac zaujali svetlofialové kvety cinerárií Pericalis cruenta podobné našim astrám, svetlomodré kvety Echium virescens, ktorý nazývajú aj Vežou klenotov, už spomínaný žltý Sonchus Canariensis, ale najviac zaujal červenohnedožltý kanársky zvonček Campanula Canariensis, ktorý všetkým vyrazil dych. Niekde som sa stretol aj s názvom Canarina Canariensis. Prvé exempláre sme našli v blízkosti chodníka. Všetci sme sa s fotoaparátmi doslova vrhli k tomuto krásnemu kvetu. Netušili sme, že v najbližších hodinách, ale aj dňoch si ho pre jeho veľký výskyt ani poriadne nevšimneme. Darmo, človek je už taký. Na križovatke ciest sme odbočili doľava a uvideli severné pobrežie ostrova s neskutočne nádhernými kopcami, ktoré pretínali hlboké rokliny. Tu sme si urobili prestávku na obed. Každý podľa svojej chuti. Andrea ako tradične nejakú surovú zeleninu a my ostatní väčšinou salámy, syry a snáď ešte nejaké zásoby z domova. Mladíci, Petr a Roman, stravu zapili pivom. Čudoval som sa, že mne tento nápoj tu nie veľmi chutil. Samozrejme, že som nosil so sebou jednu plechovicu, ale vždy som si ju nechával na ten správny čas. Milan nás zoznámil s miestnym horopisom a ukázal trasu ďalšej cesty. Sedlo Degollada de la Mesa bolo, ak nerátam krátky výstup na PicoVerde, najvyšším bodom dnešného dňa. Teraz sme už len klesali a cieľom bolo morské pobrežie. Takže nás čakal zostup viac ako 1 200 výškových metrov. Pre porovnanie je to asi ako keď v Tatrách zídete z Poľského hrebeňa do Tatranskej Polianky. Ale tu to bolo na vzdialenosť dlhšie. Aspoň mi to tak pripadalo. Úzkym chodníkom obklopení ďalšími novými druhmi kvetov sme klesali ďalej. Určite zaujali biele drobné kvety kríkovej rastliny Echium Sventenii, zelené tuhé listy s bielymi kvetmi v tvare guličiek Aeonium Urbicum či nádherné fialové, ružové a modré kvety rastliny Echium Augustiofolium. Chodník neustále klesal a my sme konečne stretli niekoľkých turistov, ktorí do tých miest pravdepodobne vyšli autami na parkovisko a urobili si krátku prechádzku. Objavili sa veľké možno aj niekoľko metrov vysoké kaktusy Opuntia, na ktorých kvitli väčšinou červené kvety. S opunciou mám nepríjemný zážitok z roku 2005, keď som bol prvý raz na Korzike. Boli sme v stredisku Algajola, kde sme v rámci pobytu strávili nejaké hodiny na pláži. V rámci toho sme objavili v neďalekých skalách aj kaktusy s plodmi. Nebol som sám, kto chcel spoznať nepoznané. Zobrali sme do ruky niekoľko zrelých plodov. To som však nevedel, že som urobil veľkú chybu. Zrazu som pocítil na dlaniach svrbenie. Zvedavosť chuti plodu bola silnejšia, no potom to začalo. Nesmierne pálenie dlaní a rýchly beh k moru, aby som spláchol niečo, čo nepríjemne svrbelo. Až potom som zistil, že na povrchu ovocia sú miniatúrne štetinky, ktoré spôsobujú doslova pálenie rúk. Ak sa dobre pamätám, tak pálenie trvalo dva dni. A nič nepomáhalo. Ale tentoraz nič také nehrozilo. Opuncie boli v kvete a nepríjemnú skúsenosť z Korziky som mal pred očami. Ale to už bolo vidieť údolie pod nami s červenými strechami domov dedinky Masca (613 m). Prešli sme okolo banánovníkov a niekoľkých palmových stromov. Do Mascy premáva miestny autobus zo Santiaga del Teide, takže desiatky či stovky turistov ich sem vyvezú. Z horského chodníka sme prešli na asfaltovú cestu, ktorá nás doviedla k vyhliadke Mirador Cruz de Hilda (915 m) s úžasnými pohľadmi na celé údolie s pomerne vysokými kopcami dosahujúcimi okolo 1 300 metrov, ale aj na hlboké rokliny. Neďaleko vyhliadky stála kaviareň, no my sme mali pred sebou ešte dlhú cestu s vyše deväťstometrovým klesaním. Šliapali sme po asfaltovej ceste, ale našťastie táto bola akousi spojnicou hlavnej cesty, takže sme sa vyhli autám. Tristometrový zostup sme v horúčave zvládli celkom rýchlo a onedlho sme stáli na malom námestí s ešte menším kostolíkom Iglésia de la Immaculada Concepción. Na tak dlhý názov kostola je naozaj malý. Bol zatvorený, takže interiér sme nevideli. Dedinka je považovaná za jednu z najmalebnejších na celom ostrove. Malé kamenné domčeky stoja učupené v tieni paliem a iných exotických drevín. Krátke a úzke polia postavené na strmých stráňach mi pripomínali políčka nepálskych osád  v podhorí Himalájí. V okolí dediny Masca sa nachádza sedem roklín, ktoré tu nazývajú barranco. Masca je predovšetkým známa ako východisko do Barranco de Masca, čo je necelých šesť kilometrov dlhá roklina s kolmými stenami vysokými niekoľko sto metrov a v najužšom mieste so šírkou asi dvadsať metrov. Chodník v rokline je dosť strmý, o čom svedčí fakt, že na tak dlhom úseku klesneme až k morskej hladine, čo je asi šesťsto metrov. Podľa poveternostných podmienok roklinou preteká malý potok, ktorý sa miestami stráca v podzemí, ale na niektorých miestach vytvára malé kaskády, čo len umocňuje krásy okolitej prírody. Sú však obdobia, čo nám potvrdil Milan, že potok býva úplne vyschnutý, takže návštevníci v tom čase prichádzajú o zážitky s vodou. Roklina, ako aj celý ostrov, tvorený sopečnými nánosmi a usadeninami, takže vytvára farebné odtiene, ktoré je na vysokých a kolmých stenách dobre vidieť. Chodník z dediny viedol naozaj poriadne strmým terénom, miestami s drobnými kamienkami, ktoré ani vibramová podrážka nedokázala zastaviť, takže sa občas stalo, že sa niekto z nás pošmykol a balansoval na úzkom a strmom teréne. Palmy a ďalšie exotické dreviny čoskoro vystriedali drobné rastliny vrátane rákosia, ktoré rástlo v blízkosti potoka. Cestou dole sme stretávali desiatku ľudí, najmä mladých, pravdepodobne školákov, ktorí za „zúfalého“ fučania šliapali hore kopcom. Neviem a ani som nepochopil, či prišli loďou na pobrežie a k rokline alebo zišli dole roklinou a tou istou cestou sa vracali späť. V tom prípade klobúk dole. Lenže asi to bol variant spojený s lodnou dopravou. Moje časové odhady boli úplne mimo. Veď zísť šesť kilometrov by malo trvať snáď hodinu a k tomu prípadne ešte tridsať minút. Nám to trvalo celkovo dve a pol hodiny. Totiž Milan nám v priebehu cesty oznámil, že z pobrežia sa odvezieme na člne. To bola veľmi pozitívna správa. Ale cesta bola nekonečná. Desiatky fotografických záberov, ale už aj jednotvárna príroda pomaly unavovali. Z pochodovej letargie nás prebral nádherný skalný útvar v podobe akejsi skalnej brány. A práve v tých miestach sme zacítili slanú vôňu mora. Lenže aj to bolo vzdialené ešte asi štvrťhodiny chôdze. Konečne sa terén začal vyrovnávať a dostali sme sa na takmer rovný kamenistý chodník. Pri reklamnej tabuli stáli dve dievčatá. Hm, konečne civilizácia. Boli to baby, ktoré čakali na turistov, čo si objednali odvoz loďou. Totiž ak turista príde z rokliny k moru na Playa de Masca, okrem betónového mostíka a starej ošarpanej búdy tam nič nie je. Máte pred sebou len šíry Atlantik. Turisti majú v tom prípade jedinú možnosť. Absolvovať trojhodinovú cestu hore roklinou a vrátiť sa do Mascy. Tí šikovnejší alebo situácie znalí si objednajú odvoz člnom do blízkeho prístavu Acantilados de los Gigantes. Tak to bolo aj v našom prípade, kedy Milan odvoz dopredu objednal. Na móle sme čakali asi pol hodinu. Sprievodkyňa nám vysvetlila, že čakáme ešte na jednu dvojicu turistov. Lenže tí nechodili, a tak lodivod rozhodol, že dlhšie čakať nebude. Nasadli sme do člna. Podľa Milanových slov sme mali plávať do prístavu asi pol hodinu. Lenže toto bol rýchločln, takže sme sa prehnali pod vysokými útesmi Los Gigantes a o štvrťhodinu sme pristáli v prístave. Tu sme sa rýchlym krokom presunuli k najbližšej autobusovej stanici a autobusom odišli do Los Cristianos. Večeru sme absolvovali spoločne v jednej z mnohých reštaurácií pri pláži Playa de Los Cristianos v centre mesta. Prvý raz som ochutnal okrem klasického steaku miestnu špecialitu, kanárske zemiaky, ktoré tu volajú „papas arrugadas“. Na Kanárskych ostrovoch pestujú niekoľko druhov zemiakov. Možno je ich desať alebo aj dvadsať. Na trhu v hlavnom meste sme ich videli naozaj väčšie množstvo. Ale aj ceny boli pre našinca zaujímavé. Kilogram aj za 5 eur!!! A práve zemičky o veľkosti menších vlašských orechov, podávajú ako prílohu k mäsám. Sú varené v šupke v morskej vode a tým sa dosiahne, že šupka je obalená vo vyzrážanej soli. Na rozdiel od našich končín na tanieri objavíte štyri alebo päť kúskov. Teda neprejedajú sa zemiakmi ako my. Ale neviem si představit, keby bolo potrebné z tých „orechov“ připravit zemiakové cesto na brynzové halušky. Večeru sme zapili miestnym pivom Dorada. Po príjemnom posedení sme sa pred polnocou vrátili do penziónu.

Sobota 22. marca

            Sobotňajšie ráno nás privítalo slnkom. Tradičná činnosť v podobe hygieny a ďalších ranných úkonov vyústila raňajkami na terase. Milan si tradične uvaril čaj a ja pripravil obľúbený nápoj v podobe tabliet magnézia a vápnika. Skonzumoval som posledné zásoby slovenského chleba s myšlienkou, že odteraz sa budem kŕmiť miestnymi pekárenskými výrobkami. Všeobecne nemám rád biele pečivo, ale na druhej strane je to lepšie ako keď sme jedli v Himalájach tri aj via týždňov placky chapatí. Už tradične sme odišli miestnym autobusom linkou 342 do Caňadas del Teide. Tentoraz bolo v pláne absolvovanie aklimatizačného výstupu na vrchol Montaňa Guajara (2 718 m), ktorý mal každému povedať ako na tom bude najmä po fyzickej stránke pri výstupe na Pico del Teide. Guajara meria presne o tisíc metrov menej ako Teide, takže určite to bola veľmi dobrá skúška pre všetkých účastníkov akcie. Petr s Romanom mali najprv obavy či výstup zvládnu, ale ako sa neskôr ukázalo, tak vrchol úspešne zdolali. Jasné, že aj v mojom prípade už nie som jedným z tých „chrtov“, akých som poznal z iných akcií v Dolomitoch či Pyrenejach, keď museli byť za každú cenu prví na vrchole a potom na hodinkách sledovali ako dali na „frak“ ostatným zúčastneným a neodpustili si poznámku „kde jste tak dlouho byli?“ a podobne. Teda aj ja som si chodil svojim tempom a priebežne „lovil“ fotografické zábery. Od Paradores sme sa vydali úzkym chodníkom k nástupu pod horu. Drobné kamienky čoskoro vystriedali kamenné schody, miestami suť a opäť kamene. Takto sme sa dostali pod skalné steny, aby sme traverzom prišli po hodine chôdze do sedla Degollada Ucanca  (2 455 m). Mali sme za sebou asi tristo výškových metrov. Tu sme sa krátko osviežili, aby sme pokračovali vo výstupe, tentoraz až na samotný vrchol, kde bolo potrebné vyšliapať ešte ďalších asi 270 výškových metrov. Tentoraz nás chodník viedol na východ k dlhej skalnej rímse. Po nej sme vystupovali miestami po krkolomnom teréne pomezi skalné balvany. V jednom úseku na strmej stene „visel“ jeden z horolezcov, ktorí zliezali jednu z mnohých stien. Naša skupinka sa rozdelila na dve časti. Rychlejší boli vpředu a Petr, Roman aj ja sme kráčali za nimi hore. Výhľady po okolí boli prekrásne. Stále sme mali na očiach neskutočne nádhernú pyramídu Pico del Teide. Konečne sme zdolali aj posledný strmý úsek a dostali sa na široké vrcholové plató. Tam sme prišli hodinu popoludní, takže celý výstup trval asi dve hodiny. V prudkom vetre postávali skupinky turistov a fotografovali okolitú prírodu. Uprostred rozľahlej roviny stál rozmerný kamenný bivak, v ktorom na kameňoch posedávalo niekoľko turistov a konzumovali svoje zásoby. Tak sme o niekoľko minút urobili aj my, keď sa uvoľnili miesta. V jednom z múrov bivaku bol kamenný otvor slúžiaci ako výhľadové okno. Z neho bol nádherný pohľad na Pico del Teide. Veď aj som hneď urobil pekný záber. V bivaku sme sa najedli a po trištvrte hodinovom pobyte na vrchole nás čakal zostup. Samozrejme pred odchodom putovali do batoha na pamiatku dva-tri vrcholové kamienky. Tentoraz naše kroky zamierili ďalej na východ. Vietor neustále nepríjemne fúkal, takže lávový prach sme mali všade, ale najmä v topánkach. Strmým chodníkom sme rýchlo klesali dole. Zastavili sme sa pod vysokou skalnou stenou, kde nám Milan ukázal malé plochu plnú čiernych kameňov. Bolo to sopečné sklo obsidián. S ním som sa pred rokmi stretol na Eolských čiže Liparských ostrovoch, práve na ostrove Lipari, kde sme s bratom objavili podobné nálezisko, ale tam bol čierny obsidián veľmi čistý. Tu si každý z nás zobral nejaký kúsok čierneho kamienka na pamiatku. Doslova sme zbehli ďalších niekoľko desiatok metrov do sedla Degollada Garaja (2 373 m), takže za štyridsaťpäť minút zostupu sme zvládli asi tristopäťdesiat metrové klesanie. Zo sedla viedol úzky chodník pripomínajúci serpentíny tatranského chodníka v časti od Žabích plies k Žabiemu potoku, ale toto bolo o niečo kratšie, no v prostredí mesačnej krajiny. A oproti nám sa neustále vypínalo Pico del Teide so svojimi farebnými lávovými riekami. Zostúpili sme na širokú prašnú cestu. Po nej sme sa vydali späť k Paradores, kde sme sa chceli v hoteli osviežiť chladeným penivým mokom. Ale čas do odchodu autobusu sa rýchlo blížil a my sme boli ešte poriadne ďaleko. Mirek a ja sme natiahli nohy a predbehli ostatných. Po niekoľkých zákrutách sme prišli k odbočke. Tu sme doslova zbehli úzkym chodníkom, ktorý bol akousi skratkou, dole na oficiálny turistický chodník. Po ňom sme po niekoľkých minútach prišli na parkovisko, kde už stál autobus. Do odchodu našťastie ostávalo pol hodiny, a tak sme sa presunuli do hotela. Chladené pivo a dvadsať minút v reštaurácii vyplnili krátky pitný režim. Vrátili sme sa k autobusu. Bol takmer prázdny. Viac ako hodinovú cestu väčšina z našej skupiny prespala. Ja som neustále s fotoaparátom lovil zábery cez okno autobusu. Niečo vyšlo, niečo nie. Pred pol šiestou sme prišli do Los Cristianos. Po „spáchaní“ hygieny, ktorú nám spestrila väčšinou studená voda (na teplú sme len málokedy natrafili), sme sa individuálne venovali svojim záľubám. Večera z domácich zdrojov, ale aj prechádzka za západom slnka. Niekoľkí jednotlivci z našej partie pod vedením Milana sa vydali na neďalekú vyvýšeninu loviť zábery zapadajúceho slnka. Moje „ego“ ma zaviedlo na prístavné mólo, kde som odchádzajúce slnko zvečnil možno tridsiatimi zábermi. Raz slnko v detaile, raz slnko s pozadím druhého najmenšieho kanárskeho ostrova La Gomera. Nad ostrovom sa tiahol veľký oblak, ktorý umocňoval pohľad na zapadajúce slnko. Po tomto prírodnom divadle sme sa všetci stretli pred penziónom, aby sme si našli posedenie pri pive. Milan nám v priebehu večera vysvetlil, že dnešná noc nebude vôbec nudná. Bola sobota a v meste sa konali veľkolepé oslavy. Na námestí stálo niekoľko dní vyzdobené pódium, aparatúry s ozvučením a stánky s občerstvením. Začiatok akcie bol o jedenástej večer. U nás chodíme v tom čase spať, tu začínal nočný život. Z reštaurácie sme prešli niekoľko desiatok metrov na veľké námestie. Všade bolo počuť z reproduktorov typické španielske rytmy, okolo nás postávali stovky ľudí. Malí, veľkí, starí, mladí, ale aj deti. Nad pódiom svietil červený nápis „MARACAIBO“. Maracaibo je populárny orchester vystupujúci v celej destinácii Kanárskych ostrovov. Práve tu oslavovali 30. výročie založenia Arona en Carnaval v Los Cristianos. Arona je tretie najväčšie mesto na Tenerife a do jeho pôsobnosti patria letoviská Los Cristianos, Playa de las Americas, Costa del Silencio a Las Galletas. Žije tu okolo 80 tisíc obyvateľov. Navyše sem patrí aj najjužnejší bod ostrova Punta Salemas. Zakladajúcich sedem hudobníkov skupiny pochádza z mestečka Güímar. Svoje pôvodné hudobné zameranie vymenili pod vplyvom latinských rytmov merengue, cumbie, bachaty a salsy, takže neskôr sa rozrástli na trinásť členov. Ako jedno z najväčších a najúspešnejších hudobných telies súostrovia úspešne absolvovali turné v Portugalsku, Venezuele i New Yorku. Súbor je držiteľom rekordu zapísaného v Guinessovej knihe rekordov za najväčší podiel v tanečnej histórii karnevalov v Santa Cruz de Tenerife za účasti asi 250 tisíc návštevníkov. Takže aj my sme boli tentoraz svedkami veľkolepej oslavy. Nakoľko náš pitný, ale aj stravovací režim bol v ten večer splnený, tak sme postávali medzi ľuďmi. Na pódiu začala hudobná show. Ľudia spontánne tlieskali a tancovali v rytmoch hudby. Naozaj tam tancovali takmer všetci. Mladí, starí, chlapi s chlapmi, ženy so ženami. Medzi davmi ľudí sa preplietali rôzne masky. V našej partii to taktiež vrelo, keď naša dvojica Petr a Roman si kúpili v blízkom stánku pivo. A nie tak obyčajné. Je pravda, že pri kúpe som stál s nimi aj ja, ale pri predavačkinej poznámke o cene 8 eur spadla všetkým brada. Ani jeden nerozumel, ale Milan všetko vysvetlil. Petr už mal očividne dosť piva, ale zrejme chcel byť hrdinom večera, tak kúpil penivý nápoj aj Romanovi. Nadrozmerný téglik mal obsah jeden liter, ale aj tak... Cena bola svetová. V neďalekom stánku sme si kúpili pivo za dve či tri eurá. Nuž...? Ručičky hodín sa prehupli cez polnoc, keď sa mi vo fotoaparáte vybili batérie. Rozhodol som sa, že zabehnem do penziónu pre druhý fotoaparát. Aj som tak urobil. O niekoľko minút som sa vrátil. Na moje gusto však latinské rytmy počúvať dve hodiny mi pripadalo doslova znásilňovanie duše i uší. Rozhodli sme sa pre návrat do penziónu. Pár minút pred jednou sme zaľahli do postelí. Ale hudba sa neustále rozliehala ulicami. Až o piatej ráno všetko utíchlo.

Nedeľa 23. marca

            Noc nebola dlhá, hudobné rytmy a spev naozaj duneli celým mestom. Nočný pokoj tu neexistoval. Darmo, je to rekreačná oblasť a ľudia domáci či z celého sveta sa bavili. Bola nedeľa a nás okrem klasickej rannej činnosti tentoraz čakalo aj zbalenie všetkých vecí a presun na východ ostrova. Totiž po štyroch nociach strávených v Los Cristianos na západnom pobreží ostrova sme druhú polovicu zájazdu mali stráviť v hlavnom meste Santa Cruz de Tenerife. Takže raňajky prebehli opäť na terase a pre niektorých ranná kávička v blízkej caffeterii. Už po niekoľký raz sme, ale tentoraz „naťažko“ naložení kráčali k zastávke autobusu. Veľký batoh na chrbte, malý vpredu na prsiach. Čakanie na autobus sme si krátili fotografovaním blízkych exotických kvetín a drevín. Aj tentoraz sme mali šťastie. Autobus bol poloprázdny, takže sme sa usadili v jeho zadnej časti. Ešte pred nástupom sme uložili našu batožinu v úložnom priestore. Tak ako všade v krajinách západnej Európy, tak aj tu vodiči automaticky otvárajú batožinový priestor, aby si cestujúci uložili svoju batožinu. A je jedno či je to diaľkový alebo dedinský autobus. Toto je u nás od čias socializmu „tabu“ či „španielska dedina“. A to tam neplatíte za prepravovanú batožinu ako u nás, keď sa napríklad s veľkým batohom tlačíte medzi ľuďmi. Fakt je to iný kraj, iné obyčaje. Proste je u nás stále bordel, nič nefunguje, nikoho nič nezaujíma. Vodič do Vrátnej, Jasnej alebo Lendaku či inej „dediny“ má problém zodvihnúť „riť“ a otvoriť batožinový priestor. Tak podporujeme náš cestovný ruch. A ani by som sa nedivil, keby sa takto objavil poľský „Jacek“ a papuľoval na Slovákov a ich neschopnosť. Ten zrejme ešte na Slovensku nebol. My sme sa usadili na sedadlách autobusu a „švihali“ po diaľnici na východ. Zastavili sme na letisku Reina Sofia pri dedine Granadilla de Abona. Mimochodom, letisko bolo nazvané po španielskej kráľovnej Sofii, ktorá v roku 1978 prevádzku letiska osobne otvorila. Nastúpilo tu niekoľko turistov, ktorí cestovali do hlavného mesta. Južná vetva diaľnice vedie po morskom pobreží ostrova. Aj tu som sa snažil uloviť nejaké zábery, ale nie veľmi sa to darilo pre odraz slnečných lúčov na skle okien autobusu. Okolo poludnia sme prišli na autobusovú stanicu. Z nej sme odišli pred budovu stanice na zastávku „metra“. Milan nám vysvetlil, že metrom tu nazývajú miestnu električkovú dráhu a moji moravskí spolupútnici ju nazvali typickým brnianskym „hantecom“ – šalina. Takže sme nastúpili do „šaliny“ a tri zastávky sme sa odviezli do centra mesta. Cena cestovných lístkov je rovnaká či cestujete jednu alebo desať zastávok a stojí 1,35 eura. Električková trať má dve linky a momentálne sa zvažuje o vybudovaní tretej linky. Linka číslo 1 je dlhá 12,5 kilometra a má 21 zastávok. Začína práve pri autobusovej stanici neďaleko Auditorio de Tenerife zastávkou Intercambiador na Avenida Tres de Mayo do stanice La Trinidad v meste San Cristóbal de La Laguna a prekonáva výškový rozdiel asi šesťsto metrov. Vlaky majú päťdielne kĺbové súpravy. My sme teda vystúpili na zastávke La Plaza Weyler. Toto námestie bolo pomenované po španielskom generálovi Valerianovi Weylerovi, ktorý pôsobil na ostrovoch. Na námestí stojí veľká fontána postavená z carrarského mramoru v neorenesančnom slohu. V okolí námestia v bočných uličkách sa nachádza množstvo reštaurácií, barov i hotelov. Je to vlastne centrum hlavného města. Neďaleko stojí v ulici Viera y Clavijo skromný penzión Casablanca, ktorý sa stal na niekoľko dní a nocí našim prechodným domovom. Bolo nedeľné poludnie, keď sme prišli do penziónu. Chvíľu trvalo než sme sa ubytovali nakoľko majitelia ešte upratovali izby po našich predchodcoch. Milan a ja sme dostali izbu na druhom poschodí, ostatní boli o poschodie nižšie. Výhodou pre nás bolo, že sme mali po ruke terasu. Vybalili sme veci, pre mňa sa stala plusom skriňa, do ktorej som si rozložil z batoha všetky veci. Vtedy som však netušil, že len na jednu noc. Obed sme prakticky zrušili, a tak sme sa vydali na odpoludňajší výlet. Prešli uličkami hlavného mesta a naše kroky viedli na „blší“ trh. Nakoso bola nedeľa, tak miestni pouliční predavači mali v ulici neďaleko tržnice rozložené stánky podobajúce sa našim akciám šikmookých vietnamských spoluobčanov. Len žltú farbu pleti vystriedala väčšinou čierna. Odtiaľ sme už pokračovali na autobusovú stanicu. Tentoraz náš program mal odpočinkovú náplň. Návšteva mestečka Güímar na juhovýchodnom pobreží ostrova. Toto je známe ako jedno z najstarších osídlených stredísk na celom ostrove s impozantnými historickými budovami kostolov Iglésia del Convento de Santo Domingo a Iglésia de San Pedro. Ale do Güímaru sa chodí predovšetkým kvôli  miestnym pyramídam. Ak si však niekto predstavuje pyramídy aké je možné vidieť v Egypte, tak sa mýli. Tu sa jedná o stavby podobné pyramídam aké stavali v Južnej Amerike Inkovia. Tieto stavali pôvodní obyvatelia súostrovia, Guanche, teda Guančovia. Pyramídy pred rokmi objavili miestni obyvatelia, ale im nevenovali veľa pozornosti. Našťastie sa o ne začal v roku 1990 zaujímať nórsky moreplavec a cestovateľ, antropológ a archeológ Thor Heyerdahl. Z pôvodných deviatich sa dodnes zachovalo len šesť. Pôvodne si ľudia mysleli, že ich predkovia len nahádzali lávové kamene zo svojich polí na kopy. Lenže Heyerdahl dokázal geometrickú presnosť a astronomickú orientáciu. Stavby sa nápadne podobali tým z Južnej Ameriky, ale aj Egypta. Napríklad schodiská sú vždy otočené na západ. Tento vedec predpokladal, že kanárske pyramídy tvorili časové aj geografické miesto zastavenia na cestách medzi starovekým Egyptom a civilizáciou Mayov či Inkov. Ale vedci Heyerdahlove teórie dnes vyvracajú… Vystúpili sme na konečnej stanici autobusu, teda v Güimare. Asfaltovým chodníkom sme sa vydali na koniec mestečka. Strmým stúpaním po asfaltovom chodníku sme onedlho prišli k múzeu  „Piramides de Güímar“, teda Parque etnografico. Pri pokladni sme si zakúpili vstupenky na veľký okruh, teda taký, aby sme uvideli všetky expozície aj s pyramídami, ale aj s botanickou záhradou. V prvej, muzeálnej časti, sú vystavené artefakty pôvodných obyvateľov ostrova, Guančov so zameraním na stavby pyramíd. Ďalšia časť je venovaná výskumom a výsledkom bádania nórskeho cestovateľa Thora Heyerdahla s jeho bádateľskými cestami na primitívnych replikách plachetníc (Kon-Tiki, Ra a Tigris), zhotovených z rôznych materiálov (papyrus, rákosie,  balzové drevo). Práve repliky týchto lodí sú tu umiestnené. Heyerdahl sa v Güimare usadil v roku 1994, keď tu študoval pôvod miestnych pyramíd. Žil tu až do roku 2002. Na Veľkú noc toho roku sa vydal z Tenerife osláviť sviatky v kruhu rodiny v talianskom Colla Micheri v Ligúrii a počas sviatkov tam aj zomrel. Nórska vláda mu vystrojila štátny pohreb. Pochovaný je v záhrade rodinného domu v Colla Micheri. Z múzea sme prešli do exteriéru, aby sme obdivovali postavené pyramídy. V skutočnosti naozaj vyzerajú akoby niekto naskladal kamene z poľa do pravidelných múrov. Po vydláždených chodníkoch z lávových kameňov sme kráčali pomedzi tieto zaujímavé stavby pripomínajúce mexické stavby starých Mayov. Všade okolo nás rástli exotické kvety a dreviny. Každý z exemplárov flóry bol označený latinským názvom. Jediný kvet, ktorý som poznal z našich končín, bola statica (Limonium) alebo ju volajú aj morská levanduľa. Tento kvet sa aj u nás používa v sušenej forme ako dekorácia. Lenže tu dorastá až do výšky dva metre. V poslednej časti botanickej záhrady sme prišli k exemplárom jedovatých rastlín. Napodiv som sa tu stretol okrem iných aj s nádherne kvitnúcim kvetom, ktorý som v rannej mladosti vídaval u starých rodičov, klíviou (Clivia Minim). Dovtedy som netušil, že tento nádherný kvet je jedovatý. Obsahuje toxický alkaloid Lycorine. Aj tu sa potvrdilo, že čím je kvet krajší, tak je aj jedovatejší. Žeby to bolo ako u ľudí? Vrcholom prehliadky tejto časti celého objektu bola drevená rakva opretá o kamenný múr. Zrejme je tam uložená ako memento pre „záujemcov“ o prípadnú „koštovku“ jedovatej flóry. Ale dosť humornú situáciu tu spôsobil Mirek. Bol som poslednou osobou, ktorá sa ešte pri rastlinách zdržala a fotografoval som kvety. Keď som sa priblížil s fotoaparátom k rakve niekde „zhora“ som začul hlas, „Prohlížíš si, kde skončíš?“. Priznám sa, že vo mne naozaj „trhlo“. Zodvihol som hlavu a uvidel „chechtajúceho“ sa Mirka. O šiestej hodine zatvárali areál a boli sme tam poslednými návštevníkmi toho dňa. Na autobusovú stanicu sme doslova za niekoľko minút zbehli a po chvíli čakania nastúpili do prázdneho autobusu. Pri západe slnka sme cestovali po diaľnici po južnom pobreží ostrova do hlavného mesta. Štvrťhodinovú cestu do penziónu sme absolvovali naozaj rýchlo. Po príchode nám Milan oznámil, že máme pred sebou vrchol zájezdu, teda dva dni pôsobenia na Pico del Teide. Okrem iného aj oznámil, že po dohovore s majiteľom penziónu si máme ráno zbaliť všetky veci, teda aj také, čo na kopci nebudeme potrebovať. Tie sme si mali uložiť do „igelitiek“ a necháme ich uložené v jednej izbe. Hneď som si pomyslel. Tak, zbytočné bolo všetky veci uložiť na pár hodín do skrine, keď ich opäť musím napratať do tašiek. Odišli sme na večeru do mesta. Vybrali sme si ďalšiu reštauráciu, taktiež v centre mesta. Opäť posedenie vyvrcholilo pitným režimom. Tentoraz sme sa dlho nezdržiavali, pretože sme sa chceli nachystať na dvojdňovú horskú akciu a zároveň roztriediť materiál a veci, ktoré necháme v penzióne. Príjemne unavení, ale najmä nevyspatí po predošlej nočnej akcii sme sladko zaspali.
Pondelok 24. marca

Pondelkové ráno sa nevyznačovalo ničím mimoriadnym. Hygiena, raňajky na terase, ale najmä balenie vecí boli hlavnou činnosťou celej skupiny. Majiteľ penziónu nám otvoril jednu z izieb, aby sme si tam uložili nepotrebné veci. Tých bolo samozrejme viac ako tých, ktoré sme brali so sebou. Aj tak som premýšľal o tom, či sa oplatí majiteľovi upratať štyri izby a na jednu noc ich prenajať iným návštevníkom. Asi áno. My sme za noc v neprítomnosti určite neplatili, takže aj takto podnikateľ zarába. Takže po raňajkách sme sa vydali na dvojdňovú cestu. Tentoraz sme sa vydali len niekoľko stoviek metrov od penziónu na zastávku „metra“ Wyler. Onedlho prišla „šalina“ a my sme sa s veľkými batohmi napratali dovnútra. Cestovali sme viac ako polhodinu, aby sme vystúpili na zastávke pri autobusovej stanici Estación de Guaguas de La Laguna. Tu sme počkali na autobus do Puerto de la Cruz. Toto mesto leží na severnom pobreží ostrova a od hlavného mesta je vzdialené asi 30 kilometrov. Paradoxom je, že cesta autobusom po diaľnici trvá asi 45 minút, nakoľko prekonáva horský hrebeň a nadmorskú výšku okolo šesťsto metrov, aby napokon klesol až takmer na úroveň mora. Po asi polhodinovom čakaní sme nastúpili do autobusu linky č. 348. Samozrejme nadrozmerné batohy sme uložili v v „podpalubí“ vozidla. Pohodlie klimatizovaného autobusu a vyše hodinová jazda veľmi rýchlo ubehla a my sme aj s niekoľkými ďalšími nadšencami turistiky vystúpili na zastávke pri malom parkovisku v nadmorskej výške 2 200 metrov. Odtiaľ totiž vedie horská cesta smerom k Montaňa Blanca (2 750 m), čo je prvá horská dominanta pri výstupe na Teide. Nasledovala krátka prestávka. Veď to poznáme. Vyprázdniť telesné tekutiny, niečo zahryznúť, zapiť nápojom, pokochať sa okolitou prírodou a urobiť pár záberov mesačnej krajiny. Milan nás zoznámil s priebehom výstupu k chate. Nenáročná horská cesta a v poslednom úseku trochu adrenalínové stúpanie. Čiže nič náročné. Ale to bolo tam dole. Neskôr si asi každý z nás spomenul na jeho slová. Asi po polhodinovej pauze sme sa pomaly vydali po širokej prašnej horskej ceste. Na jej konci nás čakala chata, kde sme mali stráviť noc pred výstupom na Pico del Teide. Ako už bolo na tejto tenerifskej akcii zvykom, z parkoviska som odchádzal s asi stometrovým odstupom od ostatných. Predsa len obrázky Guajary či vrcholu Teide my nezabránili uloviť nejaké „super“ zábery. Okolo nás bola doslova mesačná krajina. Široká cesta viedla naozaj miernym stúpaním. Keby sme boli kdesi v Maroku či Líbyii tam by sopečné kamene a piesok vystriedala púšť. Takže to bolo skoro rovnaké. Tempo chôdze bolo tak akurát. Občas aj zadýchanie sa, ale skôr to bolo spôsobené rýchlejším pohybom. Prišli sme k úseku cesty, kde chlapci, pravdepodobne z miestnej horskej služby alebo skôr pracovníkov údržby terénu, ktorých by som prirovnal k našim tatranským chlapcom, ktorí pod vedením Dominika Michalíka udržujú horské chodníky, malou frézou odstraňovali z cesty asi pol metrovú vrstvu snehu. Bolo to naozaj na pobavenie. Oni sa „babrú“ naozaj s volovinou. U nás by si toto nikto ani nevšimol. Tu majú asi iný zvyk a sneh si „vážia“. Keď sme okolo nich prechádzali, tak s frézovaním počkali. Olé alebo prosté čau či obyčajné ahoj. Stačilo pár úsmevov a my sme šliapali ďalej. Menšie či väčšie zákruty, stúpanie, pár krátkych snehových polí a ocitli sme se na rozľahlých skaln-sopečných pláňach. Objavili sa prvé kamenné „gule“. Snáď to ani neboli typické guľaté geometrické tvary. Kto má prirodzenú predstavivosť, tak videl, že to aj mohli byť guľaté výtvory. Totiž pri erupciách, ktoré tam pred stovkami či tisíckami rokov explodovali, sopečný oheň vychŕlil množstvo „gúľ“, granátov a im podobným lávových „exkrementov“, ktoré stekali a padali v ďalekom okolí pod sopkou. Takto sme spoznali Los Huevos del Teide, čo sú v preklade „teidské vajcia“. Čiže kamenné gule „rozhádzané“ po okolitých svahoch. Je to naozaj miestna rarita a turisti sem chodia najmä kvôli nim. Aj my sme zistili, že niektorí vyšliapali až sem a potom neskôr až na vrchol Montaňa Blancy a potom sa vrátili späť na parkovisko. Táto túra nie je vôbec náročná. Prevýšenie je asi 500 metrov a keď to porovnáme s našimi Tatrami, tak možno ako keby sme si vyšli zo Štrbského plesa k chate na Solisko, ale asi o pár desiatok metrov vyššie. Lenže tu je ten terén určite miernejší. Samozrejme vajcia sa stali terčom našich fotoaparátov. Všetci chceli mať najlepší záber a najmä s pozadím Teide. Naozaj počasie bolo až nenormálne nádherné. Modrá a doslova „plechovo-oceľová“ obloha len zvýrazňovala krásu prírody. Slnko pálilo a my sme neustále šliapali hore. Konečne sme sa dostali na takmer rovný úsek. Na križovatiek ciest sme sa zastavili. Doľava viedol chodník k vrcholu Montaňa Blancy a doprava k „hangu“, teda nepríjemne vyzerajúcemu stúpaniu. „Zabivakovali“ sme na malej plošine pod smerovníkom. Prestávka na osvieženie a malý obed určite každého „vzkriesila“. Aké-také zásoby jedla každému určite dodali viac energie. V rámci tejto prestávky sme každý vo vlastnej réžii absolvovali krátky minivýstup na vrchol Montaňa Blancy. Chôdza na vrchol predstavovala asi päť minút chôdze po kamennom chodníku. Vrchol tejto hory tvorí širokú kamennú pláň s množstvom rôznych kameňov sopečného pôvodu, predovšetkým mne tak známou pemzou. Tento takmer „dutý“ kameň s množstvom „bubliniek“ vytvorených počas erupčných činností je známy po celom svete. Každý pozná ošetrenie nôh pemzovým kamienkom v rámci otlakov či tvrdej kože po turistike... Samozrejme jeden či dva skončili v batohu na pamiatku. Veru, moja zbierka kameňov sa rozrastá. Z vrcholu som sa vrátil späť k ostatným. Postupne na Montaňu vyšli všetci. Slnko nesmierne pieklo. Môj himalájsky klobúk si plnil svoju povinnosť. Len trčiaci nos poctivo znášal slnečné lúče. Natrel som ho „dvadsiatkou“. Celá naša karavána pomaly stúpala hore. Prvé serpentíny na sutinovom chodníku ešte ako tak išli. Predsa len asi hodinový odpočinok každého osviežil a dodal sily. Stúpanie bolo také akurát. Len to slnko pieklo a sťažovalo výstup. Opäť som bol na chvoste našej skupiny. Uvedomujem si, že čas „červeného kamzíka“ je už niekde v nedávnej histórii. Roky pribúdajú, takže sa už nemôžem rovnať s chalanmi o dvadsať a viac rokov mladšími. Kiež by mi takéto tempo vydržalo aj v budúcnosti. Som rád, že najmä Milan ma podporil. Určite vie čo robí. Veď aj pre neho je určite úspech a cieľ, aby každý z klientov splnil stanovený program zájazdu. Priznám sa, že to stúpanie k chate bolo náročné. Ale mali sme dosť času, pretože chatu otvárali oficiálne až o šiestej večer a my sme hore kopcom šplhali okolo druhej. Asi na dvoch či troch úsekoch mňa, ale aj mladých chalanov Petra a Romana všetci počkali. Výdych, nádych, trochu vody a pokračujeme ďalej. Pri takýchto výstupoch mi hlavou preblesknú spomienky na Himaláje. „Nehrab“ sa rýchlo hore. Videl si problémových turistov z deficitu kyslíka. Skončili úplne „dole...“. Machrovanie na horách sa naozaj nevypláca. Skúsenosť z pobytu vo vysokých horách je naozaj takou psychickou vzpruhou. Samozrejme tu to bolo o podstatne menšej nadmorskej výške. Ale predsa. Dievčatá, Petra a Aďa, nemali problémy. Bolo vidieť, že hory poznajú a vedia sa v nich pohybovať. Naša „družstevná“ dvojica, tým nechcem uraziť, boli stále „inn“. Ich „průpovídky“ počas tohto, ale aj ostatných výstupov nemali chybu. Možno je na škodu, že som si ich nepísal, aby som ich tu zverejnil. Celý výstup „hangom“ k chate z môjho hľadiska tvorili tri časti svahu. Ten spodný bol sutinový chodník, ktorý v strednej časti vystriedal chodník s určitou malou vegetáciou a ten najvyšší bol úplne sopečno-lávový. Strechu chaty som už dosť dlho videl. A to je ten najhorší úsek. Idete, idete, stúpate serpentínami a chata sa stratí na obzore. Ale predsa len nastal ten čas, kedy som prichádzal k poslednej serpentíne. Na laviciach pred chatou už sedelo „sedem statočných“. Naša grupa... A pár „inostranných“ turistov. Tak som to dokázal. Čas výstupu nie je podstatný. Možno štvrťhodinu alebo viac neskôr...? Keď som pozrel na zostavu momentálnych účastníkov, tak som bol asi jediný s mojim rokom narodenia. Malé osvieženie, malá prechádzka po okolí, pár záberov na okolie najmä na celú kalderu Caňadas, ale aj na Guajaru. V okolí chaty sedelo snáď dvadsať turistov. Všetci čakali na čas, kedy chatár otvorí jej útroby. Tu majú taký zvyk, že chata je cez deň zatvorená a až na večer ju otvoria. A môžete tam sedieť napríklad od obeda. Nikoho vaša prítomnosť nezaujíma. Podľa miestnych pomerov o piatej v podvečer chatár otvorí len hlavný vstup, kde sa dá prejsť do „predsiene“ s WC a automatom na dva či tri druhy kávy. K tomu sú v ponuke asi tri druhy keksov... Až o šiestej sa chata oficiálne otvára. Chatár zaregistruje v počítači všetkých záujemcov o ubytovanie. Potom dá k dispozícii kuchynský kút s jedálňou. Na dvoch elektrických varičoch, mikrovlnnej rúre a dvoch varných kanviciach si môžete pripraviť svoju stravu. Samozrejme z vlastných zásob, ktoré ste si poctivo vyniesli na chrbte. Aj z našej skupinky sa „kuchtíkmi“ stali Petra s Jirkom, Aďa so svojim čajíkom, ale najmä Petr a Roman. Petr varil ryžu... Trvalo to dosť dlho, no nakoniec to dopadlo ako dopadlo. Roman asi nebol dvakrát nadšený... Ja som skončil s klasickým trenčianskym párkom a fazuľou. Na studeno. Toto jedlo sa mi osvedčuje všade na horách. Prípadne obmenou je lečo s klobásou. O tomto snáď ani nemusím viac písať. Podvečer sa chata úplne zaplnila a jej kapacita okolo päťdesiat ľudí bola zrejme dodržaná. Pred siedmou večer sme vyšli pred chatu. Slnko zapadalo a vytváralo neskutočnú prírodnú realitu. Vrchol Pico del Teide sa odoberal k „spánku“. Západ slnka vysoko nad chatou vytváral dlhý tieň. Dvadsať alebo tridsať turistov stálo s fotoaparátmi a kamerami, aby zdokumentovali prírodný úkaz. Nie každému sa toto podarí. Dážď, sneh alebo obyčajná hmla sú proti. Tentoraz to vyšlo. V duchu som si hovoril a ešte raz by sa to mohlo vydariť. Zajtra pri výstupe. Veď len pre toto som sem išiel. Vidieť teidský tieň. A je jedno či to bude západ alebo východ slnka. Vrátili sme sa do chaty. Jedáleň bola plná. Aj ostatní chceli jesť, a tak sme sa s Petrom a Romanom vytratili do našej izby. Tu bolo štrnásť postelí. Okrem nás ôsmich tu bola dvojica mladých Poliakov, iná dvojica po nemecky hovoriacich už v predprechodovom veku, možno manželský pár a jeden sólo turista. Ležali sme na posteliach, naši mladí chalani v rámci „výškovej“ choroby snívali o kočkách, mladí Poliaci „zabivakovali“ spoločne  v spodnej posteli. A aby to nebolo len tak obyčajné stretnutie, tak aj dvojica „Nemcov“ zaľahla do „pelechu“ na výškovej posteli. Zaspali sme snáď okolo desiatej.

Utorok 25. marca

Budíček nás mal prekvapiť o pol piatej. Naozaj vo výške 3 260 metrov veľa nepospíte. Chrápanie, prdenie, kýchanie a každú chvíľu presun k vyprázdneniu močového mechúra. Veď to poznáme. Radšej spať... Ale ráno sa stávalo. Niektorí si uvarili ranný čaj či kávu. V priebehu dvadsať-tridsať minút sa chata vyprázdnila. Tí lepší boli podstatne vyššie. My v tej skoršej časti. Nejedol a ani som nič nepil. Takto ráno mi nič neberie. Len tabletku na zníženie tlaku som zapil šumivým magnéziom. Snáď ma to nezabije. To píšem len preto, keby toto čítala moja internetová doktorka, teda internistka... Nuž išli sme hore. V úplnej tme s čelovkami na hlave. Lúč svetla osvecoval úzky pruh chodníka. Pripadal som si ako tí „chalani“ z Repinovho obrazu „Burlaci na Volge“ či ústup Švermu na Chabenci po potlačení SNP (toto je skratka Slovenského národného povstania – pre našich dedičov, ktorí sú dosť tupí z hľadiska histórie). Ťažko povedať kde a po čom sme išli. Ak idete pri svetle čelovky po ľadovci je všetko biele, svetlé. Ale v skalnatom teréne nič moc... Dlhý zástup turistov sa premiešaval. Niektorí odpočívali, niektorí „chrti“ sa ponáhľali na vrchol. Okolo štvrť na sedem sme ešte v tme prišli k objektu hornej stanici lanovky. Pred ňou je odbočka doľava. Niečo ako turniket. Tentoraz bez obsluhy. O deviatej ráno si tam sadne „dežurmyj“, kontrolór, ktorý vás preverí... Totiž ak tam prídete po deviatej ráno, tak len s povolením, ktoré dostanete v hlavnom meste. Je to akýsi „permit“ na dvojhodinový výstup. Ten je síce zadarmo, ale keď ho nemáte, tak vás na kopec nepustí. Možno aj preto existuje jeden neoficiálny výstupový chodník, ktorým turisti hodia od juhovýchodu.. My sme teda oficiálne prešli do dennej „zakázanej“ zóny. Rýchla časť našej skupiny bola vysoko, mladí chalani dve, tri serpentíny pred mnou. Pomaly svitalo. Otočil som sa. Za chrbtom sa nad mrakmi objavila žltá čiara. Nádherný úkaz vychádzajúcej žiary. No nebolo to ešte slnko. Prichádzal som k vrcholu. Bolo asi trištvrte na sedem. Podľa prírodných zvyklostí mala „guľa“ vyraziť na pozemskú púť až pár minút po siedmej. Na sopečnom kuželi nás bolo asi tridsať či štyridsať. Pozorovali sme nižší sopečný kráter s niekoľkými dymiacimi fumarolami. Nebolo to ako na liparskom Vulcane či Sromboli. Urobili sme pár vrcholových záberov. A v tom to prišlo. Niekto z grupy turistov zakričal, olé... Na západnej strane sa objavil polotmavý tieň najvyššieho kopca Atlantiku. Všetky pohľady, kamery a fotoaparáty sa zamerali na tento prírodný úkaz. Oficiálne sa udáva, že tieň meria na dĺžku až dvesto kilometrov. Neviem kto toto zameral. Verme mu. Ale bolo to nádherné divadlo trvajúce niekoľko minút. Na vrchole bola poriadna zima, fúkal nepríjemný vietor. Ja, zvyknutý na zimu, som si dal na hlavu čapicu a na ruky aspoň tenké rukavice. Po slnečnom akte začali turisti zostupovať dole. Venoval som jeden-dva zábery dymiacej fumarole. A potom už dole. Išlo to pomerne rýchlo. Zastavil som sa až pri budove lanovky. Nepríjemný vietor neustával, a tak som sa schoval za betónovú stenu stanice lanovky. Naša sedemčlenná grupa išla na vyhliadku Mirador de Pico Viejo. Pico Viejo (3  134 m) je druhý najvyšší kopec ostrova. Ja som medzitým nafotil na blízkom svahu mini „kajúcniky“, snehové kužele vytvorené slnečnými lúčmi v snehu. Tieto boli ale naozaj malé a nedali sa porovnať s tými himalájskymi. Ale aj tak potešili. Určitým zážitkom bola scéna, ktorú som  tam spozoroval. Izbová spoľunocľažníčka, ktorá spala s partnerom v jednej posteli, tu pri zábradlí dostala nejaký zdravotný problém. Zvracala. Pamätám si na ňu, že pri výstupe z chaty až sem išla s partnerom za mnou. Pravdepodobne dostala výškovú chorobu. Človek sa tomu nečuduje. Už som o tejto chorobe dosť popísal. Natrénovať sa to nedá. Len postupná aklimatizácia. A tá určite chýbala. Veď prekonať prakticky za dvanásť hodín  nadmorskú výšku okolo 1 300 metrov nie je normálne. Samozrejme pokiaľ sa to týka už výšok nad tritisíc metrov. Myslím, že jej partner sa zachoval veľmi dobre, keď zabezpečil mimoriadny odvoz lanovkou dole. Lenže ako som stál pri budove lanovky, tak som zistil, že oni dovážajú v kabíne vodu pre chatu Altavista. Totiž keď sa lanovka pohla, z hadice trčiacej z dna kabíny vytieklo pár litrov vody, ktoré ma našťastie vďaka rýchlej reakcii nezasiahli. Manželia odišli lanovkou dole aj keď kabína zastavila pri každom stĺpe z hľadiska pravidelnej dennej údržby. Pani zrejme „výškovku“ prežila. Až tu mi došlo, že chata je vodou zásobovaná dovozom lanovkou na hornú stanicu, kde majú pravdepodobne nejakú nádrž, z ktorej potom samospádom gumenou hadicou doplnia nádrž na chate. Je to aj z dôvodu, že ak by aj na kopci bola voda, tak z dôvodu jej znečistenia sírou a ďalšími podzemnými výparmi by bola zdraviu škodlivá. Pokračovali sme v zostupe. Až teraz, pri slnečnom svite, sme videli po akom teréne chodník vedie hore. Miestami bol na úrovni kamenného dláždenia Derešov či Ďumbiera v Nízkych Tatrách, ale miestami len akási zmes piesku a malých kamienkov. Prišli sme k malým snehovým poliam. Tie boli doslova prekopané, aby sa dalo ísť po kamennom chodníku. Toto pri výstupe v tme ani nebolo vidieť. Tak chlapci z horskej terénnej obsluhy sa pochlapili. Onedlho sme sa ocitli na križovatke chodníkov. Doľava na blízku vyvýšeninu a vyhliadku Mirador de la Fortalezza. Nadmorská výška bola na úrovni vrcholovej stanice lanovky, možno päťdesiat, sto metrov nižšie. To nebolo podstatné. Z vyhliadky bolo vidieť druhý výstupový chodník, ktorým zrejme chodia turisti, ktorí sa chcú vyhnúť kontrole pri stanici lanovky. Dlho sme sa nezdržali a opäť nasledoval dlhý zostup. Naraz Milan odbočil z chodníka vľavo a prešiel asi dvadsať metrov. Tu sme uvideli kovovú reťaz a dieru do zeme. Stáli sme pri vchode do jaskyne Cueva del Hielo. Postupne sme zišli po kovovom rebríku s devätnástimi priečkami. Ten končil na asi meter vysokej kope starého snehu. Ten tam napadal kedysi v zime a vďaka vnútornej stálej teplote a tieňu vydržal do jarných dní. Neveľká jaskyňa je vlastne akási väčšia podzemná diera. Totiž tam nie je ani kvapľová výzdoba, takže nebolo ani čo fotiť. Opäť sme vyliezli von a zostupovali k chate. Milan ešte pred odchodom sa s chatárom dohodol, že veľké batohy si necháme v chate. Bolo asi desať hodín, keď sme k nej prišli. Prezliekli sme sa do tričiek a krátkych nohavíc. Aj keď vietor pofukoval, tak bolo teplo. Päťsto výškových metrov dole kopcom sme zvládli za necelú hodinu. Na nekonečných serpentínach sme stretli skupinky anglicky hovoriacich turistov. Zrejme išli až na vrchol Teide. Nezávidel som im to. Najmä z hľadiska prekonania celkovej výšky okolo 1 500 metrov. Iné ale takýmto turistom neostáva. Chata, ako som už spomínal, je celý deň zatvorená, takže tam nemajú čo robiť. Konečne sme sa ocitli na neveľkej plošine pri odbočke na vrchol Montaňa Blanca, kde sme deň predtým „obedovali“. Krátka prestávka s pitným režimom a nejakou tatrankou a už sme opäť „frčali“ dole. Prešli sme okolo „vajec“ a pritom klesli až na výšku približne 2 500 metrov. Odbočili sme doľava a po asi dvesto metrov dlhom snehovom poli sme sa šmýkali až na jeho koniec. Široká cesta vedúca k parkovisku ostala za nami. Nasledoval asi desať kilometrov dlhý úsek zvlneným terénom na dne rozľahlej kaldery. Vietor a prašný chodník nám cestu vôbec neuľahčovali. Práve naopak. Nohy a vibramy sme mali zaprášené ako keby sme boli v bani. Našim cieľom bolo El Portillo (2 135 m), neveľká dedinka s niekoľkými domami, ale aj motorestom a najmä s pivom a so zastávkou autobusu. Lenže cesta bola nekonečná. Vrchol Teide sa pomaly vzďaľoval. Takmer pri každom pohľade späť nasledoval fotografický záber. Opäť sme prišli na križovatku chodníkov. Tentoraz sme odbočili doprava. Mirek a ja sme natiahli nohy a posledné stúpanie vedúce do dedinky sme hravo zvládli a onedlho sa ocitli na asfaltovej ceste. Hnaní vidinou studeného piva sme sa vydali doľava, teda opačným smerom než stál motorest. Pochopili sme, že ideme zle. Tak sme sa vrátili späť no medzitým už prišla na cestu aj naša pätica. A tak sme vlastne k motorestu prišli všetci spolu. Milan ešte narýchlo zorganizoval krátku prehliadku neďalekého informačného centra. Išla len polovica nášho osadenstva. Mirek, Petr, Roman a ja sme ostali na terase motorestu pri pive. Ešte aj odtiaľto bol krásny pohľad na vzdialený Pico del Teide. Po vyše hodinovom relaxe v motoreste sme sa presunuli na blízku autobusovú zastávku. Obavy, že autobus bude plný sa nesplnili. Batohy putovali do odkladacieho priestoru a takmer v prázdnom autobuse sme sa okolo pol šiestej dostali do Porto de la Cruz. Takže v tomto dni sme aj za pomoci autobusu zvládli 3 718 výškových metrov. To sa veru len tak hocikomu nepodarí. V rámci čakania na autobus do hlavného mesta som stihol vypiť plechovicu dobre chladeného Dorada. Aj s Puerta sme cestovali v poloprázdnom autobuse. V Santa Cruz de Tenerife sme z autobusovej stanice prešli rýchlo do penziónu. Vyzdvihli sme si zo „spoločnej“ izby veci, ktoré sme tam nechali pred výstupom na Pico del Teide. Majiteľ penziónu nám pridelil izby. Tentoraz sme s Milanom ostali na prvom poschodí s ostatnými. Len Aďa s Mirkom sa ubytovali v našej pôvodnej izbe na druhom poschodí vedľa terasy. Po hygiene v sprche so studenou vodou sme sa pred deviatou ocitli v uliciach mesta. Sadli sme do blízkej reštaurácie. Ponúkali cervezu Estrella. Jasné, že pre nás v podobe grande, teda veľké. Ale aj u Španielov grande znamená „len“ štyri decilitre. Skôr grande znamená cenu. Tri či štyri eurá sú pre našinca pomerne dosť.  Chuť, ale najmä hlad po dvoch dňoch konzervovej stravy boli silné. Vybral som si iberský steak. Plátok bravčového mäsa so zeleninovou oblohou a päť kúskov kanárskych zemiakov veľkých ako čerešne. Ale vyhladnutý žalúdok by asi aj tak viac nezniesol. Čo však zniesol, boli tri pivá. Okolo pol dvanástej sme sa vrátili do penziónu. V nasledovný deň sme mali mať tak trochu odpočinkový. Aj toto Milan dobre naplánoval.

Streda 26. marca

            Aj dnešné ráno sa podobalo na tie ostatné. Hygiena, raňajky na terase, zbalenie drobných vecí potrebných na celý deň a nasledoval peší presun na autobusovú stanicu, aby sme sa presunuli autobusom linky 106 priamo do Icod de los Vinos, čo je vyše dvadsaťtisícové mesto na severozápadnom pobreží ostrova. V jeho okolí sa nachádzajú veľké banánové plantáže, ovocné sady a vinice. Preslávené je údajne najstarším stromom na súostroví. Oficiálne sa udáva vek okolo šesťsto rokov, ale niekde sa stretnete s údajom tisíc rokov. Práve od tohto čísla je odvodený aj názov stromu El Drago Milenario. Nakoľko strom nevytvára letokruhy, tak jeho skutočný vek sa nedá dokázať. Stojí neďaleko kostola Iglésia San Marcos. Je vysoký asi 22 metrov, spodný obvod kmeňa má asi desať metrov a jeho hmotnosť odhadujú na 70 ton. V roku 2011 bol zaradený do zoznamu svetového prírodného dedičstva UNESCO. Strom leží v areáli malej botanickej záhrady. Ale z botanického pohľadu sa vlastne nejedná o strom, ale o bylinu, ktorá je zrejme najstaršou na svete. V tomto poddruhu táto rastlina rastie len na ostrovoch Makaronézie. Rastie len na západnom pobreží Afriky a na ostrove Sokotra. Každý z nás sa vydal na prehliadku mesta. Samozrejme najprv do botanickej záhrady obdivovať nielen „Drago“, ale aj ostatné druhy miestnej exotickej flóry. Opäť sme tu našli kvety tak obdivovaného kanárskeho zvončeka. Prešiel som záhradu, z ktorej som sa vydal na prechádzku po meste. Natrafil som na miestnom námestí na obchodík, kde ponúkali miestnu špecialitu. Víno malvázia. Je tu aj malé múzeum. Podobne ako v iných európskych destináciach aj tu sme stretli rusky hovoriacich turistov. Kde sa už tí nachádzajú... Vo veľkom sa venovali ochutnávke vína. Odišiel som odtiaľ a zamieril k blízkemu kostolu Parroquia de San Marcos Evangelista. Má zaujímavý vonkajší kamenný portál. Interiér zdobí oltár vyrobený z mexického striebra a veľa sôch a obrazov svätých pochádzajúcich zo súostrovia. Strop je vyrobený z kanárskej borovice. V podzemí je malé múzeum – Museo Sacro, kde sú uložené dnes už nepoužívané monštrancie, taláre, rúcha a kalichy. Najzaujímavejším exponátom je strieborný filigránový kríž z mexického striebra, ktorý bol vyrobený na Kube a dovezený Španielmi v 17. storočí. Blížil sa čas nášho spoločného stretnutia neďaleko botanickej záhrady. S Petrom a Romanom sme zamierili do blízkeho obchodíku, kde som si pozrel nejaké pohľadnice. Mladá slečna nás oslovila s otázkou či chceme ochutnať malváziu. Neboli sme proti. Nasledovala „koštovka“ banánového vína. Zaujímavá chuť, ale to bolo asi všetko. Keď sme neprejavili záujem o zakúpenie nejakej fľaše, tak aj ona stratila záujem. Odišli sme na autobusovú stanicu. Mali sme v pláne návštevu tentoraz veľkej botanickej záhrady v Puerto de la Cruz. Asi dvadsať minútová cesta bola naozaj krátka. Vydali sme sa peši ulicami mesta do jeho hornej časti na ulicu Calle Retama, kde je Jardín Botánico, botanická záhrada. Asi dvadsaťminútovou chôdzou sme „zdolali“ asi štyridsať metrové prevýšenie. Ocitli sme sa vo flórovom raji. Desiatky či stovky rôznych druhov kvetov, kríkov a stromov vytvárali pocit naozaj pozemského raja. Posadil som sa na jednu z mnohých lavičiek a vytiahol dve žemle. Hlad ma donútil obe skonzumovať za asistencie paradajok. Oba fotoaparáty mali čo robiť, aby som nafotil desiatky obrázkov exotickej flóry. Po návšteve orchideovej záhrady v madeirskom Funchale toto bola ďalšia nádhera. Blížil sa záver prehliadky. Spoločne sme odišli do mesta. Prešli sme niekoľkými uličkami, aby sme prišli ku kostolu Parroquia de Nuestra Señora de la Peña de Francia na „kostolovom“ námesti, Plaza de La Iglésia. Tentoraz sme kostol nenavštívili. Prešli sme cez námestie Plaza del Charco až na pobrežie Atlantiku k umelej zátoke Muelle Pesquero. Tu som sa oddelil od našej skupiny. Oni mali v pláne navštíviť miestnu pláž Playa Jardín a ja po krátkej prechádzke uličkami mesta som prišiel na zastávku autobusu a odišiel do hlavného mesta. Večeru som absolvoval na terase a nakoľko som mal v izbe aj nejaké pivo v plechovici, tak som už nešiel do večerných ulíc. Celá skupinka sa z Puerta vrátila až okolo desiatej po absolvovaní večerného posedenia v niektorej z reštaurácií hlavného mesta.

Štvrtok 27. marca

Pred nami bol predposledný deň s túrou. Ráno klasická činnosť. Už ani nemám chuť opakovať rovnakú činnosť. Snáď len, že som pred raňajkami navštívil blízky obchod, aby som si kúpil nejaké pečivo. Saláma aj syry boli ešte domáceho pôvodu.  Opäť sme odišli z penziónu na autobus. Aj dnes do Puerto de la Cruz. Odtiaľ autobusom linky 345 do hôr južne od mesta. Našim cieľom bola La Caldera (1 135 m) a blízke skaly Los Órganos. Slnečné počasie vystriedalo veterné, ale najmä nízka oblačnosť, do ktorej sme sa asi po hodinovej jazde autobusom dostali. Vystúpili sme na konečnej zastávke na parkovisku. Po krátkej orientácii v teréne sme zamierili po širokej lesnej ceste okolo prístrešku Pedro Gil do lesa. Nakoľko Milanom plánovaný výstup na Choza El Topo sme pre zákaz vstupu neabsolvovali, vyšli sme niekoľko desiatok výškových metrov lesom po Ruta Agua k starému kamennému žľabu, ktorým pred dávnymi rokmi privádzali vodu z hôr do dedín. Ale určite to nemalo nič spoločné so známymi madeirskými levadami. Tento bol bez vody, navyše zarastený. Keby ho Milan nespomenul asi by si ho nikto ani nevšimol. Potom sme sa vrátili späť k objektu starej vodárne a najprv po ceste a potom pokračovali hore strmým lesom. Tu už sme boli nad mrakmi, a tak sa objavili aj slnečné lúče. Pripekalo. Medzi stromami kanárskej borovice sme niekoľkokrát zahliadli masív Pico del Teide. Tentoraz zo severovýchodnej strany. Miestami bolo stúpanie naozaj nepríjemné. Ale postupne sme prišli na skalný výbežok, odkiaľ sme mali pokračovať vyššie. Lenže aj tam bol zákaz vstupu a farebná plastová páska zakazujúca vstup. Zrejme bol chodník nepriechodný. Práve v okamihu nášho rozhodovania či tam pôjdeme alebo nie, objavila sa dvojica mladých turistov. Tí nás presvedčili, že chodník je priechodný, len v jednom úseku je miesto, kde je kus skaly odtrhnutý. Takže sme pokračovali ďalej. Nad hlavami sme mali vysoké skalné steny. Už sme len klesali a miestami pár metrov stúpali hore. Bolo to také striedavé. Prišli sme k tomu exponovanému úseku. Naozaj sa jednalo o snáď dva-tri metre. Ale je pravda, že neskúsený turista by mohol mať problémy. Síce Petr mal nejakú poznámku z hľadiska adrenalínu, no zvládol to aj on. Pred nami bol strmý zostupový terén. Boli sme na chodníku, ktorý opačne viedol na viac ako dvetisíc metrov vysoký hrebeň . Tadiaľ pred rokmi prechádzali veriaci na púte. O tom, že to bol náročný terén svedčí aj niekoľko krížov postavených na pamiatku obetí. Od pietneho miesta sme zišli ďalšie desiatky metrov, aby sme sa ocitli opäť pri prístrešku Pedro Gil. Tu sme si doplnili vodu z prameňa. To, že na ostrove je naozaj nedostatok vody sme zistili práve tu. Totiž prameň vody je zvedený do tenkej rúrky a na jej konci je obyčajný vodovodný ventil, aký poznáme napríklad z verejných toaliet. Pri jeho zatlačení tečie voda a po chvíli sa spätne zastaví. Takže aj tu, kto si potreboval nabrať do fľaše vodu, musel ventil držať. A voda zbytočne nestekala do kanála. Toto by bolo potrebné zaviesť aj u nás a zbytočne neplytvať s týmto prírodným zdrojom. Po krátkej zastávke pri vode sme opäť šliapali po širokej ceste až k parkovisku. Ako obyčajne som išiel posledný. A tentoraz to stálo za to. Myslím, že nikto z ostatných prítomných sa neotočil. Pri spätnom pohľade sa v plnej kráse objavili skaly, podľa ktorých je táto časť ostrova nazvaná. Los Órganos. Skalný masív s kolmými stenami naozaj pripomínal píšťaly tohto veľkého hudobného nástroja. Samozrejme sa mi podarilo urobiť pár záberov. Bufet, ktorý stojí pár metrov od parkoviska, práve zatvorili, takže vidina „doraďáku“ v akejkoľvek forme sa nekonala. Asi tridsať minút  sme čakali na posledný spoj do Puerta de la Cruz. Autobus prišiel a naša osmička nastúpila. Boli sme jedinými turistami. O štvrť na sedem autobus odišiel. Serpentínami sme prešli cez dedinu Aguamansa (995 m) do La Orotavy (345 m). Mestečko je položené na strmom kopci ako aj ostatné dediny či sídla, takže uvádzať konkrétnu nadmorskú výšku tu je trochu pochybné, pretože napríklad La Orotava ak má južný okraj vo výške asi 435 metrov, tak severný, teda bližší k moru asi 275 metrov. Okolo pol ôsmej sme prišli do Puerta de la Cruz, kde sme počkali na spoj do Santa Cruz de Tenerife. Je pravda, že sme z túr chodievali dosť neskoro. Ale aj nástupy na ne neboli ako sme zvyknutí z našich hôr. Nevedel by som si predstaviť vyjsť v Tatrách na kopce okolo desiatej či jedenástej. Aj keď je dosť takých turistov, ktorí to takto praktizujú a potom nadávajú, že ich pri výstupe stihne poludňajšia búrka. V tom čase už väčšinou schádzam z kopca. Takže aj tu to bolo také neobvyklé. Do penziónu sme prišli s prichádzajúcim zotmením. Hygiena, nejaká „light“ konzerva s chlebom na večeru a potom kolektívny presun do najbližšej „cervecerie“.  Nie je to typická naša piváreň, ale klasická reštaurácia. Sadli sme si pod prístrešok akejsi záhradnej reštaurácie na ulici neďaleko od penziónu. Niekoľko stolov mali obsadených, ale čašník sa hneď osvedčil, keď nám pripravil tri okrúhle stoly, aby sme sedeli pri sebe. Objednávka bola rýchlo vybavená. Pivo a jedálny lístok. Ten som opäť ignoroval. Pivo po večeri postačovalo. Bola tma, ľudia sa prechádzali po ulici a my sme debatovali o zajtrajšom programe. Totiž sme mali na programe návštevu blízkeho pohoria Anaga. Lenže háčik bol v tom, že predpoveď počasia bola nie veľmi príjemná. Dážď... Jasné, záver bol taký, že sa ráno uvidí. Ako sme tak diskutovali naraz Mirka a mňa zasiahla doslova sprcha. Totiž naše stoličky neboli priamo pod prístreškom, a tak z nejakého balkóna sa spustila voda. Vyzeralo to tak ako keby niekto polial kvety a niečo sa ušlo sediacim hosťom, teda nám dvom. Našťastie nebol to plný zásah. Čašník to videl, tak nám posunul stoly viac pod prístrešok. Dosť komické bolo, že každú chvíľu chodil pozerať či niekoho na balkóne alebo okne neuvidí. Asi po štvrť hodine vchádzal do vchodu domu nejaký pán a čašník ho zastavil. Obaja pozorovali okná, vášnivo diskutovali. Možno to bol domovník alebo? Naša partia ostala pod prístreškom ešte dosť dlho. Ostatní hostia odišli. Čašník medzitým doniesol zemiakové lupienky, ale aj olivy a arašidy. Pozornosť podniku a navyše nakoniec každému z nás aj grátis malé pivo. Tak to bol pekný záver dňa. Bolo pár minút pred polnocou, keď sme sa vrátili do penziónu. Usínali sme so zvedavosťou, čoho sa ráno dožijeme. Je pravda, že okná izieb sme mali do chodieb penziónu, ale aj tak som v noci počul šum vetra a navyše aj dažďa. Hm, nebolo to teda ružové.

Piatok 28. marca
            Ráno sme vstali do zamračeného dňa, ale najmä daždivého. Raňajky na terase sa konali až po akej-takej úprave priestoru. Totiž nočný vietor zhodil na zem veľký kvetináč. Rozsypaná hlina sa váľala po zemi, na ktorej boli aj kaluže vody. Ochladilo sa, takže na cestu bolo potrebné zbaliť aj antidažďový odev. Tentoraz sme využili služby miestneho „metra“. Električkou sme sa odviezli až k autobusovej stanici v La Lagune. Teda presnejšie do mesta s oficiálnym názvom San Cristóbal de La Laguna (548 m). Toto mesto je prakticky spojené s hlavným mestom. Dopravne, ale aj stavbami moderných budov a sídlisk. Je tu umiestnené aj severné letisko Los Rodeos, kde sme pred niekoľkými dňami pristáli a teraz, čiže na druhý deň sme mali odtiaľ odletieť. V roku 1494 sa tu konala bitka medzi pôvodnými obyvateľmi (guančovia) a kastílskym kráľovstvom. Samotné San Cristóbal de La Laguna založil medzi rokmi 1496 a 1497 conquistador Alfonso Fernández de Lugo, ktorý bol jedným z kastílskych veliteľov. Mesto bolo po dobytí hlavným mestom ostrova. V meste sa nachádza univerzita Universidad de La Laguna založená v roku 1701, ktorú v súčasnosti navštevuje približne tridsaťtisíc študentov. Úpadok obyvateľstva a ekonomiky v 18. storočí viedol k tomu, že sa hlavným mestom v roku 1723 stalo Santa Cruz de Tenerife. Zaujímavosťou mesta je prítomnosť dnes už neexistujúceho jazera, ktoré v priebehu storočí vyschlo. Z toho vychádza aj skutočnosť, že pôvodne dedina a neskôr mesto vyrastali na pobreží jazera. V roku 1999 bolo mesto vyhlásené za pamiatku svetového dedičstva UNESCO. Nakoľko do odchodu autobusu sme mali asi pol hodiny času, tak sme sa usadili v priestrannej hale autobusovej stanice Guaguas do malého bistra. Väčšina si dala na osvieženie kávu, ja malé čapované pivo. Vonku pršalo a naozaj sa aj ochladilo.O desiatej dopoludnia bo,lo len 13 stupňov, samozrejme Celzia. Ešte stále sme dúfali, že v horách bude lepšie. Nálada pred výletom nebola práve najlepšia. Konečne sme sa dočkali autobusu. Tentoraz cesta viedla do blízkych hôr. Autobus bol takmer poloprázdny. Žiadni turisti s nami necestovali, čo sa nám počas tunajšieho pobytu nestalo. Po vyše polhodinovej jazde sme vystúpili uprostred hôr na parkovisku. Blízky prístrešok nás uchránil pred dažďom, a tak sme narýchlo vyťahovali z batohov pršiplášte či pončá. Stáli sme v mieste Cruz del Carmen (950 m). Na prvý pohľad žiadna výška, ale autobusom sme prekonali takmer tisícmetrové prevýšenie. Milan nás doviedol do blízkeho informačného strediska, kde sme si prehliadli niekoľko plagátov, schém a máp národného parku Parque Natural de Anaga. Macizo de Anaga je pohorce v severovýchodnej časti ostrova. Jeho najvyšším bodom je Cruz de Taborno (1 024 m). Tiahne sa od Punta de Anaga na severovýchode až ku Cruz del Carmen. Bolo vytvorené sopečnou erupciou pred 7 až 9 miliónmi rokov. Park vznikol v roku 1987 a od roku 2013 je aj biosférickou rezerváciou. Husté vlhké lesy dávajú život endemitickej flóre, ku ktorej rozhodne patrí „Veža drahokamov“ Echium virescens alebo aj Tajinaste so svojimi stovkami malých svetlomodrých kvetiniek. Keď sme sa trochu ohriali, vydali sme sa na cestu miestnymi lesmi. Ako sme vychádzali z centra, tak sme stretli skupinu turistov, ktorí podobne ako my si prišli pozrieť miestnu krajinu. Bohužiaľ stále pršalo. Prešli sme schúlení okolo kostolíka Ermita de la Cruz del Carmen a pri miestnom restaurante sme odbočili do vavrínového lesa. Vavrín som si ale predstavoval inak. Tento les sa tu nazýva Laurisilva, čiže je to subtropický vavrínový prales, tvorený najmä vavrínom azorským, Laurus Azorica. Staršie vavrínové lesy majú typicky husté koruny stromov, ktoré prepúšťajú len veľmi málo slnečného svetla Vlastne tento les je akýmsi prechodným typom medzi lesmi mierneho a tropického dažďového pralesa. Rastie tu veľa druhov papradia, machov, lišajníkov a ďalších divých kvetov, ktoré obľubujú vlhko a tienisté svahy. Šmykľavým a blatistým chodníkom sme v daždi pomaly schádzali na sever. Našim prvým cieľom bola dedinka Las Carboneras. Dážď pomaly ustával. Síce zo stromov ešte padali veľké kvapky, no asi po polhodinovej chôdzi sme sa dostali na asfaltovú cestu, ktorá križovala chodník. Tu sme zahliadli severné pobrežie ostrova so zaujímavým kopcom. Bol to tenerifský Matterhorn, Roque de Taborno (706 m). Tento čadičový výtvor sa hrdo vypína nad dedinkou. Pravdu povediac, podobných kopcov je na svete viac, ale tento sa na alpskú štvortisícovku nie veľmi podobal. Medzi mrakmi sa objavilo slnko, a tak pršiplášte putovali do batohov a prezliekli sme sa do krátkych nohavíc a tričiek. Hneď bolo aj veselšie. Prešli sme ponad osadu Rio a pokračovali chodníkom vedúcim striedavo po lúkach a v lese až sme sa dostali na asfaltovú cestu. Po nej sme prišli do dedinky Las Carboneras (620 ). Z uvedenej nadmorskej výšky je vidieť, že sme prakticky neustále klesali. Tu sme prvý raz videli nádherný Hadinec teidský (Echium wildpretii). Je pravda, že predtým som niečo podobné videl, ale bolo to len jeho zoschnuté torzo. Tento bol vysoký tri alebo štyri metre. Pretože rástol nad cestou v dosť neprístupnom teréne, tak sa nedalo k nemu vystúpiť.  Na križovatke ciest stál smerovník, ktorý udával, že sme prešli „len“ necelých päť kilometrov. Pred nami bolo strmé klesanie, ktoré viedlo chodníkom pomedzi malé terasovité políčka. Boli sme dobre zablatení, ale aspoň nepršalo. V hlbokom údolí nám Milan ukázal dedinu nad nami. Vraj tam ideme. Mal pravdu. Klesanie vystriedal strmý chodník. Z Las Carboneras sme klesli asi dvesto výškových metrov, aby sme o nejaký čas vystúpili do výšky nad tisíc metrov. Ako sme neskôr zistili, toto bolo posledné väčšie stúpanie na Tenerife. Pri chodníku, ale aj ďalej od nás, sme nachádzali množstvo kvetov. Samozrejme prím hral už niekoľkokrát spomínaný zvonček. Pár minút po druhej popoludní sme dorazili do dedinky Taborno (630 m). Opäť sa rozpršalo, a tak Milan využil prítomnosť miestnych obyvateľov, ktorí nám poradili, kde je nejaká reštaurácia. Našťastie bola nablízku. A vlastne v celej dedinke jediná. Ona to vlastne ani poriadna krčma nebola. Usadili sme sa na presklenej verande a podstatné bolo, že sme tam prečkali dážď. Prestávku sme využili na najedenie sa. Pivo Dorada, teplý čaj a káva určite osviežili. Majiteľ krčmy nám ponúkol na jedenie polievku. Od Milana sme sa dozvedeli, že sa volá Potaje a je akousi obdobou nášho mäsového vývaru s množstvom rôznej zeleniny a s cestovinami. Nejedol som, ale ochutnal. Bola naozaj dobrá a okrem klasickej zeleniny tam bola šošovica, suchá fazuľa a cícer. Ten mal krčmár aj namočený vo veľkom hrnci na verande. Pravdepodobne na ďalšie dni. Možno by Nemec povedal taký eintopf, aby v ňom stála lyžica. Vonku sa spustil poriadny lejak. Tentoraz nám to nevadilo, pretože sme sedeli vo vnútri. Pán hostinský nám ponúkol nejaký svetlohnedý nápoj. Bolo to také „babské“ pitie. Sedemnásťpercentný karamelový likér. Ale aspoň trochu zlepšil náladu. Vonku už nepršalo, a tak okolo tretej, teda asi po hodinovom pobyte v Taborne, sme sa vydali na ďalšiu cestu. Na juh od nás sa vypínali špicaté končiare Roque Negro a pod nimi sa tiahla ako had asfaltová cesta. Kdesi hlboko pod nami stála učupená dedinka Afur (365 m), cieľ našej dnešnej cesty. Chodník viedol strmo dole pomedzi malé políčka. Prešli sme cez niekoľko  lesných porastov kanárskej borievky, Juniperus turbinata canariensis, ktoré práve v tomto pohorí sú najrozšírenejšie na celom ostrove. Pod nami hlboko v údolí stálo niekoľko domov podobných našim kysuckým či myjavským kopaničiarskym osadám. Sem-tam roztrúsené po svahoch vzdialené stovky metrov od seba. Počasie sa umúdrilo. Síce pofukoval dosť silný vietor, ale nepršalo, ba občas prebleskli medzi mrakmi aj slnečné lúče. Opäť sme nachádzali rastúce zvončeky a nikto z nás im už ani nevenoval pozornosť. Lesné porasty onedlho vystriedala tráva a subtropické kroviská. Ešte som urobil posledný záber na vyčnievajúce Roque de Taborno a už sme klesali hlbšie do údolia. Po pravej strane sme zahliadli v takmer neprístupných strmých svahoch v skalách postavené malé domčeky. Škoda, že boli od nás dosť ďaleko a nešlo to aspoň vyfotiť. Oproti nám sa úbočím kľukatila spomínaná asfaltová cesta vedúca zo Santa Cruz de Tenerife do Afuru. Nad dedinkou sa vypínali nádherné skalné veže a vežičky. Po ľavej strane sa v skalnom údolí objavilo pobrežie Atlantiku. Lenže chodník a klesanie nemalo konca. Afur bol už takmer na dosah ruky. Prešli sme mostom cez potok a za ním na veľkom balvane stála poriadne veľká čierna koza. Tá sa stala úlovkom pre nás, majiteľov fotoaparátom. A to „blbé“ zviera si na tom kameni aj zapózovalo. Celou cestou sme nestretli ani jedného turistu. Trvalo pár okamihov a po kamenných schodíkoch sme vyšli k miestnemu kostolíku Ermita San Pedro. Názov dedinky vznikol podľa rokliny  Barranco Afur de Tamadiste a práve tu žili pôvodní obyvatelia Tenerife, Guančovia. Slnko celkom dobre pálilo, no stále sa nám nad hlavami preháňali mraky. Milan nás zaviedol k malému prízemnému domu. Vošli sme dovnútra a žasli. Stáli sme v miestnej „krčme“. Ona to ani nebola pravá krčma na aké sme zvyknutí, ale akýsi obchodík s regálmi okolo stien plnými fliaš alkoholu z celého sveta. Za pultom stál starší pán a rozprával sa s dvomi miestnymi ľuďmi. Milan nás upozornil na majiteľa obchodu-krčmy. Na stene viselo niekoľko historických obrázkov. Na jednom z nich boli štyri fotografie generála Franca. Pre nezainteresovaných sa dotknem niekoľkými vetami histórie o tomto španielskom vodcovi. Celým menom sa volal Francisco Paulino Hermenegildo Teódulo Franco y Bahamonde Salgado Pardo de Andrade. Ako má dlhé meno, tak aj dlho v Španielsku vládol. Absolvoval vojenskú akadémiu v Tolede a v roku 1916 sa úspešne vyznamenal v bojí proti berberským kmeňom v severnom Maroku, ktoré bolo vtedy španielskou kolóniou. Tam bol ranený a po návrate do Španielska ho vyznamenali. Postupne získaval vyššie hodnosti. Pôsobil na viacerých miestach krajiny vo vysokých vojenských funkciách. Po vyhlásení republiky bol odsunutý do pozadia. Moja poznámka - nenaplnené ambície alebo skôr sklamanie zo zmeny štátneho zriadenia ho predurčili do pozície vodcu krajiny. V roku 1936 zorganizoval s fašisticky orientovanými dôstojníkmi a vojakmi španielskej armády povstanie proti republike s jej socialistickou a liberálnou vládou. Povstanie prerástlo do občianskej vojny. Pod jeho vedením „Nacionalisti“ (Nacionales) po troch rokoch urputných bojov so státisícami obetí na oboch stranách zvíťazili nad „Republikánmi“ (Republicanos), ktorí bránili predošlú republiku. Z histórie je známa skutočnosť, že republikánom pomáhal celý demokraticky orientovaný svet. Vojensky okrem iných krajín aj československí dobrovoľníci. Na stranu Franca sa pridali nemecká fašistická armáda s letectvom a pozemnou armádou. Z tohto obdobia je známa tragédia španielskej dediny Guernica, ktorú po druhej svetovej vojne prirovnávali k vyhladenej českej dedine Lidice. Franco sa stal diktátorom a najvyšším predstaviteľom Španielska.od roku 1936 až do svojej smrti v roku 1975. Bol označovaný ako „Caudillo de España por la gracia de Dios“, Vodca Španielska z božej milosti. Po jeho smrti sa Španielsko na jeho želanie vrátilo k monarchii pod vedením kráľa Juana Carlosa. Kráľ priviedol krajinu späť k demokracii formou konštitučnej monarchie, ktorá pretrváva dodnes. Takže sa vrátim do krčmy v Afure. Na obrázkoch bol „Caudillo“. A na ďalších sám majiteľ José Cañon, prívrženec španielskej fašistickej strany Falanga. Bol tam aj zarámovaný výstrižok z novín, kde si podáva ruku s vodcom. Prebleskla mi v hlave myšlienka, ktorá zablúdila do histórie. Ktovie čo by sa stalo, keby koncom 30. rokov minulého storočia republikáni vyhrali... To sú ale nezmyselné teórie. Asi ako u nás v prípade vzniku, priebehu a konca prvého Slovenského štátu. Skôr nás zaujali regály s fľašami alkoholu. Naozaj tam stáli produkty z celého sveta a všetkých možných farieb. Ktosi z partie objavil českú Becherovku. Tak predsa je svetová. Uprostred Atlantiku tento lahodný český nápoj. Slovensko tam nemalo zastúpenie. Jedine vo mne... Ale nechcel som byť „džinom“ ukrytým vo fľaši. Vo vedľajšej miestnosti stálo niekoľko stolov so stoličkami. Tam sme sa usadili aj s fľaškovým pivom Dorada. Niektorí z nás skúsili ešte aj druhé pivo. Veď sa nepatrí sedieť v takom zariadení na „sucho“. Naše čakanie na autobus sa krátilo. Vyšli sme von na malé priestranstvo okolo kostolíka. Nad nami sa vypínala štíhla skalná veža. Roque Paye. Nikde som sa nedozvedel nadmorskú výšku. Ale tá ani nie je podstatná. Tento monument sa vypínal nad dedinkou do poriadnej výšky. Pár záberov a zišli sme dole na parkovisko autobusu. Vodič stál v obchode a diskutoval s „José“. Zrejme sú v dennom kontakte. Začalo pršať, vodič nikde a dvere autobusu boli otvorené. Vôbec sa nám nechcelo vyťahovať ochranné antidažďové odevy. Vošli sme do útrob vozidla. Čakáme, čakáme. Čas odchodu bol dávno preč, keď sa objavil vodič. Robili sme si srandu poznámkami, že si „uhol“ nejaké poldeci, aby nabral odvahu na jazdu po úzkych cestách. Naozaj vyštartoval doslova ako s tryskovým motorom a po asfaltovej ceste sme naberali výšku. Prešli sme niekoľko kilometrov a vodič zastavil dvom turistom, ktorí si ho vlastne zastavili ako „stopári“. Veru, u nás by toto nikto z vodičov neurobil. Cesta nás viedla mnohými serpentínami neustále hore. Boli sme v Roque Negro a pokračovali až na najvyšší bod cesty Roque del Agua (932 m). Potom už nasledoval postupný zjazd až do hlavného mesta. Tak skončila posledná horská akcia nášho tenerifského pobytu. Počas presunu z autobusovej stanice do penziónu sme sa dohodli na večernej spoločnej rozlúčkovej akcii. Večera a posedenie v niektorej z miestnych reštaurácií. Zaujímavé bolo sledovať dialóg Petra s Mirkom ohľadne požičania peňazí. Totiž Petr aj s Romanom svojim každodennými večernými posedeniami v reštauráciách „prešustrovali“ takmer všetky peniaze a v skutočnosti im na večeru i na ďalší deň ostávalo doslova pár eur. Nakoľko bola na druhý deň naplánovaná celodenná prehliadka mesta, ale zároveň už aj letecký presun do Madridu, tak sme si ešte v rámci prípravy na večeru, začali baliť aspoň symbolicky svoje veci. Milan sa dohodol s majiteľom penziónu, že si ráno zbalíme všetky veci, uložíme ich v jednej izbe a odpoludnia si pre ne prídeme. Okolo ôsmej sme sa vydali do ulíc večerného veľkomesta. Na miestne pomery bolo dosť chladno, takže posedenie vonku nepripadalo do úvahy. Našli sme jednu reštauráciu, ktorú sme pred niekoľkými dňami okukávali, no tentoraz sa čašníkom postávajúcim pred vchodom, podarilo nás osloviť. Vo vnútri bolo dosť plno, ale v rýchlosti nám pripravili veľký stôl pre osem osôb. Samozrejme posedenie začalo pitným režimom. Boli sme rozdelení na dve polovice. Jedna popíjala Doradu a druhá víno. Samozrejme sólistkou bola Aďa s čajom. Vybrali sme si z jedálneho lístka rôzne špeciality. Ochotný čašník vysvetľoval čo je čo a Milan zo španielčiny nám prekladal. Už sa nepamätám, čo si každý objednal. Zafixoval som, že vedľa mňa sediaci Mirek mal nejakú morskú rybu, ale bohužiaľ s ňou nebol spokojný. Nebola dopečená. Ja som si objednal iberský steak s kanárskymi zemiakmi a zeleninovou oblohou. Ku spokojnosti mojich chutí bol steak neochutený a niečo ako worcesterská omáčka či kečup tam zrejme nepoznajú. Veru, spomenul som si na výborné steaky v Everest Steak House v Káthmandú. Tie som niekoľkokrát uvádzal aj v mojej knihe Himalájske sny. Pri posedení sme debatovali o zážitkoch s prežitých minulých dní, ale aj prípadné ďalšie plány ciest v budúcnosti. Ďalším chodom večere boli zákusky. U mňa však neuspeli. Sladké nemusím, takže radšej druhá Dorada. Nakoniec sme sa dohodli, že ochutnáme miestnu špecialitu, sušenú šunku jamón ibérico, ktorá patrí k najvyhľadávanejším a zároveň najdrahším delikatesám. To, že spomínam cenu, tak veru aj tak bolo. Tanker s niekoľkými plátkami vyšiel dosť draho. Ale skúsili sme. Len pre informáciu, na internete som zistil, že asi 4,5 kilogramové stehno tejto šunky vyjde okolo 125 eur. Hodiny sa pomaly blížili k polnoci, hostia sediaci okolo nás už dávno odišli. Len vo vedľajšej miestnosti ešte sedela partia starších ľudí. Personál už začínal byť nervózny, a tak pomaly nás „slušne“ vyhazovali. Začali vykladať stoličky na stoly, čo bol signál, aby sme odišli. Spoločný účet bol dosť vysoký, ale aspoň tak sme sa rozlúčili s pobytom na Tenerife. Čakala nás posledná noc na ostrove.
Sobota 29. marca
A tá bola naozaj krátka. Spať sme išli niekedy okolo jednej v noci. Zobudili sme sa do slnečného rána. Sice sme mali dosť času, ale bolo potrebné si pobaliť všetky veci. Ako obvykle sme začali raňajkami na terase. Po nich už nastalo balenie veľkých batohov. Nechali sme si po ruke len malé batohy s vecami potrebnými v ten deň v rámci prehliadky mesta. Nadrozmernú batožinu sme presunuli do Petrovej a Romanovec izby. Bolo asi pol desiatej, keď sme sa vydali do ulíc. Naše kroky viedli k blízkému námestiu Plaza de los Patos. Tu sú unikátne umiestnené kamenné lavice s rôznymi motívmi vykladanými malými keramickými kamienkami. Odtiaľ sme pokračovali k mestskému parku  Parque García Sanabria. Ten bol založený v roku 1926. Názov má od jeho zakladateľa, starosu Sanabriu. Na jeho území stojí mnoho fontán a moderných sôch a plastík, ktoré pochádzajú najmä z roku 1973, kedy sa tu konala sochárska výstava. Z parku sme sa vydali po dlhej hlavnej ulici Rambla smerom k prístavu. Prešli sme okolo vojenského múzea Museo Militar Regional de Canarias. Zastavil som sa pri vchode, miestny strážnik ma úctivo pozýval ďalej, ale nemal som záujem. Naše ďalšie kroky viedli uličkami ku kostolu Iglésia de San Francisco, teda k svätému Františkovi  z Assisi. „Patrón“ našej rodiny, pre mňa, „antibožieho“ syna, bol jedným z cieľov dnešnej prechádzky v hlavnom meste. Niekoľko záberov interiéru bez obťažovania „trápnych“ vyberačov vstupného s akými som sa stretol napríklad v bratislavskom Dóme sv. Martina či v iných slovenských sakrálnych pamiatkach. Mám na to svoj názor… Dostali sme sa k veľkej budove kanárského parlamentu. Mali sme šťastie, nakoso bola sobota a práve v ten deň mali „Deň otvorených dverí“. U nás doma by som toto určite ignoroval. Tu to bolo niečo iné. Stará budova Parlamento de Canarias spojená s modernou prístavbou mi pripomínala dvojstavbu pražského národného divadla. Stará architektúra sa snúbila s modernou. Vstúpili sme do miestností so starým interiérom pripomínajúcim zámok. Nádherný nábytok, koberce, gobelíny a veľké sály s množstvom salónikov. Samozrejme vo veľkej rokovacej miestnosti sme si neodpustili pózovanie za rečníckym pultom či posedenie v laviciach poslancov s fotografovaním. Veru z každém miestnosti na nás dýchal duch histórie. Z parlamentu sme išli k prístavu. Teda skôr len na jeho okraj. Najprv cez námestie Plaza de la Candelaria k blízkému námestiu Plaza de Espaňa. Toto je dominantou južnej časti mesta, postavenej takmer pri morskom pobreží. Tvorí ho veľká betónová fontána alebo skôr umelé jazero hlboké možno pol metra, možno meter. V priemere má snáď sto či dvesto metrov. Je tam veľa lavičiek na odpočinok a niekoľko stánkov s občerstvením. Jazero bolo vybudované v roku 1929 na mieste  historickej pevnosti Castillo de San Cristobal, ktorá slúžila na obranu ostrova proti pirátom. Navštívili sme podzemie, kde je v súčasnosti zrekonštruovaná časť pevnosti s niekoľkými historickými artefaktmi vrátane pôvodných múrov opevnenia. Súčasťou náměstka je veľký kamenný monument, pomník obetiam španielskej občianskej vojny Monumento a los Caídos. Neďaleko od námestia stoja veľké budovy vlády ostrova Cabildo de Tenerife a Palacio de la Carta. Ulicou Avenida de José Antonio sme prišli k poslednej miestnej „sakrálnosti“, ktorú sme mali v pláne navštíviť. Tentoraz to bol kostol Parroquia Matriz de Nuestra Señora de La Concepción, čiže kostol Nepoškvrneného počatia Panny Márie. Je jediným kostolom na súostrovia, ktorý má päť lodí. Tu sú údajne umiestnené relikvie štvrtého pápeža a mučeníka svätého Klementa I. Pozoruhodná je zvonica kostola a hlavný oltár. Naše „katolícke“ putovanie sme ukončili a prešli sme k poslednej pozoruhodnej stavbe Tenerife. Už niekoľkokrát spomínané Auditorio de Tenerife „Adán Martín“, čo je oficiálny názov budovy s koncertnou sieňou. Architektom je Španiel Santiago Calatrava. Objekt bol postavený v rokoch 1997-2003. Okrem veľkej koncertnej siene postmoderná budova vytvára monumentálne dielo a je symbolom celého súostrovia. Jej charakteristická betónová škrupinová strecha v tvare ohnutého trojuholníka týčiaceho sa asi šesťdesiat metrov nad povrchom pri troche fantazie môže pripomínať budovu opery v Sydney. Samozrejme naozaj len vo fantázii. Pri Auditóriu naša spoločná prechádzka mestom skončila. Bolo pol druhej a každý z nás sa rozhodol pre odpoludňajší individuálny program s tým, že o čtvrtek popolední sa stretneme v penzióne. Prešiel som sa okolo celého objektu Auditoria. Kamenný múrik oddeľoval celý objekt od mora. Pod ním boli veľké kamenné balvany slúžiace ako vlnolamy. Desiatky alebo skôr stovky plochých kameňov pod múrom boli pomaľované tvárami známych osobností z hudobného života. Tu som strávil možno pol alebo aj hodinu a fotografoval „celebrity“. Liszt, Strauss, ABBA, Rolling Stones, Beatles, Musorgskij, Bruce Springsteen, Tina Turner, Elvis Presley, Michael Jackson, Bedřich Smetana, Pavarotti, Mozart a desiatky ďalších. Moje kroky viedli k blízkemu historickému objektu Castillo San Juan alebo aj Castillo Negro. Pevnosť je známa z histórie udalosťou kedy britský admirál Horatio Nelson práve pri dobývaní Santa Cruz de Tenerife bol ťažko zranený a prišiel o pravú ruku. Po malom schodisku som zišiel k Atlantiku. Aspoň symbolicky som si namočil ruky do Atlantiku. Nasledovala povinná ochutnávka vody či je ešte stále slaná. Bola. Je pravda, že tu som stál na najjužnejšom pobreží svojho života. Snáď niekedy nabudúce sa vydám niekam via na juh. Neviem, kde by to malo byť. Žeby niekedy Južná Amerika? Himaláje som už nechal mladším… Začalo odšať a tak som vytiahol z batoha dáždnik. Nikto z našej partie už tu nebol. Prešiel som ku Guaguas, teda k autobusovém stanici, odkiaľ sme niekoľkorát podnikli cesty do hôr. Po známych uliciach som preišel k tržnici El Mercado Nuestra Señora de África. Tu som pôvodne plánoval, že kúpim originál kanárske zemiaky. Teda nejaké kilo, aby som si doma připomenul kanársky originál. Lenže, keď sme tu boli v týždni, čiže pred pár dňami zemiaky boli. Tentoraz som prešiel všetky možné stánky a pulty, no to čo som chcel nemali. Pokiaľ boli, tak päť a viac eur za kilo určite nedám. Jedine, že by v každom bol drahokam. A tomu som neveril. Aj tu som obdivoval nádherne opracované mäsá. Kde sa hrabú naši mäsiari. Majú sa čo učiť. Iný kraj, iný mäsiar… Lenže keď som tržnicu prešiel asi trikrát dookola, tak ma to prestalo baviť. Jediné čo som kúpil, bol kožený náramok. Takže aspoň jeden suvenír, ak nerátam ešte magnetku, ktorá bude „tróniť“ na chladničke. Bolo asi pol tretej a nasmeroval som kroky k penziónu. Ale ešte predtým som navštívil blízky supermarket, ktorý vynahradil „bezprizorné“ blúdenie po meste či trhovisku. Tu som nakúpil zásoby na prežitie dvojdňovej leteckém cesty. Žemle, saláma, syr a Dorada. Strefil som Milana, ktorý si taktiež  podobne dopĺňal zásoby. Prišli sme do penziónu. Mali sme ešte dosť času, a tak som si „odskočil“ na čapované pivo do blízkého pubu. Mali tam nejakú rodinnú akciu, ale majiteľ sa snažil. Čapovaná Dorada bola dobre chladená. Po celodenním chodení konečne prvý nápoj. Vrátil som sa do penziónu, kde už veštci dobaľovali postupne batožinu. Na terase sme čakali na štvrtú hodinu, teda čas odchodu. Nabalení sme opustili penzión a išli peši na stanicu električky Plaza Weyler. „Metrom“ sme odchádzali na Guaguas, teda autobusovú stanicu. Po krátkom čakaní sme sa odviezli na letisko Los Rodeos. Mali sme čas viac ako dve hodiny. Na check-in bolo dosť času. Vonku začalo pršať, takže sme boli radi, že sme v hale. Rozišli sme sa pozrieť si miestne „duty free“ a podobné nezmysly. Pristavili sme sa pri nádhernej róbe víťazky tohtoročného tenerifského karnevalu, ktorý je po brazilskom druhým najatraktívnejším na svete. Opäť nastala chvíľa, keď všetci okrem mňa a Petra využili služby plastového „znehybnenia“ batohov. Chalani, Petr a Roman, „vďaka“ eurovým suchotám už neprejavovali záujem o žiadne pohostinské služby. Naopak, Mirek, Milan a ja sme si sadli v samoobslužnej reštaurácii. Oni dvaja s kávou, ja s Doradou. V tom mi zazvonil mobil. Pozriem na displej… Baďo, kamarát z občasných horských akcií. Naša komunikácia bola sice krátka, ale výstižná. „Kde si?“, ja mu na to hovorím, sedím na letisku na Tenerife a  idem domov. Najprv nepochopil. Ale podstatné bolo, že mi blahoželal k meninám. Mňa vtedy ani nenapadlo, že mám naozaj sviatok. Blížil sa čas realizácie v rámci odletu. Gate a nástup do lietadla. Aj tentoraz lietadlo nebolo plné. Sedel som na „trojsedadle“ sám. Samozrejme pri okne, ale prakticky ani nebolo čo fotiť. Našťastie som urobil pár záberov štartu a potom ešte obrázky pobrežia. Ale kvalita nie veľmi dobrá… Stmievalo sa, takže sme boli v očakavaní  jako nás prijme španielske hlavné mesto. Po dve a pol hodine letu sme pristáli v Madride. Našťastie nikto z nás nemal problém s dovozom batožiny, takže sme opustili priestor letiska a čakala nás cesta už naozajstným metrom. Išli sme jednu či dve zastávky a vystúpili. V tme a s veľkými batohmi. Myslím, že tu bol v rámci celého zájezdu jediný problém. Lenže toto si vymyslela cestovka v rámci finančného šetrenia. Hľadali sme hotel Hostal Aeropuerto, teda hotel, ktorý ponúka služby v podobnom prípade jako sme boli my. My siedmi sme absolútne nevedeli, kde sa nachádzame. Navyše nám na hlavu padali dažďové kvapky. Čiže dobre pršalo a my sme sa presúvali niekde… Milan sa odpojil od nás, my sme čakali pod akýmsi prístreškom a robili si srandu. Bola polnoc a myslím, že by sme boli najšťastnejší, keby sme už zaľahli. Asi po dvadsiatich, tridsiatich minútach sa objavil Milan. Našťastie aj s mikrobusom. Pravdepodobne sa mu podarilo objaviť hotel. Asi po päťminútovej jazde nás vodič dopravil do hotela. Ten pán bol zároveň aj recepčný. Boli sme smädní, v recepci žiadne pivo, a tak som s Petrom a Romanom vyšiel do blízkej reštaurácie. Tam nás odbili slovami, že majú zatvorené, takže nasledoval suchý režim. Konečne sme okolo jednej v noci zaľahli.

Nedeľa 30. marca
            Vstávali sme za úplnej tmy. Budík na mobile bol najväčším nepriateľom rána. Ale nedalo sa nič robiť. Našťastie sme nemuseli nič baliť, mne stačil jeden ranný „ionťák“ na zapitie antitlakovej diagnózy. Za tmy sme sa všetci o piatej stretli na recepci. Vodič-recepčný, nás naložil do mikrobusu, smer Barajas, teda madridské letisko. Nočné, asi päťminútové putovanie, sa tentoraz zmenilo na polhodinovú jazdu v tme madridského predmestia. Nakoniec to vysvetlil poznámkou, že nemá dialničnú známku, takže nás vozil po nejakých „okreskách“. Našťastie trafil na letisko. Milan nás znavigoval do správneho „gate“, takže sme v stanovený čas sedeli pripravení na odlet. Myslím, že posledný úsek, teda let Madrid – Schwechat bol už naozaj tým cukríkom na vrchole Pico del Teide. Tak teda skončilo putovanie partie ôsmich „tejďákov“.

            Ďakujem všetkým, ktorí sa podieľali svojou účasťou na „srande“..., výstupe na bezmenné tenerifské kopčeky, ale najmä na Guajaru, Teide, zapršané lesy v Anage, ale aj roklinu v Masce. Ešte raz želám Petre, Jirkovi, Adi, Petrovi, Romanovi a Mirkovi úspešné zájazdy do hôr. Milanovi zdravie a úspechy na ďalších akciách. Pre mňa bol vedúcim zájazdu, akého si predstavujem. Mám za sebou veľa akcií v horách, a takýto by naozaj mal byť každý sprievodca či vedúci horskej akcie. Naozaj profík po všetkých stránkach (pred ktorým naozaj skláňam ten môj červený himalájsky klobúk). Jeho zásluhou sme všetci siedmi stáli vo výške 3 718 metrov. Som rád, že sme sa domov vrátili zdraví a najmä spokojní, že sme prežili krásne dni v úžasnej prírode.
            Pristátie na Schwechate bolo naozaj len malým detailom. Trochu ma mrzí, že ani tu sa nenašiel iniciátor „gruppen“ fotografie. Na kopcoch sa povie, veď ja na to čas a potom tam „dole“ nikto „nestíha“. Ja som „bežal“ na autobus do Bratislavy a aj ostatní mali svoje odvozové aktivity. Čiže snáď niekedy… Maybe…