Pred niekoľkými dňami obletela Slovenskom správa o rozhodnutí vedenia KST (Klub slovenských turistov) o nepredĺžení nájomnej zmluvy s dlhoročným chatárom Viktorom Beránkom.
S hlbokým zármutkom som prijal správu, že 31. októbra 2025 končí chatársku púť služobne najstarší chatár v najmenších svetových veľhorách, Vysokých Tatrách, Viktor Beránek. Od roku 1977 pôsobil 48 rokov na najvyššie položenej tatranskej chate vo svojom „Slobodnom kráľovstve Rysy“. Verím, že táto tatranská legenda sa navždy zapísala do histórie nielen Vysokých Tatier, ale aj celého Slovenska. Viktor, užívaj si ešte dlhé roky pri pevnom zdraví svoje cesty po horách doma, ale aj v zahraničí. A verím, že ti tvoji verní Tatranci, prípadne aj verní turisti postavia „dole“, kdesi v Smokovci sochu v nadživotnej veľkosti. Veď, keď dokázal „ľud“ postaviť sochy Lenina na mnohých miestach Slovenska „cudzincovi“, prečo nie aj Tatrancovi, ktorý sa stal legendou týchto hôr.
Pri týchto riadkoch mi napadla myšlienka na posledný výtvor „svetového dramatika“, ktorý splodil v roku 2006. Samozrejme sa jedná po roku 1989 o prvého československého „demokratického“ prezidenta, ktorý svoj sľub skladal na socialistickú ústavu. Jeho dramatický paškvil „Odcházení“ mi tak trochu pripomína túto dobu, aj keď v tej hre nejde o horské chaty či chatárov...
"Slobodné kráľovstvo Rysy"
Legendárny chatár Viktor Beránek priznal, že mu často vyčítali, že na chate nie je wifi a nedá sa platiť kartou. A práve toto mal vo svojom projekte Tomáš Hvizdák. „To, kam to teraz smeruje, to by ma zabilo. Je to cesta do pekla,“ priznal Beránek pre TA3 v súvislosti s internetizáciou. Sám hovorí o tom, že sa takto z chaty vyženie tá pravá atmosféra hôr. Podľa neho sú dôležitejšie medziľudské vzťahy a podstatou je pretrvanie osobitého charakteru tohto miesta.
Komu len toto vadí...? Určite len bratislavským funkcionárom KST...
Áno, medziľudské vzťahy na úrovni dnešných ľudských sviní a celkového „prasizmu“. Honba za mamonom je prvoradá. Čo tam po romantike, príjemných zážitkoch na horách. Stačia v rukách mobily s rôznymi „appkami“. Toto vedie len k vymývaniu hláv dnešných ľudí... Je to neskutočné, že už aj v nadmorskej výške nad dvetisíc metrov sa tlačia bratislavské svine s pozadím ich kaviarní. Veď sú tam príklady ich aktivít a finančných zdieraní už dnes prihlúpych „turistov“. Tatry pre klasických turistov už pred pár rokmi nadobro skončili. Idú tam len naozajstní hlupáci. Áno, Tatry za Masarykovej demokracie taktiež patrili... Českým či maďarským zbohatlíkom. Čo na to tí, čo vedia kto boli Čenkovej deti? Totálny humus slovenskej reality tretieho tisícročia.
Chata pod Rysmi po páde lavíny v januári roku 2000, Viktor v jedálni
Oprava strechy chaty po páde lavíny v roku 2000
Kto to vlastne rozhodol o likvidácii tatranského barda? Švec a Heinrich...? V ktorej bratislavskej kaviarni...?
Veru, bez umelej inteligencie zrejme Slováci nedokážu žiť. Faktom je, že určití ľudia vrodenej inteligencii pravdepodobne veľa nepobrali. Áno, žijeme dobu, kedy tí "správni žraloci“ nehľadiac na svoje okolie beztrestne likvidujú to, čo ľudia dlhé desiatky rokov poctivo budovali. K zavedeniu internetu na vysokohorskej chate sa na tlačovke vyjadril aj právnik KST Heinrich. „Keď viem, že internet v dnešnej dobe existuje a mám na mobile možnosť si pozrieť radar, či ma za polhodinu na reťaziach tesne pod chatou pod Rysmi nezabije blesk, tak preboha, kto má s tým aký problém?,“ pýta sa Heinrich.
Navyše zverejnil v podstate pravdu, keď povedal: „Je podľa mňa úplne bežné, ak si vlastník dá do svojej prevádzky niekoho, komu dôveruje. Týka sa to aj súkromných vzťahov vo firme, proste nedáte si na svoju pobočku niekoho, komu nedôverujete. Nie sme verejnoprávna inštitúcia, nič nám to nezakazuje“.
Takže Beránek za svoju takmer päťdesiatročnú činnosť vedenia Chaty pod Rysmi nemá dôveru funkcionárov KST? To už sa vraciame do 50. rokov 20. storočia, kedy boli komunistami likvidovaní nepohodlní ľudia? To až teraz pán Heinrich zistil, že Viktor nie je ten správny človek na svojom mieste? Týmto priznal, že na chatára si vybrali svojho kamaráta, ktorému dôveruje len Švec a Heinrich. Nepripomína to aj 90. roky za Mečiara a jeho čudné privatizácie firiem? Ruka ruku umýva. Tu je teda tá pravda a nie primitívne "pindy" tejto podarenej dvojice turistických funkcionárov sediacich kdesi pri Dunaji. Vedia vôbec títo páni, kde vlastne stojí Chata pod Rysmi?
Veľavravné, bohužiaľ málokedy dodržiavané...
Toto normálny človek nemôže vypustiť z hlavy. Možno to je tak v Bratislave... Neskutočné... Turista si bude na Rysoch vyhľadávať „appky“, aby zistil či prší alebo sneží. Čudujem sa tomuto národu, že vydržal tak dlho žiť bez podobných moderných technológií. To bolo dôvodom sprosto vyhodiť dlhoročného chatára. Je to presne ako v bežnom „prízemnom“ živote, keď z práce vyhodia dlhoročného odborníka a na jeho miesto prijmú blba, ktorý nič nevie, ale je potomkom kamaráta či rodiny.
Rainerova útulňa (2006) - krst knihy F. Mrázila "Strechy nad oblakmi", zľava F. Mrázik, J. Švorc, V. Beránek a I. Gálfy
Beránek k novému chatárovi:
Čo mu však vytýka je to, že o tejto chate nevie absolútne nič. „Nebolo by rozumné prísť aspoň na jednu sezónu zaučiť sa a odhaliť všetky záludnosti a tajomstvá chaty?,“ pýta sa Beránek. „Nebude ťa neskôr hrýzť svedomie, ako si sa k nej dostal? A nebude ti prekážať, keď ti to občas niekto pripomenie?“ pokladá otázky priamo novému chatárovi.
Tak pán Ševčík, zoberte si Viktorove slová k srdcu!!! A vaše svedomie? V dnešnej dobe to nie je podstatné...
Publicista Eduard Chmelár toto rozhodnutie označil za necitlivé, krátkozraké a bezohľadné.
Podľa jeho slov bol Viktor Beránek nielen správcom, ale aj „dušou a srdcom Tatier“. „Tak ako sa zastavím na Rainerke kvôli Petrovi Petrasovi, tak som chodieval na Rysy (aj) kvôli Viktorovi Beránkovi. Za svoj polstoročný život som tam nezažil iného chatára, dal jej tvár i dušu. Rozhodnutie Klubu slovenských turistov a Slovenského horolezeckého spolku JAMES odňať po takmer päťdesiatich rokoch chatu tomu, kto je s tým miestom bytostne spojený, sa ma preto hlboko dotklo. Vyhnali ho ako starého nepotrebného psa.“ napísal Chmelár na sociálnej sieti. Ten patrí medzi dlhoročných obhajcov prírody a horských tradícií a vo svojom stanovisku zdôraznil, že nejde len o ekonomickú záležitosť, ale o likvidáciu genia loci, jedinečnej atmosféry, ktorú Beránek so svojím tímom celé desaťročia spoluvytváral. Tradícia pritom hovorí, že chatár by mal byť vybraný spomedzi nosičov, teda tých, ktorí rokmi dokazovali oddanosť horám ťažkou prácou. „Takto sa má rodiť nástupca – spravodlivo a zaslúžene,“ zdôraznil Beránek. Upozornil aj na to, že s jeho odchodom končí aj zohratý tím nosičov a pracovníkov, bez ktorých podľa neho chata nemôže fungovať. Tatry sa podľa neho čoraz viac podriaďujú civilizačným trendom – od požiadaviek na platbu kartou cez televízory či Wi-Fi až po stratu tradičného humoru a spolupatričnosti. Beránek otvorene spochybnil aj samotný proces výberu. Podľa neho bol zmanipulovaný a výsledok známy už pred pohovormi. „Z nás ostatných spravili len komparz a štatistov – alebo rovno bláznov,“ vyhlásil. Ako príklad uviedol, že počas pohovoru jedného z nových chatárov panovala medzi členmi komisie „veselá nálada ako po strelení gólu“, čo podľa neho potvrdzuje, že rozhodnutie bolo vopred pripravené. Viktor Beránek je s Chatou pod Rysmi spojený od polovice 70. rokov a stal sa symbolom Tatier. Pre generácie turistov a horolezcov bol viac než chatárom, bol nosičom, sprievodcom, priateľom aj zosobnením starého horského étosu. „Teraz akoby umrela jedna éra. Smutné, strašne smutné ráno,“ dokončil Eduard Chmelár.
Rozhodnutie KST a JAMES tak otvára širšiu otázku: majú byť horské chaty spravované podľa trhových pravidiel a ekonomickej ponuky, alebo by sa mala uprednostniť tradícia, komunita a hodnoty, ktoré Tatry formovali celé desaťročia?
Mimochodom, moja poznámka na horolezeckú spoločnosť JAMES. Čo to je už dnes za čudný spolok?
Členom môže byť každý, aj ten, čo hory v živote nevidel. Pokiaľ zaplatí členské, môže liezť trebárs aj do... psej matere. Bez základného horolezeckého výcviku, bez základných vedomostí a skúseností pohybu v extrémnom či vysokohorskom prostredí. A tak to potom v horách aj vyzerá. Mladíci, prípadne aj tí starší, potom zapĺňajú úrazové štatistiky a rozširujú počty záchranných akcií. Podstatné je, že sa rozširuje členská základňa. O rôznych tupcov, ktorí sa neskôr stávajú funkcionármi spolkov...
Spomienky starého chatára
Viktor Beránek zažil v Tatrách roky, keď sa na výstupy na Rysy počas troch dní vystriedalo aj desaťtisíc mladých ľudí. „Prinášali nadšenie, chodili sem vyšportovaní chlapci, pekné baby, to patrí k horám. Človek patrí do prírody,“ povedal vlani. Zároveň si však všimol zmenu správania turistov. „Dnes 99,9 percenta ľudí nežije v horách a nevedia, že tu treba byť skromný a potichu. Nerevať ako pavián, nechodiť mimo cesty, nerozhadzovať odpadky. A často im chýba úsmev,“ kritizoval.
Alebo prípad z roku 2024:
„Jedna pani podala na mňa trestné oznámenie. Vysokohorské prostredie bolo vždy spojené s recesiou a trochu svojským, ale nie urážlivým humorom. V chate sme mali viac ako 15 rokov na stene dve slučky a na stole ceduľku Dve miesta pre vegetariánov. To dotyčnú paniu tak pobúrilo, že podala trestné oznámenie, že podnecujeme násilie a neviem čo ešte a že preto potom ľudia páchajú atentát. Myslím si však, že to je práve ona, ktorá nemá v sebe kúsok tolerancie, súdnosti a zmyslu pre recesiu. Veď len z tej mojej chatárskej partie, ktorá tu pracuje, je vlastne polovica vegetariánov. To, aby sme teraz očakávali trestné oznámenie, že ku chate nechodí autobus a je tam autobusová zastávka,“ konštatuje na záver.
Neskutočný záber, ktorý musí každého, kto pozná Viktora, chytiť za srdce. Viktor s vynáškou (malá Lenka nad Žabákmi) - 2004. Dnes je z nej dospelá žena.
K tomu musím aj ja pridať moju jednu skúsenosť s vegetariánmi na chate. Pri jednej z mojich návštev pred viac ako dvadsiatimi rokmi mal Viktor na stene jedálne v chate nápis „Smrť vegetariánom“. Ten ma samozrejme zaujal. Som taktiež priaznivcom recesie, a tak som doma som zhotovil nový „pamflet“ s vegetariánmi. Nič iné mi nenapadlo len „nápis „Vegetariáni všetkých krajín straťte sa!“. Tak ako toto heslo bývalo za socializmu zverejňované v komunistickom denníku Pravda, „Proletári všetkých krajín spojte sa!“. Navyše som si dal vyhotoviť aj tričko s rovnakým nápisom, teda nie s proletármi, ale „Vegetariáni všetkých krajín straťte sa!. Takto vystrojený som sa asi o dva týždne neskôr objavil na chate. Viktor ma privítal potleskom a spoločne sme nápis nainštalovali na stenu vedľa výzvy „Smrť vegetariánom“. Tak ako Viktor povedal, na Rysoch vždy išlo najmä o recesiu. Príkladom toho boli rôzne situácie s turistami, ktorí koľkokrát ani neverili, že kedysi na starej chate visela na skobe nadrozmerná horolezecká karabína jedného „abnormálne vysokého horolezca“, bicykel uložený pri chate alebo autobusová zastávka či Leninove stopy sú dielom..., recesistov. Ešte je šťastím, že už Lenin nežije a ani jeho potomkovia. To by bol Viktor už dávno niekde na Sibíri v gulagu.
Samotný Beránek v reakcii na verdikt komisie hovorí o fraške s vopred určeným výsledkom. Tvrdí, že nové spôsoby správy horských chát prinášajú do Tatier mentalitu honby za ziskom, ktorá je v priamom rozpore s filozofiou horského života.
„Dnes sa rozhoduje inak, kto dá viac, ten dostane chatu. Nehrá úlohu, či na nej odrobil roky, či niesol na chrbte stovky kíl, či sa vzdal pohodlia vlastnej rodiny. Stačí, že niekto ‚tam dolu‘ – hoc aj slečna alebo pani, ktorá v horách nikdy poriadne nebola – vie šikovne napísať ponuku, alebo navrhnúť nezmyselnú sumu. A starý chatár, ktorý na chate prežil celý život, zrazu nemá šancu. Pridá aj 50 percent, lebo vie, že inak vypadne z hry, a predsa ho nakoniec odstavia,“
Do diskusie ohľadne výberového konania sa pridal aj dlhoročný chatár zo „Štefáničky“ Igor Fabricius, ktorý svojimi vyjadreniami na adresu KST prilial olej do ohňa. Na Facebooku sa rozpísal o rôznych kontroverzných faktoch, ktoré sa podľa neho spájajú s vedením KST a SHS JAMES.
Ozrejmil, že výberová komisia zo spolkov každých päť rokov vyberá chatárov, ktorí sú pre činnosť vysokohorských chát najlepšou možnosťou. Väčšinou na chatách ostávajú verní a overení chatári, a malo sa tak stať aj teraz. „Pred rokmi som pri jednom stretnutí s nimi povedal, že nerobia pre chaty nič, len schôdzujú, jediný výsledok ich práce je zápisnica zo schôdze a všetko zveľaďovanie chaty nechajú na chatára. Za dva týždne mi prišiel list, že uvažujú o zrušení nájomnej zmluvy," začal šokujúco chatár zo Štefáničky Igor Fabricius.
Čo na toto hovorí pán Švec? Fabricius si vymýšľa!
Nový výkonný výbor má byť však podľa tohto chatára nadmieru aktívny: „Tento nový výkonný výbor je veľmi aktívny, zúčastňujú sa stretnutí, organizujú akcie, vystupujú v médiách, natáčajú videá, ale o chatách, to čo chaty potrebujú, a o práci na nich nevedia skoro nič. Majú veľké sebavedomie, snažia sa zasahovať do ekonomického chodu chát, ale tým, že nevedia, robia nesprávne rozhodnutia.“ „Príklad, chcú aby sme na chatách predávali ich tovar, ale druh tovaru, množstvo, nákupnú aj predajnú cenu určili oni a museli sme to zaplatiť všetko dopredu. Bolo to niekoľko tisíc eur pred letnou sezónou a tie peniaze mali chatári pripravené na dôležitejšie výdavky ako sú suveníry KST. No, ako sa hovorí "Nekúp to"." Rozprával o nových pomeroch chatár. „Doteraz to bolo na chate tak, že sme niečo nové vybudovali, zástupca KST prišiel, keď to bolo hotové a zapísal to, títo noví to zdokonalili, prídu, keď to je hotové, natočia o tom video a pochvália sa, „čo nové urobili", doplnil Fabricius. Takže opäť chatár klame? „Každého pol roka máme stretnutie chatárov s majiteľmi KST a James. Na stretnutí v decembri 2024 vyhlásili, že výberové konania nebudú, lebo so všetkými chatármi sú spokojní a všetci zostávajú na chatách ďalších päť rokov. Za osem mesiacov je všetko inak a dvaja chatári sú vymenení. Prečo ste nedodržali slovo? Nemôže to byť tak, že skupinka ľudí, ktorá sa tu na chvíľu objavila, má moc poslať z chaty preč chatára, ktorý tu prežil päťdesiat rokov“ tvrdí chatár.
Igoir Fabricius
Moje postrehy na vzniknutú situáciu:
K tejto téme sa vyjadrujem aj ja, môžem povedať dlhoročný kamarát Viktora, ktorého poznám viac ako tridsať rokov. O Vysokých Tatrách, ich prírode, ľuďoch a legendách som napísal veľa strán v mojom cestopisnom štvordielnom titule „Akočriepky“. Viktorovi som tam venoval pomerne dosť strán a myšlienok, ale aj spomienok na spoločné chvíle strávené pri jeho vynáškach, kedy som sa na chodníku s ním stretával, ale aj v prostredí tatranských osád či priamo v interiéri chaty, najmä v kuchyni. Pokiaľ si dobre pamätám na jeho vyjadrenia z pred dvadsiatich rokov, moja kniha „Himalájske sny“ vydaná v roku 2004 ho tak oslovila, že sa v nasledujúcich rokoch rozhodol absolvovať cesty do Nepálu. Myslím si, že som bol iniciátorom jeho himalájskych ciest. Kniha, predávaná aj pod Rysmi, mala úspech... A čo sa týka jeho odchodu z chaty? Ani nie veľmi ma prekvapil ten spôsob doslovnej likvidácie tatranskej legendy. Určite nikto nečakal, že Viktora v budúcnosti vynesú nohami napred cez dvere chaty. Lenže ten spôsob? Je poplatný tejto dobe. Páni Švec či Heinrich si môžu tárať čo chcú. Oni si určite zrátali a aj predpokladali, že medzi normálnymi ľuďmi dôjde k takejto reakcii. Ak sa funkcionár akejkoľvek organizácie stane uchádzačom o nejaký post a dokonca vyhrá výberové konanie, tak to určite nie je transparentné. Slovenské výrazy pravdepodobne už v tejto dobe nestačia, takže otvorenosť, zrozumiteľnosť, čitateľnosť, prehľadnosť alebo zrejmosť už nie sú pre Slovákov bežné. Rozhodnutie predsedníctva KST je platné. A ani „minister športu“ určite neuspeje... Lenže asi bude lepšie, aby sa tento „Hejslovák“ do tejto témy vôbec nemiešal. Dozvedel som sa z nedávnej diskusie akéhosi „nímanda“, že výsledok výberového konania ovplyvnilo rozhodnutie politických činovníkov Smeru. Takže Fico? Opäť tu máme politikárčenie tupých Slovákov krížených vlasteneckým paškvilom liberálnej demokracie. Za všetkým ľudia hľadajte len dnešnú politiku! Je to doslova nonsens, kde sa táto gubernia dostala. Banánová republika bratislavskej kaviarne už prišla aj do Tatier, kde ju dostali generácie pofidérnych kvázi politikov s čudným finančným pozadím. Do všetkého títo potrebujú zamiešať „politiku“. Čo na tom, že KST je dobrovoľným občianskym združením...? Pre mňa osobne v posledných rokoch Vysoké Tatry ako objekt mojich záujmov úplne stratili význam. Tak ako som v 90. rokoch 20. storočia tvrdil, že sa stali mojim druhým domovom, kde som ročne trávil desiatky dní, tak dnes o nich nechcem ani počuť. Starý Smokovec či Tatranská Lomnica so svojimi apartmánovými obludami mali byť výstavnými miestami typu francúzskeho Chamonix či švajčiarskeho St. Moritzu či Zermattu. To tvrdili rôzni finanční špekulanti a ľudia trpiaci akousi slovenskou paranojou. Stalo sa. Nie však architektúrou výstavby, ale cenami. A viem o čom hovorím. Len hlupák mohol vysloviť takúto myšlienku. Len hlupák dovolil výstavbu toho čo stojí v tatranských osadách. Napríklad vyhliadková veža na Štrbskom Plese... Isto si tí starší pamätajú na koniec 80. rokov 20. storočia, kedy bol postavený kovový skelet Domu kultúry v Starom Smokovci. Čo sa len popísalo papiera o odstránení socialistickej opachy. Skelet po rokoch zmizol, a tatranskí „podnikatelia“ s pofidérnym finančným krytím vystavali ešte väčšie hrôzy v podobe apartmánových objektov, ktoré sú po väčšinu roka prázdne. Centrum Smokovca už dávno dožilo a zabudlo sa na uplynulé roky, kedy bol naozajstným horským strediskom. Privatizéri v honbe za ziskami dokonale rozbili čo sa len dalo. Došlo to až k tomu, že dnes Starý Smokovec stratil svoju funkciu ako živé centrum. Miesto, kde kedysi pulzoval život, kultúra a liečebné kúpele, sa mení na „rezortovú vitrínu“ bez trvalých obyvateľov. Lenže mi nedá si zaspomínať na časy, kedy Tatry boli naozaj Tatrami. To, čo dnes tvrdí Viktor, tak je stopercentná pravda. Tatry sú všetkým možným, len nie horami pre ľudí. Pre normálnych ľudí. Moja posledná návšteva, ktorú som absolvoval na „počesť“ Sviatku práce, teda 1. mája, návšteva Zamkovského chaty, ma o tom presvedčila. To, že po chodníkoch šliapali stovky ľudí, my až tak nevadilo. Teda takmer. Bolo slnečné jarné počasie, ktoré vyhnalo stovky ľudí do prírody. Lenže tu chcem poukázať akých ľudí. Stále mi to pripomína, že my, ako národ, sa správame k prírode neľudsky. Odhodené odpadky, na chate si turista či turistka vynesie svoje zásoby stravy či nápojov, ale potom márne pobehujú po okolí chaty a hľadajú kôš na odpadky, pritom ich ani nenapadne, že to čo si vyniesol, by si mal aj zniesť. Lenže tvorom žijúcim v panelákoch to nič nehovorí. Podobný prípad som vtedy zažil pri Rainerovej útulni. Postaršia poľská turistka zjedla banán a hľadala kôš, aby odhodila šupu. Nič nenašla, a tak odpad hodila do debničky s fľašami od piva. Super, pani „turistka“! A ak niekoho upozorníte, že svoj odpad si má zniesť domov, tak dostane poriadnu „držkovú“ niekedy aj s pridaním vulgárnych slov. Na chodníkoch panuje doslovné hulákanie, dolinou sa ozýva hudba ako na rôznych technopárty, do toho sa zamiešajú jednotlivci, ktorým nestačia chodníky, a tak si cesty skracujú a o hulvátstve ani nehovorím. Samozrejmosť, akou býval pri stretnutí turistov pozdrav, to už na Slovensku dávno vymizlo. Prečo sa s niečím podobným nestretnete napríklad v Alpách či Dolomitoch? Odpoveď? Do tých hôr nechodia ľudskí primitívi. Je mi jasné, že keď kráča za sebou desať či dvadsať turistov, tak pozdrav by bol nie vždy na mieste. Lenže ak idete po chodníku, kde stretnete za hodinu jedného či dvoch turistov, tak by to malo byť normálne. Realita? Dnes na chatách požadujú rôzne druhy jedál, ktoré možno ani doma nejedia, ale na chate ich musia mať, prípadná platba kartou je nevyhnutná. Áno moderná doba si vyžaduje svoje. Bohužiaľ, na chatách doteraz chýbajú jedlá v podobe „sushi“ či „tataki“. Dúfam, že nový nájomník pod Rysmi to zabezpečí. A objednať si ich bude môcť chatárskou „appkou“ niekde pri Žabích plesách, samozrejme aj s rezerváciou stola v jedálni... Lenže odtiaľ potiaľ. Vysoké Tatry sú jediným vysokým horstvom na svete, kde sa zásoby na chaty vynášajú na chrbtoch nosičov. Teda doposiaľ. Ako to bude ďalej? Možno aj dlhoročná tradícia nosičov v tatrách zrejme skoro skončí. Arogantnosť sa však neprejavuje len na turistických chodníkoch, ale aj v nižších polohách, teda v miestnych osadách. Neochota a kvalita obsluhujúceho personálu, v niektorých prípadoch až drzosť, dokazujú, že toto je výsledkom našej demokratickej doby. Poprosiť či poďakovať je neznámy pojem. Ale to je všade okolo nás. Edukačný proces v ľuďoch chýba. Akoby odišiel s príchodom čudnej demokracie po roku 1989. Z médií neustále počúvame slovo demokracia vo všetkých možných pádoch či „nepádoch“. Lenže človek len s nostalgiou spomína na roky, kedy aj taký úsmev bol súčasťou každodenného života. Dnes predavačka či iná obsluha stojaca za pultom s mobilom v ruke arogantne doslova kašle na zákazníkov či kupujúcich a koľkokrát som mal pocit, že tá osoba v obchode je len akousi výstavnou figurínou či lepšie povedané „AI“, umelou inteligenciou, či pre jazykovo vyspelejších „Artificial intelligence“. Ale sa ani nečudujem, že je tu takýto stav. Tento sa totiž nesie celou spoločnosťou. Tak ako to kedysi povedal Viktor a hovorieval som to aj ja, že človek chodieval do Tatier preto, aby načerpal na horách pozitívnu energiu, tú prízemnú a negatívnu nechal tam kdesi „dole“ a po návrate domov prišiel vysmiaty a spokojný.
Pred pár rokmi rozbúril hladinu tatranských osád, dolín či kopcov aj výrok o nájomcovi Rainerovej útulne Petrovi Petrasovi. Bohužiaľ, byrokratický moloch a zákony či vyhlášky boli a sú pripravované v neprospech dlhoročných nájomcov či staviteľov horských objektov len aby úzka skupinka sa dostala k ziskom. Prosto štát príde a zoberie si to, čo ľudia dlhé roky s vlastnými nákladmi budovali. Totiž po roku 1948 to takto robili komunisti. Dnes to desiatky rokov takto robia liberálni demokrati z dielne pohrobkov postkomunistického „demokrata“ Havla. Niečo ste tu pred rokmi vybudovali, takže už vypadnite a po vás prídu stranícki „arizátori“. Veď z histórie si to pamätáme. Teda okrem generácie „Z“ z rokov 1997 až 2012 nazývaných digitálnymi domorodcami zachytávaných sociálne siete či aktivizmus. K tomu však už je potrebné riešiť aj generáciu „Alfa“ z rokov 2013 až 2024, ktorá vyrastá na umelej inteligencii s dotykovými obrazovkami a Youtube. To sme naozaj dopadli do ľudskej hrôzy a špinavého odpadu.
Podobne tak dopadol pred rokmi Sliezsky dom, kedy musel byť „odídený“ dlhoročný hoteliér či chatár Klaudius Burger. Mimo iných aktivít sa tento človek preslávil vybudovaním odpočinkovej izby v interiéri hotela pre pápeža Jána Pavla II. pri návšteve Slovenska a Vysokých Tatier v júli 1995, kde ho osobne aj s manželkou sprevádzali. Vtedajší súdruhovia z blízkosti premiéra Mečiara dali okrem iných tatranských úprav vyasfaltovať horskú cestu na Sliezsky dom. Takže za tie roky sa naozaj nič nemení. Po Burgerovom vynútenom odchode v roku 1998, po 27 rokoch zodpovedného vedenia podniku, hotel sprivatizovali novodobí „súdruhovia“ blízki Mečiarovi či Kaníkovi, konkrétne firma Elevation, ktorej vlastníkom bol akýsi ministerský „šuflikant“ Dalibor Gergeľ. A ako to bolo po prevzatí hotela novým majiteľom? Práve v ten víkend leta 1998 som bol jedným z mnohých návštevníkov z radov bežných turistov. Vonku panovalo daždivé a chladné počasie aj napriek tomu, že bolo leto. Turisti ostávali sklamaní alebo skôr zhrození, že v jedálňach či bufetoch nemali čaj, nemali občerstvenie. To bola naozaj vstupná vizitka nového majiteľa. Údajne ešte nestihol prebrať svoje priestory. Od tých čias to išlo so Sliezskym domom dole vodou. Novodobí bratislavskí privatizéri sa v Tatrách naozaj „osvedčili“. Tak ako aj v prípade Chaty pri Popradskom plese. Nuž, verím, že niečoho podobného sa nedožijú turisti na Rysoch, aj keď Sliezsky dom už nie je dnes pre bežných turistov. Bratislavská smotánka si tu vybudovala svoje horské sídlo pre finančných lúpežníkov v podobe pompéznych akcií s „primeranými“ cenami. Ešteže tam nevisí ceduľa „Vstup turistom zakázaný!“ A bežní turisti sa tejto horskej oblude vo väčšine prípadov už aj vyhýbajú. Jedným príkladom z mojej poslednej návštevy bolo upozornenie recepčnej, aby som si pred dverami poriadne očistil obuv, pretože tam majú čisté koberce. Tak to stačilo. Od tých čias som Sliezsky dom totálne odignoroval.
Prestavba chaty začala v roku 2010
Pred pätnástimi rokmi uviedol jeden slovenský týždenník rozhovor s Viktorom, z ktorého vyberám:
Na jeseň chatu zavriete a cestujete. Tento rok ste boli už štvrtýkrát v Nepále. Prečo práve tam?
Bol som aj v Thajsku, lenže pri mori vydržím tak tri-štyri dni a aj to sa musím ísť niekam prejsť. Po hektickom lete, keď v kuse nosím, nedokážem len tak ležať. Je to moja smrť. Nepál, to sú hory, nosiči, krásne túry a zase hviezdy nad hlavou. Pre mňa je to hoci namáhavý, ale relax.
Hľadáte tam svoje Tatry, alebo v Tatrách svoj Nepál?
Myslím si, že to má niečo spoločné. Ľudia v tých horách sa svojou mentalitou blížia k sebe. Hovorí sa, že v horách by mali byť k sebe lepší a jeden druhého si viac vážiť. To platí aj v Nepále. Rovnaké je tam aj to, že sú tam nosiči. Vždy sa ich spýtam, či by som si to mohol skúsiť. Teraz som bol v oblasti Lantang, kde celú váhu nosia na hlave. Naložil som si a prešiel kus cesty. Hovorili mi Strong Man. Vždy sú prekvapení, pretože všetci belosi si dávajú nosiť i pätnásťkilové ruksaky. Ja som si ho niesol sám, mal som aj stan, aj varič, vážilo to okolo dvadsať kíl.
„Vyčistiť“ si hlavu možno v každých horách. Prečo práve Nepál?
Nepál je vynikajúci z toho dôvodu, že teraz je tam pekné počasie. Chodievam aj do iných hôr. Prešiel som od Grónska – Špicbergy na lyžiach – až po Južnú Ameriku a Ohňovú zem či Patagóniu. Ale v nepálskych horách si uvedomíte, v akých podmienkach tam ľudia žijú. A ako žijeme my a pritom sme mnohokrát nespokojní. Oni toho nevlastnia veľa, ale majú krásny úsmev a sú šťastní. Človek si v hlave trochu prehodí hodnoty. Pocíti pokoru a skromnosť, ktorá sa tu už vôbec nenosí. Potom príde domov a uvedomí si, čo tu máme. Veľké okná s dostatkom svetla, teplú vodu, splachovací záchod... Po mesiaci v Nepále človek nemá problém.
Ľudia v meste sú často nešťastní a zákerní. Čo musia všetko stratiť alebo získať, aby sa to zmenilo?
Myslím si, že ľudia sú trochu rozmaznaní. Majú všetkého dosť. Vezmite si, koľko je v obchodoch druhov masla, salámy, syra... V Nepále ľudia veria, že sa vrátia. A cesta k poznaniu nevedie cez blahobyt a materiálne statky. Preto som rád v horách, preto rád nosím, a preto na Rysy, čo sa týka zásobovania chaty, nevynášame nič helikoptérou. Ak by som si mal vybrať, či dám sudy piva vyviezť helikoptérou, alebo ich vynesiem, tak zvolím druhú cestu. Helikoptéru by som využil iba v núdzovom prípade. Kým je to vynesené ľudskou silou a pokvapkané potom nosiča, tak to pivo má úplne inú chuť.
Čo by bol pre vás najväčší trest?
Keby sa mi niečo stalo a nemohol by som chodiť. Alebo keby ma zavreli do mesta. Ťažko povedať, ako by som si zvykal, ale bolo by to strašné.
Tak to boli Viktorove odpovede na niekoľko zaujímavých otázok.
Nuž, starí tatranskí psi pomaly odchádzajú a prichádza nová doba s novým, pochybným personálom v tom správnom tričku... Česť práci, súdruhovia z bratislavského ústredia KST. Len tak ďalej napredujte.
A Chata pod Rysmi? Verme, že bude naďalej žiť aj pod novým nájomníkom. Čo jej aj ostáva. Ktovie však ako. Turisti, dajte potom niekedy vedieť...
Chata pood Rysmi ako si ju mnohí pamätáme...
Chata pod Rysmi po rekonštrukcii v rokoch 2010-2013
Nezabudnuteľné toalety sú už dnes minulosťou...
Nezabudnuteľnú ikonu nahradila moderna
Neviem si odpustiť, aby som na záver celého problému okolo Viktora tu neuviedol časť kapitoly z mojej knihy „Akočriepky 3“ (Kamzík tu ešte stále chodí). Je to úsmevný príbeh, ktorého hlavnou hrdinkou bola koza Róza. Príbeh z roku 2010, ktorý len podčiarkol Viktorov cit pre správnu recesiu.
...Na záver tejto kapitoly uvádzam jeden príbeh spojený s Chatou pod Rysmi, ktorý sa stal o niekoľko rokov neskôr. Bol október 2010, čiže rok, kedy som si už užíval zlaté seniorské časy a nemusel pozerať do kalendára či je pondelok alebo víkend. Prosto som sa rozhodol vycestovať do Tatier. Bol pred mnou klasický troj, štvor či päťdňový pobyt v Novej Polianke. Jednou z mnou plánovaných túr bola návšteva Mengusovskej doliny a Chaty pod Rysmi. Nakoľko samotný výstup som už niekoľkokrát opisoval, tak sa venujem len jednej časti príbehu. ...prešiel som okolo Žabích plies a vystupoval nosičskou skratkou k vodopádu. Pomerne vysoko nad mnou sa pohybovala postava nosiča. Pomaly som ho dobiehal. Z diaľky som zaregistroval, že je to samotný chatár. Jeho postava sa nedá prehliadnuť. Stál som už nad vodopádom a zdolával kramle. Z hora sa ozvalo: „Mladý pane, kam jdete?“ Zodvihol som hlavu a uvidel úškrnok v tvári. Pán nosič sedel na štande, no nebol sám. Žasol som. Okolo neho poskakovala mladá koza. Čítate dobre. Živá a navyše strakatá koza. V Tatrách som zažil veľa. Aj u Viktora, keď mal pri vynáškach so sebou vlčiaka. Lenže toto? Prišiel som k nemu, pozdravili sa a podali si ruky. Opýtal som sa ho či je horským vodcom už aj pre zvieraciu ríšu? Usmial som sa. Predstavil ma. Vraj: „Toto je Róza“, ukázal na mňa a povedal: „A toto je Miro“. Nestalo sa mi za celý pomerne dlhý život, aby som sa osobne zoznámil s kozou. Bolo to mláďa. Aspoň podľa vzrastu som tak predpokladal. Pohli sme sa ďalej a pomaly stúpali hore. Ešte niekoľkokrát sme sa zastavili na štandoch. Róza vždy čakala. Asi mala rešpekt pred chatárom. Takto sme spoločne v trojici vystúpili na chatu. V tom čase už bola v rekonštrukcii. Chata. Časť jedálne s ubytovacím priestorom zakrývalo drevené debnenie, ale pôvodná kuchyňa ešte fungovala v starom režime. Viktor Rózu „zaparkoval“ za chatou, čiže priviazal ku kameňu neďaleko Leninových „stôp“ vedúcich na Rysy. Sedel som v kuchyni. Samozrejme na programe bola donesená „pekáreň“. Rožky, bábovka a makový závin. Lenže teraz tu bolo viac práce ako za „normálneho“ chatárskeho života. Panovali tu stiesnené podmienky. Po čiastočnej „aklimatizácii“ som sa vybral na krátku vychádzku. Nie, na Rysy som nešiel. Teda aj áno, ale... Za chatou som viedol s Rózou monológ. Najprv to mal byť dialóg, ale koza neodpovedala. Veď naozaj, bola to koza či skôr mladé kozľa. Položil som jej otázku ohľadne životného priestoru. Mieril som tým na prípadných ochrancov prírody či zvierat, ktorým v prírode všetko vadí. Najviac ľudia. Bola priviazaná, takže mala asi dvojmetrový „výbeh“. Nesťažovala si. Vydal som sa na krátky výstup do Sedla Váha (2 340 m). Chodník bol tak trochu pocukrovaný nočným snehom. Dalo sa ísť. Je to z hľadiska nadmorskej výšky asi deväťdesiat metrov. Pätnásť minút chôdze. Bolo super slnečné počasie s dokonale oceľovou oblohou, ktorú pretínali dve biele čiary dopravných lietadiel. V sedle som nafotil pár záberov a „nesmelo“ pokračoval kamenistým chodníkom ďalej hore. Bol som asi v polovici svahu. Tam bola celkom pekná vyhliadka na severnú časť Tatier. V pozadí sa tiahol hrebeň Belianskych Tatier, vľavo poľský Wielki Woloszyn (2 140 m), a tu, na dosah ruky Ganek (2 462 m) so svojou Galériou a pod nimi, v Ťažkej doline, krásne tyrkysovo zafarbené rovnomenné pleso (1 612 m). Na vrchol Rysov to bolo asi ďalšiu štvrťhodinu výstupu, ale nepokračoval som vyššie. Nechcel som rozšíriť nekonečné davy turistov túžiacich po vrcholových selfie. Vrátil som sa do chaty a ešte chvíľu sedel s pivom v ruke v kuchyni. Dievčatá už boli vo svojom živle a s úsmevom priamo „vyškereným“ konzumovali „cukráreň“ v podobe doneseného pečiva. Nastal čas návratu. Rozlúčil som sa s Viktorom a ostatným personálom. Samozrejme som nezabudol na Rózu. Ako keby niečo tušila... „Selfie“ so mnou odmietla primitívnym „mééé“. Ktovie, či sme si nepadli aj do oka... Trhni si nohou. Lenže vtedy som netušil, že som ju tu videl naposledy. „Súdruhovia“ z vedenia ŠL TANAP-u na čele s pánom Majkom majú iné životné problémy. Žeby tisícky psov, ktorí sa preháňajú s turistami po chodníkoch... Veď je to naozaj na hlavu. Po nejakom čase som sa v správach dozvedel, že chatár z pod Rysov vraj v rozpore so zákonmi ochranárov chová v najvyššom ochranárskom stupni národného parku domáce zviera. Toto by vraj mohlo narušiť biotop tatranských živočíchov, najmä kamzíkov. Veru, tá predstava, že by Róza „pretiahla“ mladého kamzíka...! Neskutočné, čo dokážu vymyslieť tie ochranárske hlavy. Ale, že po národných parkoch behajú tisíce psov, zrejme nikomu nevadí. Veď pes je viac chránený ako človek. A aby som nezabudol, tak v posledných rokoch naozaj na ochranárskom indexe „homo sapiens“, vraj človek rozumný... Medvede musia byť chránené. Veď je to na smiech. A medveď, „vegetarián“, často napáda človeka. Takže som Rózu, na rozdiel od Viktora, už v živote nestretol. Ešteže som si ju vtedy stihol vyfotiť. Mám teda na ňu milú spomienku. Taká koza naozaj poteší... Aj keď to bolo pod Rysmi...
Róza stojaca na Leninovej stope, Viktorova hrdinka, v pozadí Sedlo Váha
A úplne na záver. V 90. rokoch 20. storočia som sa na naliehanie kamarátov a známych stal aj ja členom KST. Aj keď celkom nerád. Odôvodňoval som to, realitou, že už v jednom korunovom spolku (KSČ) som strávil roky. Vtedy som nehľadal, na rozdiel od iných, žiadne výhody pre člena spolku. Lenže dva roky stačili. Členstvo som už neobnovil. Byrokracia a chlast... Áno, na každej akcii turistov sa až nenormálne chľastalo. Aj to bol jeden z dôvodov prečo som ten spolok opustil. Mám veľmi veľa svedectiev či osobných skúseností, žiaľ aj ,moho aktérov už dnes nežije. Tí by mohli dlhé hodiny rozprávať. Keď som to na výročnej schôdzi komentoval, tak sa na mňa pozerali cez prsty. Takže nech si každý urobí obrázok o organizácii.