Viac o mne
Britský horolezec Dough Scott, ktorý v roku 1975 zdolal prvovýstupom juhozápadnú stenu Everestu a o štyri roky neskôr stál na vrchole Kangchenjungy pred rokmi napísal:
„Ak stratíte svoje sny, stratíte dôvod žiť a možno tým stratíte aj svoj život. Takže pokračujte v snívaní.“
Nuž, čo dodať? Jeho slová sú veľavravné a vyzývavé. Mali by byť mottom pre všetkých ľudí. A je jedno či sú na horách alebo tam "dole" medzi poškvrnenou realitou dnešnej doby. Tak sa snažme neustále snívať...
A navyše krásne znie myšlienka uvedená na obrázku:
Miro Nágel,
nadšenec vysokohorskej turistiky, amatérsky fotograf a filmár, možno trochu spisovateľ, propagátor slovenských i zahraničných kopcov, milovník Vysokých Tatier a najmä Nepálu a himalájskych trekov a v neposlednom rade večný optimista, „srandista“ a svojský kulinár.
"Narodil sa 14. augusta 1951 v Martine. Po prežitom detstve v Banskej Bystrici, strávil niekoľko rokov na Morave a v Čechách, aby sa začiatkom 80. rokov 20. storočia opäť vrátil na Slovensko. Vyštudoval vysokú školu ekonomiky prevádzky spoločného stravovania. Žije v Žiline. Dlhé roky pracoval v štátnej službe, aby po jej opustení v roku 1995 zakotvil v žilinských firmách papierenského priemyslu. Už niekoľko rokov žije ako rentiér na „voľnej nohe“ a venuje sa svojím koníčkom, najmä cestovaniu po našich i zahraničných horách a fotografovaniu. Pravidelne navštevuje slovenské hory (Malá a Veľká Fatra, Javorníky, Roháče, Nízke Tatry, Slovenský raj) a najmä Vysoké Tatry, kde pravidelne trávil niekoľko týždňov do roka a považuje ich za svoj druhý domov. Napriek presviedčaniu známych zo svojho okolia tvrdošijne odmieta návštevy Álp a nemecky hovoriacich krajín, aj keď už v poslednom čase túto zásadu porušil a bol vo Švajčiarsku. Na svojich cestách prešiel niekoľko európskych pohorí – Olymp (Skolio-2 911 m), Korzika (Mt. Rotondo-2 622 m), Sicília (Etna-3 343 m), Sardínia, Dolomity (Piz Boé-3 152 m), Cyprus (Mt. Olympus-1 951 m), NP Queyras-Francúzsko (Pain de Sucre-3 208 m), Bernina Gruppe-Švajčiarsko (Munt Pers-3 207 m), Pyreneje-Španielsko (Pico de Aneto-3 404 m), Tenerife-Španielsko (Pico del Teide-3 718 m), Andorra (Pic de Coma Pedrosa-2 942 m), Liparské ostrovy (Stromboli-926 m). Madeira-Portugalsko (Pico Ruivo-1 861 m). Niektoré ho tak zaujali, že sa tam opakovane vracia, napríklad grécky Olymp navštívil trikrát , andorrské Pyreneje štyrikrát a určite to nebolo konečné číslo. Samostatnou kapitolou života a srdcovou záležitosťou sa stali štyri návštevy Nepálu a Himalájí, z toho tri v oblasti Národného parku Sagarmatha v okolí Mt. Everestu (8 850 m) – najvyššie stál na vrchole Chhukung (5 845 m) a jedna v oblasti Kangchenjungy (8 586 m). Zážitky z prvých dvoch ciest opísal v knihe „Himalájske sny“, ktorá bola vydaná v roku 2004. Zo všetkých štyroch himalájskych trekov spracoval dokumentárne filmy – „Himaláje - sen alebo skutočnosť“, „Vysoké údolia Himalájí“, „Pod strechou sveta“ a „Päť pokladníc večného snehu“. Film „Vysoké údolia Himalájí“ bol v roku 2005 ocenený na cestovateľskom festivale Camera Slovakia druhou cenou. Okrem toho spracoval filmový dokument o tatranskej víchrici v roku 2004 „...týždeň po“. Priebežne píše reportáže zo svojich ciest po európskych kopcoch."
(Takto sa vyjadrila Marika, bývalá kolegyňa a viac toho napísala pred pár rokmi do mojej knihy Himalájske sny)...
S odstupom času som sa vrátil k tejto úvodnej pasáži a dovoľujem si predošlé Marikine riadky doplniť o moje nové myšlienky z hľadiska vývoja času. Ako je vyššie spomenuté, tak zásadu nenavštíviť "germánske" krajiny som túto v posledných rokoch niekoľkokrát porušil. V Rakúsku som bol na jednej ceste v okolí Piz Buin (3 306 m) a Silvretty (3 410 m), Švajčiarsku som sa venoval viackrát, a to v okolí Davosu, Zermattu, St. Moritzu, Saas Fee či Interlakenu. Išlo o "objavovanie" alpských skvostov Matterhornu (4 478 m), Eigeru (3 970 m), Mönchu (4 099 m), Jungfrau (4 158 m), samozrejme z nižších kopcov či horských údolí a chát. K tomu pribudlo pár ciest do Dolomít korunované návštevou Marmolady (3 343 m). Jednou z mojich posledných ciest bola návšteva francúzskeho Chamonix s jeho okolím a pohľadmi z bezprostrednej blízkosti na Mont Blanc (4 810 m) z vyhliadkového Aiguille du Midi (3 842 m). Myslím, že za zmienku stoja aj návštevy kanárskeho ostrova La Gomera a azorského São Miguel so svojou exotickou nádherou. Do "zoznamu" ciest nezabudnuteľne patrí moja piata cesta do Himalájí v roku 2019 v oblasti Langtang Himal s výstupom na Kyanjin Ri South Peak (4 328 m). Z hľadiska spracovania zážitkov z ciest sa mi podarilo s odstupom rokov písomne spracovať "knižne" posledné tri himalájske cesty. Priznám sa, že sa do toho zamiešal nepriamo aj Covid. "Vďaka" nemu, ale najmä opatreniam voči nemu, som sedával pri PC a myšlienkami sa vracal do rokov 2004, 2007 a 2019. Svetlo sveta uzreli tri súkromné "samizdaty" s názvami "Pod strechou sveta-Top of the World", "Kangchenjunga (Päť pokladníc veľkého snehu)" a Langtang Himal. Bohužiaľ všetky v jedinom autorskom výtlačku.
Že ma ešte stále neopustili túžby po cestovaní, tak toho príkladom je moja zatiaľ posledná zahraničná cesta. V januári 2024 som strávil dva týždne na exotickom ostrove Srí Lanka. Verím, že aj z tej cesty "spácham" akýsi písomný dokument...