Viac o mne
Britský horolezec Dough Scott, ktorý v roku 1975 zdolal prvovýstupom juhozápadnú stenu Everestu a o štyri roky neskôr stál na vrchole Kangchenjungy pred rokmi napísal:
„Ak stratíte svoje sny, stratíte dôvod žiť a možno tým stratíte aj svoj život. Takže pokračujte v snívaní.“
Nuž, čo dodať? Jeho slová sú veľavravné a vyzývavé. Mali by byť mottom pre všetkých ľudí. A je jedno či sú na horách alebo tam "dole" medzi poškvrnenou realitou dnešnej doby. Tak sa snažme neustále snívať...
Miro Nágel,
nadšenec vysokohorskej turistiky, amatérsky fotograf a filmár, možno trochu spisovateľ, propagátor slovenských i zahraničných kopcov, milovník Vysokých Tatier a najmä Nepálu a himalájskych trekov a v neposlednom rade večný optimista, „srandista“ a svojský kulinár.
"Narodil sa 14. augusta 1951 v Martine. Po prežitom detstve v Banskej Bystrici, strávil niekoľko rokov na Morave a v Čechách, aby sa začiatkom 80. rokov 20. storočia opäť vrátil na Slovensko. Vyštudoval vysokú školu ekonomiky prevádzky spoločného stravovania. Žije v Žiline. Dlhé roky pracoval v štátnej službe, aby po jej opustení v roku 1995 zakotvil v žilinských firmách papierenského priemyslu. Už niekoľko rokov žije ako rentiér na „voľnej nohe“ a venuje sa svojím koníčkom, najmä cestovaniu po našich i zahraničných horách a fotografovaniu. Pravidelne navštevuje slovenské hory (Malá a Veľká Fatra, Javorníky, Roháče, Nízke Tatry, Slovenský raj) a najmä Vysoké Tatry, kde pravidelne trávil niekoľko týždňov do roka a považuje ich za svoj druhý domov. Napriek presviedčaniu známych zo svojho okolia tvrdošijne odmieta návštevy Álp a nemecky hovoriacich krajín, aj keď už v poslednom čase túto zásadu porušil a bol vo Švajčiarsku. Na svojich cestách prešiel niekoľko európskych pohorí – Olymp (Skolio-2 911 m), Korzika (Mt. Rotondo-2 622 m), Sicília (Etna-3 343 m), Sardínia, Dolomity (Piz Boé-3 152 m), Cyprus (Mt. Olympus-1 951 m), NP Queyras-Francúzsko (Pain de Sucre-3 208 m), Bernina Gruppe-Švajčiarsko (Munt Pers-3 207 m), Pyreneje-Španielsko (Pico de Aneto-3 404 m), Tenerife-Španielsko (Pico del Teide-3 718 m), Andorra (Pic de Coma Pedrosa-2 942 m), Liparské ostrovy (Stromboli-926 m). Madeira-Portugalsko (Pico Ruivo-1 861 m). Niektoré ho tak zaujali, že sa tam opakovane vracia, napríklad grécky Olymp navštívil trikrát , andorrské Pyreneje štyrikrát a určite to nebolo konečné číslo. Samostatnou kapitolou života a srdcovou záležitosťou sa stali štyri návštevy Nepálu a Himalájí, z toho tri v oblasti Národného parku Sagarmatha v okolí Mt. Everestu (8 850 m) – najvyššie stál na vrchole Chhukung (5 845 m) a jedna v oblasti Kangchenjungy (8 586 m). Zážitky z prvých dvoch ciest opísal v knihe „Himalájske sny“, ktorá bola vydaná v roku 2004. Zo všetkých štyroch himalájskych trekov spracoval dokumentárne filmy – „Himaláje - sen alebo skutočnosť“, „Vysoké údolia Himalájí“, „Pod strechou sveta“ a „Päť pokladníc večného snehu“. Film „Vysoké údolia Himalájí“ bol v roku 2005 ocenený na cestovateľskom festivale Camera Slovakia druhou cenou. Okrem toho spracoval filmový dokument o tatranskej víchrici v roku 2004 „...týždeň po“. Priebežne píše reportáže zo svojich ciest po európskych kopcoch."
(Toto sú riadky a myšlienky Mariky, bývalej kolegyne z môjho posledného pracovného procesu, ktoré ich napísala pred pár rokmi pre moju literárnu prvotinu "Himalájske sny")...
S odstupom času som sa vrátil k tejto úvodnej pasáži a dovoľujem si predošlé Marikine riadky doplniť o moje nové myšlienky z hľadiska vývoja času. Ako je vyššie spomenuté, tak zásadu nenavštíviť "germánske" krajiny som v posledných rokoch niekoľkokrát porušil. V Rakúsku som bol na jednej ceste v okolí Piz Buin (3 306 m) a Silvretty (3 410 m), Švajčiarsku som sa venoval viackrát, a to v okolí Davosu, Zermattu, St. Moritzu, Saas Fee či Interlakenu a kopcom v ich blízkosti. Išlo o "objavovanie" alpských skvostov Matterhorn (4 478 m), Eigeru (3 970 m), Mönch (4 099 m), Jungfrau (4 158 m), samozrejme aj bezmenných či nižších kopcov, horských údolí a chát. K tomu pribudlo pár ciest do Dolomít korunované návštevou Marmolady (3 343 m). Jednou z mojich posledných ciest vtedy bola návšteva francúzskeho Chamonix s jeho okolím a pohľadmi z bezprostrednej blízkosti na Mont Blanc (4 810 m) z vyhliadkového Aiguille du Midi (3 842 m). Myslím, že za zmienku stoja aj návštevy kanárskeho ostrova La Gomera a azorského São Miguel so svojou exotickou nádherou. Do "zoznamu" ciest nezabudnuteľne patrí moja piata cesta do Himalájí v roku 2019 v oblasti Langtang Himal s výstupom na Kyanjin Ri South Peak (4 328 m). Z hľadiska spracovania zážitkov z ciest sa mi podarilo s odstupom rokov písomne spracovať "knižne" posledné tri himalájske cesty. Priznám sa, že sa do toho zamiešal nepriamo aj Covid. "Vďaka" nemu, ale najmä opatreniam voči nemu, som sedával pri PC a myšlienkami sa vracal do rokov 2004, 2007 a 2019. Svetlo sveta uzreli tri súkromné "samizdaty" s názvami "Pod strechou sveta-Top of the World", "Kangchenjunga (Päť pokladníc veľkého snehu)" a "Langtang Himal". Bohužiaľ všetky v jedinom autorskom výtlačku.
Čas a roky plynú, no moje cesty do zahraničia ešte stále pokračujú. Moje pisateľské aktivity neustále pokračujú, takže po tých prvých tituloch pribudli ďalšie, takže priebežné číslo vzniknutých cestopisov sa momentálne zastavilo na čísle 16. Po odoznení "eufórie" z Covidu, moje cesty pokračovali v nádeji, že zdravotné diagnózy vydržia v takom štádiu, v akom sú...
Že ma ešte stále neopustili túžby po cestovaní, tak toho príkladom je moja zatiaľ posledná zahraničná cesta. V januári 2024 som strávil dva týždne na exotickom ostrove Srí Lanka. Verím, že aj z tej cesty "spácham" akýsi písomný dokument...